Pomoc! Krvácam! XIV (...krvácam!)

V Sorovom i v Sasukeho živote sa dejú prevratné zmeny. Ako ich to ovplyvní a čo všetko sa zmení po poznaní, ktoré odkrylo nočné stretnutie a jedno jutsu?
Krv začína stekať a tiché volanie o pomoc, sa zdá byť nevyslyšané...

Suila sa prestala metať v Sasukeho zovretí, takže ho mohol povoliť. Sám nechápal, čo sa tu práve deje, keď ho Soru má ako naservírovaného. Videl ho už toľko krát bez ľútosti zabiť, bez otázok, bez zaváhania. Tak čo sa deje teraz?
Geii sa pre istotou vzdialil. Ani on nedokázal uskočiť tej veternej smršti. Pozbieral sa zo zeme a prešiel k Sasukemu a Suile.
„Čo sa to kruci deje?!“
„Odkiaľ to mám vedieť?“
Odpovedal otázkou na otázku Geii. Sasukeho to naštvalo.
„Ty si totálne zabednený! Jeho poskok čo? I to dievča je chytrejšie než ty!“
„To si píš! Že som!“
Dievča sa vytrhlo od Sasukeho a vybehlo k Sorovi a Taienovi.
„...dievča bláznivé!“
Povzdychol si unavene Geii. Nebolo mu dvakrát dobre. Radšej sa posadil. Chakra jeho ruku neudrží po kope navždy.
„...čo to má znamenať?“
Ninja sediaci na zemi sa uškrnul.
„Nie je to vidieť? Je do neho blázon...“
„...kto on vlastne je?“
Jeho úsmev sa predĺžil.
„On, je...“

Suila vletela rovno k ním dvom, pričom ostala zadržaná Sorovu krvavou rukou, ktorou ju chytil pod krk.
„Pusti...ma...“
„Povedal som, že ťa zabijem...“
Len čo zacítil, že ninja pred ním sa mierne pohol, otočil katanu v ruke a zabodol ju vedľa jeho hlavy do stromu.
„Nikam!“
„Pusť ju!“
kedy to...znamenie...to, ako to...
Pomaly ju pustil. Dievča si otrela krk pričom naniesla krv na svoje ruky. Zhlboka sa nadýchla a mierne ustúpila.
„Chcem pravdu!!!“
Soru mu to skríkol rovno do tváre.
„...pravdu...“

