...potom, čo si odišiel...

Tak, keďže mám taký pocit, že som stratená vo vlastnom svete, ktorý sa nikomu nepáči, tak musím vyskúšať niečo iné. A to jest, doby, keď nám Sasuke rástol, a Itachi vyvádzal. Doby, keď tím sedem kvitol, a doby, keď Akatsuki sa preslávili. To jest môj vlastný príbeh Naruto!!!!!!

Často sa sám seba pýtal, kto skutočne nesie vinu, za to, už osem rokov stojí v tieni svojho brata. Žeby to bolo nedostatkom skúseností? Alebo skôr talentu? Je to tým, že je jeho brat talentovanejší ninja než on?
Na neho snáď nezostal už žiadny čas? Snaží sa! Maká! Zdiera sa! Celkom sám! Vždy to bolo len Itachi sem Itachi tam... a vôbec, jeho žiarlivosť je už priam červená! Zúrivá! Najradšej by ho bol v spánku udusil, ale...je to jeho brat...človek, ktorého ma paradoxne najradšej na svete...
Prostá súrodenecká rivalita, alebo je skutočnosť naozaj taká, ako sa zdá na prvý pohľad?
Itachi totiž akoby nemal s kým súperiť. Jeho brat, bol pre neho len večne malé dieťa, ktoré potrebovalo držať za ruku na prechádzke mestom. Naozaj sa nedalo nič robiť? Držať Itachiho pri zemi? Nájsť mu nejakú záľubu alebo niečo také? Niečo, čo by vyplnilo jeho čas, ktorý mrhal na svoje osobné plány. Je to teda niečia chyba? Bola to jeho nedobrovoľná samota? Nepochopenie sveta? Čo mu tak moc chýbalo? Bola to skutočne len sila, po ktorej celý svoj život túžil? Byť už raz najsilnejší a byť ešte silnejší? Alebo to bol len úpadok záujmu? Mal svojho brata...človek, ktorý keď prišiel na svet mu zaplnil to zvláštne miesto v srdci. Akonáhle, sa jeho mladšiemu bračekovi niečo prihodilo, zakúsil pravú podstatu slova „chrániť.“ Pre shinobiho, tak nepostrádateľný význam. Jeho neskúsený mladší brat. Jeho konkurencia? Alebo len slabý odvar? Človek na ktorého čakal celý život, aby mu dokázal, že sa vo svojich cieľoch pletie...a on...ho sklamal? Niečo mu sľúbil, niečo čo už od začiatku vedel, že nevyplní? Alebo, žeby, nikdy nemal to srdce?
Keď už raz chráni, tak neublíži! Nikdy neublíži človeku, ktorý mu ukázal význam slova „chrániť!“ tak skutočne chrániť...
Čas, keď ho bolo treba ochrániť, aby sa z neho nestalo to čo z neho...
Vybral si snáď zlý spôsob? Aby bol ešte silnejší, pretože bez neho, by bol stále ten malý chlapec, ktorý sa mu díval tak hlboko do duše, tak hlboko do srdca...
Snáď by bol z neho najjemnejší a najcitlivejší ninja na svete...ninja ktorý nepozná nič iné, len „ochrániť...“
Ochrániť chlapca, ktorým bol aj on...pretože i keď ubiehajú roky, a jeho život sa mení...vždy, a každým dňom sa v ňom videl. V tom nevinnom dieťati, ktoré bolo tak naivné. Pri tej predstave, čo z neho vyrastie, nedokázal svoje myšlienky ustáliť. Nedokázal myslieť na nič iné. A tak padali znova tie otázky...
Som od neho horší?
Som neželaný?
Neposlúchal som?
Som snáď nezaujímavý?
Slabý?
Bezcenný?
Tak prečo sa na mňa tak díva? Prečo ma v posledných dňoch od seba len odháňa?

...pretože si moje svedomie...pretože si moja duša, moje srdce, si môj strážny anjel...s tebou, to nedokážem. S tebou, nebudem nikdy dostatočne silný...s tebou, budem trčať na jednom bode a len s tvojim úsmevom, ktorý raz vyrastie a opustí ma...s tebou, to nedokážem...nedokážem to so svojim svedomím...zabilo by ma!

