Verím ti...

Prečo? To nemôže byť pravda...nahovárala si Hinata a náhlila sa ďalej. To nie je možné...musí tu byť nádej. Zúfalo sa snažila zadržať slzy ktoré sa jej drali do očí. Naruto...

„Môžeš mi povedať prečo?“ útočila naštvane.
„Hm..“ vzdychol Naruto a rukou si zašiel do vlasov. Ako jej to mám vysvetliť bez hádok? Veď to bolo kvôli nej...bál som sa o ňu.
„Tak vysvetlíš mi to?“ založila si ruky na prsia.
„Prečo si odmietol misiu, ktorú ti dala Tsunade? Mala som ju mať s tebou!“
Naruto sa už nadychoval ale prerušila ho.
„Nenamáhaj sa. Pýtala som sa Tsunade, aký si mal dôvod. A povedala mi, že som to ja...odmietol si to kvôli mne.“
„Ale...“
„Naruto! Ja... myslela som si že ma máš rád, že ma ľúbiš...tak ako ja teba! Ale teraz...“ hlas sa jej zlomil. “Teraz to vyzerá že...“ nedokončila. Zdvihla oči plné sĺz a pozrela naňho.
„Ak...ak už so mnou nechceš byť, pochopím to. Tak potom...“
Schytil ju za plecia a poriadne s ňou zatriasol.
„Hinata!“ skríkol. „Čo je to s tebou? Ako ťa to mohlo napadnúť! Preboha Hin...“
Neveriacky naňho hľadela.
„Hinata ja ťa ľúbim! Ľúbim ťa ako nikoho predtým...A pokiaľ ide o tú misiu...Odmietol som ju kvoli tebe. Ale bolo to pretože...bojím sa o teba. Tá misia bola nebezpečná...Chcel som presvedčiť Tsunade aby ťa so mnou neposielala ale nepočúvala ma...Tak som to odmietol. Keby sa ti niečo stalo, nikdy by som si to neodpustil.“

„Neveríš mi?“
Naruta to zaskočilo. Zarazene na ňu pozrel.
„Čože? Prečo by som nemal?“
Zasmiala sa.
„Naruto, je to akoby si mi neveril. Ja sa o seba dokážem postarať. Teraz nebudem chodiť na misie len preto, že je to nebezpečné?! Vždy to bolo nebezpečné!“ rozhodila rukami.
Stále nechápal.“Ale ja som to tak nemyslel! Bojím sa o teba!“
„Ja viem ako si to myslel. A hovorím, že sa o seba viem postarať. Nie som malé dieťa na ktoré musíš dávať pozor,“ sklamane naňho pozrela.
„Myslíš že ja sa nebojím?! Vždy keď odchádzaš mám strach...že sa nevrátiš. Mám strach aby s ťa nezmocnil Kyubi. Aby si nad ním nestratil kontrolu, neoddal sa úplne jeho moci.
Ale verím ti. Celý život čo nesieš to bremeno som bola s tebou...Nikdy som v teba neprestala veriť, že to zvládneš. Nikdy som v teba nestratila dôveru...“ v očiach sa jej znova zaleskli slzy.
„A od teba som chcela to isté...Aby si mi veril!“ vykríkla a rozbehla sa preč.
Naruto bezradne stál a pozeral za ňou. Kde som urobil chybu?

Nie...potriasla hlavou aby zahnala spomienky. Naruto...Prečo? Prečo?! Možno je stále nádej...pomyslela si a zrýchlila.Už sa blížila...
Ale keď dobehla, vedela že už nieje. Všetka nádej v nej zhasla...
Zdesene hľadela na miesto, ktoré bývalo hojne obrastené stromami. Ostalo tam zopár kríkov, všetko ostatné bolo spálené...polámané...A v tráve...ležal on. Mal popálené celé telo...na niektorých miestach bola koža úplne čierna. Inde pomaly odpadávala. Zostala stáť a zhypnotizovane hľadela pred seba...Bol to strašný pohľad. Svet sa s ňou začal krútiť. Nie, to nieje možné...
Spamätala sa a rozbehla k nemu.
„Naruto! Naruto!“ kričala zúfalo a z očí sa jej rinuli slzy. Podlamovali sa jej kolená...
Pribehla k nemu a kľakla si. Vyzeral hrozne...
„Naruto! Som tu...“ držala ho za ruku, zatiaľ čo jej slzy mu kropili spálenú pokožku.
„Hinata...“ ozvalo sa za ňou. Prudko sa otočila. Stáli za ňou Kakashi a Sakura. Obidvaja boli doškriabaný a vyčerpaný. Kakashi mal pásku z oka preč, takže jeho Sharingan bol zreteľne vidieť. Sakura bola skleslá...ruky sa jej triasli.
„Orochimaru...bol tu. Bojovali sme ale...Naruto stratil kontrolu a Kyubi ho ovládol. Dokázal som ho zastaviť až pri 7 chvostoch. Prepáč ale...“ nedokončil Kakashi a uprel pohľad na Narutovo spálené telo.
„Aké prepáč?!“ vykríkla. “Prečo ho už Sakura nelieči?Rýchlo!“
Sakura stisla pery a odvrátila pohľad.
„Ja...nejde to. Skúšala som to ale...Jeho zranenie sú moc rozsiahle.“

