"Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!“ IV.

Ktokoľvek tvrdí, že deti nie sú otravné! Je debil! S dvojitým obrovským D, ktoré prevýši všetky D v celom vesmíre! Nie ja nechcem mať deti! Nie tak otravné!!!
To decko je zvláštne...ono ma našlo i potom, ako som dokázal elegantne po Uchihovsku, tak perfektne úžasne, až sa mi z toho hlava zatočila, vypariť. Ona nie je normálna! Ak je svet elipsa, tak ona je...jaj! hlúpa veta!
To sa stáva, že aj mne vypadnú prirovnania. Už len blúdim. Pretože to malé decko mi skoro vrazilo kunai do brucha. Sa tu oháňa, ani keby na ňu útočila včela. Kruci piesok!
Vzal som opičku pod pazuchy a preniesol som ju k veľkému kmeňu zoťatého stromu. Nechápavo naň zažmurkala a potom kukla tým Narutovským kukom na mňa.
„Tu si môžeš bodať svoje nože!“
Pozrela na svoj kunai a potom na mňa.
„Kruci hovorím Svahilsky?“
„Nekričte na mňa...“
Čo do! Kruci! Do...sakra...už...to...ja...bože...čo to...áááááááá!!!!!! ja sa scvoknem! Uškrtím sa! nejaké lano! Daj mi ten kunai!
Vytrhol som jej kunai z ruky a keď som si ho priložil ku krku zvrieskla ako na holi.
„Čo to robíte Susuke – sama!“
Ehm...nepýtajte sa ma, kedy mi začala vykať...bola by to otrava...totálna otrava. Ako je väčšina vecí, ktoré tu zažívam. OTRAVA!
„Idem sa podrezať! Zabiť! Zavraždiť! Kaput! Chápeš?!“
Sklonila hlavu. Pripadala mi ako škôlkar, ktorý rozbil už stú vázu po upozornení vychovávateľky, a tá teraz pixluje, že ju to decko privádza do pekelných mukov duše! Môžem si rovno zavolať vymietača!
„...a to kvôli mne? Sasuke – sama?“
„Nie, kvôli tvojmu tieňu na juhovýchode!“
„...ja som nechcela zle...“
Kruci! Toto ma tak vie dožrať! Choďte všetci do čerta!
Hodil som kunai do stromu. Zvrtol som sa a odišiel. Toto mi boli všetci prekliaty a všetci čertáci a diabli a všetky hnusné, ohavné bytosti dlžné!
Nechal som opičku za sebou. Nemôžem ju stále ťahať so sebou. Lenže, keď ju niekam pošlem, ona vyňuchá cestu ku mne. Stavím sa, že je jedna z tých prekliatych čmuchacích kunoichi. No, samozrejme, ak také niečo existuje, že?
Takže, musím vymyslieť niečo, kam ju zašiť. Kam ju poslať...čo s ňou...komu...
Bingo! Sasíček! Ty si totálne brutálne chytrí chlapík! Tak toto bude „odpal umenia!“
Sasuke Uchiha? Vieš o tom, že na to, že si jeden z troch posledných Uchihov, si najchytrejší a najkrajší z nich? Bože, čím sa to chválim? Jeden z troch? Itachi! Fúúúj! Madara? Fúúúj! A ak sú na svete ďalší, tak tí sú tiež špatní! Všetci do jedného!
„Už odchádzame?“
„Áno, už...tak poďakuj stromčeku, že ti dovolil do neho boxovať, a ideme.“
Pribehla ku kmeňu, uklonila sa mu a vyrazila behom za mnou.
No, nech už som akýkoľvek hajzel, nemôžem nechať dvanásť ročné decko, ktoré sa chová ako šesť ročné, napospas divočine a nejakým tým pedofílnym ninjov. O jednom viem, ale nikomu to nevravte. Ten Hiden sa divné chová, keď vidí malé deti! Eh, ale odo mňa to nemáte...
Po ceste som opičke dvakrát zachránil život, čo natrhala jedovaté bobule v snahe ich skonzumovať. Tak sa mi celou cestou arigatovala až sa mi o tom slove v noci snívalo. Fakt, bol to Naruto, a ja som mu už po stí krát zachránil život, a on mi normálne povedal „arigatou, Sasuke...“ sila! Čo to tie divné lesné plody a huby urobia za bordel v hlave.
