Srdce plné piesku XXIII. (Insomnia)

Malinké nepotrebné upozornenie, pár vulgarizmov, áno?
Viem, že to trvalo, ale poviedku už mám dokončenú, už budem pridávať len dieli. Začala som robiť na niečom novom, takže...sa ešte načítame :D

Nebo nad zámkou sa zaťahovalo do zvláštnych sivých oblakov. Trvalo to tak už dnes celé ráno. Chlad, ktorý k nemu prichádzal cez otvorené okno v jeho izbe, nešiel od mora, ale od tých oblakov. Vyzeralo to na snežné oblaky...lenže, sneží na pobreží cez leto?
Malými krokmi vyšiel na balkón a zdvihol hlavu k oblohe. Jeho tmavé oči rozoznali hravo farby oblakov, ktoré sa mu kopili nad hlavou. Neboli tak celkom prirodzené, to vyvodil aj z toho, že Itachi si tu doviedol akýsi ľadový prízrak. Nechápal na čo mu bude dobrý, ale bude k sebe úprimný, on vôbec nechápe, na čo Itachi ešte vôbec existuje. Jeho existencia je tak nicotná, nežiadúca, i keď vraj potrebná...ale pre koho? Pre neho určite nie.
Sasuke nevychádzal zo svojej izby. Bol tam naozaj prakticky perfektne zabednený. Netušil nič o Itachiho „veciach“, ktoré vykonával poza tie chladné múry zámku. Jediné o čom vedel, bol ten prízrak. Naozaj ho moc zaujímalo, na čo si ho tu priviedol...a ako vôbec?!
Keby mohol, keby sa nenachádzal pár pekných metrov nad strmým útesom nad rozbúreným morom, skúsil by sa nejako dostať z toho privátneho väzenia. Hoci by sa štveral hodiny po nejakej lište. Chcel to vedieť.
„...krásne počasie, však?“
Už len ten jeho hlas, mu zo dňa spravil neznesiteľnú časť jeho života. Bol tak moc vyčerpaný, tak slabý vo vnútri...už nevládal...
Nie je to voči nemu fér. Nikdy nechápal, prečo sa ľudia o neho tak zaujímajú, prečo ho vyhľadávajú. Dnes to vie, aspoň si myslí, že to vie...
To meno! To prekliate meno!
„Na čo si ho sem viedol?“
Opýtal sa ho Sasuke bez jediného pohľadu na neho. Hľadel do tej sivastej vaty nad jeho hlavou. Byť tak na dosah, a predsa tak ďaleko...
„Aby som ťa ochránil...“
Sasuke sa zamračil. Koho chce stále chrániť? To nevidí, že o to nemá záujem? A pred čím alebo kým ho stále chráni? Nikoho tu nevidí. O ničom nikdy nevie. Cíti sa ako väzeň.
Skvelá ochrana, naozaj...
„...celý, svoj život...som sa snažil nájsť reálne riešenie pre môj život...celý čas, som si myslel, že si to ty! Že pomsta, mi pomôže, ukľudní moje myšlienky. Lenže...pomstou sa privádza len ďalšia pomsta a hnev...je, naozaj ťažké, odpustiť, alebo nechať veci ísť svojou cestou...“
Otočil sa k svojmu staršiemu bratovi, ktorý ho ostro a vážne pozoroval.
„...ale takto to nechcem...tak to, sa žiť nedá...“
Pre Sasukeho z nevysvetliteľných dôvodov, sa Itachi naštval. Hodil na neho svoj zabijácky pohľad, ktorý ho vždy dokázal uzemniť. Ale dnes nie...dnes sa Sasuke nezľakne siláckych rečí a pohľadov. Nezľakne sa svojho brata, ktorý straší jedine sám seba. Nezľakne sa minulosti, pretože je prítomnosť. Je tu teraz a s ním a nie pred desiatimi rokmi a inde... Je niekým iným, vo svojom vnútri má viac, než mal kedysi...je iná doba, iný vek, jeho srdce sa zmenilo, jeho postoj k životu takisto...je tento čas...tá zmrznutá obloha, zámok, Itachiho pohľad, a on. Človek, ktorému Itachi sľúbil, že ho nikdy neopustí a bude ho chrániť. Ale to je minulosť. Presne ako celý strach, ktorý ho ovládal z Itachiho. Je to len, minulosť...dnes, je niekým iným. Je Sasukem Uchihov, človekom, ktorý žije prítomnosť pre budúcnosť.
