"Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!“ V.

Dni nám ubehli ako nič. O pár dní sme už kráčali po tej stráženej a tajomnej cestičke k veľkému panstvu Akatsuki. Podmienka? Opička musela mať zviazané oči. Len čo mne to dalo, aby som mohol tam a späť chodiť s rozviazanými očami. Veriť práve mne, že akonáhle sa nezbavím Itachiho, nebonznem, kde sa nachádzajú...
Nebonznem. Pretože nech sú kto sú, ja bonzák nie som. Keď už niečo sľúbim, tak to dodržím.
A práve preto, som nikdy, nesľúbil, že sa vrátim späť do Konohy.
„Sasuke – sama? Kam to ideme?“
Zastavil som Tobiho nájazd na mňa.
„Kto to je?“
Ozval sa.
„...tvoja sestrička...“
„Hlúposť, Tobi nemá sestru...“
Tak keď na toto nechytím Tobiho, tak už nikoho. Nevravím, že je hlúpy. Je to chytráčisko chalan, keď chce. Už vari len...ehm...kto by urobil všetko len aby...
Hiden...ten spraví všetko len aby naštval Peina.
„Zabudni junior!“
Kruci aj s ním!
„...no tak, však je to pre teba ehm...výzva?“
„Čo je výzva junior? Starať sa o malé sopľavé decko?“
„...myslel som...že...máš rád, deti...“
Páni! Ten na mňa kukol škaredo! Kde sa hrabem ja a môj sharingan! Ti pero!
Keby nebol pomalší než ja, asi mi jednu usuší.
„To sú len keci! Jasné!? A ak s tým junior neprestaneš odfiknem ti hlavu!“
Tresol za sebou dverami, čím spozornel celý barák. Tobi ku mne dobehol a kukol tým jedným očkom. Koľkokrát sa moje rýchle ja, snažilo mu strhnúť tú masku z hlavy. Moje rýchle ja po tom pokuse dostalo pohlavok od Deidara. Ale ten pohlavok som mu vrátil, a tak nás museli všetci od seba trhať. By videl ako dokáže Uchiha odpáliť svoje umenie! Odpľuť si! Tak!
Kde zaliezol Itachi, kruci?
Začal som prehrabávať celý barák, opička za mnou a za ňou Tobi. Páni, on má dnes službu? To by bol fakticky schopný ju podrezať pri prvom náznaku podrazu od dvanásť ročnej kunoichi?
Hnevá ma to. Otočil som sa na Tobiho.
„Kde je Itachi?“
„...má akúsi prácu.“
„Aha, a mohol by si identifikovať slovo „akúsi?“
„...keď vraví Tobi akúsi, tak asi nevie akú!“
Ale! Neznášam, keď sa ma snaží niekto prechytračiť.
„A to ti ani nepovedal, kam ide?“
„...vraj ide niekam, pretože má akúsi prácu...“
No nič. Posadím ju do jeho izby. Škvŕňa je unavené.
Zdá sa to divné. Ja viem. Ako to, že vychádzam s nikým koho chcem zabiť? Jednoducho. Skôr či neskôr aj tak umrie. A je len na mne či to bude skôr alebo neskôr. Teda aj na ňom...nejdem sa preceňovať. Akonáhle som ju posadil na jeho posteľ, ozvalo sa od dvier...
„...ehm...“
Juj, to škripľavé ehm, by som spoznal kdekoľvek. To ehm, ktoré mi vždy hovorilo „mám ťa rád, ale takto to už ďalej nejde...“
To ehm, patrilo Peinovi.
„Ahoj! Ako sa máš?“
Všimol si to ešte niekto? Či len ja, že ho oslovujem ako starého dobrého kamoša, zatiaľ čo ostatok len „šéfe“ sem a „šéfe“ tam. Už prvý krát, čo som zbadal tohto ryška, som vedel, že na rozdiel od Itachiho, si bude so mnou rozumieť. A tak na mňa nehádzal zlé pohľady, keď som začal s tým mojim „ako sa máš“ a „ako to ide s Konan?“
Som drzí? No neviem...nie je až tak moc odo mňa zase starší...vlastne koľko má on skutočne rokov? No naozaj...nie jeho telo, ale on! Nechce mi to povedať.
