V znamení vetra a ohňa 11 - Vražedná návšteva a Sakurino trápenie

„Ale tvoje šťastie v túto chvíľu skončilo, a to navždy.“ Naostrený kunai sa zablysol vzduchom a mužský smiech naplnil nemocničnú izbu rehotom pripominajúcim šialeného blázna...
Nevyzeralo to dobre, nikto nebol na blízku, aby jej pomohol. Nepriateľ a tu, v nemocnici? Prebleslo jej hlavou. Čo tu vôbec pohľadáva, ako sa dokázal dostal tak ďaleko bez toho, aby ho zaregistrovali? Teraz keď je zraniteľnejšia než kedykoľvek predtým a nie je žiadna šanca, aby sa mohla brániť!
Nebude si klamať, táto situácia ju viditeľne šokovala a nepriateľ sa snažil využiť jej nepripravenosť vo svoj prospech. Sťažka sa pokúsila vstať, nepomáhalo to. Sily ju opúšťali pri každom pohybe ako aj pri každom nádychu. Bolesť sa rozširovala stále viac ako sa pokúšala premáhať svoje telo iba silou vôle. Čepeľ noža zastavila tesne pred jej zovretým hrdlom. Takmer cítila jeho ostrie na pulzujúcej tepne ako ju tlačí a nedovoľuje sa znova nadýchnuť.
„Čo teda chcete?!“ vyjachtala zo seba. Nepriateľ mlčal, akoby hľadal vhodné pomenovanie na zámer, ktorý mal v úmysle urobiť. Jeho účel bol od začiatku jasný, nebolo o tom pochýb... Snaží sa ju zabiť! Možno iba stále dúfala, že by po tejto noci mohla zostať nažive... Márne.

„Nastal čas zomrieť.“ Muž sa ostro zaškeril nad svojou bezbrannou obeťou. Rozkazy jeho majstra boli dané, jediné, čo zostávalo, bolo vykonať jeho poslednú časť. „Nie si taká silná ako mi o tebe rozprával, menšie sklamanie z mojej strany...“ potom sa na ňu prenikavo zahľadel: „Čakal som niečo viac od kunoichi s tvojimi schopnosťami.“
Sakura sa nenechala vyprovokovať jeho nemiestnymi poznámkami, pričom jej ochabnuté telo stále nedokázalo udržať krok s jej mysľou, preto sa tak bála, čo by mohlo nasledovať. Náhly príval svetla do temných zákutí jej spomienok jej dovolil si spomenúť na majiteľa toho slizkého hlasu! Zrazu to nebola až taká nečakaná návšteva, vlastne to nejakým záhadným spôsobom tušila, že tento deň nastane.
„Nečakala som ťa tak skoro, no bolo jasné, že jedného dňa si po mňa prídeš.“
Muž sa zarehotal, nadvihol jedno obočie v úľaku. „Predsa len si si spomenula na to kto som?! To je ohromujúce hlavne v tejto situácii.“
„Poslal ťa on?“ zaznelo z jej rozochvených pier. Nemalo zmysel naďalej to tajiť, nech sa len dozvie to čo chce, aj tak to už nikomu neprezradí. On sám sa postará o to, aby to už nikomu neprezradila!

„Orochimaru si neželá, aby si sa aj naďalej plietla do našich plánov, iba plním jeho vôľu, mala by si sa prestať hrať na hrdinku a prijať už konečne svoj osud, Sakura.“ Zreničky si zvykali na prudké svetlo, ako náhle sa snažila znova otvoriť svoje oči. Napodiv tento krát videla až moc dobre, aby sa uistila vo svojom tvrdení, že dotyčná osoba je skutočne on.
„Kabuto...“ zašepkala celkom pokojne. „Mohla som to tušiť, že si to ty! Orochimaru vždy útočí podlo z tieňa a posiela svojich verných poskokov, aby za neho robili špinavú prácu, je tak?!“ Vzduch zhustol.
„Hm...“ predniesol, silno uvažujúc. Na okamih vyzeral nerozhodne. „Nemyslím si, že by si mala pravdu, no na mojom názore aj tak nezáleží, iba na Orochimarovom.“ Spokojne si vzdychla, myslela si to.
„Pravdaže.“ Vytrúsila napokon ticho a opäť privrela smaragdové oči. Kabuto nečakal, chcel jej ozrejmiť cieľ jeho návštevy, aj keď nevedel prečo, zabíjanie bezdôvodne ho netešilo.
„Sasuke odišiel z dediny dobrovoľne, keby si sa zbytočne neplietla do jeho života mohlo to dopadnúť celkom inak. Nemusela by si umrieť mojou rukou, namiesto toho si mohla prežiť zvyšok svojich dní bez toho, aby si videla hocikoho v Orochimarovej blízkosti.“ Beznádejne pokrútil hlavou nad jej posteľou. „No ty si sa rozhodla riskovať život svoj ako aj tvojich drahých priateľov, musíš pykať za svoje chyby, ktoré si svojím neuváženým konaním spôsobila!“

