V znamení vetra a ohňa 9 - Posolstvo 4. Hokáge

„Kedy začneme?“ povedal veselo.
„Si presne rovnaký ako tvoj otec, 4. Hokáge.“ Pripomenula mu obdivne. „Vždy bol až neuveriteľne horlivý, prekypoval nevyčerpateľnou energiou a nebál sa riskovať vlastný život, aby si splnil svoj detský sen...“
Zvedavosť v ňom zvíťazila skôr, než si stihol premyslieť, čo to vôbec rozpráva. „Aký to bol sen?“ vbehol jej do reči nedočkavo.
Chvíľu ho pozorne sledovala a potom sa jej na perách roztiahol široký úsmev. „Predsa stať sa Hokáge!“ dokončila s ľahkým úškrnom, pričom ho silno objala okolo ramien. Bol v pasci, neschopný sa vyslobodiť z jej láskyplného objatia.
„Nikdy sa nevzdávaj, Naruto a choď pevne za svojím snom, tak ako to urobil Mináto, tvoj otec. Iba keď nestratíš vieru v sám seba dokážeš uskutočniť svoje najtajnejšie túžby.“ Rozprávala tak pútavo a pritom záhadne! Akoby rovnaké slová počula už dávno predtým a teraz ich iba predáva ďalej? Určite to bol práve 3. Hokáge, ktorý viedol malú Tsunade týmto smerom, jeho myšlienky a rady si našli svoju vlastnú budúcnosť, ako nezaniknúť. A pomohol stvoriť úžasného Hokáge, ktorý sa stal požehnaním pre Listovú, ako aj pre neho. Aj keď je už mŕtvy, kúsok z neho zostal v každom dedinčanovi. Nesklamal, pomyslel si.

„Vôľa ohňa teraz žije v tebe.“ Povedala tajomne, no s tichým prísľubom nového, lepšieho zajtrajška. Potom nasledovala dlhé vysvetľovanie ohľadom Narutovej tajnej úlohy. V čo najkratšom čase musí uspieť, inak čaká Konohu pomalý, ale istý zánik, a Orochimaru získa to, po čom tak veľmi túžil... Svoju sladkú pomstu. „Na severe krajiny schovanej v kamení leží chrám súmraku, posolstvo, ktoré hľadáš leží skryté vo vnútri. Musíš ho nájsť skôr než naši nepriatelia. Som si takmer istá, že Danzou chystá poza môj chrbát podlý útok, dokonca z vnútra vlastnej ANBU vojenskej jednotky! Nemôžem bojovať s Orochimarom, Akatsuki ako aj možným nebezpečenstvom číhajúcim v mojich vlastných radách! Navyše nie takto, keď zo mňa zostalo toto...“zavzlykala pri pohľade na trasúce sa dlane bezmocnej stareny.
„Tsunade.“ Prehltla horkú slinu, vzhliadla k žltovlasému chlapcovi. Naruto vyzeral trocha nahnevane. „Stále si ten silný Hokáge ako predtým, obaachan... To pre teba už nič neznamená?! Tvojou jedinou úlohou je veriť v ostatných a oni na oplátku sa spoliehajú na teba. Tak prosím, uver aj vo mňa! Rovnako ako ja som k tebe vzhliadal po celé tie roky odkedy stojíš v čele Listovej a nikdy som nezapochyboval o tvojom presvedčení.“

