Tajné priania III.
Odchody...
Naruto sedel vedľa dievčaťa na lavičke. Bolo krásne jesenné poobedie, no kvety Sakury boli ružové ako na jar. Bolo to presne na tom istom mieste, kde ich Sasuke zradil... Spomienky na to však boli zabudnuté. Sakura z nenazdania vstala z lavičky a zadívala sa smerom k oblohe. Síce ju nevidela, ale vyzeralo to, akoby presne všetko videla do najmenších detailov. Naruto, akoby jej čítal myšlienky, vstal vedľa nej a povedal
,,Máš pravdu, už je neskoro.“ Sakura prikývla na znak súhlasu a chytila ho za ruku. Po ceste stretávali známe tváre, no nebolo to zvláštne. Každodenná prechádzka bola ich zvykom.
,,Naruto...,“ začala Sakura. ,,počuješ to?“ povedala a otočila hlavu smerom k jeho.
,,Nie, nič nepočujem.“ Povedal nechápavo.
,,Musíš to počuť“ uvažovala.
,,Ten šepot je dnes silný...“ Naruto nechápal. Celou cestou nepreriekol ani slovo, stále musel na tým rozmýšľať.
,,Tak a sme tu.“ Povedal Naruto a zaviedol Sakuru do vnútrajška nemocnice. Všetci ho tam už poznali. Chodieval tam totiž každý deň. Sakura, skôr ako odišla, položila mu na hruď svoju ruku a podišla k nemu.
,,Ty jediný si ma neopustil...“ povedala a jej pery sa približovali k jeho. Takmer sa pobozkali, ale Sakura sa zrazu rýchlo odtiahla.
,,Tak zajtra.“ Zakývala mu na rozlúčku a kráčala s jednou so sestier, ktoré mali službu späť do jej izby. Naruto iba vzdychol, obrátil sa a išiel domov. V poslednej dobre nechodil na žiadne misie – trávil skoro celý deň zo Sakurou. Už si zvykol na takýto spôsob života. Naruto bol jeden s tých čo sa nevzdávali. Teraz to bolo iné...Zmenil sa – Sakura ho zmenila. Nebol ten vysmiaty chlapec, ktorý mal iba ten jeden sen. Svoj detský sen...
Mesiac sa odrážal na bielu tvár dievčaťa. Dívalo sa von cez okno a nemohlo zabudnúť. Nemohlo zabudnúť na jej lásku. Stále ho milovala. Slza jej stiekla po tvári ale rýchlo si ju skryla. Odmietala prijať to, že by mohla zradiť... Vtom počula kroky v blízkosti jej izby. Neváhala a rýchlo vbehla späť do svojej postele. Kroky zastali pri jej izbe. Po tichu sa otvorila kľučka. Do izby vošli dve sestričky, ktoré kontrolovali pacientov. Jedna z nich podišla ku Sakure a zadívala sa do jej bledej tváre.
,,Je to tak ako každý deň...“ povedala jedna z nich.
,,Áno takto je to už 3 mesiace...“ vzdychla druhá a chcela odkráčať preč.
,,Myslíš, že sa Uchiha vráti späť do Konohy?“ odvetila jedna.
,,Počula som, že sa teraz potuluje v lesoch tu v blízkosti.“
,,Čo tu len môže hľadať...?“ spýtala sa tá, ktorá kontrolovala Sakuru a vydala sa k dverám. Obe vyšli s miestnosti a potichu zavreli za sebou dvere. Sakura otvorila rázom oči a odvetila
,,Už je čas...ja som to vedela.“ Rozbehla sa smerom ku oknu. Otvorila ho a vyskočila. Bežala na miesto, kde ju Sasuke opustil...
Naruto kráčal rovnakou cestou ako každé ráno, ale niečo sa mu zdalo iné. Nevedel čím to bolo no pridával do kroku. Ten pocit sa ho zmocňoval. Za pár metrov už bežal. Keď dobehol pred nemocnicu, nezdalo sa mu všetko tak ako by malo. Ľudia boli na nohách a pobehovali z jedného miesta na druhé. Započul rozhovor dvoch miestnych žien.
