...potom, čo si odišiel... III.

-------------------------------------

Sasuke preskákal z jedného stromu na druhý celý les. Zo skoku prudko zoskočil dole a dopadol do mäkkej trávi. Lúka...nič len pustá, zelená lúka. Nikdy na nej nič okrem trávy a obyčajného plevelu nerástlo. Prázdna a pustá lúka. Len základy. Nikomu nezáleží ako dopadne. Nikto sa neodhodlá ju dotvoriť. Prázdna a večne sama.
Vykročil dopredu.
Taký pokoj...snáď nikdy v živote nebude mať v sebe priam takýto pokoj. Niečo, musí sa niečo stať s jeho životom. Už by bolo na čase. Zdvihol hlavu k nebu. Modrá obloha, po ktorej plávali lenivé biele oblaky, a jeden ninja, ktorý ho laicky špehoval si koledoval priam o kopanec, ktorý ho vystrelí do neba.
...ten Naruto je skrátka nepolepšiteľný...totálny úbožiak...
„Mám ťa Sasuke Uchiha!“
...absolútny úbožiak...
„A teraz mi povieš všetko inak ťa zviažem a....“
Naruto bol z otočky odkopnutý kamsi ku stromom. Narazil na strom a opierajúc sa rukami o zem. Sasuke založil ruky na hrudi a pokrútil hlavou.
„...toto snáď nie je ani možné, aký si ty úbohý...“
Naruto hľadel svojim modrým pohľadom do zelenej trávi. Jediné čo momentálne cítil bol hnev. Hneval sa na Sasukeho, a to práve preto, čo spravil.
„...nie, len som nečakal...nečakal som, že by ma môj priateľ bol schopný takto...odkopnúť!!!“
Zdvihol hlavu a posledné slovo prudko po ňom zvolal.
Čo to robím? Nikdy ma nebude rešpektovať ako rovnocenného! Sasuke...
Naruto sa postavil a oprášil si oblečenie.
„...tak čo?“
„Ja s tebou bojovať nebudem Sasuke...to si zapamätaj! Nie takýmto spôsobom!“
Spravil k nemu pár krokov, na čo sa Uchihova tvár zamračila. Ako to, že s ním nechce bojovať? Vždy predsa túžil len potom aby si s ním zmeral silu. Chcel predsa všetkým dokázať, že je lepší než on.
Už ako zacítil, že ho Naruto sleduje, mal z neho divný pocit. Od toho ako boli spolu na rámene sa k nemu choval akosi divne. Žiadne narážky, žiadne sršiace blesky z očí.
V tom si to Sasuke uvedomil. Tvár sa mu vyjasnila a jeho telo sa uvoľnilo. Musel sa usmiať. Tak takto poníma Naruto priateľstvo?
„...myslíš si, že si ma kúpiš za jeden rámen? Naruto? Za jedno pozvanie?“
Naruto k nemu podišiel. Nevedel čím to je, že sám seba cítil vo svojom vnútri ako malého chlapca, ktorý stojí proti všetkých tým ľuďom, ktorý ho odjakživa nenávideli. Prečo mu to Sasuke všetko hovorí? Prečo sa proste neprestane chovať ako veliteľ všetkého veľkého, čo bolo kedy vykonané? Však sú si tak podobní...alebo nie? Dvaja dvanásť ročný chlapci, ktorí kopú za rovnaký tím. Niekoľko krát si navzájom zachránili život, a ani raz si nepovedali ďakujem...
Kde sa to kruci len dostali? Ako sa nazýva táto situácia? Absolútne odosobnenie? Úplný rozpad mostov medzi nimi? Alebo všetko čo vyšlo zo Sasukeho úst, boli len dôkladne pripravené lži? Koho vôbec chce tým všetkým klamať? Prizná sa, nikdy nestretol tak komplikovaného človeka, akým bol Sasuke. Ale o to viac, chcel nazrieť do jeho vnútra. Každým dňom, v ňom vidí rastúci nepokoj. Možno ani sám nevie, čo sa s ním deje. A to ho znepokojuje najviac. Nikomu sa nechce otvoriť, neprenechá voľný priechod svojim emóciám.
„...pokiaľ viem, pozval som ťa ja, ale platil si ty...“
„...nesnaž sa o niečo, čo sa nikdy nestane skutočnosťou!“
Blonďákova tvár sa zamračila do nepekného tvaru.
„...ak narážaš na...“
„Je mi jedno, že sa chceš stať Hokagem...nič ti na to nepoviem. Je to tvoja vec, tvoj sen a tvoj život...ale pochop, Naruto...“
Medzi dvojicou nastala odmlka. Je Sasuke snáď jediný, kto ho nevysmial za jeho sen stať sa Hokagem? Tak, prečo sú si tak ďaleko, keď cíti to čo cíti? Prečo sa mu Sasuke vzďaľuje každým nanovo vysloveným slovom? Minulosť slov spred pár sekúnd, mu búra jeho plánovanú budúcnosť. Takto to nemalo byť. Snaží sa, dáva do toho všetko, lenže keď nemá Sasuke záujem, nič s tým nespraví. Zostáva mu len jeho neoblomná viera. Viera, že raz by mohli byť skutoční priatelia.
„...i ja, mám vlastný sen a život...tak sa ma nepokúšaj, nasilu zmeniť.“

