Srdce plné piesku XXII. (malé, čierne srdce)

...ľudia často za sebou zanechávajú stopy. A tie stopy, vedú k nemu...

Boli aj iné, menej nápadné cesty do zámku, ako zabúchať na hlavnú bránu. Toto Sorove počínanie sa dalo vysvetliť len tak, že sa chcel bez zbytočných okľúk dostať dovnútra, a ukázať Itachimu, že nemá strach.
Šiel tam na isto, zmierený s každým možným i nemožným koncom.
Lenže dvere sa nemienili otvoriť, a Sorova trpezlivosť unikala do nenávratna.
Zabúchal veľkým klopadlom na vysoké okované drevené dvere. Stál tam úplne sám, pretože ostaní sa rozhodli vyhľadať menej nápadnú cestu. Nesnažil sa ich odhovoriť, teraz, pre tento okamih by aj tak hral len sám za seba. Jedinou prioritou bolo zachrániť Sasukeho. Takže keď trpezlivosť už na čisto unikla, odbehol niekam do lesa aj Sorov večne príjemný pohľad. Mohol kľudne presvietiť všetky kúty.
TAK ONI MA BUDÚ IGNOROVAŤ!
Odstúpil pár krokov od dvier. Spravil znamenie ruky, a na svet prišlo tak obávané, a dlho pod prachom ležiace jutsu.
"Chishie jutsu!"
Okolím prešla obrovská vlna energie, ktorá rozvírila prach a tmavé lístie.
Sensei ho vždy pred týmto jutsu varoval, pretože vtedy vyšla na povrch väčšia podstata Sakyuu rose, jeho démona.
Sorov pohľad sa tak zmenil s príjemne morských dúhoviek na červený piesok. Na ľavej časti tváre vystúpila kresba čiernej ruže a jeho chakra sa zmiešala s chakrou ruže.

...nikdy nepoužívaj toto jutsu viac ako trikrát za rok s mesačnými odstupmi...Sakyuu rose, by ťa celého ovládol...

Podišiel ku dverám, a i keď to vypadalo divne na meter sedemdesiat päť centimetrov vysokéch človeka, vykopol tú päť metrovú bránu, ktorá padla s obrovským rachotom do vnútra zámku a privalila pár ohyzdov, ktorí špehovali za dverami.
Počkal kým sa prach neusadí späť na zem a vkročil do toho väzenia.
V starých kamenných múroch sa držal chlad a vlhkosť staroby.
Jeho kroky boli tiché, nepočuteľné. Soru bol prakticky neviditeľný, ale Sakyuu rose kričal z neho z plného hrdla. Jeho chakra bola tak veľká, že sa nedala schovať.
Bolo mu to jedno. Teraz sa rozhoduje Sakyuu rose. Ohyzdi sa dali pred ním na ústup, a Soru len kráčal hore po schodoch.
Poza chrbát mu previal chladný závan. Zastal uprostred schodov.
Ten známy pocit, ktorý ho pohltil od základov. Cítil ako sa Sakyuu rose v ňom zachvel, akoby strácal silu, odhodlanie.
Cítil to už. Pred pár rokmi, keď sa mu prudko zmenil život.
Ten tieň na stene, ten tichý šepot, ktorý nikto okrem neho nepočul. Dotyk dlane na jeho ramene...
Na vrchu schodov, v ich prítmí osvetlených len pár bielými sviecami, sa pomaly začal zjavovať čierny tieň. Ako vietor, ktorý bral popol na cestu. O pár sekúnd sa vznášal nad schodami nesúmerný, nesformovaný čierny prízrak, ktorý prenášal na stenu tieň svojich hnátov.
Sorov dych sa zastavil. Ten prízrak sa nadvznášal nad ním len pár sekúnd, a on cítil, akoby tam stáli už päťdesiat rokov. Tak staro sa zrazu cítil, tak slabý sa cítil oproti tomu prízraku.
"...Soru..."
Prenieslo sa vzduchom, ktorý náporom toho vysloveného chladného mena začal praskať. Sviece okažite zhasly a zmrzli. Zo stien sa začal sypať čierny piesok, pri ktorom sa zdvihol prudký vietor.
Nemohol sa pohnúť, snáď primrzol ku schodom, taký chlad mu preletel telom. Tvár mu zbledla až zmodrala, dych zamŕzal vo vzduchu. Oči mu vyschíňali a poslené slzy, ktoré sa snažili zvlhčiť ich, zamŕzali na lícach.
Pery, ktoými sa snažil pohnúť prudko zmodraly a od chladu až boleli. Krv v tele spomaľovala. Teplota jeho tela rýchlo klesala, až tep srdca úplne stíchol.
S posledným úderom jeho srdca, sa vietor stiahol na stranu, vzal čierny popol prízraku a zmizol.

...znamenáš pre mňa celý život, si môj anjelik Soru...
...prečo si sa ani jediný krát neusmiala?...

...dávaj pozor na svojho brata Eitan...

...v noci sa pravidelne budí, a kričí zo svojej izby. Vystrašilo to celú dedinu...

...prečo ja?! Prečo ja?! Čo som kedy komu urobil?!...

Minúty prechádzali. Menili sa na hodiny, a život unikal ďalej od toho zamrznutého miesta. Čas sa od neho odrážal, svetlo neprenikalo. Bol to neprístupný kúsok sveta, kde zmrzlo jeho srdce.
Zabudol vari na minulosť, že sa na neho nahnevala?
Bol k nemu neúctivý?
Prečo mu to urobil?
Hneval sa, že využil jeho "dar" k nesebeckosti?
Prečo ho tu nechal?
Prečo musí takto umrieť? Pomaly a sám...

...čím som si to zaslúžil?...

...stopy, neviditeľný sprievodca na cestách...