...potom, čo si odišiel... II.

Nemý pohľad, nemých očí. Len dve oči, ktoré sa dokázali zabodnúť až pod kožu. Pohľad dvoch tmavých očí, ktoré jasne a stručne hovorili ľuďom „chcem byť sám!“
Kľudné oči, plné tmy, a chladu. Možno ešte skrývali ten plamienok...niekde vzadu...skrytý...ten plamienok...
Vážna tvár a jediná predstava o živote...“musím byť silnejší!“
Jediný dôvod jeho absolútnej abstinencie vo svete ostatných ľudí. Bol mimo nich. Mimo tú spoločnosť, ktorá sa bavila, užívala si života. Mimo akúkoľvek spoločnosť, ktorá by ho chápala, či zaujímala. On sám si akoby vytvoril svoj vlastný svet. Vlastné pravidla, vlastné ciele. Na niečom inom nezáležalo. „Byť silnejší! Chytrejší a rýchli!“
Držal si všetkých tých ľudí od tela. Každý ich vstriecny pohľad, ich úsmev, mu pripomínali aký dokázal byť naivný. Pripomínal mu to jedno veľké klamstvo ktorým sa nazýval jeho brat. Jedna obrovská pretvárka a lož!
„...nenávidím ťa...Sasuke...“
On a jeho svet. On a jeho sila...vždy to bol len On! Všetko sa muselo točiť okolo neho. Akonáhle niečo zlyhalo, stala sa chyba v tom jeho dokonalom svete, strácal rovnováhu. Nikdy sa nenaučil žiť s prehrou! Nie prehrou v boji! Ale prehrou v živote. Takou, kde fyzická sila nemá žiadnu cenu.
Pár vecí sa za ten čas naučil.
Dokáže chytať akékoľvek rany, tak ako ostatní.
Dokáže sa z nich pozbierať, znova vstať, tak ako ostatní.
Dokáže vracať útok, možno troška drsnejšie, než ostatní.
Dokáže sa dívať na svet reálne tak ako ostatní...
Ale nikdy nedokáže odpúšťať, tak ako ostatní...
Stratil cit pre vec. Stratil city pre kohokoľvek. Stratil totiž všetko. Ostalo len jedno obrovské sklamanie, smútok, hnev a nenávisť!
Nedokáže odpúšťať, a prosiť o odpustenie.
Nedokáže kráčať v cudzích stopách.
Nedokáže sa na silu niekam votrieť.
Nedokáže sa podriaďovať.
Jediné, čo mu ostalo, je jeho brat.
Vždy to bol brat, pre ktorého žil. Pre nič iné, na tomto svete. Vždy to bol len Itachi Uchiha, ktorý ho držal vo svete hodnôt. Dnes je to znova Itachi Uchiha, pre ktorého žije. Síce mimo spoločnosť, mimo pravidlá...ale žije pre neho, aby sa jedného dňa, pozrel znova do tých očí. Chce vedieť, či bude jeho pohľad stále tak pevný, tak presvedčivý. Chce vedieť, či sa naozaj stal silnejším, ako hovoril. Chce vidieť tie hodnoty, pre ktoré odišiel. Chce vidieť, splatený sľub „krv za krv!“
Vzal si toho viac, než by mal. Nájsť silu, niekde úplne inde. Tak moc ho nenávidieť, že mu vezme i to málo, čo kedy mal. I tých ľudí, ktorí si ho nevšímali, ktorí mali oči práve pre Itachiho. Vzal toho naozaj veľa a to sa mu nepáči. Je čas splatiť sľub. „Navždy spolu! Krv za krv!“ Oni vezmú život tebe, ja vezmem život im! Ty vezmeš život mne, alebo ja, tebe...
„Hej! Sasuke! Nebuď stále tak vážny! Pridaj sa k nám!“
Volala na neho ružovovláska. Vedľa nej stál blonďák s večným úsmevom a svetlovlasý muž čítajúci si knihu.
„...to bola ponuka?“
Opýtal sa Kakashi Sakuri. Tá sa naštvane otočila so založenými rukami.
„...Sakura, on musí ísť...je to člen nášho tímu...“
„No dobre! Len chcem aby sa cítil lepšie...“
„Čo on? Prečo stále Sasuke? A čo ja? Nezaujíma ťa ako sa cítim ja?“
„Nie!“
Skríkla po Narutovi.