„...nikomu nedovoľ, aby ti vzal tvoj sen...“

Prečo Sasuke? Prečo sa toto musí diať? Keď konečne nájdem niekoho, kto sa nespráva tak stupídne ako....Naruto! si babrák!

„A prestaň ma sledovať. Nemysli si, že o tebe neviem, tie dva dni...“
Sasuke sa uškrnul akoby sa nič nestalo. Jednoduchý bezstarostný úsmev. Obišiel svojho tímového parťáka a vydal sa pomaly cestou späť cez les. Naruto akoby precitol. Pozrel k nebu a zahlásil...
„Mám ťa! Boli to tri dni!“
„...nie neboli...“
Ozvalo sa od odchádzajúceho Uchihu. Naruto si placol rub ruky o dlaň druhej so zamysleným výrazom.
„...ale boli! To znamená, že nie si tak úžasný...“
„Nie neboli...“
„Ale boli!“
„Naruto prestaň! Neboli to tri dni!“
„...ako to ty môžeš vedieť?“
„...pred troma dňami sme prišli z misie, a to si bol celý čas so mnou...“
„Aha...ja som zabudol...“
Šepol si blonďatý ninja pre seba a skleslo kráčal za Sasukem.
„...a ako ty môžeš vedieť, že to nebolo v pláne? Celý čas som ťa sledoval, ale bol som pri tebe...“
Kráčal asi dva metre pozadu za Sasukem, ktorý už vstúpil do lesa. Narutovi sa rozhoreli modré plamienky v očiach. Už si myslel, že ho dobehol.
„...sledovanie spočíva v tom, že sledovaný nevie o svojom prenasledovateľovi.“
„...ale ty si nevedel, že ťa sledujem...“
„Povedal som, o svojom prenasledovateľovi, nie o tom, že je sledovaný!“
„To je hlúposť, vieš to?“
„Sklapni!“
„Prečo si to proste nepri...“
Obaja chlapci zastavili. Naraz spozorneli a ponorili svoje zmysli do ticha lesa. Odpojili všetky zvuky lesa od toho zvuku, ktorý ich prinútil zastaviť. Obaja zbystrili zmysli na maximum a pomaly sa presunuli k stromom.
...no tak...ukáž sa!
Sasuke vytiahol kunai a skrčil sa pri strome v bojovej pozícii. Naruto spravil to isté. Zvuk sa opakoval. Bolo to akési cinkanie? Šuchot...cinkanie...a znova cinkanie...
Sharingan!
Preblysol mu vlastný hlas v hlave, a oči sa mu zaplnili do tmavočervena.
Napätie by sa dalo krájať, keby bolo hmotné. Sasuke mal chuť tam vletieť a zistiť si to na vlastnú päsť. Lenže stále jeho zbrklosť brzdil rozum. Zovrel silnejšie rukoväť kunaiu. Vypäl telo pod tým nátlakom nervozity a očakávania po opakovanom vypočutí cinknutia.
Prečo sme vlastne tak ostražití? Keby to bol nepriateľ, necinkal by predsa...teda, ten Sasuke je divný!!!
Narutovi sa natiahla tvár a spustil kunai. Chvíľu ostal mrkať na toho čiernovlasého človeka, ktorý sa priam triasol od napätia. Kývol plecami a obzrel sa dookola.
...no ja nechápem...?
Vykročil späť na cestu. Sasuke za ním prudko a naštvane otočil hlavu.
„Čo to kruci robíš Naruto?!“
Snažil sa byť tichý ako to len dalo a zároveň dosť hlučný na to, aby si Naruto uvedomil čo robí a pálil späť do svojej bojovej pozície.
Cinkot sa nebezpečne približoval. Sasukemu trhal bubienky a nervy šli na kolaps.
Naposledy keď začul takýto cinkot...

