"Vrátim sa! tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!" II.

Ja neviem, čím to je, že v blízkosti Konohy skáču ryby div nie po oblohu, ale sú mňamky chutné! Len to, že som sa namočil ja idiot nie je moc inteligentné! Tak akože, najprv sa vyzlečiem, než idem do vody, nie? Ale ja nie...to robí ten hlad. Už som videl všetky možné geometrické útvary pred očami.
Tak si teraz sedím u riečky. Rozrobil som si ohník pomocou mojich šikovných ručičiek a troška tej chakry a už sa suším a papkám si. Zdá sa, že v celej Konohe sa čosi oslavuje. Ja fakt, nemám v úmysle tam ani zablúdiť. Ťahám ďaleko ta, preč! Dva roky som tam nebol. Poriadne som tam nenakukol a ani nemienim. Žeby ma niečo malo lákať? No áno, láka...tie výrazy, keď ma uvidia.
Ehm...buď ma ukameňujú, alebo...alebo nič...
Mám taký pocit, totiž, že tí ľudkovia, na mňa už zabudli. Ja sa tam objavím, a bác, ktože si? Podobáš sa na jedného Uchihu, ale to ty nebudeš. Pretože ten Uchiha je už mŕŕŕŕŕŕŕtvy! No, a tak sa dozviem, že som vlastne mŕtvy...páni, človek sa toho podozvedá.
Len teraz musím čakať, kým mi uschnú veci. Nebudem sa promenádovať takmer nahý po lese.
Celkom mi toto prostredie tu chýbalo, je to fajn...
„Ahoj!“
Áááááá! Pre všetky kunoichi na tomto svete! Čo tu zase to stvorenie chce?!
„Čo tu chceš?! Zase?!“
„...hľadala som ťa.“
No dobre...ona ma hľadala...no áno, skvelé...tak ona ma hľadala?! Čo do čerta toto má znamenať?
„Však môžem ostať pri tebe?“
...neviem ako reagovať. No naozaj...to...toto je fakticky prípad pre...To je duševné i psychické deptanie, mojej ublíženej duše. Došli mi slová, pretože som ešte v živote nepočul, že by chcel byť niekto pri mne dobrovoľne...
Čo som komu urobil? No čo som komu spravil? Ja! nevinný Sasuke Uchiha! Tak dobručký a milučký Sasíček?! No dobre, tak som zabil pár ľudí...ale toto si za to nezaslúžim! Nie dvanásť ročné decko, ktoré prišlo od bohvie z ktorého rohu ulice pri neviem akej križovatke!
„Ako to myslíš? Pri mne?“
„...ja som...“
Tak opička sa hanbí? Páni! Schovala ruky za chrbát a hľadí do zeme. No toto sú mi za móresy. Keď sa s niekým rozprávam tak sa mu dívam do očí nie? Zase až také škaredé pohľady nehádžem, že by som ju vyľakal. Veď počkaj, keď uvidíš môj sharingan...teda, prečo by som jej ho ukazoval, že?
No naozaj, to dievča vyzerá akoby nakupovalo v bulvári odpadkov. Nezdá sa mi. Len dúfam, že to nie je nejaký podraz. Nejaké divné špinavé genjutsu. Takéto triky neznášam. Ja sa nemienim na ňu dívať so sharinganom aby som to zistil.
To je taký Narutomaniak! Totálny Uzumaki! Fakticky! Toto je horšie ako nejaký degenerovaný sen po veľkom množstve fazuli.
Tak dobre, výsluch typu Uchiha, môže začať. Len čo...
Hlasy! Z lesa! Krucinál! Do hajzlu!
