Aj ty smieš milovať...! (02)

Hatake Immary 02 ...

Cudzinka

Immary prebudila Sashi. Bola to sedem ročná sučka retrievera. Immary ju vychovávala od úplného šteniatka. Sashi bola pre Immary tou najlepšou priateľkou po celé tie roky.
Sučka olizovala Immary celú tvár. Dievča znechutene krčilo tvár. Snažila sa ju odtlačiť.
„Zmizni! Som unavená! Nechaj ma spať.“ Sučka nahlas zaštekala. Dievčaťu sa podarilo zaliezť pod prikrývku. Sashi však bola neodbytná. Zoskočila z postele, do papule chytila roh prikrývky a začala ťahať.
„Dočerta Sashi!“ Zavrčalo dievča na psa. Posadila sa na posteli, chrbtom dlaní si šúchala rozospaté oči.
„Aaaaa...“ S hlasným zívnutím si ponaťahovala chrbát aj ruky. Oči sa jej akosi nechceli otvoriť. Mala ich stále zalepené spánkom. Podarilo sa jej nasilu otvoriť jedno, zaškúlila na budík vedľa postele.
06:01...
„No fajn nenaspala som dokopy ani tri hodiny!“ Hundrala si rozhorčene.
„Nemôžeš ma nechať aspoň raz na pokoji ráno?!“ Sashi povrtela hlavou. Bolo to veľmi múdre zviera. Dokonca rozumie aj ľudskej reči, no Immary sa nikdy nepodarilo ju naučiť rozprávať, ani Kakashi v tejto veci neuspel. A to už mál úspech s Pakkunom. Sashi bola ťažký oriešok. Aspoň, že dokonale rozumela ľuďom. Aj keď... niekedy to liezlo Immary poriadne na nervy.
„To som si mohla myslieť! A čo tak niekedy zaliezť aj Kakashimu do izby a zobudiť jeho?!“
„To ťažko ja už som dávno hore.“ Ozvalo sa od dverí. Spomedzi dverí vykúkala Kakashiho hlava. Immary schytila vankúš. Ten preletel cez celú izbu. Smeroval presne na bratovu hlavu.
„Odpáľ!“ Zaprskala ako mačka. Kakashi sa stihol uhnúť provizórnej zbrani.
„Radšej už vylez z tej postele. Za hodinu nás už čaká Tsunade-sama.“ Dievča sa zvalila naspäť do postele.
„Ani ma nehne. Ak ta stará bosorka niečo chce tak nech dolezie ona. Nie som jej psík aby som pribehla vždy keď zapíska!“ Immary mala rada celkom Tsunade, no niekedy jej už liezla poriadne na nervy. A hlavne odvtedy ako sa stala Hokage. Immary odkedy prebudila Sashi neprestala hundrať. Sem tam jej ušla aj poriadne šťavnatá nadávka. To ale radšej skôr šepkala. Ak by to začul Kakashi, znovu by jej spustil kázeň ako sa nepatrí, keď dievča tak sprosto nadáva!
„Bože, ako veľmi mi to lezie na nervy!“
Bol ešte neznesiteľnejšie ako pred rokmi, keď ju trénoval.
„Vravela si niečo?“ Zakričal Kakashi z vedľajšej izby.
„Hej! Či ti hovorí niečo také ako zatvárať dvere! Alebo žijeme v jaskyni?!“
„Nemudruj a vstávaj. Kto ti za to môže, že ponocuješ skoro až do rána?! Okrem toho v tej tvojej izbe to naozaj niekedy pripomína jaskyňu. Mohla by si si tam už konečne popratať!“ Immary znechutene fľochla na dvere.
„Keby si sa aspoň raz staral iba o seba. To by tiež nezaškodilo!“ Buchla dverami. Došuchtala sa až do kúpelne, kde si dala rýchlu sprchu, umyla zuby. Potom v izbe zahájila pátranie po oblečení. Zelene kimono ktoré jej siahalo do polovici stehien na oboch stranách rozstrihnuté – aby sa mohla voľne pohybovať – našla veľmi rýchlo, ležalo blízko postele. No čierne rukavice po lakte, bez prstov a tak isto čierne pančušky po stehná nemohla nikde nájsť. Po piatich minútach našla obe rukavice a jednu pančuchu.
„Do čerta! Kde len môže byť ta druhá?! Sashi prosím ťa pomôž mi.“ Sučka unudene zdvihla hlavu z podložky pod oknom. Postavila sa na laby, zamierila ku dverám, postavila sa na zadné a prednými labkami zatlačila na kľučku. Tá povolila a Sashi prekĺzla cez škáru.
„No dobre! Ako chceš! To si zapamätám ti potvora! Však ty ešte dolezieš, že budeš niečo chcieť!“ Kľakla si na kolená. Nazrela pod posteľ.
„Aaaa... tu si! Konečne!“ Schmatla pančuchu. Obliekla sa rýchlosťou svetla. Pravú topánku si skackajúco zapínala cestou z izby. Vo dverách sa zastavila a pozrela na izbu.
Fuuu... tu je teda bodrel! Asi predsa si len urobím poriadok.
Už už chcela zájsť do kuchyne keď si spomenula, že zabudla na kapsu so zbraňami. Vletela do izby. Zbrane mala v šaflíku pri posteli. Na zbrane bola pedant. Musela ich mať stále po ruke, dokonale vyleštené a ostré. Len škoda, že nebola aj na iné veci väčší puntičkár. Krížom cez plece si prevesila katanu. Takto vybavená konečne zavrela za sebou dvere izby. Z kuchyne sa niesol akýsi zvláštny pach. Skôr by povedala, že puch... smrad...
„Dáš si vajíčka?“ Vyletel na ňu Kakashi ešte ani poriadne nevošla do kuchyne.
„Nie radšej nie! Nemám dobré skúsenosti s tvojím umením variť! Ak sa to tak vlastne dá nazvať.“ Doberala si ho s nevinným výrazom na tvári. Nečakane zmenila tému rozhovoru. Kakashi nestihol ani zareagovať na urážku.
„Čo ideš dnes robiť?“ Pri tom si zobrala jablko. Šúchajúc si ho o oblečenie zamyslene hľadela von oknom.
„Mám dnes tréning s Narutom a Sakurou. Prečo? Nechceš sa pridať?“
„Nie. Veď vieš, že ma dnes majú priradiť do nového tímu.“
„Nehovoríš to nadšene.“ Immary posmutnela tvár ešte viac.
„Lebo ani nie som.“ Pozrela na panvicu, kde jej brat varil niečo čo nedokázala identifikovať. Skrčila nos v zhnusenej grimase.
„To ideš aj jesť?“ Kakashi pozrel na panvicu. Jeho čierne oko (jediné ktoré mohla vidieť) sa šibalsky usmievalo.
„Áno. Je to veľmi dobré.“ Zoširoka sa na ňu usmial.
„Fakt si nedáš?“ Immary bleskovo zavrtela hlavou.
„To radšej umriem od hladu. Ešte si pamätám veľmi živo na tvoj posledný pokus navariť niečo dobre. Ležala som týždeň s pokazeným žalúdkov v nemocnici.“ Zahryzla do jablka. Vybrala sa von. Tesne pred odchodom ešte od vchodových dverí zvolala:
„Už naozaj potrebuješ nutne ženu, inak to s tebou dopadne veľmi zle!“ Po týchto slovách sa z kuchyne ozval priam hurónsky smiech. Podržala ešte dvere kým von vykĺzla Sashi a dvere zavrela zo slovami.
„Čo je na tom smiešne to nepochopím! Myslela som to úplne vážne...“

