manga_preview
Boruto TBV 07

Láska verzus moc a sila 16

Slnko. To bolo jediné, čomu Tamiko dokázala venovať pozornosť. Hneď ako sa ich postavy stratili pomedzi husté stromy lesa, ho vyhľadala pohľadom a v duchu prosila, aby ostalo na oblohe čo najdlhšie a osvetľovalo ich kroky, kým nenájdu Namika. Jej prosby však neuľahčovali mračná, ktoré sa snažili skryť ich jediný zdroj svetla. Robili si nárok na celú oblohu a odmietali prepustiť skrz svoj tmavý závoj jedinký svetlý lúč. Avšak čím boli hlbšie v lese a dedina bola v nedohľadne, pomaly sa vytrácali aj tmavé oblaky. Slnko si opäť začalo nárokovať svoj čas, ktorý mohlo stráviť na modrej oblohe a poskytovalo im toľko svetla, koľko mohlo dať.
Dievča šlo prvé, aj keď presne nevedelo, kam mohli smerovať chlapcove kroky. Chápala, že jediné načo mohol Namiko myslieť, bol neskutočný žiaľ, ktorý lomcoval jeho nevinným detským vnútrom. Na stratu matky sa nemohol nikdy pripraviť, a preto jediné riešenie, ktoré ho v tom momente napadlo, bol útek.
V detských časoch, ešte predtým ako i Tamiko zomreli rodičia, chodila sem do lesov a hôr veľmi často. Spolu s Kyom objavovali tajné zákutia a veľakrát sa prihodilo, že odišli ráno z domova a vracali sa až tesne pred nocou. Hravá myseľ odmietala prijať akékoľvek nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo, a preto tieto lesy poznala tak dobre, že sa neobávala západu slnka a toho, že jediným zdrojom svetla bude mesiac. Bála sa však o Namika. Bol sám a vystrašený. S príchodom noci sa tieto emócie ešte znásobia a on sa nebude mať kam skryť. A vtedy dievča niečo napadlo. Pred očami sa jej zjavil obraz drobnej jaskynky pri potôčiku. Rástli tam tie najsladšie jahody a maliny, preto to miestočko poznal každý malý dobrodruh. Bolo tam ticho a súkromie, a žiadny dospelý nemal čas chodiť na také miesto. Ak o ňom vedel aj on, musí byť tam.
„Pamätáš sa na tú jaskynku pri lesnom potôčiku?“ prehovorila Tamiko sama od seba po prvý raz, ako odišli.
Niežeby sa Yoshiro nesnažil nadviazať s mladým dievčaťom reč, avšak ona nemala o to záujem. Zo začiatku mu odpovedala len jednoslovne a nakoniec vôbec. Bolo to od nej neslušné, ale jediné, načo sa chcela sústrediť, bol chlapec. Yoshiro to musel chápať a nakoniec zmĺkol aj on.
„Áno, strávili sme tam skoro celé detstvo,“ odpovedal jej.
Záblesk v jeho očiach prezradil, že si uvedomil to isté čo Tamiko. Ak by utiekli v jeho veku oni, určite by sa skryli na tom mieste. Bolo tam jedlo, voda a menšia jaskynka, kde sa dalo pokojne ukryť na noc.
„Ideme zlým smerom,“ povedala Tamiko a vybočila z vychodenej cestičky do mäkkej trávy.
Nezaujímala sa, že mokrá tráva jej chladí nohy a máča spodok šiat. Jediné, načo bola ochotná myslieť bolo, že asi vie, kde je Namiko a musí ho čím skôr nájsť.
„Nestihneme tam prísť, kým slnko zapadne,“ varoval ju zbytočne Yoshiro.
Oranžová obloha prezrádzala, že zdroj ich svetla o chvíľu zmizne za kopcami. Ešte však na cestu veľmi dobre videli a kým nastane šero, mohli by už byť v polke cesty. A malý Namiko tam teraz určite je.
„Malo ma to napadnúť skôr,“ vyčítala si nahlas, aj keď to malo ostať v jej vnútri.
Keby sa zamyslela pred odchodom, stihli by prísť pre chlapca skôr, ako zapadne slnko. Cestu naspäť by im osvetľoval mesiac, a než by nastala hlboká noc, Namiko by už bol dávno vo svojej posteli. Lenže minulosť sa vrátiť nedá, preto šla rýchlejšie, aj keď to bolo nerozumné. Pri ďalšom rezkom kroku sa jej šmykla noha o vlhkú trávu. Skôr než stihla spadnúť na zem, sa zachytila blízkeho stromu a neskončila tak na špinavej zemi alebo horšie, neskotúľala sa z kopca. Ruky si však odrela o drsnú kôru a drobné ranky, z ktorých, našťastie, netiekla krv, ju nepríjemne zaštípali.