Vyskočil som akoby mi spod zadku začali vyrastať ihly. Hádzal som na seba mokré veci s grimasou, ktorá zaznamenávala mokrosť oblečenia a ich chlad. Myslím, že len raz v živote, som sa tak to rýchlo dokázal obliecť. A to bolo vtedy, keď mi Konan vtrhla do izby ani odtrhnutý malý vír od tornáda. Ale ten vír mal silu troch tornád. To žieňa je tak hyperaktívne keď chce! Nieže ma chcela zabiť, ale dokonca mi chcela vziať môj milovaný mečík! Nič nebude! Ten je môj! Kúp si svoj! Musel som ich poriadne naprdnúť, keď som po nej odkázal Itachimu, že sa teším, až mu vytrhám všetky vlasy z hlavy a jeho očká si dám do kokteilového pohárika so saké. Morbídne? Možno...mňa totiž nenapadá žiadna milá a krásna poprava Itachiho. Mám už kopu nápadov ako skrátiť toho človeka o jeho škaredú hlavičku! Je vedecky dokázané, že som krajší než on!

Kruci! Lístok! Jeden lístok...
Bacol som sa do čela. Opička ale ujsť nestihla. Nech to dievča je ktokoľvek, pred niekým uteká. Asi pred celou Konohou! Páni!
Div som nepadol zo stromu rovno na hlavu pol metra zarytý do zeminy. Neviem, či v Konohe zahájili nový festival menom „Lov na malé deti“ ale určite tá kôpka dedinčanov šla po opičke.
Hej! Na čo tie vidly chlapi? To nevidíte, že je to len dvanásť ročná kunoichi, ktorá má babskú ranu? ...ehm...ona je baba...dobre, táto veta bude navždy zmazaná z môjho vedomia! No dobre, ale Sakura je žena a má ranu dvadsiatich chlapov a Tsunade stovky chlapov. Tie dve stretnúť, tak to vbehnem radšej do náruče tornáda Konan!
„Dostaňte ju!“
Nechápem ich! Ja teda rozhodne ničomu nechápem!
Sedím si tu ako kráľ všetkých stromov, a tie potvory zatiaľ naháňajú opičku. No čo, život je sviniareň! Každý si kopeme vlastný hrob. Je to kunoichi, mala by si poradiť. Ja sa zatiaľ vzdialim. Ale ten lístok. Dole padol jeden lístok...kruci! nie som opatrný! Nemyslím, teda, že by obyčajný dedinčania padnutie lístka na leto, pripisovali nejakému človeku, ktorý vyliezol v rýchlosti na strom, ale pre budúcnosť, to nemusia byť obyčajný dedinčania ale banda ninjov.
Tak teda...

Pobral som sa cez odľahlejšiu časť lesa. Nikto nepozná tieto lesy lepšie, než ja. Naozaj! A teraz to myslím naozaj!
Mal som chuť si začať hvízdať. Stále mi šla na jazyk tá otravná melódia, čo si večne vypiskuje Konan. Tá ženská ma nenormálne prenasleduje. Tam, nech sa venuje Peinovi. Ten rozhodne potrebuje spoločnosť. Mení sa na starého zatrpknutého osla. Osla? Ja mám teda za výrazy. Dnes skrátka nemám deň. Dnes, je deň totálne na...
Konečne! Podarilo sa mi dostať na strom, bez padnutia lístka. Bez záchvevu vetvy. Zahľadel som sa k miestu odkiaľ prichádzali tie hlasy. Známe hlasy.
Prikrčil som sa pri kmeni stromu a pozrel sharinganom pomedzi stromy.
Pohyb...kruci!
Vyšvihol som sa čo najvyššie do koruny. Prianie stať sa na určitý okamih neviditeľným, dostávalo v tento mement u mňa nehorázne rozmery! Pretože to, čo sa ku mne blíži, je moja pohroma! Koniec! Finito! Proste končíš Sasuke ak si ťa tí dvaja všimnú!
Ten hlas...oba tie hlasy...znejú tak uvoľnene, tak priateľsky...znejú...
Spomienky...
Kruci už zase na to myslíš! Sasuke! Dosť! Neobjavia ťa! Nemajú šancu! Proste nie! tak tu ticho stoj na tom konári a nikto sa nič nedozvie.
