Srdce plné piesku IV. (sprievod nesmrteľných)

A prichádzajú...

Tma pohltila akýkoľvek kúsok miestnosti v ktorej sa nachádzal. Privádzalo ho to do úzkosti, do nekontrolovateľného pocitu šialenstva, nervozity ktorá sa nedala potlačiť ani silou vsugerácie. O to viac mal strach z toho, čo z tej nekonečnej prázdnej temnoty vylezie, to niečo, čo mu vypije ďalšiu krv z tela, to niečo, čo mu ohlodá nervy ako pes svoju kosť, až do morku. To niečo čo nie je možné ucítiť inak ako v sprievode strachu. To niečo, čo neuvidí ani svojimi očami.
Čím viac sa preťahovalo nekonečné ticho a temnota, tým viac sa prehlboval jeho strach z neznámeho a nebezpečného. Nepoznal úmysly, nepoznal ten dôvod prečo ho väznia v tej miestnosti bez denného svetla, bez akéhokoľvek svetla bez možností si nejaké vlastné zaopatriť, pretože jeho ruky boli zviazané.
Šialenstvo! Je to šialené!
Nedokázal vypustiť slová do tmy, bál sa, že by privolali jeho väzniteľa, to, čo sa plíži temnotou ktorá postupne prenikala do každého zákutia jeho mysle a srdca. Neprirodzený chlad, pustina ticha, ktorá sa zdala večná a neoblomná. Začínal si myslieť, že na svete neexistuje svetlo, ktoré by preťalo tú čiernu pliagu ktorá ho pohlcovala akoby bola živé monštrum, večne hladné, zákerné, nedovoľujúce sa mu brániť pred jeho ostrými špinavými pazúrmi, zhnitým dychom a neuveriteľnou silou.
Jeho väzenie! Jeho tieseň, jeho sťahujúce sa steny, ktoré mu naopak rozširovali nekonečnú temnotu v jeho osobnom väzení i srdci.
Prvé, jediné, zašeptané slova do nezmyselného frustrujúceho ticha, mu rozbúšili srdce. Jeho vlastné slová, a vlastný hlas ktorý nespoznával k nemu doliehal z neznáma, z ďalšej temnoty, šeptal mu do ucha jeho vlastné slová, ktoré chcel vysloviť.
Čím ďalej tým viac začínal nenávidieť všetky veci, všetko čo kedy urobil, všetko, čím sa stal, všetko, čím ešte len bude.
"Prečo ja...?"
Okamih za okamihom, cítil chlad, ktorý šiel z jeho vnútra, túžba sa niečoho dotknúť, niečo zhliadnúť, niečo ucítiť. Prázdna a tmavá, o chvíľu si zvykne i na seba, na to, aký je bezmocný, požieraný votrelcom, psychopatom, požieraný túžbou sa napiť, napiť sa niečoho, niečoho čo má odopreté, a predsa je to túžbou jeho väzniteľa.
Vidí ho? Cíti ho? Vari nevidí aký je beznádejne vyčerpaný, na hranici šialenosti. Nespí, vodu cítil naposledy v podobe svojho potu.
Umrie tu. Umrie vyčerpaním, smedom, hladom, beznádejou ktorá sa z nádeje premenila akonáhle ucítil prvý útok na svoje srdce...