„Nemôžeš sa takto ponáhľať,“ karhavo ju upozornil Yoshiro, „ideme do kopca, Tamiko, ak sa znova šmykneš, môžeš spadnúť dolu a dokonca sa aj zmárniť.“
Varoval ju ako malé dieťa. Presne tieto slová jej pred mnohými rokmi povedal otec, keď urobila tú istú chybu. Zahanbene sklopila zrak a bez slova pokračovala už v miernejšom tempe. Urobila opäť banálnu chybu. Nemôže sa tak hnať za Namikom, a pritom nerozmýšľať. Keby pri jeho úteku nespanikárila, už by dávno šli jeho smerom a teraz dokonca zopakovala detinskú mýlku, pred ktorou ju vystríhali ešte jej rodičia.
„Už sa to nestane,“ prehovorila nahlas, ale nebola si istá, či to hovorila Yoshirovi.
Možno potrebovala sama počuť tie slová, aby konečne začala premýšľať. Posledné dni ju vyčerpali natoľko, že strácala logické uvažovanie. Dôležitý sa pre ňu stal cieľ a nie jeho dosiahnutie.
„Viem, že sa o Namika bojíš, ale musíš myslieť teraz aj na svoje bezpečie,“ pokračoval.
„Budem si už dávať pozor,“ opäť prehovorila a snažila sa o milý tón.
Nestála o to, aby ju poúčal. Urobila chybu a uvedomila si ju. Koniec!
„V poslednej dobe nepočúvaš rady druhých,“ vyčítal jej skoro šeptom.
Tamiko jeho dobre mienenú výčitku aj tak veľmi dobre počula. Znova narážal na Indru. Ak by sa však riadila pre nich dobre mienenými radami, Božský strom by stále znamenal celoživotnú hrozbu. To však Yoshiro veľmi dobre vedel. Zožieralo ho niečo iné a týmito jedovatými poznámkami jej to dával okato najavo.
„Niekedy sa treba riadiť svojím srdcom a nie rozumom,“ odvetila mu úprimne.
Tamiko presne vedela, ako to vyznelo. Nebola za tým jedna odpoveď. Neznamenalo to len, že keby neposlúchla svoje srdce, nezradila by hlúpe zákony, ktoré ich skôr väznili. Pre ňu to momentálne značilo, že už pred sebou netají lásku, ktorú pociťuje k cudzincovi. Tiež sa už viac nebude obzerať za rečami iných. Bude za Indrom chodiť do kamenného údolia. Bez ohľadu na všetky klebety a to, čo jej tieto činy prinesú v budúcnosti, keď odíde.
Neotočila sa, aby zistila, či ju Yoshiro pochopil. Jeho mlčanie prezrádzalo, že nad jej slovami uvažuje. Vykladal si ich v hlave a snažil sa prísť na ich skutočný význam. A možno sa skôr snažil si ich vysvetliť inak, aby znamenali niečo iné.
„Ja som tu bol skôr ako on!“ povedal urazene do jej chrbta.
Dievčinu slová, ktoré vyslovil Yoshiro, ranili. Samozrejme, že si uvedomovala, že tu bol a vždy bude. Nevymazala ho zo svojho života len kvôli tomu, že začala pociťovať hlbšie city k niekomu inému. Lenže on nenarážal iba nato. A zabúdal, že lásku si nemožno vynútiť. Možno sa celé tie roky snažil, aby si jedného dňa Tamiko uvedomila jeho blízkosť a začala k nemu cítiť niečo viac než len k priateľovi. Práca v nemocnici však v nej tieto city utlmila, kým neprišiel Indra. Až pri ňom zažila prvý plameň vášne. Na nikom nespočinul jej pohľad tak dlho a o nikom inom nechcela vedieť tak veľa.
„Viem,“ odvetila jednoducho a dúfala, že tým rozhovor končí.
Nebol čas a ani miesto, aby viedli takúto debatu. Už ju raz dnes pred ňou chcel začať, ale našťastie mu to nebolo dopriate. Lenže teraz boli sami dvaja v tichej prírode.
Najradšej by mlčala, ale tušila, že Yoshiro sa s ňou potrebuje porozprávať. Vedela, že v najbližšej dobe sa tomu nevyhne a zlomí mu srdce. Lenže teraz ho potrebovala viac ako kedykoľvek predtým.
„Bolo od teba milé, že si sa rozhodol pomôcť Takeovi,“ začala tému, ktorú považovala za neškodnú.
On však mlčal. Nebol s odpoveďou spokojný. Tamiko postrehla, že Jiro zmenil Yoshirove plány. O ich svadbe už štebotali aj vtáci na stromoch a slučka okolo dievčenského krku sa uťahovala čím ďalej, tým viac.
Tamiko si už v detstve uvedomila, že sa nikdy vydávať nechce. Vedel o tom aj on, lebo boli veľmi dobrými priateľmi. Lenže ako rástli, jeho city sa k mladému dievčaťu menili a všimla si to aj ona. Už nešlo z jeho strany len o čisté, nevinné kamarátstvo, čo bol jeden z mnohých dôvodov, prečo sa mu začala vyhýbať. Nechcela ho raniť a ani sa s ním nijak zapliesť. Rešpektovala Yoshirove návrhy na odprevadenie z práce alebo do nej, ale nič viac. Zrejme to však v ňom prebudilo určitý druh nádeje a trpezlivo vyčkával na deň, ktorý nikdy nenastane. A teraz sa v jej živote objavili dvaja muži. Za jedného sa mala vydať a do druhého sa zamilovala. On však nebol ani jeden z nich.