„...no tak, už nie sme deti...sľuby a hádanky...slová, ktoré boli len lžou, prázdne sľuby...už nie sú žiadne strašidlá pod posteľou, už nie je čas...už ma nemáš pred čím chrániť...desať rokov, som ti nechýbal...nechal si ma, nech si svoje strašidlá spod postele vyženiem sám...tak som to urobil, až na jedno...“
Za normálnych okolností, by Itachi na neho hodil už zlý pohľad sharinganu, ale dnes sa niečo naozaj zmenilo. Itachi pred ním stál ako jeho brat, troška oneskorene, ale stál. Naozaj bolo neskoro...
„Ty to nechápeš! Chcú ti ublížiť! Chcem ťa len ochrániť!“
Prečo len musí byť tak natvrdlý! Krucinál?!
„Vezmi si voľno! Nejak ti nedopína!“
Sasukeho však Itachi zastavil v jeho pokuse si len tak beztrestne prejsť okolo neho. Len tak ho odignorovať, nechať za sebou, odísť. Prudko ho odstrčil od seba. Sasuke sa tak ocitol až pri zábradlí. Obaja pocítili ten prudký prísun chladného vzduchu.
„Budeš ma počúvať!“
Mrazivý vietor sa zdvíhal a so zamrznutým piskotom sa dral obom do uší. Chlad ktorý sa Sasukemu vnáral až do morku kostí, ho mrazil po celom tele. Mal pocit, že za pár sekúnd snáď zamrzne. Prudký vietor začal brať Itachimu slová, a Sasukemu farbu z tváre.
Čo sa to sakra deje?! Nemôže ma tu držať!
Sasuke sa rozbehol oproti nemu.
„Tam nemôžeš!“
Mladého Uchihu ani nenapadlo reagovať na pokyn jeho brata. Naopak! Nakoplo ho to k činu. Prudko otvoril dvere, ktoré Itachi zabudol za sebou zamknúť. Bežal dlhou tmavou a chladnou chodbou, do ktorej kameňa sa vnáral mráz z vonku. Mal z toho všetkého divný pocit. Toľko chladu, nenávisti a zloby vo vetre, v oblakoch...
„Sasuke, stoj!“
Itachi sa po ňom už načiahol, no naprázdno. Sasuke získal náskok. Zbehol prvé poschodie s bratom v pätách. Ale cítil, že v pätách, mu je aj niečo iné. Niečo nebezpečnejšie. Neviditeľný lovec, neviditeľné zlo, ktoré ho chce zviazať. Nedovolí sa mu pohnúť. Oslepí, umlčí ho. Bude len počúvať jeho morbídne reči a slová, z ktorých sa zblázni... Panika a bezmocnosť...
Jeho čisté myšlienky na to, čo tu pred ním Itachi skrýva, presekla ľadová stena. Bol to okamžitý šok pre jeho telo. Vbehol do akejsi neviditeľnej ľadovej steny, ktorá ho zmrazila na tele. Rozhliadol sa dookola, ale schody boli ako vždy pod ním v celej svojej pochmúrnosti, bez svetla sviec...
Horúci dych sa menil na paru. Pod nohami sa mu šmýkal ľad, a za ním stál Itachi, ktorého už dávno prestal počúvať. Ani sa moc nepozastavoval nad tým, prečo sa na viac nezmôže. Pridržal sa zábradlia a zišiel pár tých klzkých schodov.