„...ja ťa sledujem, Sasuke...za každým, keď začuješ zvuk rolničiek, budeš vedieť, že som nablízku...“

Cinkot...cinkot...
Otočil hlavu smerom odkiaľ prichádzal z cesty zvuk. Zbadal tieň a snažil sa ešte niečo zakričať na Naruta, lenže hlas akoby mu odišiel. Preto sa vrhol priamo k pred neho s dvoma kunaimi v rukách pripravený sa postaviť čelom komukoľvek.
„...čo to robíš? Sasuke?“
„Sklapni!“
O malý okamih sa spoza zákruty vynorili dve postavy. Postavy a...
„...voly?“
Naruto nechápavo zamrkal na Sasukeho, ktorý absolútne tupo a úplne ponížene hľadel na záprah dvoch ťažných volov a dve postavy sedliakov, ktoré ich viedli cez les. Na krkoch mali pripevnené rolničky.
Povoz sa zastavil pred nimi. Naruto absolútne nezaujato pozrel po Sasukem, ktorý skleslo, priam z neho cítil, že sa chce prepadnúť pod zem, stál na ceste.
„Sasuke? Blokuješ premávku...“
Dvaja sedliaci sa usmiali potom, čo Uchiha so zvesenými plecami odstúpil z cesty k Narutovi. Ten sa mu znova pozrel do tváre.
Koho si čakal Sasuke? Čo sa to s tebou deje? Toto nie je normálne! Teba predsa len tak hocičo nerozhádže! Tak čo je?
„...Sasuke? čo je s tebou? V poslednej dobe si uzlíček nervov...“
Prudko otočil hlavu na Naruta. Jeho výraz absolútnej vyvedenosti z miery a malátnej nemohúcnosti z vlastného očakávania a strachu, ktorý padol, vystriedal naštvaný pohľad.
„Koľkokrát ti mám ešte opakovať! Že som v pohode?! Tak si to už konečne zapamätaj!“
„...ale, keď bude vidno, že nie si v pohode, tak čo?“
Sasuke zvesil plecia.
„...strata času...si otravný a úbohý...“
Vydal sa skleslo po ceste späť do dediny. Naruto šiel spokojne za ním s rukami založenými za hlavou.
„...stará pesnička Sasuke...takže ti verím, že si v pohode! Ty si sa naozaj zľakol povozu s dvoma volmi?“
„...ak o tom niekomu cekneš tak ťa dôsledne v noci uškrtím a potom zakopem na tom mieste, kde zastavil ten voz, aby si vedel prečo si zomrel!“
Narutovi padol z tváre úsmev. Spustil i ruky a dobehol svojho kamaráta.
„...ale no tak...“
„Myslel som to vážne...“
„Sasuke...“
„...naozaj vážne!“
„...čo takto až prídeme späť do dediny, si zájsť na rámen?“
„...povedal som ti aby si ma neuplácal...“
„To nie je uplácanie...“
Dva chlapčenské hlasy sa vzďaľovali od osudového miesta stretnutia s dvoma volmi. Niesli sa tichým lesom. Doznievali do diaľky.
„...fajn, ale najprv mi ukážeš, že máš peniaze...“
„Ty mi neveríš?“
„Nie!“
„...ale no tak, Sasuke...“
Hlasy sa stratili v diaľke lesa. Posledné, čo bolo počuť bol smiech jedného z dvojice chlapcov. Ich rozhovor si však niekto, kto stál na osudovom mieste vypočul...
„...hm...rolničky?“
Lesom sa ozval cinkot...