„Tamiko, prosím, vypočuj ma,“ hlesol naliehavo za jej chrbtom a jemne ju chytil za rameno.
Chcel, aby zastavila a pozrela sa na neho. Zamýšľal sa s ňou porozprávať v pokoji, tvárou v tvár, ako mal v pláne predtým, než šla do nemocnice. Avšak neuvedomoval si, že sú v lese spolu sami kvôli stratenému malému chlapcovi.
„Teraz nie. Sme tu kvôli niekomu inému,“ odvetila mu chladným hlasom.
Striasla jeho ruku a pokračovala ďalej. Nahnevalo ju Yoshirove zmýšľanie. Šiel s ňou kvôli tomu, že si robil starosti o Namika, alebo aby sa s ňou nerušene porozprával? Naozaj bol ochotný klesnúť tak nízko?
Pridala do kroku až vtedy, keď sa opäť ocitli na vychodenej kamennej cestičke. Už sa nemusela obávať klzkej trávy, ale tlačil ju čas. Do oranžova sfarbená príroda sa postupne začala vytrácať a za nimi boli už prvé známky šera. Deň sa skončil a mesiac za ich chrbtami to dával Tamiko bolestne najavo. Bola si istá, že Namiko je tam, ale začala sa pohrávať aj s myšlienkou, že sa môže mýliť. Potom táto cesta bola zbytočná, oni budú nútení vrátiť sa a dúfať, že ho našiel Takeo.
Frustrovane vydýchla nad vlastnou mysľou a započúvala sa do tichých krokov, ktoré ju nasledovali. Zaryto mlčal, ako mu prikázala a zrejme sa bál aj hlasnejšieho nádychu alebo pohybu. Nestúpal dokonca ani na drobné popadané vetvičky. Prezrádzalo ho iba napätie, ktoré udieralo do dievčenského chrbta a vyžadovalo si pozornosť. Stále sa sebe cítila jeho zranený pohľad a obávala sa, že o chvíľku predsa len prehovorí. Pochopila, že to už nechce dlhšie v sebe držať. Yoshirove emócie boli ako rieka po výdatnom daždi, ktorá sa chystá preliať.
Kráčajúc hlbšie do lesa ich zastihla tma. Vôkol seba nevideli skoro nič len tmavé siluety stromov, ktoré im naznačovali, kde končí úzka cestička, ktorá ich viedla k cieľu. Našťastie sa nebo otvorilo a drobné hviezdy spolu so splnom im nahradili slnko. Jemný pás svetla sa predieral skrz koruny drevín, ktoré sa vypínali nad hlavami dvoch mladých ľudí. Spomalili kvôli bezpečiu, ale zámer cesty bol skoro na dosah.
Samozrejme, že sa občas Tamiko prikradli do mysle strašidelné predstavy. Nebezpečenstvo mohlo číhať za hociktorým tmavým tieňom. Každé puknutie vetvičky smelo skrývať nepriateľa. Pohyb v húštinách možno chcel prezradiť viac než len zver. Na malý moment sa sama cítila ako dieťa, ale dávno už ním nebola. Preto žmurkla a opäť sa pozrela na okolitý svet očami dospelého. Keď ona samotná bola obdarená takými skľučujúcimi predstavami, ako veľmi sa musel báť Namiko?
Opäť zrýchlila, ale neurobila to z vlastnej vôle. Rozum sa ju skúšal znova obalamutiť čiernymi myšlienkami a ona naletela.
„Tamiko,“ prehovoril Yoshiro slabým hlasom.
„Je ťažké ísť pomaly, keď sme už tak blízko,“ ospravedlnila svoj čin a pokračovala pomalšie.
„Mal by som ísť prvý,“ navrhol, keď zazrel temnotu pred nimi.
„Poznám to tu lepšie ako ty,“ zavrhla jeho návrh.
Bola by hlúposť, keby sa vymenili. Mnohé už zo svojho detstva zabudla, ale lesné cestičky mali v jej mysli stále špeciálne miesto. Vtedy ešte mala brata, ktorý nebol posadnutý len mocou a falošným dobrom dediny.
„Samozrejme, že na moje slová nedbáš!“ opäť ďalšia presne mierená výčitka.
Iné dni by Tamiko mlčala. Nerada sa s ľuďmi hádala a radšej veci riešila s chladnou hlavou. Teraz však ju slovne napádal aj človek, o ktorom by si to nikdy nepomyslela. A to ju bolelo zo všetkého najviac. Urážky od cudzích ľudí znášala, nebola z nich nadšená, ale prešla ich s kamennou tvárou. Yoshiro však stál už na vratkom moste.