V okolí Kuro Sabaku sa skrýval jeden malý lesík s večne zelenými hrubými listami, ktoré udržiavali dlhodobo svoju vlahu. Bola to oáza s malým jazierkom uprostred. Často sa tam chodil hrávať s ostatnými deťmi z dediny. No dnes tam sedel celkom sám, a bolo už dosť neskoro. Na oblohu mal každú chvíľu vyjsť Mesiac.
Dnes rozhodne nemal náladu sa s niekým hrať, alebo počúvať matku s otcom ako mu kážu vykonávať pravidelne domáce práce. Nebavilo ho to tam. Taká otrava! On to rozhodne nemôže robiť. Celé dni sedieť len na zadku a zametať...
Znechutene sa pozrel na hladinu jazierka s povzdychom. Čo len má robiť? Najradšej by ušiel. Preč, do sveta...
„Už si mal byť dávno doma!“
„A na čo?!“
Stále znudene a urazene odpovedal svojmu bratovi, ktorý ho šiel hľadať. Veľmi dobre vedel, kde bude, pokiaľ je sám. Deti s ktorými zvyčajne chodil, sa videl hrať dole na ulici pri dome.
„Už padá tma...keď sa zotmie, nie je v púšti bezpečne...“
„Mne je to jedno!“
„Soru...“
Eitan si sadol k nemu do piesku. Pozrel na svojho mladšieho brata.
„Ja viem, že to nemáš ľahké...sľúbil som ti predsa, že ti pomôžem...budem ťa trénovať, ale v tomto období má náš tím veľké množstvo neodkladných misií...“
„Ale áno, pretože ste najlepší tím, aký kedy existoval vo vesmíre...“
Normálne by Eitan jeho výraz tváre nebral vážne. Ale tie jeho slová...
„Soru, ty nemáš zo mňa radosť? Nie si pyšný na svojho staršieho brata?“
pyšný?
Pozrel smutne do jazierka. Čo by nebol...len, on ani netuší, aké je to žiť v jeho neustálom tieni. Byť s ním porovnávaný, a vždy skončiť rovnako. Ako ten drobný, roztomilý mladší braček, ktorý nemá talent aby sa stal ninjom.
„...ja len...“
„Sľúbil som ti to! A čo sľúbim, to aj dodržím!“
„Ale trvá to už dlho! Už celé dva roky! Takto to môžeš splniť až keď budeš starý, a ja úplne neschopný!“
Eitan sa rozosmial. Nevedel presne prečo...asi len preto, ako Soru pri tom vyzeral. Nafučané líčka, strapatá hlavička...
„...dobre, sľubujem ti, že akonáhle sa vrátim z misie, začnem ťa plne trénovať!“
„No áno...a prečo nedodáš, z ktorej misie?“
Usmial sa na Sora. Rozhodne bol chytrí. On vedel, že nech sa deje čokoľvek, zo Sora by bol úžasný ninja. A hlavne chytrí ninja. Takých čo uvažujú úplne inak ako ostatní, a pritom majú neskutočné postrehy, je v tejto dobe málo.
„To ešte neviem...“
„Tak prečo nezačneš rovno teraz?“
„...už padá noc, rodičia majú o teba strach...“
„Dobre!“
Soru sa postavil a otočil sa k svojmu bratovi.
„Ale teraz hneď mi sľúb! Že dokonca týždňa, mi ukážeš jedno jutsu, ktoré ma potom naučíš!“
No čo s ním? Je tak tvrdohlavý. Rozhodne má chuť, i zápal pre vec. Chce to, to je na ňom vidno, priam to z neho srší. Rozhodne by sa našli prostriedky, za ktoré by ho mohli poslať študovať. A ak nie, tak ho mohli zveriť na starosti Harovi. Ten by si nič nepýtal...lenže, rodičia, a ich farma...bolo to nefér!
Zdvihol sa zo zeme. Predstúpil pred Sora a celkom vážne, povedal...
„Sľubujem! Do konca týždňa, ti ukážem jedno jutsu, ktoré ťa naučím!“

„...musím povedať, že bol chytrý...“
Soru sklonil hlavu.
To nie je možné...
„...chytrý na veterné techniky...nadaný, voľný, nespútaný ako vietor...“
Soru zaťal v hneve zuby i päste.
„...je to zaujímavé...ale si mu podobný...Soru!“
Sasuke otvoril oči dokorán. Neveril čo ten ninja práve povedal. Neveril ani tomu čo videl...ocitol sa snáď v zlom genjutsu, či čo?
„Ty...!“
Soru ho strhol pod golier.
„Čo si o sebe myslíš?!“
Buchol s ním o strom.
„...ty nie si...nikdy by...“
Znova sa zadíval do tých zlatých očí.
„...nikdy by...“
Prudko mu strhol z hlavy vlnenú šálu proti piesočným búrkam.