„Sasuke! Nerob to!“
Akoby ho to malo zastaviť. Znamením ruky sa mu nad dlaň zniesla malá ohnivá guľka. Presvietila tak temnotu a zahriala chlad. Ukázala mu celý život ako na dlani. Jeden jediný obraz, a to bol obraz jeho srdca. Tak neznesiteľná samota, chlad a pustina...nekonečno ktoré ho uzatváralo do čoraz menšieho priestoru. Priestor ktorý sa zároveň zväčšoval a zväčšoval tak aj jeho osamelosť v čoraz väčšom svete. To bol jeho život, to teraz videl z pohľadu na toho človeka...to videl, jeho oči boli ako zrkadlo, ukazovali mu aký presne je...ale nie aký by mohol byť.
Pomaly natiahol ruku k ľadovej soche, ktorú dôverne poznal. No neodvážil sa ho ani dotknúť.
Bol tak krásny...akoby to ani nebola živá bytosť, ale výtvor samých bohov. Kus chladného ľadu, ktorý kedysi býval človekom, ktorý prelieval horúcu krv. Dnes, je jej opakom.
Roztriasli sa mu pery. Ten človek...
Čo sa tu do pekla deje?! Tak čo?!!!!
„...Soru...“
Do uší sa mu konečne dostal externý život, a s ním samozrejme aj Itachiho hlas.
Prečo ti to urobil? Prečo?
„...Sasuke poď okamžite sem!“
Nevnímajúc ho, sa konečne odvážil dotknúť toho večného ľadu. Končeky prstov jemne skĺzli po Sorovej zľadovatenej tvári. Dokonca ani teraz nemal v tvári smútok... vyzeral ako živý. Jeho oči boli živé...niekde vnútri, bol živý určite aj on...
„Je to nebezpečné! Počuješ?!“
„Čo ti urobil?“
„Sasuke!“
„Sklapni!“
Itachi mierne ustúpil. Jeho brat sa naozaj zmenil. On naozaj nepotreboval ochranu od neho, ale ochrániť pred ním. Itachi bol človek, ktorý svoje hodnoty zistil až prineskoro. Vydobyť si po toľkých zradách znova dôveru, bude ťažké, ak nie priam nemožné.
„...prečo? prečo sa tak chováš?“
Sasukeho ruka skĺzla z jeho tváre cez krk a hruď až k jeho telu. Sklopil zrak. Od zeme sa znášala ľadová para. Chlad ho už takmer kompletne pohltil.
„...vravel som ti, že tu nemáš chodiť!“
„...prečo sa tak chováš...?“
„Sasuke!“
Takmer umrznutý sedemnásť ročný chalan s nečakaným objavom o sebe samom mal horúce vnútro, ktoré sa búrilo, ktoré žilo, ktoré chcelo kričať, ktoré chcelo vraždiť. To jediné ho držalo pri živote. Prudko sa otočil k Itachimu s červenými očami, od večného potláčania emócii.
„prečo sa chováš ku..a ako najväčší hajzel na svete?!“
Jeho krik sa rozliehal po zámku ako zlovestný rev démona.
„...prečo musíš každému, koho stretneš kur..ť život?! Prečo mi už konečne nezmizneš zo života?! Nikdy si nedokázal nič iné, len ubližovať ľuďom, na ktorých mi záležalo! Nedokážeš nič iné, len vraždiť! Si tak ničotný! Bezcenný! Trápny! Obyčajná troska!“
Nenávisť v jeho slovách dostávala novú tvár. Niečo také nikdy nepočul ani Itachi. Každá hláska v jeho slove, každý nádych a výdych bol nasýtený čistou nenávisťou. Čistým pohŕdaním a hnevom. Všetka prázdnota v jeho nekonečnom a pritom malom svete, akoby sa naplnila len tým jedným pocitom, nenávisťou.
„Zabijem ťa, ty bastard! Zabijem ťa, a bude to posledná vec, ktorú urobím!“