„Ty si tu? Myslel som...vieš, že prišla Konan?“
„Dôvod toho, prečo som ťa mal radšej než Itachiho, bol ten, že na rozdiel od neho, nerobíš hovadiny!“
Môj nevinný úsmev nefunguje? Nie...kruci! môžem sa na neho culiť, nie je to žena! Do čerta! Prečo si nevzal ženské telo, možno by ho hormóny nakopli.
„...prečo mal? Čo takto mám ťa rád Sasuke?“
„Nech je do hodiny preč! Inak pôjdete obaja. A neručím, že živý...“
Páni! Ten je drsný!
„To ma chceš vyhodiť s malým deckom na ulicu? Čo si to za človeka?“
Kruci! Nie som jeho matka, ani otec...to nezaberie...
No čo už...nemám ju kam dať...no áno, Uchiha má dobré a mäkké srdiečko keď chce. Len sa mu to nevypláca. To je otrava! Taká úbožiareň. Možno by som mohol skočiť späť do Konohy a nechať ju Sakure pred dverami. No určite, aby som sa ja trepal znova do Konohy. Pche!
Zbehol som dole schodmi a tam už Konan hovorila k Peinovi. Tak som sa v otočke zvrtol a chcel som ísť hore.
„...poď sem...“
To ako ja?
Podišiel som opatrne k ním. Stále v strehu, nebojac sa vytiahnuť meč, keby niečo.
Konan ustúpila mierne za Peina. Videl som tie hviezdičky v jej očiach. A to vraj nemá nikoho a nič rada. No bžunda.
„...niekoho mi privedieš, a za to, tu tá malá bude môcť ostať...“
„Naozaj?“
Kruci! Itachi napleť sa do mojich vecí! Každý okamih, čo ťa vidím, ťa mám chuť zahrdúsiť. Vlastnoručne ti otrieskať hlavu o stenu. Poskákať po tebe. Nenávidím ťa viac, než človek dokáže nenávidieť! Jeden okamih, keď budeme sami, Itachi, zatiaľ sa tomu dokonale vyhýbaš...jeden okamih, a uvidí sa, koho pohľad, je horší!
„...nedivým sa, že kam chodí, deti robí!“
Rozbijem mu...
„Ale! Kam?“
Pein ma zastavil. Doslova zastavil. Skoro som ho prevalcoval a Konan tiež. Obaja ma zadržali. Itachi sa uškrnul a kráčal hore. Zabijem ho! Zabijem!
Znova som sa pokúsil po ňom skočiť. A znova som bol zastavený Peinom.
„Ešte raz!“
Stačí jeden taký výhražný ukazovák, a človek rozmýšľa hlboko o svojom živote. Stáva sa z neho nový Hiden, ktorý premýšľa o tom, ako sa stať nesmrteľným. Hiden sa každý deň zabíja, ja sa snažím prežívať.
„Tak, koho mám priviesť?“
Vidieť tohto típka sa uškrnúť, je sila!
„Naruta, Uzumaki...“
„A ak nie?“
„...odíde, ale nie nažive...“

Mesiac...za svoj život som videl až priveľa krát Mesiac v úplnom osamení. Vždy len ja a on. Vždy len ja a tých pár hviezd, ktoré sú tak ďaleko odo mňa...
Priateľstvo sa v dnešnej dobe, vraj preceňuje...
Čo ešte sa dá preceniť?
Sila?
Odvaha?
...alebo, cena snov?
Ak vám dá niekto ultimátnu otázku, chce počuť presne tú odpoveď na ktorú myslí. Nič iné.
Je to len moja vina! Priviesť sem opičku...ak umrie! Bude to moja vina! Len a len moja vina!
„...môžem?“
„Nie.“
„...Sasuke...“
„Daj mi pokoj! To bol tvoj chytrý nápad! Však?“
Sadla si ku mne.
„Nepovedal som, že smieš!“
Toto miesto na streche, je len moje!
Odchádzam! Nemám sa s ňou o čom rozprávať! Všetci sú tu necitlivý odporný pokrytci! Nenávidím ich všetkých do jedného! Je to len dieťa! Pre boha! Len obyčajné dvanásť ročné dieťa! Kruci!
Prešiel som strešným oknom do podkrovia.
Nechcem nikoho vidieť po zbytok života.
„...žiješ?“
Zdá sa, že ma niekto vyslyšal.
„Ty! Ku mne nechoď! Teba čaká len smrť! Chceš skapať hneď?“
„Však si sa na to tak moc tešil braček...“
Ty si akurát tak ironický pako! Hajzel jeden! Nedokážeš nič len...!
