Tajné priania IV.

Stretnutia...

Hinata bola na misií zo svojim týmom. Teraz ho viedla.Jej sensei - Kurenai sa musela starať o svoje dieťa. Všetci tvrdili, že je výborná náhrada, ale ona si to nemyslela. Už neboli tým 8... Vtom zacítila niekoho prítomnosť. Zaktivovala svoj byakugan. Videla nejakého človeka. Bez mihnutia oka zmizla zvyšku svojho týmu. Dobehla k neznámemu človeku. Ležal bezvládne na zemi a krvácal. Snažila sa zodvihnúť ho zo zeme. On zastonal a zosunul sa späť k zemi. Až keď sa zahľadela do jeho špinavej tváre spozorovala kto to je. Prekvapene mu hľadela do tváre. N ikdy si ho príliš nevšímala. Spomenula si na Sakuru, Ino a iné kunoichi, ktoré po ňom šaleli to ju donútilo k úsmevu. Potom si však spomenula na Naruta... Ako rozmýšľala neuvedomila si, že Uchiha na ňu uprene hľadí svojimi čiernymi očami. Boli prenikavé... Sasuke musel popremýšľať aby si spomenul s kým má tu česť. Nikdy si s Hinatou nepadli do oka. Až teraz...

O 3 mesiace neskôr...

Rany sa zahojili...Teda aspoň to tak vyzeralo. Hinata kráčala ako každý deň do Tsunadinej pracovne, aby ju poverila prácou. Videla okolo ľudí, ktorých poznala, no tešila sa až uvidí toho jedného... Vošla do budovy, kde pracovala Hokage. Ich oči sa stretli rovnako, ako každý deň. Už nebola tá malá a hanblivá... Vlastne si to nepripúšťala. Chytil ju za ruku a pritiahol k sebe. Hinata sčervenela. Vôbec sa nezmenila.
,,Ponáhľam sa!“ zapišťala.
,,Rovnako ako každý deň...“ odpovedal tichým a trochu strašidelným hlasom.
,,Prepáč Sasuke....“ povedala a bežala preč. Slzy mala na krajíčku. Takto skončilo vždy... Keď vbehla do Tsunadinej pracovne bol na ňu uvalený škaredý pohľad, ktorý naznačoval, že ide neskoro. Tsunade si vzdychla a hneď na to sa usadila vo svojom veľkom kresle.
,,Máš misiu...,“ začala. Pre Hinatu to nebolo nič nové, ale to ešte nevedela, aká misia ju čaká. ,,bol spozorovaný v našich lesoch, musíš ho dostať...“ Nemusela ani povedať o koho ide. Ona to dobre vedela. Na hlave jej vystúpili kvapky studeného potu.
,,Budeme potrebovať niekoho mocného a niekoho zo silným vyhľadávacím talentom...“ Ako dopovedala vstúpili do pracovne Uchiha spoločne s Kibom a Akamaru.
,,Pôjdete spolu, zajtra na svitaní pred bránou Konohy! A teraz odíďte!“ zavelila a všetci traja ju počúvli. Hinata vedela, že to neskončí dobre. Vybehla s pracovne so slzami na krajíčku. Bežala čo najrýchlejšie ako len mohla, pretože vedela, že ju bude Kiba a možno aj Uchiha nasledovať. Alebo to chcela? Chcela aby ju nasledovali? Blížila sa ku komplexu klanu Hyuuga. Keď prekročila prah dverí, ani neuvažovala nad zvykmi ako vyzutie topánok a bežala do izby. Slzy jej tiekli po tvári. Mala rozmazané videnie a ani si nevšimla Nejiho, ktorý stál priamo pred ňou. Zrazili sa a obaja spadli. Hinata sa bez rozmyslu zdvihla a pokračovala v behu. Nechcela aby ju Neji zavalil otázkami. Konečne sa dostala do izby. Všetko sa jej zdalo také veľké a ona taká maličká. Nechápala prečo plače. Nemohla dopustiť, aby sa Uchiha stretol s Narutom...nemohla. Ľahla si do postele, no nespala. Slnko už padlo za obzor. Musela niečo vymyslieť. Prešla pol hodina, ale ona stále nič nemala. V hlave jej prebzikol nápad. Nikdy nič nerobila bez rozmyslu a už vôbec nie na vlastnú päsť. Zabalila si najpotrebnejšie veci a vyskočila oknom von. Jej výraz tváre nebol nerozhodný a už vôbec nie vyľakaný. Bola si plne vedomá toho čo robí. Keď pribehla ku bráne Konohy, ešte sa posledný krát otočila a obzrela si svoj domov. Bude jej to chýbať... Vykročila smerom do lesa. Ucítila ako ju niekto schmatol do náručia a uskočil s ňou na strom. Zľakla sa a tasila kunai. Dotyčný jej zastavil ruku s kunaiom a zašeptal jej do ucha.
,,Myslíš, že by som ťa nechal ísť samú tak ďaleko?“ Hinatu oblial pot, no vzápätí už bola rozhodná.
,,Keď chceš ísť so mnou, nesmieš ma zdržovať!“ vyprskla na neho. Sasuke to nečakal, ale zareagoval chladne.
,,Bez problémov...“ uškrnul sa. Hinata na neho nečakala a vyrazila vpred. Bolo jej jedno či ju bude nasledovať.
,,Prečo ho chceš toľko získať späť?“ Hinata si odfrkla.
,,Prečo si sa v noci vyplížil s Konohy a navrhol si sa, že chceš ísť so mnou?“ Teraz si zase odfrkol Sasuke. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale hneď ich zase zatvoril. Uškrnul sa. Páčila sa mu jej odmeranosť. Ešte žiadne dievča s ním takto nejednalo. Celý zvyšok cesty nikto z nich prehovoril ani slovo.
,,Mali by sme si oddýchnuť.“ Navrhla Hinata asi po 2 hodinách cesty. Za chvíľu malo svitať. Sasuke súhlasil, pretože nebol zvyknutý chodiť takto dlho. Dlhú dobu nemal žiadnu misiu.
,,A kde ako budem spať?“ spýtal sa Sasuke podráždene. Hinata rozbaľovala svoj stan. Obrátila sa na neho a uchechtla sa.
,,Tam na zemi je veľa voľného miesta.“ Prehlásila a ukázala rukou na les okolo. V Sasukem sa začala variť krv. Hodil naštvane ruksak do trávy a zvalil sa na zem. Hinata ešte naposledy hodila po Sasukem úškrnok a zavrela stan. Spokojne zavrela oči a začala pravidelne oddychovať. Sasuke rozmýšľal akým spôsobom ju vystraší, ale rozmyslel si to.
,,Si naozaj iná...“ prehlásil a jeho oči sa zavreli.

Sakura sedela na posteli a hlavu mala položenú na zohnutých kolenách. Čakala...tak ako každý deň. Vtom niekto otvoril dvere.
,,Láska...“ zakričala a pribehla ku dverám. Mocné ruky ju objali...tak ako každý deň...
,,Musíme ísť preč.“ Povedal Uchiha.
,,Znovu? Ešte som si ani nevybalila veci.“ Povedala Sakura.
,,Viem, že je to narýchlo...,“ povedal a pobozkal ju na krk.
,Ale sme príliš blízko...pri bratovi‘