„Yoshiro,“ prehovorila ľadovo a dobre vážila slová, ktoré mu práve zamýšľala povedať, „budúcnosť so mnou je nemožná.“
Pokračovala a ani nezastavila. Bolo od nej neúctivé mu to povedať do prázdna a nedívať sa mu pritom do očí. Cez tmu by však mohla zahliadnuť iba ublíženie v jeho tvári a to si v mysli vedela vybaviť veľmi dobre aj sama.
„Časom možno,“ preťal tmu naliehavým hlasom, „keď odíde a zíde ti z mysle, zhasnú aj tie najhlbšie city.“
Dievča sa neplánovalo otočiť, ale Yoshiro ju stále spájal s Indrom. Za všetko, čo sa v poslednej dobe dialo v jej svete, vinil jeho. Nebola by prekvapená, ak by aj veril všetkým povedačkám, ktoré sa o nich dvoch hovoria.
„Moja odpoveď bude vždy rovnaká. Či tu bude alebo nie,“ prehovorila priamo do jeho tváre.
Ak potreboval vidieť nezlomnosť v dievčenských očiach, poskytla mu ju. Neklamala. Myslela to vážne.
„To, čo k nemu cítiš, nie je láska. Je to niečo iné, musíš si to uvedomiť!“
„Ty klameš sám sebe, ak si myslíš, že máme spoločnú budúcnosť! Nemáme Yoshiro! Som prekliata už navždy vďaka Jirovi!“
Ozvena nahnevaného hlasu sa tiahla okolím. Určite do chlapčenských uší udrela veľkou silou a prerazila si cestu aj k jeho srdcu. Vo svojich slovách nepoprela , že je do Indru zamilovaná. Zmarila jeho vyhliadky na ich spoločný život. A spomenula meno muža, ktorý zato môže z väčšej časti.
„Môžem ťa z jeho pazúrov vytrhnúť,“ odhodlane povedal.
Síce na hlase nebol poznať žiadny bôľ, ale tvár ho prezradila. Odzrkadlila bolesť, ktorá sa mu črtala vnútri.
„Ak by sa ti to aj podarilo,“ začala podráždeným hlasom. Nenávidela silné slová, ktoré sa nemohli stať skutočnosťou. „Chcel by si žiť s niekým, kto by tvoje city nikdy plne neopätoval?“
„Ak by si sa stala mojou ženou, uspokojil by som sa aj s tým málom, čoby si mi dala,“ úprimne jej odpovedal.
A myslel to vážne. Naozaj zamýšľal žiť vedľa ženy, ktorá by ho nikdy skutočne nemilovala. Chcel sa odsúdiť k chladnej kamarátskej láske po zvyšok svojich dní. Až tak veľmi ju miloval, že nechcel, aby skončila v náruči iného muža. Bolo to sebectvo, alebo sa chcel do konca svojich dní trápiť?
„Yoshiro,to nepôjde,“ odmietla ho nežne, „o pár rokov sa preberieš z tohto poblúznenia a uvedomíš si chybu. A ja nemôžem byť vtedy po tvojom boku, a sledovať každý deň výčitku v tvojich očiach.“
„Moje city k tebe sú pravé. A viem, že ma nikdy nebudeš milovať, ale radšej mať kúsok z teba ako nič,“ nenechal sa odbiť.
Cez mohutné konáre listnatých stromov sa podarilo prebiť jednému pásu mesačného jasu. Svetlo ožiarilo kúsok mladíkovej tváre a odhalilo naliehavosť v jeho očiach. Potrebu získať priazeň milovaného dievčaťa skrz všetky prekážky. Lenže tie boli priveľké a uvedomenie si toho bude pre neho veľmi bolestivé.
„Zaslúžiš si viac než kúsok, lenže mňa nikdy nebudeš mať celú.“
Yoshiro Tamiko úprimne prekvapil. Nečakala, že o ňu bude bojovať. Myslela si, že sa zmieri s trpkým osudom a zo skrýš ju bude sprevádzať pohľadom. Tohto chlapca, ktorý bol už len kúsok od toho, aby sa stal mužom, nespoznávala. Príjemne ju prekvapil, lenže ju mrzelo, že ho zraňuje slovami a musí ničiť jeho novoobjavené sebavedomie.
Dopriala sebe aj jemu krátku pauzu, lenže nemohli zabúdať, prečo vlastne stáli pod prekrásnou nočnou oblohou. Obaja pochopili, že všetky slová ešte neboli vyrieknuté, ale museli pokračovať. Namiko bol stále vonku a o chvíľku sa blížil sľúbený čas odchodu z lesov naspäť do nemocnice. Preto mlčky pokračovali tmavou prírodou. Napätie, ktoré doposiaľ zatieňovalo ich priateľstvo, sa zmiernilo. Yoshiro povedal Tamiko, čo už mal dlho na srdci. Vylial von ťarchu, ktorá mu spôsobovala trýznenie. Teraz sa bude musieť popasovať s verdiktom, ktorý mu jeho detská láska práve vyriekla.