Obe si vykračovali uličkami Konohy. Vonku bolo nádherne. Slnko svietilo, no zatiaľ bolo veľmi slabé. Ešte našťastie nepripekalo. Vonku sa nepohol ani lístok. Po včerajšej búrke ktorá sa rýchlo prehnala cez Konohu, bolo všetko naokolo čerstvé a sviežo zelené. Aj na chodníku boli dôkazy o včerajšej búrky. Do obeda určite sa voda z mlák vyparí... Veľká väčšina ľudí už pootvárala svoje obchodíky. Pri stánkoch sa zhromažďovali menšie zoskupenia ľudí ktorí klebetili ostošesť. Deti sa naháňali pomedzi dospelých (ktorí ich za to karhali) a hrali sa na ninjov. Vyzeralo to ako každodenné bežné ráno v Konohe. Pre Immary bolo však iné. Už dlho nezažila taký blažení pocit, pocit, že sem naozaj patrí. Ako mohla byť tak dlho preč?
Nato sa k nej prikradli pochmúrne myšlienky zo včera.
Dnes ma pridelia do novej skupiny!
Ani za mak po tom netúžila. Už si zvykla na samotu. Nepotrebovala tím. Misie plnila sama bez pomoci. Nikdy nepotrebovala pomoc, ani keď bola misia akokoľvek ťažká a nebezpečná! Naučila sa spoliehať iba na samu seba a Sashi. Zvyknúť si znovu na nových ľudí a prispôsobiť sa im bude ťažké. Hlavne po tom dni keď ju sklamali tí najbližší... Nie! Nemôže sa predsa stále báť niečoho čo bolo dávno, čo je už minulosťou, čo bolo bolo... Predsa to nejde tŕpnuť celí život, či sa to náhodou nezopakuje!!!
Ako tak kráčali (dievča a sučka, bok po boku) sem tam ich zastavil niekto známi a prehodil s nimi reč. Immary bola v Konohe už necelé dva mesiace. Za tú dobu tu spoznala veľa ľudí. Cesta na akadémiu jej ubehla až priveľmi rýchlo. Akosi sa jej ešte nechcelo. Iba popri nej prešla bez akéhokoľvek záujmu. Sashi na ňu vrhla spýtavý pohľad.
„Len pokoj! Zájdeme za tou strigou, ale najprv potrebujem to všetko rozdýchať!“ Usmiala sa silene na sučku.
Prešli až na okraj Konohy... no skoro... Ešte má dosť času! Ocitla sa na moste. Pod ňou pretekala rieka a z oboch strán rieku lemoval vydláždený chodník. A chodník zase lemoval rad zelených stromov. Zaprela sa dlaňami o zábradlie. Hľadela na priezračnou vodu, bola skoro ako zrkadlo. Videla v nej modrú oblohu spolu s okolím a jej odrazom.
Bože ako veľmi dlho som tu nebola!
Toto miesto bolo kedysi jej obľúbeným. Patrilo medzi prvých päť najkrajších miest v Konohe. Až teraz si začala uvedomovať v plnej sile čo jej celé tie roky chýbalo ku šťastiu... Domov! Miesto kde sa narodíte, vyrastáte, kde prežijete veľmi veľa času svojho detstva. Teraz je späť a nemieni tak skoro odisť z Konohy. Veľa vecí sa tu pomenilo, nie len vecí, ale aj ľudí... Ktosi ďalší smeroval po vydláždenom chodníku - mačacími hlavami - smerom k mostu. Immary sa nenápadne obzrela. Bolo to dievča v podobnom kimone ako ona iba to dievča ho malo červenej farby a na spode malo biely kruh. Vlasy malo možno o pár milimetrov dlhšie ako Immary a boli ružovej farby. Oči mala veľké a žiarili zelenou farbou. Immary jej venovala ešte posledný krátky pohľad a ďalej sa venovala svojej činnosti, pozorovať okolie na povrchu hladiny jazierka.

