Pomoc! Krvácam! XV. (...treba ísť ďalej...)

Hlási sa otravná Laterie, a jej ďalšia kapitola z tejto prapodivne dlhej a asi nikdy nekončiacej poviedky. Asi by bolo dobré pozaznamenať, že v mojej hlavičke plavovlasej sa rodia nehorázne nápady, priam cvokoviny, takže keď napíšem niečo, tak to necham preležať asi tak dva dni, aby som vedela, že je to normálne. Ale neberiem tú istotu, že ja som normálna aby som mohla súdiť, či je to normálne
Ja len, snažila som sa napísať niečo...niečo...proste niečo, áno?
Tu je to niečo ;)

Cesta sa strácala za štvoricou, ktorá šla tam, kde práve vial ten horúci letný vietor. Presne za nosom na východ. Slnko sa strácalo za ich chrbtami, ako by to boli spomienky, minulosť, ktorej sa raz a navždy zbavia, i keď to slnko znova vyjde, pre nich to je konečné.
Cesta, ktorú treba už raz a navždy opustiť. Nie je nikto a nič, čo by ho dokázalo na ňu vrátiť. Všetky svoje sny, všetky svoje nádeje, ktoré vložil do nájdenia svojho brata, sa rozpadli na prach. Na bezcenný piesok, ktorý sa zmiešal s tonami ostatných rozdrtených nádejí a snov v bezmennej púšti.
Dnes to rozhodne skončilo! Jedna etapa jeho života skončila. Otázka, po čo prišiel Eitan do zemi pri vodopádoch, ostala však nezodpovedaná, a i keď to Sora zaujíma, snaží sa prestať na to myslieť. Už nikdy v živote ho nechce vidieť! Svoje mu povedal, a keď na to nemal žiadnu reakciu, nebude čakať ako taký panáčik sto rokov na almužnu. Však predsa, vidieť ho videl. Zistil, že jeho mladší braček je na dobrej ceste ho prerásť. Rozhodne vkladá do všetkého čo robí svoje srdce.

Vzduchom letel stôl, za ním stolička, a cez presklenné hrubé sklo na jednom podniku, preletel ninja z Mlžnej. To bol obraz ktorý sa vytvoril vonku. Vnútri to vyzeralo nasledovne.... Štyria ninjovia sa pustili do jedného, ktorý mal zrejme energie za dvadsiatich tak ich všetkých ohádzal doslova o zem. Dve postavičky sa ostali krčiť pri bare a nalievali sa saké.
„...počuj! Sui! Ty...si...nemáš...toľko...nemala by si tu byť...“
Dievča buchlo pohárom o bar. Čelo sa jej zovrelo do čertovej zloby a aká bola drobná taká bola energická. Ako sedem hlavý šarkan. Chytila Geiiho za golier a začala s ním hádzať zo strany na stranu.
„Pozri sa na seba! Mám šestnásť a pol a vydržím viac než ty! Si taký úbožiak!!!!“
...páni, to dievča má paru...
Barman položil pred nich fľašu so saké a radšej sa rozhodol vzdialiť. Ten človek to myslel vážne. Síce tú bitku nezačal, ale zdalo sa, že ho niekto oslovil v nevhodnú dobu.
„...ale naozaj...vieš čo sa deje, keď mladé slečny začnú piť v takom nízkom...veku...“
Geii zdvihol jeden prst s momentálnym rozumom pod vplyvom alkoholu, ktorý by sa mu tam zmestil. Jedno škit...druhé škit...to boli citoslovce, ktoré vydával cez svoje zmysluplné slová.
„...sa pozri na seba! Si ožratý pod obraz! Stáva sa z teba špongia nasiaknutá saké!!!“
Dala mu ranu po hlave. Pyšne založila ruky a ohrnula nos do stropu.
Geiimu sa prevrátil svet naopak.
„...je to Uchiha...“
Bolo jediné čo z neho vyliezlo a natiahol ruku po fľaši so saké. Suila to zaregistrovala a zapichla kunai pred fľašu.
„Hej! Kroť sa! kto si myslíš, že ťa bude ťahať odtiaľto?! Ja rozhodne nie!“
„Ale mne... smutno!“
„Ty si celý smutný prípad! Totálna úbožiareň!“
Geii sa horko ťažko ako tak napriamil podopierajúc sa o obe ruky na bare. Naozaj to vyzeralo, že ho niečo trápi. Suila si naliala ďalší pohárik.
„...ja len...je mi smutno za Eitana...mať takého brata, akým je on, tak mu znesiem aj modré z neba...“
...hm...
Suila stisla v dlani pohárik pri tej spomienke, ako tých dvoch videla spolu. Ten tón, akým sa zhovárali...