Hinate po lícach stekali slzy. Znovu uprela zrak na jeho telo...Nie! To nemôže byť pravda...Je to len nočná mora! Naruto...láska...Pohladila ho po líci. Spomenula si na ich hádku. To bolo posledný krát čo sa s ním rozprávala...
Prečo...bola som taká hlúpa! Hneď vtedy som mala ísť za ním...ospravedlniť sa. Teraz mu to už nevysvetlím...Bol to náš posledný rozhovor! A ja som utiekla...mali sme si toho ešte toľko povedať! Bože, ako veľmi som ho ľúbila...sklonila tvár nad jeho tela a srdcervúco sa rozplakala.

To svetlo...oslepujúce svetlo...Kde to som? rukou si zaclonil oči, aby lepšie videl. Nepomohlo. Všetko okolo bolo biele...Mal zvláštny pocit...cítil sa tak prázdno.
„Naruto,“ oslovil ho zvláštny hlas. Akýsi povedomý...
Vtom sa pred ním začal črtať tieň...akási silueta človeka. Zľakol sa a ustúpil o pár krokov dozadu. O niekoľko sekúnd pred ním stál muž.
„Som Yondaime. Bývalý štvrtý Hokage.“ povedal tajomným hlasom.
Naruto vytreštil oči.
„Štrvtý Hokage? Ale...ty...si mŕtvy! To znamená že...ja som...“ jachtal.
„Áno, si mŕtvy. Kvôli mne. To ja som do teba zapečatil Kyuubiho. A teraz si tu...nevedel som, že to bude mať takéto následky.“
Narutovi svitlo. Naozaj...Ale...ja nemôžem byť mŕtvy! Musím sa vrátiť...
Kam? Kam sa musím vrátiť? Nevedel si spomenúť. Mal len zvláštny pocit...Akoby ho niečo ťahalo naspäť... Obzrel sa. Okrem bieleho svetla nevidel nič.
„Viem nad čím premýšľaš. Chceš sa vrátiť. Myslím...že ti to môžem splniť. Je to môj dlh voči tebe. Ale Naruto, teraz to bude iné. Už nebudeš môcť použiť Kyuubiho silu. Použijem naňho oveľa silnejšiu pečať...bude to, akoby si ho nemal, akoby zmizol. Od teraz nad tebou nikdy neprevezme kontrolu. Musíš sa spoľahnúť na vlastnú silu. Rozumieš?“
Premýšľal. Úplne tomu nerozumel...Ale ten pocit. Nemohol sa ho zbaviť. Spomenul si na pár slov, ktoré mu niekto dôležitý povedal...
„Nikdy som neprestala veriť, že to zvládneš. Vždy som v teba mala dôveru.“
„Takže súhlasíš?“ pýtal sa Yondaime.
Neisto prikývol.
„Tak teda...“?

„Uhf...“ zachripel a pohol rukou o pár centimetrov.
Hinata sa strhla a zdvihla hlavu. Neveriacky hľadela na jeho telo, čo sa s ním dialo. Popáleniny sa pomaly strácali...koža sa regenerovala. Do očí sa mu znova vrátila farba.
„Čo to...ehm...Sakura?“ koktala šokovaná Hin. Pramienok zmáčaný slzami mala prilepený na tvári.
„To...ja nie!“ vyjavene civela Sakura pred seba. Bola rovnako šokovaná.
Jeho zranenie boli takmer zahojené. Naruto pomaly otvoril oči, pootočil hlavou a pozrel na Hinatu.
„Na...naruto!“ vykríkla Hinata, keď pozrela do jeho modrých očí. “Ty žiješ!“ objímala ho.
„Hin...“ hlesol trochu pridusene pod Hinatinou váhou.
„Ježiš...prepáč!“ ospravedlňovala sa.
Sakura sa strhla...Chcela rozbehnúť za nimi ale Kakashi ju schytil za rameno.
„Počkaj. Nechaj ich...táto chvíľka patrí im.“ usmial sa. Sakura dojato prikývla.

„Prepáč mi...je mi to ľúto...“ šepkala Hinata a hladila ho po vlasoch. “Nemala som sa s tebou hádať...ja...musím ti toho toľko povedať!“ vyhŕkla. Znova jej do očí zablúdili slzy. Tentoraz slzy šťastia.
„Ale ako...si prežil? Uzdravil sa?“ pýtala sa.
Usmial sa. „Povedzme, že je to kvôli istej osobe.“
Zmätene naňho pozrela.
„Osobe? Akej osobe? Myslela som ...“
Položil jej prst na ústa a tým zastavil príval otázok, ktorý by nasledoval.
„Psst...“ zašepkal. Zdvihol hlavu a dal jej poriadny bozk. Cítila sa ako vo sne...Akoby lietala. Bolo to úžasné.
Po chvíli sa odtiahol.
„Hmm?“ usmiala sa Hin.
„Ďakujem Hinata.“
„A za čo?“
„Za to že mi veríš...“ povedal a ich pery sa opäť spojili v jedno.