Pomoc! Krvácam! XVI. (ranený, zbitý...a predsa živý)

Čo sú to sľuby? Vlastné predsavzatia, alebo cudzie sny, ktoré sme prevzali na svoju zodpovednosť, že ich pomôžeme vyplniť? Takže, ak niekomu niečo sľúbime, stáva sa jeho sen i naším snom?

Nastal čas, aby Soru splatil svoj dlh. Yonwa ho viedla za vidinou Eitana. Soru, teraz musí splniť svoj sľub, a zabiť dvoch ľudí...

...otázky...
otázky vždy očakávajú odpovede...
Mám na myslí...možno by šlo skončiť s týmto všetkým raz a navždy! Skončiť to...
„...Soru...“
Ozvalo sa od ninjovho chrbta.
„...ja, mal som niečo...“
„Nechcem o tom hovoriť.“
„Ale...“
„Nechcem!“
Sasuke sa však nevzdával. I keď by sám reagoval rovnako. A práve preto, vedel aké dôležité je o tom hovoriť. Neuzatvárať sa do svojho sveta. Lenže, bol to skutočne Sorov prípad?
Kedy sa ten usmievavý chlapec, ktorý rozdával radosť do sveta stihol tak moc previniť, že si toto zaslúžil?
Čím to je, že ľudia, ktorý trpeli najviac, majú sklony k vytvoreniu najväčšej tragédie? Sasukeho odchod z Konohy, ktorý poznamenal mnoho životov. Sorove nezastaviteľné vraždenie... a to všetko len pre tých ľudí, ktorým najviac verili.
Ashiori chcel spočiatku Sasukeho zastaviť, nech sa v tom moc nehrabe, pretože on bol asi jediný, kto ako tak poznal jeho brata. Mal pocit, že silnejšie puto aké majú tí dvaja neexistuje. A neexistovalo ani medzi Sasukem a Itachim. A možno nikdy nebude.
„...ja sa ale nedokážem na to dívať! Všetko prečo sme vôbec...čo...ja nechápem čo sa stalo?!“
Soru sa prudko otočil. Vrazil Sasukemu do očí svoj chladný pohľad.
„Netýka sa ťa to!“
„...preto si myslíš, že si na svete v tom sám?“
Yonwa s Ashiorim zastavili. Ani jeden sa do toho nemal odvahu vpliesť, ale zároveň boli pripravený na všetko. Ashiori poznal Sora, a vedel, že jeho povaha sa razantne zmenila, čo vstúpil do klanu nájomných vrahov. A taktiež vedel, že ho nedokáže len tak niečo rozhádzať. A vedel aj to...že jeho brat, nie je len tak niekto...
„Mňa absolútne nezaujíma čo mi chceš povedať! Čo si prežil! A čo nás spája! Daj mi pokoj Sasuke! Nepotrebujem slová útechy, ani pochopenia! Seriem na celý tento svet! Nikdy mi nič nedal len si bral!“
„...a ja ťa nechápem?“
...kašlem na vás!!!
„...nikdy mi nevrav, že ma chápeš! Nikdy!“
Sasuke momentálne moc nechápal čo sa to so Sorom deje. Nech už bol s kýmkoľvek, či to bol Naruto, Sakura, Itachi...nikdy nezažil tak odlišné ponímanie situácie od jeho vlastnej. Prečo mu nedovolí aby mu uľavil? Prečo má zrazu pocit, že je niekým iným než tým koho spoznal pred pár rokmi? Prečo sú všetky pocity od neho tak nejasné a hlásajú len osamenie? To mu skutočne nedokáže pomôcť? Prečo sa bráni tomu aby ho niekto pochopil? Ja snáď stále niečo čo sa skrýva pod rúškom tajomstva?
„...a čo ak áno?! Čo ak ťa skutočne chápem, ale ty sa tomu brániš?! Nie si jediný komu život všetko vzal! Nie si jediný kto sa cíti mizerne každý deň svojho života! Si obyčajný človek Soru! Prestaň sa takto trýzniť! Nikto si toto nezaslúži!“
Čo ho tak rozhodilo? Alebo...
Zrazu visela Sorova ruka vo vzduchu zadržaná tou Ashioriho. Rýchla reakcia. Nikto na svete by nedokázal pochopiť Sorove počínanie. Ani on ho tak celkom nechápe. Nikto to nikdy nedokáže, pretože si nikto nevie predstaviť Sorov život. Ako od svojich ôsmich rokov trénoval deň za dňom, do samého vyčerpania aby jedného dňa našiel svojho brata. Nikto si nevie predstaviť, aké je to hľadať svojho brata medzi mŕtvymi znetvorenými telami a obávať sa toho najhoršieho. Nikto si nevie predstaviť, aký je to pocit, že ho jeho brat nechal v samom srdci jeho vlastného pekla, ktoré ako sa neskôr dozvedel rozpútalo len kvôli nemu. Ale, predsa nebol tak celkom sám a nepochopený. Bolo to presne tým, o čom hovoril Sasuke? Zo strachu? Ich životy si boli tak podbné, ako nejaký zlý žart karmy. Lenže, táto karma bola akási jednostranná. Nikdy nespravili nič zlé aby sa im oplácala v detstve tak kruto.