I keby boli od seba akokoľvek dlho odlúčení, nie je dôvod takto vyvádzať. Muselo sa medzi nimi stať niečo vážnejšie!
Prevrátila pohárik do seba. Geii sa na ňu uškrnul a nalial si aj on.
„Čo to robíš?!“
„...ale no tak! Sui! Už len jeden...“
„Ale len jeden!“
Vpálila mu do očí ten svoj červený Uchihovský pohľad sharinganu. Sama si znova naliala.
...niečo sa muselo stať...
Priložila si pohárik k perám, keď zacítila na svojich ramenách dotyk rúk.
„Čo to robíš Sui?“
Kútikom oka pozrela za osobu za sebou. Jeho hlas, dotyk, takmer pustila pohárik na bar.
„...ja, ja...to Geii! On ma nahovára na zlé veci!“
Geii ožratý pod obraz ani nevedel ktorá bije. Len pohodil rukou a znova mu klesla hlava na bar. To šestnásť ročné dievča vypilo takmer rovnako ako on, a nebolo na nej vidno známky opilosti. Ale len čo sa niekto pozrel na Geiia vyzeralo to, akoby tu nasával už dva dni bez prestávky.
„...zlatko, na toto nemáš vek...“
Pohárik sa jej stratil z ruky a vzápätí bol jeho obsah vyprázdnený do Eitanových úst. Urazene založila ruky a podupkávala nohou pod barom.
„Geii...vyzeráš ako stroskotaný ninja! Máš padáka!“
Geiiho vystrelo ako sviecu. Odrazu počul biť tie kyvadlové hodiny, ktoré sa už nejakú tú minútku snažia vrátiť jeho rozum do reality. Suila sa musela usmiať. Eitan rozhodne vedel, ako niekoho dostať zo stavu beztiaže. Silná káva do každého počasia.
„No tak, šéfe! Ešte jednu šancu! Ja sa polepším!!! Sľubujem!“
Geii sa snažil ako tak držať rovnováhu, lenže zatiaľ čo Eitan a Suila bez problémov prešli cez dvere on trikrát vrazil do steny.
Piesočný ninja sa rozhodne nechcel k nemu priznať, ale čo už. S povzdychom a otráveným výrazom vytiahol opitého Geiia z baru a ťahal ho za sebou ako na povrázku.
„Díky šéfe! Moc díky...“
„...prečo ma volá šéfe?“
„Vraj je popletený z tých mien...raz ťa má volať tak a potom tak...“
„...čo je na tom zložité? Pre vás som Eitan, pred ostatnými Teian. Je to len anagram.“
„...vieš aký sú ninjovia Dažďovej...veľký a ešte väčší cvoci!“
Nakoniec museli Geiia nasilu zdvíhať od fontány pri ktorej sa rozhodol ukončiť svoj biedny život utopením sa. Pôvodne sa chcel len po toľkom chľaste napiť, ale nejak sa neudržal a prepadol. A keďže sa nevynáral a nevynáral a Suila už počítala sekundy a uznávala mu že sa o chvíľu priblíži k rekordu, tak sa nad ním Eitan zľutoval a vylovil ho.
„...čo s ním budeme robiť? Kde sa pohne, tam robí hanbu! Povedala som mu, nech si dá len zo dva poháriky, aby ho ako tak uvoľnilo po tej operácii. Vyzeral akoby som mu šla transplantovať obe oči, srdce, pľúca, pečeň, ľadviny, slezinu, žalúdok...“
Eitan mal pocit, že sa mu za chvíľu zavarí mozog. Akoby nevedel, z čoho sa skladá ľudské telo.
„Dobre zlatko! Ja viem, že si úžasná medička, mne to nemusíš dokazovať...“
„Áno?“
Na tvár jej naskočil úsmev. Bola by z toho pre ňu pekná chvíľa, pretože sa akurát mienila na neho pritisnúť ani rak klepetom o svoju obeť. Lenže, do toho vletel Geii so svojim opileckým óderom a úškrnom.
„Tak čo vy dve hrdličky? Kam pôjdeme?“
„Vykopať ti hrob.“
„...šéfe...“
„Sui?“
Síce chcel aby po zaznení jej mena, dala Geiiovi po hlave, ale nie tak silnú, že sa už nezdvihne.
„A čo teraz?“
„Môžeme ho tu nechať. I tak je to nemehlo. Nechal si už druhý raz odseknúť ruku.“
„Nebuď taká necitlivá...“
„Ja? Nie...ja sa len dívam na skutočnosť. Som len úprimná.“
„...ja viem, cítim s tebou.“
Nakoniec sa predsa len rozhodli, že chcú do neba a tak sa ubytovali v hoteli. Nebolo to síce bohvie čo, ale na to, aby sa tam Geii vyspal to bol ešte prepych. Kľudne ho mohli nechať ležať na zemi, alebo ho odložiť do nejakej skládky. Alebo ho hodiť do vysokej trávi, aby ho nikto nevidel.