Na dedinu padala pomaly tma. Krásny západ slnka v severnej púšti priťahoval ľudí. No dnes tam bolo prázdno. Mimo to, on mal vlastné miesto. Miestočko, kde sa len málokto dokáže dostať. Tam mohol žiť podľa seba. Mohol nechať voľný priechod svojim myšlienkam, svojmu srdcu, svojim pocitom.
Mohol tam ostať, odrezaný od sveta, s vetrom vo vlasoch. Dvesto metrov nad zemou. Strmé skaly obohnané pieskom, ktorý povieval a vytváral tak z nevinnej skaly akúsi piesočnú sopku. Vtedy na ničom inom nezáležalo. Stačilo zavrieť oči, počúvať piesok ako sa vznáša vo vzduchu a vyprázdniť si myseľ. Vtedy sa cítil tak bezstarostne, tak voľne a slobodne. Bez pocitu záväzku, bez pocitu chrániť. Len on a skaly pokryté pieskom. Len on, vietor a slnko.
Nikdy by si nepomyslel, že poslanie shinobiho, môže niesť toľko smútku a strachu. Toľko pre neho doteraz neznámych pocitov. Smrť, smútok, strach, bezcitnosť, chladnokrvnosť. Stále cítil krv na svojich rukách. Ako nezmyteľný, neviditeľný hriech. Všetka tá cudzia krv sa akoby vstrebala do jeho tela a zmiešala sa z jeho krvou. Neustále ju cítil na svojej tvári, na rukách. Bol plný cudzích životov, ktoré vzal, len aby ochránil. Bolo to jednoduché a jasné poslanie „zabi alebo budeš zabitý“ pre shinobiho to znamenalo ale niečo iné „zabi, alebo budú zabití!“
Nenávidel sa každou svojou obeťou viac a viac. Každý deň či noc, ho vytrhlo z toho istého sna, kde zabil prvého človeka. Bolo snáď v poriadku, že sa cítil mizerne za každého človeka, ktorí padol v boji? Bolo to jeho svedomie, ktoré ho vždy napomenulo? Alebo sa jeho srdce nemohlo dívať na toľkú bolesť? Možno by bolo lepšie zabudnúť a posunúť sa ďalej. Však, keby niet jeho, a ostatných shinobi, umrelo by ešte viac ľudí. On chráni za cenu iných životov, znova iný život. Vždy bolo a bude vo svete platiť, „niečo za niečo.“
Bolesť a život iných za život a bolesť ostatných. Ale kto si vymení jeho bolesť s ním? Asi nie je správne, že sa tak do seba uzatvára, a snaží sa to prekonať sám. Lenže, kto ho pochopí? Tým jeho pocitom? A jeho bolesti? Len jeho bolesti? Nikto predsa necíti rovnaký pocit rovnakým spôsobom. Na svete nie je nikto, kto by cítil úplne to isté ako ten druhý. Človek sa svojim pocitom dokáže skutočne priblížiť a pomôcť. Lenže on sa cítil akoby vyvraždil pol ľudstva. Pol bezbranného ľudstva, ktoré bolo vo väčšine deťmi a ženami. Cítil prehnanú vinu za svoje skutky. Pri tom to, že niekoho zachránil, ochránil jeho jediný život, mu nebolo dostatočnou náplasťou na rany.
Nie! nikdy to nedovolí! Nedovolí aby jeho brat musel zažívať to isté čo on! To nikdy! Jeho ochráni! Jeho život je ten najpodstatnejší! Pre neho padne v boji, pre neho bude schopný do konca života znášať neznámy pach krvi vo svojom tele. Pre neho, len aby ho ochránil, aby sám nemusel svoje ruky máčať v bezodnej studni plnej mŕtvej krvi. Krvi plnej bývalého života, spomienok a sily. Nedovolí to!
A tak, i keď padnú ostatní, on bude ten, kto ochráni svojho brata svojim životom. Neprestane, ani po smrti, nikdy neprestane. Večne bude tasiť zbraň, tvoriť znamenia rukami, ktoré prinášajú smrť. Jediný človek, pre ktorého to dokáže.

Vždy mu jeho starší brat vravieval, že nie je nič a nikto viac podstatnejší ako je on a ich rodičia.
Vravieval mu, že svet sa postupom času zblázni natoľko, že ľudia už nerozoznajú priateľa od nepriateľa. Ich najbližší budú striehnuť v kúte, a čakať kým nepríde na nich rad. Rad dostať sa na výslnie sily. Pýcha a moc, im pohltí srdcia. Ich ciele, ktoré ublížia nevinným. Ich ciele, ktoré sú sebecké a neoprávnené. Vždy budú existovať ľudia, ktorí závidia i to málo navyše. Vždy tu budú ľudia, ktorí mu budú chcieť vziať i to posledné, len aby mali oni viac. Ľudia nenásytní, bezcitní.
A vždy! Sa nájde niekto! Koho treba ochrániť! Človek, ktorý je bezmocný a potrebuje pomoc! Pre toho existujú shinobi! Bojovníci, ktorí spravia čokoľvek, len aby prestalo to trápenie, bolesť a smútok. A vždy sa nájde niekto, pre koho sa oplatí položiť svoj život. Vždy sa nájde niekto, kto ti bude chcieť pokaziť tvoje šťastie a radosť. Svet sa vždy delil a vždy sa bude deliť. Je len na nás, aby sme vytvorili svet bez hraníc, bez rozdielov. Len na nás je, aby sme obránili pravú nevinnosť, a pravé zlo poslali preč.
Aj ty to zažiješ. Ten pocit, akoby sa láska vytrácala zo sveta. Zo sŕdc obyčajných ľudí tak isto, ako zo sŕdc ninjov. Ten potrebný pocit, bez ktorého ľudstvo neprežije. Neustále bude trpieť, hľadať liek na svoje rany. Zájde tak ďaleko, že o chvíľu neostane nič...
Ale ty tu budeš, pretože ty, si môj brat! A ja! Ťa budem ochraňovať tak dlho ako budem môcť dýchať! Tak dlho, pokiaľ neprídem o svoje nohy a ruky, tak dlho, kým mi nevytečie posledná kvapka krvi zo srdca. Tak dlho, pokiaľ budem vládať sa dívať...