Sakura si všimla kohosi na moste. Bolo to dievča. Malo skoro rovnako dlhé vlasy ako ona sama. Možno o čosi kratšie. Sivo-biela farba na vlasoch bola vidno už z ďaleka. Mala na sebe zelene kimono. Cez plece katanu. Na pravom stehne pripevnenú kapsu na shurikeny a kunaie, niečo tu nesedelo... Nemala ochrannú čelenku akú nosia všetci ninjovia. Keď sa dievča obrátilo, ich oči sa stretli. Mala zelené oči. Rovnako ako ona no v cudzinkiných bola ešte prímes modrej.
Kto to môže byť? Nikdy som ju tu nevidela.
Ani na akadémii a to vyzerá, že je zhruba rovnako stara. Prišla až na most, kde každé ráno čakajú na svojho senseia spolu s Narutom a kedysi aj... Téma týkajúca sa Sasukeho bola pre ňu ešte bolestivá...Sakura sa oprela chrbtom o zábradlie. Kakashi-sensei ani Naruto tam ešte neboli. Prezerala si dievča. Naozaj ju tu ešte nevidela. Bola zahĺbená do myšlienok, keď sa pri nej nečakane objavil Naruto. Od ľaku ňou až trhlo. Naruto sa na tom poriadne zabával!
„Ahoj Sakura-chan!“ Zoširoka sa na ňu usmial. Hneď nato mu spočinul pohľad na dievčati oproti nim. Bola k nim otočená chrbtom, nerušene hľadela dole na vodu.
„Kto to je?!“
„Neviem. Ešte som ju tu nevidela.“ Šepla rovnako potichu ako Naruto. S oboma trhlo keď sa dievča pohlo. Otočilo sa tvárou k nim. Na dlhšiu dobu spočinula pohľadom na tvári jedného, potom druhého. Tvár mala ako kamennú masku.
Immary si prezerala dvojicu pred sebou.
To musia byť Kakashiho študenti. Koľko o nich len počula. Výbušná, inteligentná a nadaná Haruno Sakura a nezvládateľný, temperamentný, priam hyperaktívny Uzumaki Naruto. Chýbal iba ten tretí...
Ďalší ktorého zlákala zásterka moc ktorú sľubuje Orochimaru.
Sakura aj Naruto na ňu hľadeli ako na prízrak. Odrazu sa na nich usmiala. Odišla na kraj mosta. Tam zastala...
Narutovi sa na tvári objavila červeň.
„Je veľmi pekná.“ Neuvedomil si, že to vyslovil nahlas. Sakura vedľa neho stŕpla žiarlivosťou. Doteraz sa Narutovi páčila ona a odrazu...
Preboha musela som sa zblázniť. Kua...