Rozvalený na posteli len tak chrápal, že by to lámalo i stromy. Suila mu prekryla hlavu vankúšom, ale ani to nepomohlo. Tak dala dva vankúše, na čo ju Eitan napomenul, že by ho mohla náhodou udusiť.
„Ide mi na nervy!“
Schytila sa za vlasy, ani akoby si ich chcela všetky vytrhať. V jej tvári sa značil počiatok šialenstva. Ešte pár sekúnd a toho človeka čo pred ňou chrápe ako mamut, podreže. Možno by to ešte vydržala, keby nezačula niečo ako chŕŕŕŕ... v takých decibeloch, že jej to narobilo v hlave skrat. Prostý impulz. Vytiahla kunai a prudko mu ho priložila ku krku. Na čo ako zázrakom okamžite tam priskočil Eitan. Vzal ju za ruky a ťahal preč.
„Pusť ma! Nech skončím jeho biedny nezmyselný život!“
„...ale no tak...Sui, hádam by si nepodrezala také úbožiatko...sám život je pre neho dostačujúci trest...“
„Tak to je len dobre! Bude zo mňa dobrá víla!“
„Suila!“
Eitan ju vzal okolo pásu a čo mohol to ju ťahal preč. To dievča, bolo ako párna lokomotíva. Nezastaviteľná, prudká. Akoby mala v sebe nekonečné zásoby uhlia, čo mohla spaľovať.
„...je to jeho údel! Aby zhynul mojou rukou!“
„Pozeráš veľa filmov Suila Uchiha...“
Eitan už nevedel ako na ňu. Bola ako čertík ktorý vyskočí z krabičky. Tak nepredvídateľná a šialená. Nakoniec bol nútený ju vziať cez plece a čo najrýchlejšie sa s ňou vypariť. Dokázali ju naštvať i také maličkosti, ktoré by niekto hodil s úsmevom za hlavu. Ona ponímala svet celkom inak.
Dvere jej buchli pred nosom, a ona sa niesla chodbou k schodom.
„To je rande?“
„...nie...“

Vcucla do seba várku rezancov a znova premiešala rámen paličkami. To sa neodmieta! Pozvanie na večeru. Mohla by z kože vyskočiť, akoby ho teraz moc chcela vyobjímať. Ale, stále videla na jeho tvári smútok z toho nočného stretnutia pred troma dňami. Eitan si podľa nej nezaslúžil aby s ním jeho brat tak hovoril. On ho chcel len ochrániť. Ochrániť pred tým kým je a čo teraz robí, pretože to, čím sa práve teraz živia, nie je tak celkom legálne. Bola smutná z toho aj za seba aj za neho. Tak moc mu to priala v ten okamih, aby sa bratsky objali, usmiali, a mohli tu teraz sedieť spolu.
No nič....
Povzdychla si nad rezancami. Akosi ju aj prešla chuť. Tak si znova povzdychla. Keď nezačula žiadnu reakciu na jej povzdych, tak prišiel ešte precítenejší povzdych.
„...nie je ti dobre?“
...chlapi!
„...ale nie...je mi skvele...ja len...ešte som ti to, nepovedala, ale...neviem, či smiem...teda, je mi, ľúto, toho čo sa stalo s tvojim bratom...“
„To nič, Sui...“
Ako že nič!
Zahľadela sa do misky a zrazu pocítila v sebe hnev. Najradšej by chytila Sora a trieskala ho o stenu, kým by si neuvedomil, akého skvelého brata má.
„To...to nie je dobre! Prečo si mu to dovolil? Aby s tebou tak jednal?! Veď je úplne mimo! Neuvedomuje si, akého úžasného brata má? Si predsa...“
„To stačí Suila! Povedal som, že sa nič nedej! Je mi fajn!“
„Tým môžeš presviedčať jedine seba! A nie mňa!“
„Prestaň! Nič ťa do toho nie je! Urobil len to, čo pokladal za správne. A spravil dobre! Na jeho mieste by som spravil to isté!“
„...ale...“
„Nezáleží už na tom kto mal pravdu! Je preč!“
Vo večernom tichu zahrmela stolička. Dve drevené paličky padli do hlinenej misky s rámenom.
