"Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!“ III.

Sekundy? Minúty? Hodiny? Dni? Mesiace? Roky? Storočia? Alebo rovno večnosť?
Ako dlho dokáže vnímať okamihy, ktoré znamenajú tak mnoho, a predsa trvajú len okamih?
Ako dlho dokáže človek ostať v tom opojení momentálnej situácie. Ostať s ňou tak úzko spätý, že je ťažké sa od nej odpojiť?
Ako dlho, trvá človeku, kým sa vráti zo sna do reality?
Nikdy by som nepriznal, že návraty môžu byť tak ťažké. Je to snáď len nejaký zlý žart života? Človek keď odíde, mali by ostatní pochopiť, že to môže ale aj nemusí byť na veky. Slová „Ja sa vrátim“ alebo „Už sa nevrátim“ nie sú nikdy tak celkom presné. Každý z nás cítil vo svojom srdci, tú túžbu. Odísť, zažiť svoj život na plno. Splniť si každý ten „hlúpy“ sen. A až konečne dospeje, vyrastie z toho „dobrodružného chlapca“ pochopí, že život potrebuje mať aj pevné zázemie.
Ale kam by sa mal vracať?
Život po toľkých skúsenostiach, sa môže poškodiť, alebo úplne pokaziť?
Živé „veci“, sa predsa nedajú opravovať, nedajú sa vymeniť za iné živé „veci“.
Človek si nemôže zranené srdce vymeniť za druhé. Nemôže odložiť svoj mozog, a vymeniť ho za iný, len preto, že chce zabudnúť.
Pravda, vytvoriť z človeka necitlivú chodiacu zbraň, to už ľudia dokážu. Ublížiť je predsa tak ľahké, pomôcť namáhavé. Odpustenie sa nederie nejak extra do úst, a výčitky z nich letia do sveta.

Mám jednu otázku, a nech ľudia zúria,
„koľkokrát, ste si priznali svoju osobitosť?“
Človek sa stáva snáď nenávidený v okamžiku, keď sa rozhodne niečo spraviť so svojim životom aj na úkor iných. A čo ak to inak nejde? Mám celý život trpieť len preto, že je môj priateľ? Nájsť stred, a priateľa, ktorý rešpektuje, to je sen! Môj sen ninju!
Už viac, nechcem aby ľudia trpeli pre môj cieľ. Je to cieľ, ktorý zabije kohokoľvek, kto mu bude stáť v ceste. Preto je moja cesta, práve cesta osamenia.
Ale asi len ja sám viem, že to nenávidím rovnako ako milujem...
Ten pocit kontroly...
Pocit „pravej“ sily.
Pocit, že mi niečo uniká?

Chcel by som im byť bližšie, ostať s nimi navždy. Ale čo im môžem dať? Seba? Človeka, ktorý ich sklamal raz, a môže zase? Hovorím, samota je snáď lepšia? Hovorím, človek si toho moc nevynaberá. Buď vezme alebo nechá plávať...
Čo tam ľudí po citoch. Čo tam ľudí po večnej samote a bolesti. Je pre nich ťažké odpúšťať, ale vytiahnuť práve od nich slovo prepáč, tiež nie je ľahké.
Tak sa na mňa dívaj. Dívaj sa na človeka, ktorého ani nepoznáš, a chceš ho súdiť. Tvoje pohľady ma už dávno netrápia, a slová, ktoré unikajú z tvojich úst sú mi absolútne cudzie.
Nikto z tých ľudí, ma nepozná. Nikto nedokáže pochopiť, ako chutia vlastné bezmocné slzy. Slzy, ktoré denne tiekli mojou tvárou. Bezmocne a úplne zbytočne padali k zemi. Tak zbytočne ako som sa cítil ja. Môj život mal skončiť. Jedno bodnutie, jeden skok. Bol som zbytočný. Jeden motív v živote, pomstiť sa. je to skutočný život? alebo len jeho ilúzia? Pravý život, mi stále uniká pomedzi prsty, možno kráča opačným smerom, alebo je pri moc ďaleko.
Potrebujem pomoc! Ja potrebujem...

„Koho hľadáš?“
„kam sa stále dívaš? Do tých diaľok...kam tvoje srdce túži ísť...kam túžiš ísť ale tvoja duša?“

Nikam...tak isto ako ja...nikam nepatrím...
Vrátim sa, skôr, než stihnú zavrieť dvere, za mojim životom...