Immary silno zapískala.
„SASHIII... POĎ!...INAK BUDE TA STARÁ POTVORA ZNOVU HUNDRAŤ CELÍ DEŇ!!!“ Kričala z plných pľúc. Spomedzi okrasných kríkov nasadených naokolo vybehla sučka zlato-hnedej farby. Immary ju poškrabkala po hlave a obe sa spokojne vybrali na cestu do akadémie. Prešli popri udivenej dvojici žiakov Immarynho brata...

Po odchode cudzinky Naruto nedočkavo vybuchol.
„Kto to bol?! Odkiaľ bola?! Ako sa vola?! Čo tu hľadala?!...“ Ako tiger v klietke pochodoval sem a tam.
„Naruto!!! Ukľudnil sa inak ti tresnem takú, že budeš mať trojdňovú narkózu!“ Ani ona netušila kto to je.
„Keď ma to zaujíma. Určite nie je ani z Konohy. No nejde mi do hlavy prečo je tak vyzbrojená ako ninja, ak nemá žiadnu ochrannú čelenku ani masku...!“Poskakoval sem a tam nervózne Naruto.
Tak to by aj mňa veľmi zaujímalo. Mám také tušenie, že sa to čoskoro dozvieme.“ Sakura výstražne zavrčala. Ako tak sa jej podarilo ukľudniť Naruta...

Poznámka autora: Zatiaľ sú to také omáčky... Kým sa dostanem k jadru príbehu ešte to potrvá no dúfam, že sa páči.Čaká vás ešte veľa prekvapení, ktoré by ste ani nečakali... Dobrodružstva, lásky, ale aj bolesti...

PS: pre záujem toto je Immary.
Myslím, že vám je povedomá... Podarilo sa mi ju vyhrabať niekedy na googli...