Dni uchádzali, svet sa viac uzatváral, oblaky sa kopili, padali do perfektného sveta, ktorý ako jediný videl prepletený čiernym zhnitým ovocím. Jeden falošný úsmev striedal druhý. Pohľad, ktorý mu oznamoval, že je najlepší a rešpektovaný. Na čo mu to je? Nikdy tu nebude môcť ostať žiť. Nikdy nikto nepochopí ako sa cíti v tejto sieti falošných úsmevov a pohľadov. Len ten jeden jediný, pohľad, a úsmev, len ten dokázal vystáť. Ten hlboký pohľad, ktorý do neho vlieval svetlo. Len ten jeden, úsmev a pohľad, ktorý ho oberajú o energiu. O všetky jeho sny. Všetko čo chcel spraviť, odložil len pre neho. Vie, že jedine keď sa ho zbaví, bude môcť kráčať vlastnou cestou života. Bude silnejší...
Nevidí na dno toho hlbokého pohára plného neznámej tekutiny. Tak tmavej, lákavej. Tak hlbokej a zvádzavej. Nedokáže nazrieť do tých zákutí ako jeho brat. Nevidí tie veci ako on. Necíti to čo on. Vidí len jeho ustaraný výraz, ktorý ho deň za dňom viac a viac od seba odháňa. Ten výraz tváre, ktorý ho jasne posiela preč...
Posiela ho preč, odháňa ho, surovo ho bije do srdca...
„nemám na teba čas! Odíď!“
A on odchádza. Pravidelne odchádza od človeka, ktorý mu ukázal svet a život. Už ho nechce, už mu vadí, už je mu k ničomu, už ho nudí, je mu protivný. Odchádza cez dvere, von do sveta, kde žije i on...lenže, farby toho sveta, ponímajú celkom inak...
„...nepotrebujem svoje srdce, ani svedomie...nepotrebujem cítiť, že trpím...“
Ukazuje mu okamihy, ktoré navždy stratí.

„neviem, čo by som mohol chcieť, akoby som žil sám...sám so sebou...neviditeľný, žobrúc o pozornosť...nikto si ma nevšíma...“

Až kým sa nezmenil. Stránil sa ostatných, jeho slová boli plné hnevu, a čiernej dymovej clony, ktorá ich pohlcovala.
Deň za dňom ako vyrastal ako sa snažil žiť len aby všetkým dokázal, že má vlastný tieň, ktorý vrhá skutočne len a len jeho postava. Či bude sám, alebo nie, dokáže im, že nie je od nikoho horší.
Skončí sa to...