„Eitan!“
Na nebo vystúpil mesiac v tvare C. odhryznutý tak, ako sa cítila ona. Akoby ju jeho slová hlodali zvnútra. Nech sa snaží sebaviac, nikdy mu nebude stačiť. Nikdy sa nedokáže vypracovať až tak moc, aby nastal deň, keď jej povie, že ju potrebuje. Môže sa snažiť, neprestávať, nevzdávať sa...lenže...má to zmysel?
Otvorila dvere od hotela. Pomaly kráčala hore schodmi a po chodbe do izby.

„...mal si až tak moc hviezdy sen? Niekoho ochrániť? Vzdal si to len preto, že si už nevládal? Ale to nie je dostačujúci dôvod. Potom, všetky tvoje sľuby, ktoré si dal, nemali žiadny zmysel! Nemali reálne východisko! Všetko to bola jedna veľká lož! Ty sa predsa nevzdávaš...tak...tak prečo...“

Soru...
Možno by som mohla, nejak...má pravdu...ak sa nebudem snažiť až dokonca, nebude to mať žiadny zmysel. Nemôžem len preto, že už neverím, nevládzem, zahodiť svoje nádeje...
Odomkla dvere. Pomaly vstúpila do tmavej miestnosti.
„...ešte nikdy som nepoužil ako svoju schránku ženské telo, no, uvidí sa...“
Kľúč jej vypadol z ruky. Prebehla celú miestnosť pohľadom. Geii ležal na zemi v kaluži krvi. Ten zápach. Slizky puch...
Tak to nie! ty starý slizký úchyl!
„Čo je? zistil si, že všetci Uchihovci, ktorý kedy žili boli a aj sú silnejší než ty?! Legendárny sannin...houbi! chodiaci kontajner na orgány!“
„Možno si si mala spočítať všetky do kopy, slečinka...“
„Alebo možno aj ty...“
V miestnosti sa rozsvietilo. Pichľavé svetlo mu prerazilo do zúžených očí. Snažil sa mu vykryť, lenže čo deň to deň, bol na tom horšie. Potreboval vhodné telo. Také telo, ktoré vydrží ten tlak jeho chakry.
„...čo to...“
„Odjakživa chodím oknom...je to akási moja úchylka, strašil som tak Sora, keď bol malý...“
Suila sa usmiala. Nahromadený adrenalín a prebytočný vzduch sa jej vyprázdnil z tela výdychom. Nebola si tak celkom istá, či by Orochimara porazila, i keď je tak pochrúmaný. Je od nej skúsenejší, pozná všemožné jutsu, a rozhodne by sa s ňou nemaznal.
Eitan sa oprel o okenný rám so založenými rukami.
„Ty...!“
„Bacha na ten tón! Nesyč po mne! Zabil som ťa raz, môžem to spraviť znova! Len sa na seba pozri! Ako vyzeráš! Rozpadnutý sannin...ten Kabuto má s tebou ale výdrž. Tvoje slová sú fakticky akási fatamorgána, že si dokázal prehovoriť špióna Akatsuki, aby sa k tebe pridal...vieš, keď už na to prišlo, bol som poverený...ja a Itachi, aby sme ťa zlikvidovali. Pripomínam ti to preto, aby si si uvedmil, prečo dnes znova umrieš Orochimaru.“
„Ty už predsa nepracuješ pre Akatsuki!“
„Nie, ale otravuješ ma stále...“
V bielej tvári sa vyrojili všetky možné vrásky, ktoré sa tam dostali vekom i jeho nahnevaným výrazom.
„Ty jeden! Opovážlivý blázon...“
„Kto bol blázon pred pár rokmi, keď sa snažil ovládnuť moje, i Itachiho telo?“
Na hadej tvári sa objavil nefalšovaný krivý úsmev.
„...ste skrátka zaujímavý, nemohol som si pomôcť. Narodiť sa s takým darom akým je Sharingan a o to viac Tengokuen, ktorý je na pokraji vymretia...čo viac som mohol chcieť? Boli ste mi ako na podnose...“
„Ale ešte som nepočul, aby si korisť vymenila miesto z lovcom.“
„Ešte sa uvidíme! Eitan Aidara!“
Vzduchom sa zniesol biely obláčik.
Kruci! Klon![/]
Zoskočil dole. Skontroloval tep Geiiho. Stále o sebe nevedel. Ešteže tá rana nebola taká veľká. Suila k nemu hneď priskočila a začala ho liečiť.
„Bude v poriadku...“
Eitan sa otočil späť k oknu. Pozrel do tmy ulíc mesta.
[i]Tak ono to neskončilo...nemám čas sa venovať tomu rozpadnutého dedovi! Mám prácu! Ale...ak sa dotkne Suily, tak napravím svoju chybu a spálil to jeho plesnivé telo!
Čo je ešte horšie...obávam sa o Itachiho...