...asi by sa chidori nemalo používať v záplave hnevu, že? Spravil som obrovskú dieru do steny vedľa dverí kde stál predtým Itachi. Vzal roha, akonáhle zazrel záblesk v tme.
Vybehol som za ním.
„Zbabelec! Slaboch! Zabijem ťa!“
Preskočil som zábradlie a behom za ním.
Emócie sú zložitá vec. Tak zložitá, že nikdy nedokážete odhadnúť akoby ste sa cítili pri akej situácii. A emócie chrániace vlastný život, sú vždy podstatnejšie, než tie, ktoré cítime za druhých. Preto, na otázku, „umrel by si pre neho?“ neexistuje takmer nikdy jasná odpoveď, kým nepríde do danej situácie.
Vbehol som do kuchyne a hodil po ňom nôž čo bol zapichnutý do dosky na krájanie. Uhol sa mu a začal po mne hádzať čo našiel pod rukou. Taniere, hrnce, poháre, vidličky, lyžičky, dokonca jednu vázu. A ja som mu to oplatil tým, že som vytasil katanu a vrhol sa k nemu. Zabodol som mu ju tesne pri hlave do steny.
Odpornejšie pohľady sme si ani vymeniť nemohli. Vie, že ho chcem zabiť. A aj by som sa o to dnes snažil celú noc, kým by jeden z nás nepadol do vyčerpania. Potom by som videl kto z nás prežije.
„Moja kuchyňa!“
Deidara sa pacol do čela a podišiel k nám.
„Chlapi, po tichšie to nejde? No tak...bez takého kraválu...“
Zdvihol zo zeme jeden z črepov z keramického taniera a potom pozrel na nás. Ten kúsok taniera mu vtedy vypadol z ruky. Otvoril ústa a chvíľu trvalo, kým sa vyjadril.
„...teda, Itachi, on ťa skoro dostal...“
„Ale stále je to málo, však? Braček...“
Do boha s tebou! Ty hajzel!
Vytrhol som meč zo steny, až sa spustila omietka. Znova som po ňom sekol, lenže sa ocitol na druhej strane kuchyne.
„Toto je môj barák! Ničíte môj majetok!“
„Trhni si!“
Asi som to Peinovi nemal vravieť...
Odsunul som všetko čo mi stálo v ceste a ešte som rozrazil po ceste stôl ktorý stál v obývačke.
Seriem na vás! Ste banda idiotov! Deň čo deň pykám za svoje rozhodnutie sa tu pridať! Mohol som, čokoľvek. Mstiť sa do konca života! Toto ma zabíja z vnútra. Tento celý bordel ma zabíja!
Dnes umriem. Ja to viem.
On príde a prerazí ma! Zabije ma! Umučí ma!
Kruci!
Buchol som päsťou do steny vedľa postele na ktorej som ležal. Takto to ďalej nemôže ísť. Musím s ním bojovať! Poctivo! Nemôže sa mi takto vyhýbať donekonečna. Ja viem, prečo to robí. Chce aby som sa tu zbláznil!
Ale ja tu budem! Budem tu dovtedy, pokiaľ ten hajzel bude dýchať! Budem tu dovtedy, a čakať kým sa mi podarí ho zabiť!
Kruci! To takto nejde!
Cítil som ako mi duní v hlave! Ten tlak, to napätie.
Zatlačil som si na čelo rukou. Cítil som to pulzovanie uprostred lebky.
„...prečo na tom tak ľpieš?“
No áno, ešte ty si mi tu chýbal! Naozaj mám náladu na tvrdých psychopatických sektárov. Začínam sa tu cítiť ako na psychiatrii. Tento típek tu je psychiater, a najväčší cvok medzi týmto obludami som ja!
„Mal si niekedy pocit, že tvoj život stojí za h***o? Tak ja mám taký pocit každý deň, keď si uvedomím, že Itachi stále žije!“
„Skvelá hláška...“
Zadíval som sa do stropu. Nenávidím to tu. Ale viem, že už niet cesty späť. Žiadna nie je. Rozpadáva sa každým mojim krokom vpred. Nakoniec, sa zastavím, a padnem do jamy...sám! v temnote!
„Naozaj pouvažuj nad tým, kto tvoj brat naozaj je...“
„Keci!“
„...tak prečo ťa ešte nezabil? Mal na to nespočetne veľa možností...“
Bacol som sa od hnevu po boľavej hlave. S bolestnou a nahnevanou grimasou som pozrel po tom bielovlasom típkovi v mojich dverách.
