V znamení vetra a ohňa 12 - V ústraní

Odkedy mu dal ktokoľvek právo, aby sa oneskoril? Neznášal neskoré príchody, o to väčšmi, keď ho niekto nechával čakať.
„Meškáš!“ vyriekla postava, sediaca na masívnom tróne. Okolité šero pôsobilo skľučujúco, no jeho to aj tak neodradilo. Práve naopak, bol rád v takomto pochmúrnom prostredí, pridávalo mu to na veselej nálade.
„Niečo ma zdržalo.“ Kabuto predstúpil pred obrovské kreslo, hľadiac zoči voči možnej výzve. Neubehol pritom celý deň a muž začínal strácať chýrnu trpezlivosť.
„To ma, ale nezaujíma, dal som ti potrebný čas, a ty si ho nesplnil, dôvod?“ tón jeho hlasu bol výstražný.
„Moja úloha si vyžadovala viacej času, než si mi ponúkol.“ odvetil chladne, ignorujúc jeho nemiestne narážky.
„Nepáči sa mi tvoj tón, možno si stále neuvedomuješ, s kým to vlastne hovoríš!“ muž sa zamračil nad jeho neskrývanou drzosťou. „Vždy si bol neskutočne drzý, Kabuto a ja začínam mať pocit, že už čoskoro nebude nikto, kto by sa rozčuľoval nad tvojím ľahkovážnym prístupom.“ Táto osoba mu začínala liezť na nervy, potreboval ho na mieste potrestať. Namiesto toho však zvolil inú taktiku. Takú, ktorá by ho zasiahla omnoho hlbšie.

„Niečo mi dlhuješ, a ja teraz chcem, aby si mi to vrátil, a čoho sa dočkám?“ Kabuto stisol pevne zuby, až cítil, ako mu z dohryzenej pery tečie železom napáchnutá krv.
„Nič ti nedlhujem, a čo sa týka mojej úlohy...iba sa trocha pretiahla, to je všetko.“ Oponoval mu s hrdým výzorom v tvári, a to ho začínalo rozčuľovať.
„Pokiaľ viem,“ začal milo, „neprikázal som ti, aby si ju hocijakým spôsobom predlžoval.“
Zaťal päste, nepáčilo sa mu plaziť sa tomuto hlupákovi pri nohách, avšak mal eso v rukáve, tromf, ktorým ho držal v mocnej hrsti. Nemohol si dovoliť ho uraziť, bolo príliš skoro sa o čokoľvek pokúšať, ale predsa... „Som tu z vlastnej vôle, nikto mi neprikazuje čo mám robiť a čo nie. Povedzme len, že máme v tejto chvíli načas rovnaké zámery.“
„Kabuto,“ skočil mu do reči, „nie si schopný splniť jedinú úlohu, ktorú som ti zveril a teraz mi navyše protirečíš?!“ hlas už nebol milý, ale škripľavý, pripomínal zvuk brániaceho sa leva.
„Nie. Iba sa snažím uviesť veci do pravej miery, aby nedošlo k nejakej chybe.“
Orochimaru ho prebodol vražedným pohľadom. „Chceš tým naznačiť, že o mne a mojich výrokoch pochybuješ?! Chceš tým naznačiť, že som sa v niečom zmýlil?“
Kabuta premkol ľadový strach, pri bližšom pohľade videl ako sa stráca a mizne v nekonečnej prázdnote jeho blčiacich očí.

Prebodávali ho s narastajúcou intenzitou a nebezpečenstvo z jeho istej záhuby sa prehlbovalo.
„To by ma nikdy nenapadlo.“ Spamätal sa a hlboko sa uklonil v poníženom úklone. „Odpusť mi.“ Kabuto sa cítil pod psa, plazí sa tu ako nejaký červík pod nohami mocného hada, už ho nebaví podlizovať sa mu, už ho nebaví poslúchať jeho príkazy, sťa nejaký podradný sluha! Ale trpezlivosť sa vypláca, pokiaľ budú mať rovnaký cieľ a účel vydrží jeho namyslenosť a to neznesiteľné pokrytectvo. Akonáhle však poľaví, zvrhne ho z tej jeho tyranskej pozície zvrchovaného vládcu a sám preberie vládu nad jeho, tak zvaným kráľovstvom. Koniec koncov, kto sa zahráva s ohňom, môže sa ľahko popáliť a to doslovne.
„Stále ho sprevádza?“ Kabuto sa zavrtel, vediac. na čo v pozadí toho všetkého v skrytu naráža! Avšak nemal v úmysle mu čokoľvek, čo by mohlo súvisieť s ešte stále naivným dievčaťom vysvetľovať. Nemal ju zrovna v láske, ale Orochimaru bol klzký had, stelesnenie najtemnejšieho pekla, a tomuto démonovi nemôže protirečiť! Nech by ju čo akokoľvek nenávidel, toto bolo priveľa. Nemalo význam predlžovať nevyhnutné, čo sa má stať sa tak či onak stane, to už on nezmení...

