Srdce plné piesku XXI. (hmla)

Od ich príchodu ani nebolo poznať, či je deň alebo noc. Od vtedy, čo večer padla na pobrežie hustá sivastá hmla, nebolo vidno na oblohu. Žiadne povzbudenie od zafarbenej oblohy, či zvuku života.
Tá hustá mliečna hmla ich akoby zavrela do nejakej obrovskej krabice, akoby postavila neviditeľnú stenu medzi nich a reálny svet, pretože toto, sa im naozaj reálne nezdalo.
Kúzla a čary! Naozaj tu nie sú vítaní.
"Odkiaľ to ide? Nič nevidím!"
Posťažovala sa Sakura, ktorá nevidela nikoho zo svojich priateľov. Nevidela si ani na špičky prstov na nohách.
V jej hlase sa odrážal strach a prichádzajúca panika.
"Naruto! Gaara! Je tu niekto? Soru! Halló! Počuja ma niekto? Kde ste? Naruto?!"
Lenže nebola sama, kto mal taký problém. Naruto postupoval rovnako a vyvolával ich mená.
Nakoniec si povzdychol a sadol si na zem do piesku.
"To nemá význam, musím niekoho nájsť!"
Rozhliaol sa bezvýsledne dookola. Vôbec nemal chuť sa postaviť a niekam ísť.
"To si môžem rovno zaviazať oči..."
Postavil sa s ďalším povzdychom a založil ruky v bok.
"...aspoň mi tá biela nevyťahá oči."
Sám vedel, že nesmie prestať volať, i keď sa môže prezradiť. Odchytia ho, a nikto nebude vedieť kde je. Nechce dopadnúť ako Sasuke, byť väznený!
Gaara okamžite skonštatoval, že nejde o žiadne jutsu. Ďalej prišiel na to, že sa tej hmly nedá nijak zbaviť, ani ju zoslabiť. Bude musieť zohnať ostatných. Pomôže si tretím okom, pôjde mu to rýchlejšie.
Soru unudene hľadel pred seba do hmly. Ešte stále sa nedostal zo šoku, keď ho všetci odignorovali. Hmla padla cez noc, a nad ránom ešte nebola tak hustá, takže sa ako-tak videli. Čosi sa im snažil povedať, vysvetliť, ale nie, Naruto hneď odskočil, Sakura si myslela, že je to nejaké jutsu a snažila sa nájsť zdroj. Gaara! O ňom si myslel, že má viac rozumu, nie, musel ísť s Narutom, a ten hyperaktívny chalan mu niekam zdrhol.
Tak tam Soru stál ako kvôpka nešťastia, a dumal, čím si toto zaslúžil.
"...vravím vám, musíme ostať spolu, ono to zhustne...komu to tu vykladám? Čo som komu urobil?"
Toto isté sa mu stalo so Sasukem. Lenže ten mal sharingan, a hravo, no, tak ľahko zase nie, ich odtiaľ vyviedol.
NIE SÚ TO ŽIADNE ČARY, ĽUDIA, JA VIEM BYŤ AJ VÁŽNY, TAK PREČO MA NEPOČÚVATE?
Povzdychol si nad svojim biednym životom a spravil znamenie ruky.
Áno, Gaara sa môže snažiť hmlu odfúknuť, nič to nepomôže. Takže žiadne jutsu mu nepomôže. Pomohly by mu nejaké mrazivé techniky. Lenže si na žiadnu nemohol spomenúť.
Soru bol pravý génius, dokázal sa naučiť i techniky, ktoré by žiadny piesočný či listový ninja nemal ovládať. Z každého rošku trošku.
Ale prečo si nič nepamätal z tej snežnej?
Keď sa z tohto dostanú, určite sa tam vráti. Teraz musí nájsť ostatných.
Kráčal stále dopredu. Vedel, že za jeho chrbtom je more. Nepohol sa odvtedy čo sa hmla približovala, a bolo ako tak vidno aspoň na krok.
Nemá šancu tu nieko nájsť. Tá hmla zrejme neprenášala zvuk.
Mal skrátka šťastie, že to už zažil, a ostal si verný, teda aspoň on sa počúval. A tak i keď pomaly, ale isto sa dostal do lesa, kde mlha padla len nízko k zemi. Bude musieť počkať kým padne hmla dole, alebo kým sa ostatní nenájdu. Nemôže tam za nimi vbehnúť, ešte sa stratí aj on. Nech sa potrápia, keď ho nepočúvajú. Chce im len dobre, a takto sa mu odplácajú!
Vyštveral sa na neďaleký strom a vyčkával. Netušil ako dlho sa môže tá hmla držať.
Gaara zjavne našiel rovnaký spôsob cesty. Došiel k moru a odtiaľ šiel už len rovno pred seba.
"Ja sa tu zbláznim!"
Padla na kolená Sakura do piesku.
"No tak! Kde ste!"
Naruto sa zatvrdil a vytvoril "nekonečne" veľa svojich klonov. Tí sa pochytali za ruky a hľadali.
Medzitým našiel Gaara spiaceho Sora na strome. A vtedy mu došlo, že sa im ten hnedovlasý zázrak snažil niečo povedať.
"Chcel som len zastaviť Naruta!"
Prehodil ku korune stromu, kde sedel ten modrooký anjelik.
"Výhovorky!"
"Trhni si!"
Soru sa zasmial tým pobavemým spôsobom irónie.

O hodinu sa dostavil vyčerpaný Naruto, a za ním o pol hodiny Sakura s pološialeným výrazom.
A SME VŠETCI! TAK VÁM TREBA HOLÚBÄTKA!
Nasledoval Sorov škodoradostný úškrn zo stromu.
Zoskočil dole.
"Nie, nemusíte si ma všímať, ale aj tak vám niečo poviem!"
Podišiel k ním. Všetci napäto počúvali.
"Ja som vám to vravel!"

Stúpali strmým kopcom cez rôzne porasty, ktoré Soru presekával katanou.
Ubehlo to ako voda. Na nebo vyskočil Mesiac a prázdne tmavé lesy, sa stali útočiskom malých netvorov, ktorých vyhodil zo zámku ich pán.
Nebádane sa zakrádali poza kry a stromy. Zachytili pach dvoch ľudí, a dvoch polodémonov. Vysliedili ich a doniesli správy pánovi.
Itachi sa postavil k veľkému oblúkovému oknu. Pozrel sharinganom do tmy, ktorá sa už navždy vlúdila do jeho života.
"...nevezmú mi ťa! Sasuke!"
Priložil dlaň na okno.
"...ani ten špinavý bastard! Nikto mi ťa nevezme!"