„No dobre! Len počkajte! Však vy ešte uvidíte!“
Oznámil výhražne blonďatý ninja. Jeho sensei prevrátil ďalšiu stránku a Sakura po ňom len zaškúlila. Po chvíli si všimla Sasukeho, ktorý k ním konečne došiel. Nahodila svoj najroztomilejší úsmev.
„...ehm, Sasuke? Kým dorazíme do mesta...mohla by som...ti robiť spoločnosť...“
„Nie, zaobídem sa bez nej.“
Kameň po hlave a pohltená pohyblivým pieskom.
...tak nie...možno na budúce...
„Hej! Sakura! Mne môžeš kľudne robiť spoločnosť! No tak...“
„ah...to som dopadla...“
Prešla ako bez života okolo Naruta, ktorý nechápavo za ňou hľadel. Spočiatku si myslel, že niečo zlé zjedla, lenže ten jej výraz...to mu nedalo.
„Kakashi sensei?“
Zdvihol možno prvý krát počas dňa zrak od riadkov v knihe.
„...Sakure, sa niečo stalo...“
„Myslíš?“
„...no, nevideli ste, ako sa tvárila? akoby zjedla niečo skazené...“
„Možno...“
Kakashi sa len usmial očami a v hlave si myslel svoje.
...myslím, že za to skazené niečo, považuje teba, Naruto...

Konoha sa pomaly ponárala do tmy. Mesačné svetlo sa znášalo nad mestom ako pomaly padajúca zlatistá prikrývka.
Čím to je, že noc vždy naháňa ľuďom hrôzu? Je to tým, že sa ňou dokáže niekto nepozorovane plížiť?
Je to tým, že noc je čas démonov, temnej sily? Uskutočnenie dávno preberaných plánov, pod rúškom noci? Nepozorovaný, nečakaný?
Strach...z nepoznaných vecí...
Človek ťažko verí tomu, čo nevidí...

Zoskočil zo strechy rovno na chodník. Okolo neho prebehlo blonďaté dievča, ktoré akonáhle si uvedomilo, okolo koho prebehlo ani vietor, nahodila spiatočku.
„Sasuke!“
Mávala mu už do desiatich metrov s neskutočným úsmevom Ino.
Tak to mu ešte chýbalo! Šialená kunoichi, ktorá keď na neho skočí, veľa z jeho mánii po pomste nezostane, pretože ho buď nadobro udusí tou svojou hruďou, alebo si ho odvezie domov ako suvenír.
Vydal sa na únikový plán, ktorý spočíval, no...v behu.
„Sasuke! No tak! Hádam sa ma nehanbíš!“
...čím som si ja toto zaslúžil? Psychopatický brat, poblúznená Sakura, vyšinutý a zabednený Naruto, a toto tu! Postrach všetkých ninjov!
Nakoniec sa mu podarilo zapadnúť kamsi do opustenej budovy cez otvorené strešné okno. Oprel sa o stenu, a čakal kým neprebehne okolo. Keď začul sa v diaľke strácať to“ „Sasuke poď ku mne!“ tak si vydýchol. Zniesol sa pozdĺž steny.
Tak toto už zachádza príliš ďaleko! Neprišiel som sa sem hrať na naháňačku...
Ešte chvíľu ostal sedieť kým ho neprinútil postaviť sa ten nepríjemný zvuk v žalúdku. Prevrátil oči v strop a postavil sa.
„Ak to bude takto ešte dlho pokračovať, tak zo mňa ostane už len kosť a koža...“
Kráčal pomaly popod strechy, aby ostal v tieni nočnej Konohy. Nemyslel na nič, len na to, ako zahnať ten hlad čo mu ide až kamsi do hlavy. Ak si ho Ino nevšimne, tak začuje jeho hlasné škvŕkanie v bruchu.
„Hej! Sasuke! Nechceš zájsť na ramen?“
Pred ním zrazu stal Naruto. Ani ho nezaregistroval. Moc ponorený do svojho hladného orgánu. Tak takto by dopadol. Hladný, z preťatým hrdlom. Musí sa rýchlo najesť. Všade kde sa pohne, akoby videl strašidlá. Prízraky, ktoré vyliezajú z tmy a naťahujú sa len po ňom.
„...tak fajn...“
Kráčali vedľa seba do Ichiraku ramen potichu. Kým sa Naruto s úsmevom neoznámil:
„...ehm, vieš, je tu jeden problém...ja, nemám peniaze...“
Úsmev mu div nepokryl celú hlavu. Sasuke si len povzdychol a pokrútil hlavou.