Keď boli už len kúsok od malej jaskynky, započuli mäkký detský plač. Tamiko, ako už čoskoro žene, to dralo uši a bojovala s nutkaním sa rozbehnúť za malým chlapcom. Nebolo pochýb, že to bol Namiko a obom spadol zo srdca obrovský kameň. Našli ho.
„Nemôžeme ho vystrašiť,“ šeplo dievča a pomaly, a hlavne potichu vykročilo.
Pomaly krátili vzdialenosť medzi nimi a Namikom, pričom zvuky nariekania silneli. Musel sa kvôli matke veľmi trápiť, keď ho vzlyky ešte neuspali a nedovoľovali mu upadnúť do ríše, kde nie je žiadna bolesť.
Vďaka mesačnému svitu videli drobné chlapcovo telo, ktoré bolo schúlené na studenej zemi. Rúčkami si objímal kolená a nariekal. Aj najväčšiemu tyranovi by tento obraz trhal srdce.
„Namiko,“ oslovila ho nežne a miernym hlasom Tamiko ako prvá.
Vyšla z tmavého tieňa a ukázala tak, že nie je žiadna nočná mora, ktorá sa skrýva a čaká na možnosť zobrať niekomu dušu.
Namiko zdvihol svoje uplakané oči a pozrel sa na Tamiko s obrovskou bolesťou. Naozaj veril tomu, že prišiel o matku a ostal na svete sám. Na malý moment dievča pocítilo obrovský hnev voči otcovi tohto nevinného stvorenia. Keby bol pri ňom, toto sa nemuselo stať. Miesto toho sa však sebecky utápal vo vlastnom žiali.
„Namiko, tvoja mama nie je mŕtva,“ pokračovala a nenáhlivo sa k nemu približovala.
„Klameš,“ odvetil pomedzi vzlyky, „videl som ju!“
„To nebola ona,“ neklamala a už bola len kúsok od neho, „žije. Bojuje, aby sa k tebe mohla vrátiť.“
Namiko sa odrazu vyšvihol na nohy. Obaja hľadajúci predpokladali, že sa opäť chystá utiecť do nočných lesov. Tamiko cítila, ako Yoshiro stuhol a pripravoval sa, že pobeží za malým chlapcom. V tmavých kútoch sa im mohol ľahko skryť.
Namiesto toho však malý chlapec vletel do náruče mladého dievčaťa a silno tlačil svoje ľahké telíčko k jej. Rukami zovrel látku šiat a noštek zaboril do hrude. Ešte stále ho otriasalo zo vzlykov, ktoré unikali z jeho ústočiek. Tamiko nevedela, či stále plače zo šoku alebo úľavy.
Objatie mu opätovala a prechádzala mu dlaňami po chrbte. Snažila sa ho upokojiť, nech bol dôvod sĺz už hocijaký. Až teraz, keď ho zvierala v náručí, si konečne vydýchla. Našla ho a je v poriadku. Pevnejšie si ho k sebe pritisla a s úľavou poskytovala útechu.
Yoshiro podišiel k potôčiku a do väčšieho listu nabral vodu. Uvažoval správne, ak si myslel, že chlapec už niekoľko hodín nejedol a ani nepil, aj keď mal pitie na dosah. Opatrne sa vystrel od potôčika a pozrel sa na objímajúcu sa dvojicu. Pohľad mu zmäkol a s drobným úsmevom si ich premeral. Hlavne dievča, ktorej na prsiach spočívalo dieťa. Tamiko zachytila jeho pohľad, ale úsmev na perách jej rýchlo zmizol. Nevedela, kedy sa dostala na takúto hranicu, kedy pochybuje o každom pohľade, úsmeve alebo čine svojho veľmi dobrého kamaráta.
„Musíš sa napiť, Namiko,“ jemne chlapca od seba odtiahla.
Bruškami palcov mu zotrela posledné slzy, ktoré vyronil.
Yoshiro k nemu pristúpil a pridržal mu vodu pri ústach. Hltavo sa okamžite napil a jednou rukou stále zvieral látku šiat dievčaťa.
„Útek nie je riešenie,“ prehovoril k nemu Yoshiro.
Chlapec len sklopil zrak a viac sa natisol na Tamiko. Určite bol ešte stále veľmi vystrašený, aj keď mal po boku dvoch starších ľudí. Predsa len boli sami v lese, kde číhajú všetky prízraky z povedačiek, ktoré rozprávajú rodičia deťom, aby tak zariadili, že do tmy budú doma.
„Vrátime sa spolu do dediny,“ oznámila mu a zohla sa tak, aby sa mohla zblízka pozrieť do chlapcových očí, „toto už nikdy nesmieš urobiť. Mnohí sme sa o teba báli.“
„Už to nikdy nespravím. Veľmi som sa sám bál,“ súhlasil.