Nemalo cenu zapierať, v hĺbke duše s ním súhlasila. Toľko toho obetovala, dala do tejto riskantnej hry svoje najhlbšie pocity, rovnako existenciu svojich najlepších priateľov. Nikdy si to neodpustila, už len preto, že ho nedokázala napriek všetkému priviesť späť. Jej láska nebola dostatočne silná, aby ho zachránila z temnoty. Ona sama nebola dosť silná, aby načúval jej tichým prosbám.
„Máš pravdu.“ Priznala s nesmiernou bolesťou lapenou v ranenom srdci. „Sasuke ma nemiloval a nikdy ani nebude, celý ten čas som si iba niečo nahovárala. Odišiel bez toho, aby ma zobral so sebou, nedokázala som ho zastaviť, aj keď som v hĺbi duše ešte stále dúfala... Bola som hlúpa a naivná, teraz to už viem. Bez neho som už dávno mŕtva, nezaslúžim si viac žiť...“ usmiala sa, napriek tomu, že jej išlo o všetko, nepodľahla panike.
Akoby smrť dokonca vítala?! Uvedomil si prekvapene po chvíli.
„Život bez neho je ako biely deň bez slnka, ako nočná obloha bez hviezd, nemám dôvod naďalej existovať, ak ten koho ľúbim a potrebujem viac ako vzduch, ktorý dýcham nebude opätovať moje city.“
Nevedel ako má reagovať, jej priznanie ho vyviedlo z miery. Očakával, že sa bude brániť, usilovne bojovať na svoju ochranu, urobí aj nemožné, len aby nezomrela v túto noc nadarmo. Ale ona?!
„Urob to.“ Povedala odhodlane, prerušujúc ho zo zamyslenia.

Trasúcu ruka sa pohla smerom ku zmätenému Kabutovi, pritlačila si lesklý kunai bližšie na hrdlo. Kvapky krvi kropiace ostrie našepkávali, že pocítila ostrie nepriateľskej zbrane na vlastnom tele.
„Prečo váhaš?“ Spýtala sa začudovane, pričom necítila žiaden strach. „Neprišiel si sem práve pre toto? Máš šancu to ukončiť, tak prečo váhaš?“ Zdalo sa, že stráca svoju istotu a predchádzajúcu odvahu. „Zastav moje utrpenie, nech sa už ďalej netrápim.“ Povedala sebavedomo.
Rozhodol sa však nečakane. Urobím niečo horšie než to, na čo sem skutočne prišiel, niečo omnoho horšie... prikázal si potichu. Vpustený vietor mu strapatil sivé vlasy, popravil si jedným prstom priezračné okuliare. „Ale ty budeš žiť.“ Priznal nakoniec, až ju prudko zamrazilo až do špiku každej kosti a kŕčom stiahnutého svalu. „Aby si vedela, že si stratila to najcennejšie, to najdrahšie, čo si kedy mala, svoju jedinú lásku, a s týmto pocitom musíš žiť ďalej... Pretože on sa už nikdy nevráti.“ Kunai zmizol z jej hrdla bleskovým pohybom, útočník zvolil rýchly útek pred dokončením svojej zverenej misie. „Presne tak, ty budeš žiť...“ dozneli jeho posledné slová na rozlúčku, kým sa nevyparil do prázdnoty, z ktorej aj vzišiel. Mokrá slza jej stiekla po líci, smútok znova vyplnil jej prázdne vnútro. „Sasuke...“