,,Čo sa tu stalo?“ opýtala sa prvá žena
,,Neviem, ale počula som...,“ ohliadla sa a keď si bola istá že ich nikto nesleduje pokračovala ,,že to súvisí s tou Haruno, vraj včera utiekla.“ Naruto, ktorý to všetko počul utekal preč. Vlastne ani nevedel kam. Bežal a bežal kam ho nohy niesli...
,,Sakura...prečo?“ šepkal a po tvári mu začali stekať slzy. ,,Prečo...?“ opakoval skoro nečujne.
,,PREČOOO?“ zakričal tak hlasno, že vtáky s okolitých stromov leteli preč pred mocným revom. Oči sa mu sfarbili do tmavo - oranžova. Líška sa v jeho vnútru hlásila o slovo.
,,Sakuraaaaaaaaa,“ zakričal neľudským hlasom. Naruto si držal hlavu a postupne klesal na kolená. Posledný krát zakričal smerom ku oblohe a rozbehol sa smerom hlbšie do lesa...
Ešte minulej noci...
Mesiac a hviezdy svietili na cestu. Sakura svetlo však nepotrebovala – riadila sa intuíciou. Dobehla až pod stromy sakury. Ružové okvetné lístky lietali všade naokolo. Sakura povedala tichým hlasom
,,Je tu...niekto..?“ nikto sa však neozýval. Skúsila to ešte raz. Stále nič. Chytil si hlavu do dlaní a začala vzlykať. Niekto jej však položil ruku na rameno.
,,Som tu.“ Povedal a Sakura otvorila oči dokorán.
,,Prišiel si.“ Otočila sa a strčila hlavu do jeho veľkej hrude. Cítila sa v bezpečí.
,,Sasuke prišiel si...“ povedala a pohladila ho po tvári.
,,Vyrážame.“ Prehlásil Uchiha a zobral ju do náručia.
Sakura sa nikdy nemýlila. Teda skoro nikdy. Keby len vedela...Keby len vedela, že to bol Itachi...
To mi ale zase trvalo...x(
ze si to ty tak 5 bodov...
Hohoho ďalšia kapitola je na svete xD P.S.: Arigato Haruko-chan (asi dnes začnem pracovať na tej našej FF xD)
Můj bože, Linhe! Píšeš naprosto kouzelně a poutavě. Miluju ten styl
Jsem zvědavá, jak to půjde dál.
fakt nádhera... Bude aj ďalší diel? lebo ak nie tak aj ja skončím ako Sakura..v kazajke JE TO TOTIŽ FAMÓZNE
Nakŕmit pleas
jo a odporúčam si pozrieť "Trik se špičatým kloboukem"
Arigato ^.^ A bude ďalší diel, len dúfam, že po ňom neskončíš ako Sakura v kazajke xD
*infarkt s toho, že pozerá momntálne Naruta na jetixe a šťastia z vašich komentov* Rika: Nádherný? štýl? Ja nejaký mám? A keď áno tak nádherný? O.O *infarkt číslo 2*
Sorafay: Jj Itachi xD. Sasuke sa môže ísť zahrabať.
Ďakujem vám obom ani si neviete predstaviť ako ma to potešilo
čooo? Itachi? no super tak teraz si a dostala jaaaj to je nádherný dielik dielik už sa veľmi teším na pokračovanie
Autori poviedok čítajte Pravidlá FF!!
Inak vaše poviedky skončia na našom externom blogu ^^
A takisto čítajte aj Důležitá sdělení pro spisovatele a čtenáře FanFiction!!!
Ak si nie ste istí písaním, nájdite si nejakú betu - Inzertní FF nástěnka.
----
Čiarka, taká maličkosť, ale dokáže úplne zmeniť význam vety.
Nezabúdajte na to.
*-*...konečně....konečně si zase můžu vychutnat ten tvůj nádherný styl psaní...uch..nevím co mám psát, něco mi na tom přijde tak neobvyklé a tím krásné...
“A clear conscience is usually the sign of a bad memory.”