Pre to som žil! Pre jedinú vec, ktorú som kedy mal, pre svoju rodinu. Mal pravdu, vždy ju mal. Ľudia neprestanú, pokiaľ nedosiahnú svoje sebecké ciele. Neprestanú dovtedy, pokiaľ sa sami seba nezhnusia, a nestratia zmysel života. A to, potom už nie je život...
Mal pravdu! Keď mi vzali to najvzácnejšie čo som mal...musel som sa postarať, aby to už nikto nikdy nepocítil. Ten pocit bezmocnosti, pocit strachu...smrť...
Je už jedno, koľko krvi sa premiešalo s tou mojou. Nezáleží mi na ničom, len na tom, aby som dokázal ochrániť tých ľudí...ochrániť ľudí, a ich sny. Aby tie krásne nesplnené sny prežili, aby mali raz svoj vlastný život. Aby títo ľudia, v ktorých ostala ešte nádej a dôvera, pomohli vybudovať nový svet. Svet, o ktorom sníval môj brat. Svet, bez hraníc, bez rozdielov..

Vraj bude vždy so mnou...

Do tváre mu padli dlhšie vlasy jantárovej zlatistej farby. Ako lúče, ktoré posielali dva zlaté slnká v jeho očiach. Neskutočná vzácnosť, neuveriteľná sila a odolnosť. Srdce, ktoré možno bolo tak isto zo skutočného zlata a v jeho žilách prúdila možno ohnivá krv. Rozpaľovala tie dva slnká v jeho očiach a šírila vo svojom okolí teplo. Pohľad tak kľudný a zmierený. Pohľad, ktorý i keď na povrchu bol tak chladný, ako za nepriestrelným hrubým sklom, bol vľúdny, a plný neurčitých starostí.
Asi mi klamal...
Bola prvá myšlienka, ktorá prešla po rozume, ako náhle uvidel tie oči, ktoré sa kedysi na neho dívali s úsmevom. Nikto iný, nikdy v živote, nemal taký pohľad dvoch zlatistých zorničiek ako jeho brat.
Asi ma vždy nenávidel...
A čo teraz?
„...a čo teraz?“
Sasuke neveril čo sa dnes stalo. V túto noc. Teraz tu stojí s človekom, ktorý ho chcel zabiť, a spolu sa dívajú na niečo, čo sa nedá ani opísať slovami. Tak moc si prial, aby tu teraz bol Ashiori. Aby tu bol človek, ktorý Sora pozná najlepšie a nebojí sa jeho slov, jeho prudkej nálady, ktorá podľa všetkého čo sa tu odohralo a ešte aj odohrá príde. Prudká nálada, ktorá k takému stvoreniu akým je Soru nepatrí.
„...čo mám spraviť?“
Šepol si sám pre seba. Geii ho počul, a preto na neho pozrel s otázkou.
„Čo sa deje?“
„Soru, zrejme našiel svojho...brata...“