Zase tie hlasy...hlasy z diaľky. Sú to tí dedinčania! Kruci!
„...čo to je?“
Nie, nezastavujte sa! choďte ďalej! No tak! Prosím! Aspoň nie pod týmto stromom!
„Zistíme to!“
Do čerta! Musím zmiznúť, kým je čas! Vôbec sa mi dnešná Konoha nepáči. Všetci sú tak, divní...nepoznám na to iné slovo. Dnes je moja slovná zásoba rozsypaná po zemi. Všetko čo sa dnes deje je tak stupídne náhodné! Keby som sa nezobudil vedľa toho decka, spal by som ďalej. Potom by som sa vzal, a po ceste by som si niečo malé pod zub zohnal. Nemusel by som dostať chuť na ryby, a a teraz tu stáť na konári ako taký debilný idiot a schovávať sa pred Narutom a Sakurou!
Na kieho frasa si ty Sasuke liezol do Konohy?!
Už som chcel zoskočiť dole, keď zastali. Rozvášnený dav sa približoval bližšie ku mne. Mňa picne! To tu mám čakať, kým nezačne snežiť, alebo čo?
Sadkal som si a oprel som sa o kmeň stromu tak, aby som mal na nich výhľad.
Naruto, ty si sa nezmenil. Zase sa do všetkého staráš. A ty, Sakura, už bolo dosť hrania sa na milú slečinku.
Kruci! Musím sa odtiaľto dostať!
„Čo sa tu deje?“
„To dievča ja zlodejka!“
„...ale veď je to kunoichi!“
„Kradla mi ovocie!“
„A mne ryby!“
No áno, len sa nepozabíjajte pre pár kusov ovocia a pár rýb. Páni, čo som sa ja toho už nakradol...táto veta, nie je pravdivá, z čoho vyplýva, že Sasuke Uchiha, nikdy nič nekradol! Jasné?! Ja nie som zlodej! To bolo len na obranu opičky.
Ale áno, raz som ukradol Konan z vlasov kvet...tá vyvádzala!
„Vrátime sa do mesta, a tam to vyriešime!“
No áno, Sakura, čo chceš riešiť? To dievča je stratené.
„Je hanbou všetkých ninjov z listovej!“
„Tak to stačí!“
Nie, ty si sa nezmenil Naruto.
„Je to sirota! Nemá nikoho! Pár rýb a pár kúskov ovocia, vás predsa nezabije!“
„Ale to je naša obživa! Keď budeme rozdávať jedlo len tak zadarmo, tak potom nebudeme mať ani my čo jesť!“
Márna snaha. Pokúsiť sa niečo natlačiť zabednencom do hlavy. Úbožiaci!
Každý predsa vieme, že najlepšie veci sú zadarmo. Teda, aspoň ja to viem.
„Pôjdeme do mesta...“
Tak tam už choďte! Meliete nezmysli! Totálne kraviny! Tak už pálte do mesta! Nedýchajte zbytočne tento vzduch. Nulová inteligencia! Nikto nemusí vedieť, že som tu bol!
„Nikam nejdem ja chcem za ním!“
„Za kým?“
„Za Sasukem!“
Uchihaaaa! Ty kreténsky magor! Ty si jej povedal svoje meno?! A kedy si to stihol? Kedy ti mozog povedal, nebavím sa s tvojimi ústami? Kedy si prestal rozmýšľať? Kedy sa z teba stal podradný druh homo sapiens?! Čo s myslíš? No čo za hovadiny to robíš? Ty si zaslúžiš takú ranu po hlave!
Aj som si tú ranu dal. Automatika. Buchol som sa po čele a takmer som si zlámal všetky nechty na ľavej ruke ako som nimi zaryl do kôry stromu.
„...Sasukem?“
Nie...privrel som oči....
Naruto, nie...
„Sasuke!!!!“