Pred odchodom Namiko ešte raz silno objal Tamiko. Potreboval cítiť lásku, ktorá vyžarovala z teplého ženského tela. Už niekoľko mesiacov bol odlúčený od hrejivého objatia a zrejme mu to veľmi chýbalo. Stále bol ešte len dieťa a nebolo dobré, že mu schádza tento cit.
„Tamiko, už naozaj musíme ísť,“ vytrhol ich z rodinnej chvíľky Yoshiro.
Ukázal na mesiac, ktorý sa vypínal na oblohe. V tomto momente aj Takeove kroky smerujú naspäť do nemocnice dúfajúc, že ho našli. Našťastie si Tamiko spomenula na obľúbené detské miesto, kde by sa skoro každé dieťa šlo ukryť.
„Poďme,“ chytila chlapca za ruku a opäť sa vybrali do tieňov lesa.
Tento raz nechala Yoshira, nech ide prvý a vedie tak ich kroky. Namiko sa bál a ísť rovno za nosom do tmy, by mu neprospelo. Výhľad zväčšia na chrbát pred ním kráčajúceho skoro muža, bol lepší nápad. Tamiko sa však aj tak dívala do temnoty pred sebou, aby sa uistila, že ich predsa len vedie dobre. Nie žeby mu nedôverovala, ale mohol sa až príliš ponoriť do myšlienok o debate, ktorú viedol s dievčaťom a cestu jednoducho nevnímať.
Všetci traja mlčali. Tamiko už nemala čo povedať. Yoshiro mal na jazyku toho ešte mnoho, lenže naozaj toto nebolo vhodné miesto a ani čas. A Namiko sa až príliš sústredil na nočný des, ktorý číhal v každom tieni. Keď nad nimi preletel nejaký nočný tvor, alebo v kroví praskla vetvička, viac sa natlačil na mladé dievča po svojom boku. Ruku jej silno stláčal vždy, keď ho priveľmi ovládla hrôza. Predtým sa sústredil hlavne na zármutok, a preto zdesenie zo samoty nevnímal.
„Neboj sa, už sme skoro naspäť,“ snažila sa ho upokojiť.
Lenže sama mala zvláštny pocit, ktorý nepramenil z ticha a tmy. Neotáčal sa za každým prasknutím iba Namiko, ale aj ona. Nevedela si to nijak vysvetliť, ale, žiaľ, ani to potlačiť. Začala si nahovárať, že zato môže ťažký deň a šok z toho, že sa Namiko stratil, lenže jej mozog poznal, že klame samej sebe. Zadívala sa na ich spojené ruky a snažila sa potlačiť nervozitu, ktorá v nej narastala.
Trošku sa upokojila, keď z kopca zazrela prvé svetlá z dediny. Pred mnohými domami boli zapálené ohne a vďaka tomu mohli uvidieť prvé črty ich domova. Avšak pred sebou mali ešte poriadny kus cesty.
„Tu musíme spomaliť,“ povedal im Yoshiro a prešiel nohou po klzkej tráve. Jeden rýchlejší pohyb a skotúľali by sa dole prudkým kopcom.
Tamiko sa už poučila z ich cesty ku jaskynke, a preto súhlasila. Stále pevne držala Namika za ruku, takže ona určovala rýchlosť ich krokov. Mala istotu, že kvôli desu nezrýchli a nespadne. Nestarala sa len o svoje bezpečie, ale aj o jeho, preto musela ostať vyrovnaná a zatlačiť hrôzu, ktorú sama prežívala.
Všetci našľapovali veľmi pomaly a cesta sa im začala zdať nekonečná. Veľmi dobre si však pod nohy nevideli, a preto sa nemohli nechať uniesť blízkosťou domovov. Vôkol nich neboli žiadne stromy len tráva, takže sa nemali ani o čo zachytiť. Pod nimi sa začali zrkadliť prvé koruny drevín. Keď prejdú cez ne, ocitnú sa už v dedine.
Našťastie prudký kopec sa skončil a oni sa opäť ocitli na pevnej hlinenej zemi. Postupne za sebou nechávali temnú noc a nočnú prírodu. Túto cestu poznali už všetci traja a zablúdiť bolo nemožné, aj keby ich viedol malý Namiko. Úľava bola badateľná na každom z nich. Dokonca aj nepríjemné napätie z ticha noci začínalo ustupovať. Šli svižnejším krokom a nedržali sa tak blízko vedľa seba. Dokonca aj Namiko uvoľnil silný stisk svojej dlane.
Po pár krokoch však Tamiko zbystrela. Pred nimi uvidela v temnote tieňa niečo, čo pripomínalo postavu. Mierne spomalila a párkrát zažmurkala, aby si s ňou jej myseľ prestala hrať. Yoshiro šiel prvý a nič neprezrádzalo, žeby videl niečo, čo by ho znepokojilo. Lenže nervozita sa opäť vrátila a preniesla sa aj na malého chlapca. Znova pocítila silnejší stisk a teplo jeho tela ucítila cez látku šiat.