„Si úbožiak...“
„...no tak, nebuď taký hamoun! Pozvi ma!“
„Nie...“
„Sasuke!“
Naruto sa začal dožadovať jeho pozornosti viac a viac. Možno by ho prenasledoval aj domov a tam mu šepkal jeho meno do ucha.
„...no tak! To je toho! Jeden ramen!“
„Fajn!“
Sasuke sa zastavil a skríkol naštvane do Narutovej vyškerenej fasády.
„Ale len jeden!“
Zdôraznil svoj „jeden“ zdvihnutým prstom.
„...to vieš...na noc sa aj tak nemá veľa jesť...“
„Akoby som ti veril...“
Naruto spokojne odložil paličky do misky a založil ruky za hlavu. Na poslednú chvíľu stihli ešte starého muža, ktorý už chcel zatvoriť. Pre Naruta však rád nechal ešte o tú hodinku dlhšie otvorené. Zatiaľ čo Naruto bol spokojne nasýtený, Sasuke len pomaly ujedal s hlavou podopretou o ruku.
„Vieš, že si celkom fajn? Sasuke?“
„...neuplácaj ma! Žiadny ramen už nebude...“
Naruto skrivil tvár.
No toto?! Čo si to o mne myslí? Ale, taký ďalší ramen by padol...
V duchu sa mlsne olizol a pošúchal si brucho.
„...vieš, Sasuke...“
Zrazu celkom rýchlo zvážnel. Díval sa tými modrými očkami na Sasukeho, ktorý upieral svoj tmavý pohľad očí len do misky.
„...ja...myslel som to, vážne...žiadne uplácanie...si, naozaj fajn...na to, aký si tvrdohlavý, a večne mrzutý...“
Sasuke si povzdychol. Rukou posunul svoju misku i s paličkami smerom k Narutovi. Ten po nej podivne pozrel.
„Ty už nebudeš?“
„...kľudne to dojedz.“
Chvíľu váhal. Nezdalo sa mu to moc správne. Koniec koncov, počul až za roh, ako Sasukemu škvŕka v bruchu. Sám veľmi dobre vedel, aké je to cítiť taký hlad. Tak nevedel, či to je správne, keď mu jeden ramen sám zaplatil. A teraz by mal zjesť aj ten jeho?
„...no, keď dávaš...“
Pustil sa do jedenia...lenže...o chvíľu ho chuť prešla. Len čo mal znova pred očami ten Sasukeho výraz tváre. Kútikom oka po ňom znova pozrel. I keď to nebolo moc dobre vidno, a určite sa to snažil kvalitne maskovať, videl na jeho tvári ten pocit nezmierenia. Niečo ho hnevalo. Jeho oči, i keď sa zdali byť tak vyrovnané a chladné, niečo v nich zvláštne horelo...niečo...
„...Sasuke...povedz...čo sa deje?“
Spýtal sa ho to už snáď niekto? Niekedy? Hocikto? Dakto? Niekto, kto to myslel vážne? So starosťou v hlase? Niekto, kto by sa naozaj zaujímal, čo sa deje v jeho živote?
Moc, nebezpečné...
„Nič.“
No áno, a čakal som snáď inú odpoveď?
Naruto pozrel späť k miske. Na čo sa Sasuke postavil.
„...vďaka, že si tu so mnou posedel...dobrú noc.“

Ráno, akoby sa nič nestalo. Ino sa znova natisla k Sasukemu, na čo Sakura reagovala ako odtrhnutý vagón od súpravy letiaci stovkou dole strmím kopcom v ústrety Ino priviazanej o kôl.
Naruto mal dneska akúsi zvláštnu náladu. Len čo zbadal Sasukeho, ako je zase a znova obohnaný Ino a Sakurou, došlo mu to.
On tu predsa nie je pre ich chúťky. Obe mu idú značne na nervy, to vidí i sám. Niečo má ten Uchiha za lubom. Akoby potreboval kľud, aby sa mohol sústrediť. Lenže sústrediť sa na niečo celé roky, to je divné...a keď už tak, tak na čo? Bude si musieť posvietiť na toho Uchihu. Niečo mu tu nehrá.
Hmm...však ja na to prídem Sasuke...skôr či neskôr, sa dozviem, o čom tak usilovne celé dni premýšľaš...