„Sasuke!!!!“
Žijem, ale nie ešte na tvojej úrovni...
„Uchiha! Vylez kruci! No tak! Prestaň s tým! Prosím! Ja ťa prosím! Sasuke!!!“
Ale no tak! Čo to...Kruci!
Musel som zoskočiť kamsi do akéhosi ostnatého kríku, bo Uzumaki začal Rasenganom metať stromy a o chvíľu sa k nemu pridala aj Sakura.
Jauasi. Nikdy neskáčte do šípky. Áno? Nech vám vravia, že šípka je zdravá, ale neskáčte do nej...bolí to.
No dobre, teraz vyzerám ako korunovaný idiot!
„...Sasuke...“
Juj, ale som zaprasečený z toho...
Skvelé, posledné čo som potreboval, boli Sakurine smutné oči. Musím zmiznúť. Hneď! Okamžite!
„Kam chceš ísť!“
Šikovne som zablokoval Narutov kunai katanou.
„...kam chceš ísť?“
Nikdy v živote som nevidel Naruta tak chladného a zároveň div by nezačal do mňa trieskať ako do cvičného vreca. Tie protichody v jeho modrých očiach. Ten ľadový oceán čo sa mu v nich zrkadlí, dokáže tak vrieť, až to cítim na svojej koži.
On to vedel, ako jediný chápal môjmu poslaniu. Ale zároveň mi chce môj sen zničiť. Prečo? Zo strachu?
Môj ninji spôsob je len jeden “choď kam chceš, ak tam budeš šťastný...“
Som šťastný. Šťastný pokiaľ nikto neublíži mojim priateľom. A keďže som na to ten prvý horúci kandidát, tak si ich držím od tela. Len ešte neviem, či ma považujú za niečo čo je hodné do ich blízkosti. Nenávisť dokáže byť silná, a len pravý priateľ pochopí...
Snaha...
Zdvihol som pomaly ruku. Naruta trhlo. Nikomu neublížim...vám dvom nie...
Moja ruka sa zdvihla k západu. Slnku, k novým nekonečným cestám, kde stále svieti slnko.
„...kam? ja...ja nechápem...“
Ani ja nechápem, prečo sa tvoje oči zrazu tak ohriali. Prečo je z nich tá príjemná azúrová, prečo každý tvoj pohľad, či nahnevaný alebo priateľský, ma vábi späť. To ja som ťa „nútil“ ísť za hranicu svojich schopností. Tým, že si chcel byť lepší než ja, prekonať ma. Jedno viem, si lepší človek, než som ja...
„Tak dosť! Prestaňte!“
Ani som si nevšimol Sakuru. Stála na mieste a chvela sa. Pre mňa?
„...prestaňte...“
Vtrhla medzi nás. Rukou odtrhla naše zbrane od seba. Všimol som si, ako jej po dlani stiekol pramienok krvi. Vytrhla sa Narutovi, ktorý ju chcel ukľudniť...
...hm...dievča moje...ty sa nezmeníš...
Skočila mi do náruče. Dva roky, som to necítil. Teplý dotyk, dych na svojom krku. Niekoho náruč, ktorá sa ma nechystá na nasledujúci deň zabiť.
Ju...a jej vôňu. Nekonečnú Sakuru, ktorá nikdy neodkvitne. Navždy sa bude snažiť, navždy bude kráčať dopredu. Jej zovretie, ktoré ma prvýkrát takmer zadusilo.
Už to tak nie je. Nevyvádza, nestará sa, nehľadí...ona plače...
To som až tak zlý? Že rozplačem ženu, ktorá si to najmenej zaslúži?
Čo som mal urobiť? Opätovať jej to, a tým spôsobiť, po odlúčení ešte väčšiu priepasť medzi nami? Mal som ju od seba surovo odstrčiť? Čomu chápe ona? Že som sa vybral zabiť svojho brata? Pochopila tomu, že v mojom živote nie je miesto pre nikoho iného než pre neho? Celý môj život sa točí okolo toho človeka, ktorý mi vzorne uniká. Uniká tak vytrvalo a s toľkou ľahkosťou, že sa usmieva. Usmiať sa raz tak ako on...nie tak chladne, nie tak...
Usmiať sa na svojich priateľov...