Musela sa upokojiť, lenže čím boli bližšie, tým mohla vidieť jasnejšie. Niečo alebo niekto, sa opieral o strom a prepaľoval ich pohľadom. Chcela osloviť Yoshira, lenže potom by paniku preniesla aj na neho. Niekto z nich musel ostať pokojný pre prípad, žeby sa to Tamiko len zdalo. Snažila sa vybaviť si niečo, čoby mohlo vrhať taký tieň a fingovať tým skutočnú postavu. Nejaké drevo, farmárske náčinie alebo zviera. Radšej by v tomto momente zazrela divú zver než človeka.
Želania však ostali nevyplnené a kúsok od toho stromu, o ktorý sa opierala už veľmi dobre známa silueta, zastavila. Potiahla malého chlapca za ruku a skryla ho za seba. Yoshiro tiež ostal stáť, keď nepočul kroky za sebou. A vďaka tomu mohli začuť niečo, čo ich schôdza zakrývala. Dychčanie.
„Prekvapuješ ma Yoshiro,“ prehovoril silný mužský hlas, ktorý Tamiko spôsoboval zimomriavky.
Zo svojho úkrytu konečne vyšiel Jiro a odhalil im oči plné hnevu, ktoré z diaľky sledovali ich príchod.
„Jiro-sama,“ oslovil ho úctivo Yoshiro, lenže nezakryl nervozitu v hlase.
Tamiko sa prekvapene pozrela na svojho priateľa. Jirov príchod z temnoty lesa bol prekvapivý, lenže nepokoj vyžaroval z celého jeho tela. Akoby toto stretnutie očakával, ale nikdy nechcel zažiť. A potom si spomenula na jeho slová. Ako ju vytrhne z jeho pazúrov, žeby skutočne mohol pomôcť dievčaťu, ktoré miluje?
„Namiko,“ šepla, čo najtichšie, aby to započul iba chlapček.
Pritom pohľadom sledovala muža, ktorého nenávidela, ako sa k nim približuje. Zlosť mal vpísanú v tvári a aj šialenstvo, ktoré mnohé prezrádzalo.
„Začneš utekať, ako najrýchlejšie vieš do nemocnice a privedieš sem pomoc,“ naliehala stále šeptom.
Bola si istá, že ju započul, lebo sa za ňou nepríjemne zamrvil. Bál sa urobiť čo i len jeden krok, nieto utekať cez tmu do nemocnice. Lenže musel.
Dievča si bolo isté, že nepreháňa. Jiro za nimi neprišiel v dobrej vôli. Začínala tušiť, že si vybral presne toto miesto, aby mohol konfrontovať Yoshira bez svedkov a len s Tamiko po boku. Zamýšľal jej ukázať, čo sa stane, ak sa veci nedejú podľa neho.
„Nič sa predo mnou neutají,“ opäť prehovoril a už bol nebezpečne blízko Yoshira. V hlave Tamiko nadávala vystrašenému chlapcovi. Do čoho sa to kvôli nej zaplietol?
„Zamýšľal si mi ju ukradnúť spred nosa?“ vyštekol po ňom a skrátil poslednú vzdialenosť medzi nimi. V rýchlosti ho prezrela pohľadom, či sa mu v ruke alebo niekde inde nezaleskne odraz zbrane. Nič však neuvidela.
Jemne postrčila Namika k lesnej ceste, ktorá ho rýchlo privedie do nemocnice. Prestala sledovať šialenca a prosebne sa zadívala na malého chlapca. Bál sa a aj ona bola v takom kŕči, že sa nemohla pohnúť. Lenže Jiro bol nevyspytateľný a ohrozený bol aj Namikov nevinný detský život. Mohla utiecť spolu s ním, ale nedokázala by opustiť Yoshira, keď sa dostal do tejto situácie kvôli nej.
„Naozaj si taký hlúpy a myslel si si, že to nechám len tak?“ Jirov hnev naberal na intenzite.
Šialenstvo preberalo moc nad malou časťou logického zmýšľania, ktoré mal. O chvíľu mu ublíži a nie len jemu. Násilie vyžarovalo z každého kúska Jirovho tela a donútilo ich pociťoval obrovský strach. Namiko však nedovolil Tamiko, aby sa mu poddala.
„Bež!“ povedala už nahlas a sotila malého chlapca od seba.
Keď už necítil bezpečie, ktoré vyžarovalo z jej náručia, poslúchol a rozbehol sa. Cesta však viedla okolo blázna s nečistými úvahami.
„Stoj!!!“ zreval Jiro.
Tamiko dúfala, že bude až príliš zaujatý Yoshirom a nevšimne si ich úskok. Žiaľ, jeho choromyseľná povaha musela mať všetko pod kontrolou, a preto zaregistroval pohyb po jeho boku. Odstúpil od svojho cieľa a chystal sa zastaviť chlapca svojimi rukami. Rozbehol sa a načiahol sa po ňom, lenže to Tamiko nemohla dopustiť. V tejto situácii bol ich jedinou nádejou, a preto skočila pred neho. Dala tak chlapcovi náskok, aby sa vrhol do tieňa a nechal tmu, nech zahalí jeho telo.