Nikdy nechcel od Eitana pri ich stretnutí počuť, že sa vzdáva. Čakal čokoľvek, a možno absolútne nič. Ale nikdy nie slová oslabenia...
Jeho život bol jedno sklamanie za druhým. Ak on bol silný a ostal i potom všetkom čo si musel prežiť, čo sa stalo Eitanovi také strašné, že už nevládze?
Hľadať medzi mŕtvolami, trénovať až k samému vyčerpaniu organizmu, vrhnúť sa po hlave od svojich pätnástich do sveta...
„...no tak! Udri si! Ak ti to pomôže! No tak...“
„Sasuke ty si sa zbláznil!“
Zavrčal po ňom naštvane snežný ninja, ktorý už toho všetkého začínal mať akurát tak dosť.
„...no tak, Soru...pusť ho Ashiori...“
V okamžiku uvidel Sasuke to, po čom väčšina ľudí umrela. Nenávisť v Sorových očiach. Tak čistú a jasnú nenávisť akú on sám poznal.
„...na to ma púšťať nemusí!“
Ashioriho trhlo aj s celou Sorovou rukou, ktorá vypálila do Sasukeho tváre. Sasukeho odhodilo pár metrov do trávy. Ashiori skončil na zemi a Soru stiahol svoju chakru späť.
Snežný ninja sa otrepal a neveriacky zahlásil.
„...kde berieš tú silu, prosím ťa?“
„Dosť!“
Medzi Sora a Sasukeho skočila Yonwa s katanou v ruke. A tá to myslela vážne.
„...vy dvaja nesmiete proti sebe bojovať!“
„Uhni mi z cesty!“
„Nie Soru! Vy nie!“
Skríkla po ňom takmer hystericky. Ashiori zo zeme na ňu uprel svoje oči, akoby im padla do cesty z neba. Dosť dlho mlčala, nikdy sa nevmiesila do ani jednej z takýchto hádok, o ktorej nemala ani tušenia. Lenže dnes, je to úplne niečo iné, a ona vie, čo sa bude diať. Ona vie, niečo viac, než tvrdila...
„Skutočne ma momentálne nezaujímaš! Uhni mi z cesty!“
„Nie!“
Znova jej hysterický výkrik.
Prenikol do nej jeho naštvaný pohľad. Bol to pocit, akoby do nej niekto lial horúcu vodu.
„...štveš ma!“
Nezaznamenateľný pohyb, ktorý nedokázal nikto zastaviť. Nikto to nedokázal svojou silou, iba ona svojimi slovami...
„Pretože poznám Eitana! Bol v tíme spolu s Itachim kým bol v Akatsuki!“
Okolím sa rozľahlo ticho. Jej vystrašený pohľad plný ľútosti padol k poľnej ceste po ktorej kráčali. Slová, ktoré dozneli diaľku sa akoby znova a znova vracali späť aby sa uistili, či to ich príjemca skutočne počul.
Soru zastavil len kúsok pred Sasukem, ktorý sa netváril moc kľudne na to, že na neho útočí niekto ako je Soru.
„...vy nesmiete...“
Ozval sa roztrasený ženský hlas, na čo sa Soru oddialil od Sasukeho a vrhol na ňu znova svoj naštvaný pohľad. Yonwa sa stiahla späť k Ashiorimu.
„Čo?! Čo nesmieme?! Čo mi tajíš?! Čo si o sebe myslíš?!“
Bol by po nej skočil, keby do toho nezasiahol Ashiori, ktorý už na čisto z neho stratil nervy. Celá táto situácia vyzerala tak nebezpečne, že takto sa ešte necítil ani vo svojich bojoch, ktoré viedol o svoj holý život.
„To už stačí! Soru Aidara! Nechcem ti ublížiť, tak sa láskavo skľudni!“
No Soru nemal v úmysle ani tak moc na nikoho útočiť ako chcel všetkých poriadne uraziť a vypariť sa niekam, kde bude sám už po zbytok života.
„..kašlem na to! Čo chceš alebo nie! Ja už mám dosť toho, že niečo stále musím! Už nechcem!“
„Soru! Prestaň vyvádzať! Nie je koniec sveta! Nič zlé sa nedeje!“
„...prestaň ma ukľudňovať!“
Ashiori myslel, že sa toho rozzúreného výrazu už nikdy nezbaví. Za celý svoj život videl skutočne rozzúreného Sora len pár krát, a to stálo za to. Dnes mu stačí už povedať len nejakú neopatrnú maličkosť, a všetkých ich tam pozabíja.
„...ty nie si rád?! Vôbec ťa neteší, že tvoj brat je nažive? Nie si šťastný, že tvoje obavy pominuli? Celých desať rokov si sa ho snažil nájsť! Mal si v sebe neskutočnú nádej! Silu, ktorú ti ja sám závidím! Silu nevzdávať sa! Ja viem, čím všetkým si si musel prejsť! Bol som s tebou, pamätáš? Nech sa dialo čokoľvek! Kým si neušiel! Prestal si absolútne vnímať realitu! Toto je až moc nebezpečné! Prečo ti nestačí, že tvoj brat žije? Prečo ti nestačí, že i po toľkých rokoch ťa má rád! Skutočne rád a chráni ťa? Nie je toho dosť? Nestačí ti to?“
...čo sa stalo Soru? Prečo tak trpíš?