Nad ránom, keď som sa zobudil, som sa rozhodol, že meče nikdy nie sú dosť ostré. Tak som vytiahol svoj šťastný kamienok menom biely kremeň a pekne si ním prechádzal po ostrí. Vy neviete, aké ťažké je preťať hadiu kožu...skúšal som to na Orovi mnohokrát. Zaťal som, a on len...ten úškrn. No čo s ním? Tak som ťal, kým som mu neodťal hlavu...zase preháňaš Sasuke...keby nebol tak poničený, tak ho nedostaneš! Ak si niekedy niekto myslel, že by som ho nechal do seba vstúpiť, tak bol dobrý idiot! Ja sa seba nevzdám! Nikdy!
„Ale...ale koho to tu máme...“
Moja ani si nestihla vysloviť prvé slovo...ostrie spočalo na tvojom bielom kŕčku...a stačilo by cvak, a bola by si mŕtva.
Vravel som predtým, že ma Konan prenasleduje? Tak teraz je tu priamy dôkaz! Čo robí tu? V blízkosti Konohy?
Odsunula ostrie zo svojho krku a zohla sa k opičke.
„...to je tvoje? Kedy si to stihol?“
„...má dvanásť, hádaj, či moje spermie boli oplodnenia schopné v šiestich rokoch, zlatko?“
Otočila na mňa hlavu s úžasne vymakane nevinným úsmevom a očkami ani dva mesiačiky.
„...tak kde si ju splašil? To...to vedieš Hidenovi?“
Ukázala na malé strapaté dievča, ktoré po nás nechápavo pokukovalo. Konan len zažmurkala, či to myslím vážne.
„...nie som taký zlý ako Itachi.“
„Ono sa vraví, že Hiden unáša malé deti a obetuje ich...“
Pozrel som do tej jej roztomilej tváričky, ktorú tak usilovne chránil Pein. Pri tej predstave sám sa rozosmiali.
Juj, Konan je asi jediná, ktorá má rovnaký zmysel pre humor ako ja. Ešte som nestretol človeka, ktorý by mi tak rozumel a zároveň ma chcel zabiť, kvôli jednému ukradnutému kvetu z vlasov a stovke narážok na jej vzťah s Peinom. Ako vzťah dvoch súrodencov. Po tejto vete, od nej vždy dostanem po hlave, alebo na mňa pošle svojho papierového poštovného holuba.
„...neverím, že je nesmrteľný...“
Povedala s pozostatkom úsmevu na tvári. Sadla si ku mne a žmurkla na opičku.
„Ako sa voláš?“
„...Naremi...“
„Prvé pravidlo! Cudzím neoznamuj svoje meno!“
„To vraví ten pravý...to som ja! Veľký Sasuke Uchiha!“
No bože, to som bol ešte nováčik. Čo to na mňa skúšaš? Kruci, ja nie som ako Itachi. Zatrpknutý nudný panáčik. Preto u nás neplatí, že jablká padli blízko k sebe a nie ďaleko od stromu. Ja som od neho tak ďaleko ako je Polárka od zeme.
„Čo tu vlastne robíš? Ha?“
„...prechádzam sa...“
„Sto kilometrov od domova?“
Uškrnula sa.
„...preletela som sa...“
„Tie svoje labute, či jastraby, či čo to vyrábaš, sú strašne moc nenápadné! Vieš!“
„Asi tak, ako tvoje Chidori Nagashi!“
„...to je čistokrvné jutsu, ale tie tvoje zlepenice, to je len hajtráčina...“
„To nie sú zlepenice! Origami sa nelepí ty idiot!“
Nahol som sa k nej, s oznamom, ktorý ju mal doraziť.
„Takže sa strihá a zakladá?“
Juj, ale jej vystúpila žila na čele. Kruci, to je horšie, ako keď Sakure poviete, že má veľké čelo. Myslím, že jej mindrák z toho ju už prešiel, ale Konan nikdy neprehryzie, tak ako Deidara, keď niekto hnojí ich „umenie.“
Že umenie...hahahahaha! zletel by som zo stoličky, keby tu nejaká bola...