To je náplň neoblomného osudu, jeho osudu! „Nikdy ho neopustila, ani na kratučký okamih.“ Zatiahol úsečne a aj naďalej vzdoroval jeho nadutosti.
„Takže nepoľavila, hm?! To otravné stvorenie, už mi začína dochádzať trpezlivosť s tou napodobeninou kunoichi! Niekto by ju mal naučiť slušnému správaniu.“ Po niekoľkých sekundách trápneho mlčania, Morteón predniesol to, čoho sa Kabuto azda v duchu svojej malej čiernej duše najväčšmi obával.
„Prečo si ju nezničil? Nebol tvoj príkaz zničiť kohokoľvek, kto sa ti postaví do určenej cesty?!“ Horká slina mu vpadla na jazyk, až ho na mieste skoro zadusilo.
„Nebolo nutné tak urobiť, dokonca sa ani nebránila.“ Odporoval mu so cťou jemu vlastnou, ale Orochimaru to ešte väčšmi podráždilo.
„Nebolo nutné? Ty ma chceš asi rozosmiať!“
„Nebola pre mňa súperom.“ Vbehol mu do slov, zužujúc si svoje šance na jeho už aj tak mizivú milosť.
„Ale mňa nezaujíma, či je pre teba vhodným súperom alebo nie, počuješ?! V prvom rade je to náš úhlavný nepriateľ, a tí musia byť bez akéhokoľvek rozmyslu okamžite eliminovaný, inak čaká rovnaký osud teba!“ zaspieval milo, pričom vyčaroval na perách krivý úsmev.

Bolo zrejme, že teraz to prehnal a on mal v pláne poriadne ho potrestať. Aj keď patrí k obávaným protivníkom, to mu nedáva právo vyvyšovať sa nad ostatných, pomyslel si Kabuto. O to väčšmi sa mu protivil, o to väčšmi ľutoval svoje rozhodnutie pridať sa na jeho stranu. Ale čo je dané sa nemôže zmeniť, jedno rozhodnutie kedysi dávno urobil a to mu teraz tlačilo na päty.
„Tvoj neúspech je priam očividný!“
Vyschlo mu v zovretom hrdle. Zdá sa, že nemá na výber, musí ustúpiť a priznať vlastný omyl. Takmer by zabudol, že on vidí všetko, čo sa udeje v jeho krajine plnej krvi a ocele, ale koho by napadlo, že spomedzi tých všetkých bezvýznamných ľudí a pekelných bytostí bude jeho pozorné oko spočívať práve na nich dvoch?! Do čerta s ním, aj s celou jeho pomätenou predstavou o svete!
„Stále k nej niečo cítiš, stále ťa prenasledujú tie pochabé city, nemýlim sa?“ Okamžite zareagoval, nebol si však istý vlastnými dávno zabudnutými pocitmi.
„Nie. Ja necítim vôbec nič. Som prázdny, bez emócii či pocitov.“ Vyriekol razantne a tváril sa nesmierne presvedčivo. Ale vo vnútri sa niečo nepatrné pohlo, cítil to, ale stále nerozumel.

„Zabíjam, ničím, mením veci v popol, akoby mohlo vo mne ostať niečo ľudské?“ snažil sa, aby jeho slová vyzneli presvedčivo, ale skôr to pochopil inak, akoby sa pýtal skôr sám seba a nie Orochimaru, či ešte dokáže hocičo cítiť. A oči, ktoré nikdy nespia to vystrehli!
„Práve preto som si ťa vybral!“ Naznačil energicky. „Si taký nepredvídateľný, plný nečakaných prekvapení, a tvoja bolesťou poznamenaná chladná duša?“ Spokojne sa nadýchol čerstvého vzduchu, na tvári mu pohrával letmý úškrn.
„Slasť pomyslieť, čoho všetkého si schopný s týmito tvojimi tajnými ambíciami urobiť. Ale to všetko sa mi na tebe páči, bez svoje hrdosti by si to nebol ani ty, nemýlim sa?!“ Schválne útočil na jeho najzraniteľnejšie miesta. Nedokázal však potlačiť náznaky narastajúceho záujmu, ktoré v ňom vzbudzoval, no iba do určitej miery ho dokázal tolerovať, a to dobre vedel, ako aj osoba, zdolávajúca jeho smiešnej arogancii.
„Zapamätaj si však jedno, Kabuto. Ja oceňujem bojovníkovu česť ako aj jeho vrodené schopnosti, ale zradu či pretvárku rozhodne nestrpím. Preto si poriadne rozmysli, ako sa zachováš v budúcnosti, pretože sa môžeš ihneď rozlúčiť s tým, že ja niekedy odpúšťam!“
Nezazmätkoval, nič čo by už predtým nepočul, tým to bolo. Preto nebol rozrušený ani vydesený, naopak kútiky úst sa mu mierne zachveli.

„Je ti to jasné?“ Okamih vyčkal, a potom však ľahostajne dokončil: „Ak áno môžeš odísť, tak choď už. Kým ťa znova nezavolám, rob si čo len chceš.“
Kabuto sa vytratil za zamatovým závesom, bez jediného obzretia. Jeho výzor rázne potemnel, pery sa mu skrivili do diabolského úsmevu.
„Ten pohľad...“ premýšľal nahlas, neuvedomujúc si účel svojho konania.
„Na čo asi tak v tú chvíľu myslel?!“ vírilo mu myšlienkami. Už ten pohľad videl na Kabutovej tvári, ale kedy to bolo? Nevedel si vybaviť ten okamih, možno by mu mohol začať viac dôverovať, začínal sa mu páčiť, čoraz viac.
Jeho detinské spôsoby, detská arogancia, mierna vrtošivosť, navyše to všetko patrilo iba jemu... alebo nie?