Sasuke ostal sedieť na tráve. Skutočnosť, že sa stále deje niečo viac, než si myslel, ho nútila premýšľať o všetkom čo mu Soru kedy povedal. Toľké medzery v príbehoch. Toľké veci, ktoré by si v živote nedokázal predstaviť.
...Itachi a...Eitan? v Akatsuki? Ako? Kedy? Prečo?
Hlboké napäté ticho plné pocitov preťal pokojný hlas.
„...nie...nestačí mi to...nikdy mi to stačiť nebude Ashiori...pretože nikto, nedokáže vrátiť všetko čím som prešiel len pre ten okamih, ktorým som žil...nikdy, nikto nepochopí sklamanie tak ako ja...ja, a moje očakávania...ja...ja sám, nemám žiadny zmysel. Kým tu bol on, a ja som veril, že to bude všetko v poriadku, mal som zmysel...dnes už nie...preto...“
Zdvihol hlavu a pozrel na Yonwu, ktorú opúšťal postupne strach, no jej ľútosť nezmizla. V očakávaniach Sorových slov sa postavil zo zeme i Sasuke.
„...Yonwa...je načase splniť svoj sľub...dodržím ho, i keď pri tom umriem...už na tom nezáleží...“
„Povedal kto?“
Ozval sa Sasuke. Nie! On neprestane! Neprestane mu vtĺkať do hlavy, že má svoje miesto, svoj zmysel, svoj život, svoju povinnosť chrániť. A že ak to jeho brat nechápe, tak si ho ani nezaslúži.
„...tvoj brat...Soru, je tu preto, aby ťa chránil...vždy tu bol...a vnímal ťa...máte jeden druhého...nikdy si nebol sám...vedel si to. Tak prečo, to chceš skončiť, keď konečne, skutočne existuje človek, ktorý ťa celé tvoje detstvo podporoval a chránil...prečo sa chceš toho vzdať...?“
„Ja som sa toho nevzdal! To on odišiel!“
„...a to sa potom všetkom, čo si prežil, vzdáš? Nehovoril si náhodou práve ty, aby sa nevzdával? Či sa ti tak jeho cesta zapáčila, že si sa vydal po nej?“
„Môj život...Sasuke...sa odvíja len od toho okamihu, keď v mojich ôsmich rokoch, do mňa vstúpil démon...to, sú tie momenty, za ktoré platím ja, a zaplatili všetci...aj môj brat...nevidím dôvod, prečo mu krížiť cestu...keď kvôli mne...“
„Prestaň s tým! Obviňovať sa! Akoby si si to priam želal! Nie je to tvoja chyba! A prestaň ma s tým štvať! Kruci Soru! Mám ťa rád!“
...Sasuke...
"Ja toto nechcem vidieť! Už znova nie! Nechce vidieť ako dvaja ľudia, ktorí sú si tak podobní, len tak všetko odhodia pre minulosť! Ja to už nechcem nikdy vidieť...vy nesmiete byť ako oni dvaja! Nedovolím to!"
Ashiori podišiel k Yonwe ktorej sa drali do očí slzy. Nikto z nich o nej moc nevedel, okrem toho jej romániku s Itachim. Niečo veľké sa však muselo stať. Niečo čo ju prijalo nadobro opustiť rady Akatsuki. Nielen pre odchod Itachiho...niečo tam však ešte stále muselo byť. Prísť na to bude dosť namáhavé, práve preto, že Yonwa je úžasná tajnôstkárka. No snáď to pôjde už po dnešnom dni ľahšie. Zistila, že skutočne musia držať pri sebe. Majú len jeden druhého, a nezáleží na ničom inom, len na tom aby sa dokázali navzájom ochrániť a pomôcť si. O to sa i teraz snažila. Nedovolí, aby minulosť poškodila prítomnosť a úplne tak zničila budúcnosť, ktorá mohla byť úžasná.
Nedovlí to z toho dôvodu, že pred jej očami sa dvaja najlepší priatelia zmenili vďaka odhalenej minulosti na dvoch úhlavných rivalov. A o toto je horšie, keď sú obaja neuveriteľne silný.
"Vyrazíme! Čaká nás ešte dlhá cesta..."
Oznám Ashiori a spolu s Yonwou sa dali na cestu vopred.
Sasuke podišiel k Sorovi, ktorý na neho len očkom pozrel. No Sasukemu to stačilo. Chcel niečo povedať, no on ho už nevnímal. Vidal sa za dvojicou dopredu.
Prečo sa mu toto len musí stávať? Všetkých ľudí, ktorých mal rád, nejakým spôsobom raní, i keď ich chce vlastne ochrániť.
...no tak, Sasuke...ešte stále to môže byť horšie...teda, niežeby som to chcel...ja viem, že to bude ešte horšie...