Tmavé nebo, pokryté búrkovými oblakmi. Na tvár mu padla malá chladná kvapôčka. Dnes to prehnal s tréningom. Je už dosť neskoro, mal by sa vrátiť, ale...
„...vieš, že dážď očisťuje?“
Pohliadol do bratovej tváre. Bola smutná. Presne tak ako po posledné dni. Smútok. Nevedel akoby dokázal ten výraz dostať z jeho tváre. Nech sa snažil akokoľvek, akoby to bolo to jediné, čo dokáže jeho starší brat cítiť. Akoby len pri ňom ukazoval svoju pravú tvár. Mohol byť akýkoľvek úžasný, robiť rýchle pokroky, očariť ľudí svojim nadaním, on sa len pousmial, znova a znova ho rozstrapatil a šiel ďalej...ďalej...
„Niečo sa deje?“
„...stanú sa určité veci, ktoré...v živote sa ti stanú určité veci, ktoré nebudeš môcť ovplyvniť. Sú to veci, ktoré, ti ublížia...a ty sa budeš pýtať prečo? Lenže, vo svete nie je na všetko odpoveď...“
Malý chlapec, ktorému padli ďalšie dve kvapky na tvár podišiel bližšie k bratovi.
„Prečo mi to vravíš? Predsa, pamätáš? Budeme spolu nech sa deje čokoľvek...krv za krv Itachi, nie je tak?“
Sklopil zrak k zemi. Vidieť tie otázniky v tých očiach...nemá otázka, ktorá kričí aby sa dožadovala odpovede. Slová, ktoré sa nechcú uvoľniť z mysle...majú strach, že by to mohla byť pravda. A tak len kričí...
„Nenechávaj ma tu! Prosím! Nechcem ostať sám!!“
„...život, je o stratách a nálezoch...“
„...čo to hovoríš?“
„...hovorím, že...“
Zohol sa k mladej tváričke, s malým úsmevom. Po toľkých týždňoch, to bol snáď jediný jeho úprimný úsmev. Jeden z mála úsmevov vôbec. Kvapky začali hustejšie dopadávať na chlapcovu tvár.
Dokážeš za mňa plakať...slzy, tak slané, tak pálivé, že dokážu vyčistiť všetky moje rany. Tvoje slzy...
„...nech sme akokoľvek od seba ďaleko, vždy budeme spolu...“
Priložil na jemnú tváričku s drobnými kvapkami na tvári dlane. Pritiahol si ho bližšie, strel mu dažďové kvapky a objal ho.
V ten okamih možno ani nevedel, aké sú jeho slová pravdivé...“kdekoľvek...vždy spolu“
Otvoril oči do dažďa, ktorý ich oboch už premočil. Zrazu si to uvedomil, všetky tie slová, pohľad...nemá otázka, už nevládal a musela von. Zovrel do dlane látku bratovho trička.
„...ty, odchádzaš...? Itachi?“
„...Sasuke...“
„Odchádzaš!“
Znelo z jeho úst absolútne nezmierene. Zaháčil sa o neho svojimi malými rukami.
„Nemôžeš odísť!“
„...počúvaj ma...“
„Ja ti neverím! Ty zabúdaš...!“
Itachi svojho brata prudko od seba odtrhol. Znova priložil dlane na jeho tvár a pevne sa mu pozrel do tých detských vyľakaných očí.
...moja duša...moje srdce...všetko, čo mi chýba...„Sasuke! Už nie si malý chlapec! Je na čase, aby si sa postaral sám o seba! Nemôžem ti večne stáť za zadkom!“
„To nie je fér!“
„V živote je väčšina vecí nefér!“
„...prečo?! Kam by si šiel?! Za kým?!“
„...chcem by silnejší! Musím byť silnejší...ale s tebou, to nikdy nedokážem! Zavadzáš mi!“
...moje rany, tvojimi slzami...
Po tvári len osem ročného chlapca sa skotúľali slzy. Dve detské oči, ktoré verili so svojim bratom i na zázraky, na sny...dnes pocítili, ako sa všetky jeho nádeje rozbili. Črepy sa zarezali hlboko pod kožu, a spôsobovali mu bolesť.
Ten neznámi pocit. Vždy si myslel, že je sám, že má len svojho brata, že je to málo. Lenže dnes pocítil ten pravý pocit samoty. Ak odíde, ostane sám...no sám...sám!
„...a teraz bež! Utekaj! Choď! Zmizni Sasuke! Počuješ?! Tak vypadni! Nechcem byť už s tebou! Tak vypadni!“
Malými krokmi začal cúvať. Nikdy sa k nemu takto nechoval. Nikdy po ňom nekričal, nikdy sa na neho tak nedíval. Jeho hlas plný hnevu, oči, tie neciteľné oči, ktoré kričali, ktoré mu dali pociťovať, ako moc ho nenávidí.
„Tak už vypadni!“
Sasuke na nič nečakal a rozbehol sa do neznáma. Vbehol do tmavého lesa. Chladný dážď prudšie dopadal na zem a lístky na stromoch. Už ani nepočítal koľko krát spadol v tom klzkom bahne a mokrej tráve. Vždy sa zdvihol a utekal ďalej, čo mu to sily dali. Nevnímal bolesť škrabancov na tvári od pružných vetví stromov ani dotrhané kraťasi od šípových krov.
„...zavadzáš mi! Zmizni!“
Pevne zavrel oči. Po slepu bežal tmavým a hustým lesom. Vrážal do krov a stromov, kým nepadol do mokrej vysokej trávy. Slzy mu tiekli prúdom k zemi, akoby sa snažili vyrovnať sa tempu dažďa. Zaryl prsty do zeme.
„...zavadzáš mi! Tak už vypadni!“
Vytrhol chumáče zelenej trávy. A za ňou ďalšie a ďalšie. Snažil sa vypudiť zo seba ten hnev. Zlosť, ktorá akoby driemala niekde pod povrchom a čakala na správny moment. Vždy ju mal v sebe, a veľmi dobre vedel prečo. Vždy mal vo svojom srdci na ňu miesto, a Itachi vlastnil ten kľúč...dnes, odomkol tie tmavé dvere...hnev a nenávisť...
Predzvesť trápenia sa jedného nevinného srdca...
Predzvesť čistej nenávisti a hnevu...
Predzvesť pomsty...
Predzvesť...“krv za krv!“