„...a čo teraz?“
Skvele položená otázka. Soru ho pustil a odstúpil od neho. Nezvládol ten tlak, ktorý sa v ňom hromadil a nútil ho začať kričať a metať dookola.
No čo mám robiť?! Kruci?! No čo mám robiť?!
Sklopil zrak. Takto ho vidieť rozhodne nechcel. Nie po toľkých rokoch, ktoré sa ho snažil nájsť. Nie po toľkých rokoch, ktoré prežil len hľadaním. Tie roky, ktoré ho deň za dňom presviedčali, že jeho malý braček je mŕtvy. Nie, nechcel aby ho takto videl. Chcel len vedieť, či je v poriadku, vedieť ako sa má. Nikdy sa nemal dozvedieť, že ešte žije. Ako povedal, ochránil by ho aj po svojej smrti.
Čo teraz?
Zopakoval po ňom v mysli.
Môj braček vyrástol. Čo som si myslel? Že navždy ostane malým, bezbranným človiečikom? Vyrástol, je z neho muž. Silný a schopný ninja.
Všimol si jeho čelenku uviazanú na zápästí.
...snažil sa...nemal nikoho, celkom sám sa vypracoval až na...
A čo teraz? Mal som len dva ciele. Nájsť svojho brata, a získať zvitky...tá posledná vec, mi ostáva...mal by som...
„...neveril som, že by si...umrel...“
Je to on...môj brat...
„Takto to nemalo byť...“
Nemalo?
Soru sa zháčil. Ako to môže po tom všetkom povedať? Vedel to od začiatku? A i tak mlčal? Mohol ho kľudne zabiť. Tak to ho on chráni zo všetkých síl? Chce ho ochrániť tak, že ho zabije, a už nikomu nikdy na svete nedovolí, aby mu ublížil? Však čo je mŕtve, to necíti.
„Zase ma tu necháš?! Celý čas si o mne vedel! Je to tak?“
„...pár dní...“
„...pár dní...?“
„...náhodou, sme mali rovnakú cestu...“
To nie...už vtedy na streche?
„...skôr, než sme sa stretli prvý krát...“
to nie je pravda...
„...tak hľadaj ďalej! Pretože môj brat, by vedomky na mňa nezaútočil!“
„Nemal si sa to dozvedieť...“
Tým ho len viac naštval. Keby mal po ruke ešte nejakú zbraň, tak ju po ňom hodí.
Tak on sa štve! Celých tých desať rokov, ho hľadá, nežije prakticky skoro pre nič, len aby ho našiel, i keď mu všetci hovorili, že je už určite dávno mŕtvy, on mal stále nádej. Nádej skrytú niekde v kútiku srdca. Takú nádej, ktorá nikdy neumiera. Kvôli nemu by riskoval aj svoj život, keby sa pridal k Akatsuki, len aby videl, že je v poriadku. Kvôli nemu by stratil svoj život i Sasuke. A on mu povie, že sa to nemal nikdy dozvedieť?
„Nenávidím ťa!“
Nenávidené slzy. Prudko si strel malú slzičku, ktorá mu stiekla po líci. Ľútosť a žiaľ. Čo kedy iné mal, než svoj smútok a žiaľ?
„...nikdy v živote! Som nechcel aby si ma takto videl Soru! Ako človeka, ktorý stratil svoje hodnoty! Všetko prečo sa snažil bojovať! Všetko pre čo žil! Len tak som to odhodil, akoby to nikdy pre mňa nič neznamenalo! Vykašľal som sa na to čo som ti sľuboval! Zradil som sám seba!“

„čím to je, že sny tak rýchlo upadajú?“
„...no, myslím, že to sa nedá tak celkom určiť. Každý človek má vlastný dôvod, pre ktorý už ďalej nemôže pokračovať. A potom, môže to byť aj nedostatkom odhodlania, a zlým motívom...niektoré veci, a ľudia nám jednoducho neprajú...“
„A keď to nie je ani jedným z tých dôvodov?“
„...tak je ten sen, neuskutočniteľný...“

„...mal si až tak moc hviezdny sen? Niekoho ochrániť? Vzdal si to len preto, že si už nevládal? Ale to nie je dostačujúci dôvod. Potom, všetky tvoje sľuby, ktoré si dal, nemali žiadny zmysel! Nemali reálne východisko! Všetko to bola jedna veľká lož! Ty sa predsa nevzdávaš...tak...tak prečo...“
„...stali sa určité veci, ktoré...som už unavený Soru...nevládzem...“
„Ale ja vládzem! Nevieš si ani predstaviť ako žijem! Nechápeš, čo všetko som stratil, len aby som ťa našiel! Nie, to nie je tvoja vec...ty si to predsa vzdal! Vzdal si sa každého svojho sna, každej cesty, na ktorú si sa chystal! Neexistuje predsa človek ani vec, ako si povedal, ktorý by ti dokázali vziať tvoje odhodlanie! Je to tvoj sen! Len tvoj! A im je do toho nič! Keď to chceš! A skutočne po tom túžiš srdcom i dušou, tak neexistuje nikto! Kto by ťa mohol zastaviť...“