Nedávaj si za vinu, môj odchod...to, že si ma nedokázala obrániť pred Orochimarom. Nedávaj si za vinu, že i keď si všetko vedela, ty jediná, nedokázala si proti môjmu odchodu nič spraviť. Nedávaj si nič za vinu. Všetko, prečo som si od teba, od vás všetkých držal odstup, dnes žije v kútiku môjho srdca. Túži sa to vrátiť, a znova prežívať svoj starý život...
Ale ja nezabúdam!
Jemne som ju od seba odsunul. Nechcela ma pustiť. Akoby sa zakvačila až kamsi do mojich kostí. Až kdesi do duše, kde sa chytila prvej veci, ktorú našla. Košeľu som mal vlhkú od jej sĺz, ale čo ma naozaj trápilo, boli jej porezané dlane.
„...nie!“
Páni, tá ma silu! Pritiahla si ma prudko k sebe za košeľu, že mi ju skoro roztrhla a znova ma donútila ponoriť sa do jej vône.
Nie, dnes to tak nemalo byť...dnes nie...
Deň, keď sa vrátim, je ešte ďaleko...je preč...
„...vráť sa...“
Zvuk jej hlasu, jeho jemný tón...šepot do môjho ucha. Citlivý tón, ktorý som tak dlho nepočul.
Neviem, možno to cítila...ten môj malý úsmev do jej voňavých a hebkých vlasov. Ten dotyk mojej dlane na jej chrbte.
„...a hlavne, preži!“
„...nemusíš sa báť...“
To, že všetko príjemné raz musí skončiť, o tom by som vám vedel rozprávať celé hodiny. Nikto vám nedá lepší pocit toho, že ste nažive, ako človek, ktorý vám verí, a má pre vás stále miestočko vo svojom živote. To, mi pár slovami dokázala Sakura...to, mi svojou otázkou, dokázal i Naruto.
„...ja počkám...“
Áno, ten príjemný pocit, ktorý vám dokazuje, že pre vás niekto cíti...pre niekoho banalita. Pre mňa jeden z najcennejších pocitov...
Odtiahla sa odo mňa. Vedel som, že ak ten dotyk prestane, stane sa zo mňa znova človek, ktorý ako jediný na svete, má vlastný svet.
„...tak mi to sľúb...“
Sľúbiť niečo? A splniť to?
„...to nemôžem...“
„Toto sa kruci nerobí! To nemôžeš!“
Vtrhol ku mne Naruto.
„Nemôžeš sa len tak ukázať, a zase odísť, to je...je to...prestaň už!“
„...povedal som, že sa vrátim...“
„A kedy? Keď sa načisto pomiatneš zo svojej pomsty?“
Toto nemá zmysel. Zase niečo skúšať vysvetľovať. Ja nie som cvok. Som len totálne úplne posadnutý zabitím svojho brata. Zabijem ho tak, ako on zabil celú moju rodinu. Áno moju, pretože on, si ju nezaslúžil! Mal všetko! Viac než som kedykoľvek mal ja! A takto sa zavďačil?
„...povedal som...keď umrie môj brat, mojou rukou...vrátim sa...“
„A o čo budeš od neho lepší? Potom?“
„...ja, mu neodpustím! Nikdy v živote! Mu neodpustím! Pozabíjal našu rodinu? Celý klan? Ale on zabil aj mňa! A to mu nikdy! Neodpustím!“

Neznášam lúčenie! Nenávidím slová, ktoré pri tom padajú. Už raz som sa lúčil. Nikdy som sa neprivítal, takže sa nemusím lúčiť. Preto, nehnevajte sa na mňa...
Musím ísť!
Vzal som Sakuru za oba zápästia. Pozrela na mňa, akoby som jej daroval celý vesmír.
„...ty sa o seba postaráš...“
„...ja...“
„Ahoj...“
„...Sasuke...“
...a ja, sa zase postarám o seba...
Taká hlúpa náhoda! Kruci! Mal som zdrhnúť. I keby ma zahliadli, stále by som mal náskok, a nikdy by ma nedobehli. Takto, som sa musel postaviť zoči voči svojej nočnej more...príležitostnému návratu. Čeliť tomu, aby som to všetko nezahodil a nevrátil sa...
Ale odhodlanie je len vtedy silné, ak je silná aj vôľa. A vôľa je silná vtedy, ak je cieľ jasný. Vtedy, vám nič nebráni... a ja, to všetko mám! A nevzdám sa toho! Pokiaľ ten cieľ nebude jasnejší a jasnejší, až ma jeho svetlo nepohltí... a vtedy, si budem môcť povedať, dokázal som to! Žil som naplno!
Žil som...