Prekvapene zažmurkala, nečakala túto jeho reakciu, o to viac sa jej potešila. Ako len mohol vedieť, že práve po týchto slovách túži jej sotva tlčúce srdce? Ako to len mohol vedieť? Zrazu ucítila príval neznámej energie, ako sa vlieva do všetkých starých kostí, žíl aj svalov.
„Verím ti Naruto Uzumaki. Verím, že dokážeš zachrániť Konohu pred zničením, taktiež v silu tvojho priateľstva, odvahy a úsudku Si jedinečný shinobi a máš silu, ktorú nemá nikto iný.“
„Myslíš kvôli Kyuubimu?“ zarazene na neho pohliadla. Nikdy predtým ho nepočula rozprávať o svojom skrytom démonovi, preto bola na okamih prekvapená.
„Nie, nehovorím o tejto sile, Naruto. Hovorím iba o tebe samotnom, o ničom inom. Dokážeš si spriateliť každého neznámeho človeka, aj keď ho vôbec nepoznáš! Získať si tak jeho náklonnosť a bezhraničnú dôveru! To nie je Kyuubiho divoká chakra, si to ty sám, kto môže ovládať jeho obrovskú silu len silou vlastnej vôle.“
Naruto však pôsobil skľúčeným dojmom. „Niekedy cítim, akoby tá vec vo mne načisto prebrala nad mojím telom kontrolu a ja sa prepadávam na čierne dno... Nič si nepamätám, potom to už nie som ja... Dočerta! Veď zraňujem vlastných priateľov!“ skríkol trpko a do očí sa mu nahrnuli pálivé slzy.

„Nikdy som netúžil po tejto sile, tak prečo Tsunade? Prečo práve ja?!“ spýtal sa nešťastne. V jeho hlase bola trpká príchuť.
„Prečo práve ty?“ zopakovala impulzívne. „Pretože ty si jediný, kto to dokáže.“ Precitol, akoby uvrhnutý do temnej nočnej mory. „Ovládnuť tú silu za hranicami nášho chápania. Preto si dostal do vienka tento dar alebo skôr prekliatie. Urobilo to z teba silnejšieho človeka, ninju, ktorý pozná čo je to žiaľ, bolesť a samota, tá najhoršia forma utrpenia. Tvoj otec to vedel, preto ti predal toto posolstvo...“
„A to aké?“ nechápavo ju načúval, no význam mu stále unikal niekam do neznáma. Jeho činy hovorili vždy jasnejšie než hovorené slová, to čo mu našepkávalo srdce bolo silnejšie než rozum.
„Že musíš žiť ďalej, a to tak dlho, pokiaľ si nesplníš svoj najväčší sen. Stať sa Hokáge a Kyuubiho chakra ti v tom môže pomôcť, pretože tá bytosť lapená v tvojom srdci sa nemieni vzdať tak rýchlo ponúkaného života, čo zdieľa s tebou v spoločnom vnútri. Preto bude bojovať s nepriateľmi ako divoké zviera zahnané do úzkych, preto ťa nenechá zomrieť tak ľahko v boji, Naruto, pretože s tvojím posledným výdychom prestane navždy existovať. To je cesta po ktorej kráčaš, a to sa nikdy nezmení.“

Potom sa však usmiala a pokračovala ráznejším tónom. „To bolo prianie 4. Hokáge, Minátovo najskrytejšie želanie. Daroval ti tú moc aj napriek všetkej krivde a nenávisti dedinčanov, dal ti tú možnosť dokázať svoju skutočnú cenu a to tým, že budeš pokračovať v jeho stopách. Rovnako, že povedieš Konohu k lepším zajtrajškom, než tým, ktoré im mohol dať on sám. Svojou smrťou ti odovzdal tento odkaz v nádeji, že dokončíš to, čo on začal pred rokmi. Minátov duch a sny žijú stále v tebe, nesklam ho, Naruto.“
Naruto si hlboko vzdychol, privrel obe oči a zaletel v spomienkach ku otcovi. Konečne vidí pravdu, ktorá pred ním ležala skrytá pod maskou nevedomosti. Ďakujem otec, pomyslel si tíško. Prudko otvoril žiarivé oči, hľadiac na plávajúce oblaky pred jeho oknami. Čas akoby sa náhle zastavil a zablysol v krátkych útržkoch presýpacích sa hodín. Žiarivo sa zaškeril na 5. Hokáge, jeho úsmev bol sladko nákazlivý, primälo ju to k lepšej nálade a veselším myšlienkam. Svitla nám nová nádej, pošepla si pri pohľade na odhodlanie v chlapcovej tvári.
„Prisahám na otcovu pamiatku, že zvíťazím.“ Nieslo sa vychádzajúcimi slnečnými lúčmi, a jeho prísaha stúpala ako lahodná pieseň k modrým výšinám, až do uší usmievajúceho sa 4. Hokáge...