Človek sa učí od druhých ľudí. Oni mu ukazujú svoje svetlé i temné stránky, a je len na ňom ako sa k ním zachová. Je len na jeho posúdení, čo uzná za vhodné od nich prevziať. Tak ako vníma svet v ktorom žije, tak ako žije on sám...musí sa vedieť prispôsobiť, musí vedieť, kedy povedať dosť! To je život shinobiho, vždy má na výber...avšak, jeho srdce mu musí samo pošepkať správnu voľbu...
Ak máš dostatok energie a odhodlanie na cestu...vykroč za svojim snom...

„Ty by si to predsa nevzdal...nie kvôli sebe...“
„Presviedčanie, ti vždy šlo...ale pochopiť ma...“
„Tak mi to povedz! Ty si na mňa zaútočil Eitan! Vedel si, kto som a útočil si na mňa! Útočil si na mojich priateľov! Tak hlboko klesnúť si nemohol sám od seba...pozri sa okolo! Nikto ti nemôže vziať to jediné čo patrí len tebe! Nikto ti nemôže vziať tvoju silu! Sakra, veď si najsilnejší ninja akého som kedy stretol! Takto sa neupadáva! Takto hrdinovia neodchádzajú!“
„...detské sny...“
V jeho hlase bolo značné pohŕdanie. Vytrhol Sorovu katanu zo stromu.
„...chcel som vedieť, len či si v poriadku...chcel som zistiť ako môj malý braček vyrástol...už to viem...nemám dôvod sa tu dlhšie zdržovať...“
Hodil meč pred neho do trávy.
Prečo to zase cítil? Akoby sa vrátil do minulosti. Všade navôkol boli trosky, spálené domy, mŕtve telá, dohasínajúce životy. Krv a slzy. Všade samý čierny dym a smrť. Len smrť...on a len smrť. Jeho brat, tu nikde nebol. Znova bol sám. Znova ho stratil. Nechal ho samého uprostred pohrebiska, uprostred dýchajúcej márnice. Celý svoj život sa rozhodol chrániť. Niekoho...rozhodol sa, že bude chrániť Sasukeho. Ak mu ho vezmú, ak vezmú človeka, ktorý sa k nemu postavil ako k skutočnému človeku, tak potom môže on hrdo zahlásiť, skončil som...dovtedy bude bojovať! Biť sa zubami nechtami! Len aby ochránil človeka, ktorý ho vytiahol z nekonečného kruhu plného krvi, vrážd, a hľadania...stopovania...chladnokrvného spôsobu života...ukázal mu, že človek potrebuje cieľ, dôvod aby žil. Sám Sasuke o tom nevedel. On ten dôvod mal len dovtedy, kým by nezabil svojho brata. Potom by sa len potĺkal od jedného konca k druhému...jeho život ako taký by skončil...videl to, zistil to na jeho výraze, na jeho každodennom živote. Takto dopadnúť predsa nemôže. Oboch ich zachráni. Díval sa...a učil sa...učil sa od ľudí, a poučil sa...
„Tak choď! Zmizni! Choď si kam chceš! Je nepodstatné čoho všetkého som bol schopný podstúpiť len aby som ťa na okamih videl, aby si mi povedal jedno slovo! Pre teba to zrejme nič neznamená, takže bude naozaj lepšie, keď odídeš, a my sa už nikdy neuvidíme! Pretože všetko, čo mi môj jediný brat, moja jediná rodina priniesla, je krv! Všade samá krv! Otvára staré rany, a pitva sa v starých bolestivých spomienkach! Tak tu máš krv! Všetku moju krv, ktorá steká po tvojich rukách! Bude prúdiť v tvojom tele! Pretože týmto okamihom som pre teba mŕtvy! Navždy mŕtvy! Zabil si ma práve ty!“