„Chceš povedať, že je o mnoho silnejší než ja! Však?“
Kývol plecami a zmizol.
„Kruci piesok!“
Au! Moja hlava teda za to nemôže...mam chuť vrieskať! Kričať! Pozabíjať tu všetkých. Podrezať ich v spánku.
Sakra! zajtra musím s Tobim...pán „odpal umenia“ má vraj veľa práce. Asi ide modelovať nejaké hrnce a krčahy...
Toto vôbec nie je život...
„nežiješ, pokiaľ sa necítiš živý...“
Choď do p***le! Z mojej hlavy!
„...si moje svetlo! Sasuke....“
Tak už vypadni! Ty aj tie tvoje debiliny!

„Žiješ?“
Kde som to ja len počul...
Itachi je ranné vtáča, ako sa zdá. Sedí si v kresle a uškŕňa sa na mňa s sharinganom v očiach.
Prudko som sa k nemu nahol a kukol mu do tých červených očí svojim sharinganom.
„...niečo ti chýba, Sasuke...“
„Žeby tvoja krv na mojich rukách?“
„Možno ti chýba rozum...“
„Tobi nechce byť drzí, ale Itachi a Sasuke by mali prestať, pretože šéf, ešte stále zúri kvôli tej stene, a kuchyni.“
Však ty sa dočkáš braček. Potom uvidíš pravé svetlo, ktorým som. Svetlo na druhú stranu! Na stranu z ktorej sa už nevrátiš!
„...Sasuke...“
Neviem kto z nás dvoch to spôsobil, či ja a moja agresivita, alebo jeho chladnosť, ale ocitol som sa okamihom na druhej strane miestnosti odkopnutý.
Každý okamih, každú sekundu, ktorú žijem, venujem len jemu...každý svoj nádych, každý pohľad, každý sen, mám len pre neho...
Nezabil ma, aby ma zabil neskôr...
Čím to je, že človek nech sa snaží akokoľvek byť silný, a snaží sa aby ho neovplyvňovali spomienky a minulosť, zlyhá? Čím to je, že nech som akokoľvek silný, je on vždy silnejší? Môže mi vziať všetko, kohokoľvek...ja sa znova postavím, pretože on je ten, pre koho žijem! A to doslova!
„...vieš, kedy bola prvá bratovražda na svete?“
To mi chce tlačiť do hlavy biblické keci? Chce počuť ozajstnú pravdu? To, čo je naozaj, a čo je skutočnosť?
„...skutočnosť je, že pre mňa nikdy žiadna bratovražda nenastala...a ani nenastane, pretože ty, nie si môj brat!“
Kúsok života? Niečo? Hocičo čo by oživilo tie jeho odporné krvavé oči? Alebo sú tak isto necitlivé ako jeho ruky, ktoré zabili už nespočetne veľa ľudí?
A je mi to jedno! Raz, ja sa dočkám...kým budem vládať, dovtedy budem bojovať!
„...človek nezabúda...ani nepomysli na to, aby si mi niečo vyčítal!“
Úškrn? Ten môj zaberá na každého...
Podišiel som k Tobimu, ktorý pre istotu zaliezol kamsi ku stene.
„...ale to by som si nedovolil! Bože Itachi! Ja ťa zbožňujem! Si moje svetlo! Itachi! Umriem pre teba!“
„Nádherné vyznanie, to mu naozaj neodpustíš?“
Vyliezajú ako šváby. Kde sa pozriem, tam je jeden. Pribudol Kakuzu.
Musím na vzduch! Už to tu viac nevydržím! Itachimu šibe viac a viac! Myslím, že je to najväčší psychopat na svete! Väčší než ja! On mi niečo prikazuje? Že ja mám nervy sa s ním rozprávať? Že existujú ľudia, ktorí ma dokážu vždy zastaviť, aby som ho neprizabil! Pokúsil sa ho prizabiť...
Nikto z nich, netuší ako mi je mizerne...
„...poď, Tobi...“
Nikdy sa na mňa nepozrel. Nikdy sa nedíval...kráčal sám so sebou...prečo ma nevzal so sebou? Prečo ma nechal nech zo mňa vyrastie to čo je? prečo to dovolil? Mal ma vôbec niekedy rád? Prečo to dovolil?
Čo som mu kedy spravil? Prečo ma tak nenávidí? Prečo...?