„Neštvi ma! Naozaj ma neštvi Uchiha!“
„No áno...posledné čo chcem, je sa s niekým hádať...“
Tým mojim ľahostajným tónom a výrazom som ju ukľudnil. Zase sa začala venovať opičke. Bože, tieto ženy! Akonáhle uvidia malé bezbranné dievčatko, sirôtku opustenú, dokážu sa z chladnokrvných zabijakov stať jemnučkým ženuškami.
„...čo s ňou budeš robiť?“
„...myslíš, že by ju Pein prijal ako svoje dieťa? Bude to vaša malá Naremi...“
Prudko sčervenala aj pri tom mojom milučkom zlatučkom, anjelikovskom výraze tváričky.
Myslel som, že už jednu od nej chytím, ale ona len povzdychla a zvesila plecia.
„...nemyslím...“
„No tak, keď vás dve uvidí spolu, nebude môcť povedať nie...“
„Ale on to povie. On môže povedať všetko! On je...“
No skvelé, zase na to myslí. To je hrôza. Pein jej raz vynadá, a ona je z toho smutná celú večnosť. Toto nechápem. On jej nadá, tým svoj hnev vypustí, a je kľud. Ale ju to bude trápiť najmä ešte týždeň. Vždy keď si na to spomenie. Preto existujú tie zvláštne slovíčka, ako „gomenasai.“
„Pozri, Tobi zase spraví nejakú prkotinu, a obráti svoj hnev na neho...koniec koncov, ak sa bude moc hnevať, tak to zvaľ na Itachiho, áno?“
Zamračila sa na mňa. Vraj kedy už konečne prestanem s tou vojnou proti Itachimu. Ja sa jej pýtam, kedy sa prestane pokúšať zmeniť svet k svojmu obrazu?
„...mne sa aj tak zdá, že preháňaš...“
„Ale zdravo preháňam...“
„To si sa votrel k Akatsuki len kvôli Itachimu?“
„...a je snáď niekto, kto to nevie?“
„...Sasuke – sama?“
Zabudol som, že tam je s nami opička.
„Vy sa ma chcete zbaviť?“
„No Sasuke? Tá ma pred tebou ale rešpekt!“
No áno, najprv mi ponaťahuje ten môj perfektný noštek, a snaží sa ma kopnúť a dať mi po hlave, a až keď ju ja, mladý dobrák, vezme so sebou, až vtedy mi začne vykať. Čert mi ju bol dlžný!
Teraz, keď viem, že Pein bude zúriť, a zbúra celý barák, ak mu ju tam dovediem, mám z toho ešte väčšiu radosť. Mňa teda rozhodne nedostane! Nech sa snaží akokoľvek, ten kto vie, a snaží sa, je nesmrteľný! Ak ma niekedy zabije, bude možno slávny ako niekto, kto zabil Sasukeho Uchihu. Ale bude to len ten...kto preslávil moje meno. Pretože ja, som už dávno nesmrteľný, tým čo tvorím, a tým kým som. A keď už žijem, tak naplno!
„Mali by sme vyraziť.“
„Mali?“
Opýtal som sa jej.
„Áno, mali!“
To ako, chce ísť so mnou? Páni...koľká obeta...
„Ehm...Konan?“
Musím sa jej to opýtať. Fakticky musím...kým je odo mňa na tie tri metre, a stojí a ja sedím.
„Prečo mu nepovieš, nech už ťahá?“
Len sa na mňa uškrnula. Pohodila svojimi modrými vlasmi a kráčala si bezstarostne ďalej.
Skvelé, čakal som pohlavok. Dostal som úškrn a ignoráciu.
„Odchádzame opička...“
Pozbieral som sa zo zeme a kráčal v stopách Konan.
„...volám sa Naremi...“
„Áno, ja sa volám Sasuke, opička, už sme sa zoznámili. Spomínaš?“
„...ale Sasuke – sama...“
„Poslúchaj svojho sama! Lebo bude zle!“
„Áno, Sasuke – sama...“
Kruci, ide mi s tým oslovením na nervy. Ale dobre sa dá využiť. Aby sa nemyslelo, že si nedokážem získať autoritu inak. Áno? Napríklad taký Tobi, sa už na mňa chytá. Síce mu tresnem vždy, keď ma osloví Itachi, ale inak sa chytá...na Uchihu...teda, myslím...
„Sasuke?“
„Áno? Konan? Čo by si rada?“
„...vďaka...“