Silné ruky stisli dievčenské ramená a odsotili ju nabok. Surovo ju šmaril k najbližšiemu stromu, aby mu zmizla z cesty. Našťastie vďaka drobnej detskej postave sa Namiko vzdialil z jeho dosahu a on ho nemohol už vidieť.
„Tamiko!“ zakričal Yoshiro, keď videl, ako s ňou Jiro zaobchádza.
Dievča len matne postrehlo zvuk svojho mena, kým všetky jej zmysly nenahradila bolesť. Ramenom a hlavou narazila na nerovnomerný kmeň, ale padnúť na kolená nemienila. Zachytila sa podobne, ako to urobila už v ten deň, lenže teraz nezabránila tomu, aby jej drsný povrch nezodrel kožu na rukách.
„Nehraj sa na hrdinu!“ precedil Jiro skrz zuby.
Načiahol sa a hrubo udrel Yoshira do tváre. Ten sa zatackal, ale udržal sa na nohách. Lenže ďalší úder, ktorý mieril na jeho nos, ho už poslal k zemi. Spadol, ale rukami sa okamžite zaprel do zeme v úmysle sa postaviť. Nechcel sa vzdať.
„Bolo naozaj odvážne prísť s tým za starešinom,“ vyrukoval Jiro, podkopol mu ruky, o ktoré sa zapieral. Pritom mu venoval ďalší úder do jeho už i tak rozbitej tváre.
Opäť sa zvalil do hliny a bolesť mu zrejme nedovolila sa znova začať štverať, aby sa boj stal férovým.
„Vedel som, že starešina má u tvojej rodiny dlh, lenže nepredpokladal som, že ho budeš chcieť takto využiť,“ ďalšie slová, ktorým Tamiko nerozumela.
Hlava jej trešťala bolesťou a chvíľkami sa jej rozmazával zrak, lenže sluch ostal nepoškodený. Nerozumela, o čom to rozpráva. Aký dlh, a prečo bol Yoshiro za jej starým otcom?
„Teraz si stratil reč?“ spýtal sa ho sarkasticky.
Tešilo ho sledovať zraneného chlapca, ktorý sa snaží pozviechať. Iskierky v jeho skazených očiach prezrádzali, že si túto nadvládu nad ním naozaj užíva.
Keď bol Yoshiro už skoro na nohách, Jirovi sa to nepáčilo. Uštedril mu silný kopanec priamo do rebier a so smiechom sledoval, ako letí v bolestiach k zemi. Dopadol na bok, lenže ďalšia rana do hrude ho prevalila na chrbát. Následne mu z kútika úst začal vytekať malý potôčik krvi. Chrčanie sa predralo cez jeho hrdlo a roznieslo sa po okolí.
„Yoshiro!“ zakričala Tamiko z plných pľúc.
Aj cez tmu bolo zreteľne vidieť, ako mladík pod jej nohami krváca a trpí. Určite je toto prvý súboj, ktorý zažíva, a preto sa nijak nevedel brániť. Ich boj nebol vôbec spravodlivý, lebo ešte stále chlapec nedostal ani možnosť sa začať brániť.
Tamiko konečne nabrala odvahu a odlepila sa od stromu, ktorý jej slúžil ako opora. S boľavým ramenom kráčala k Yoshirovi s úmyslom mu pomôcť. Ignorovala Jirov divý pohľad, ktorý ju varoval, nech sa do toho nemieša. Mala byť len divákom. Chcel, aby na vlastné oči okúsila svoju budúcnosť.
Tvrdohlavosť našťastie premohla strach a ona naďalej kráčala k nim s roztrasenými nohami. Stále však pociťovala paniku a dúfala, že Jiro nevidí, ako sa celá trasie.
Yoshirova hruď sa nepravidelne dvíhala a každý jeden nádych mu spôsoboval bolesť. Párkrát zalapal po dychu a opäť sa ozvalo nepríjemné chrčanie.
„Môžeš zato hlavne ty!“ zlostne sa oboril na ňu Jiro a šiel jej naproti.
Postavil sa jej do cesty a svojím telom zatienil krvácajúceho Yoshira. Potrebovala sa dostať k nemu a zistiť, ako veľmi je zranený. Mohla vidieť už z diaľky, že nutne potrebuje pomoc. Obávala sa rozsahu jeho zranení. Jiro určite udieral plnou silou a nebral žiadne ohľady. A možno ešte s ním neskončil. S nikým z nich.
Železné zovretie pod krkom ju však prinútilo zastaviť a vrátiť sa myšlienkami opäť do tejto situácie. Stačila mu jedna ruka, aby ju uväznil a spôsobil jej ťažkosti s dýchaním. Trhnutím ju donútil opätovať pohľad. Nenávidel, keď sa mu nedívala do očí.
„Už sa ti zdôveril so svojimi úmyslami?“ spýtal sa jej s odporom v hlase. Zosilnil zovretie na znak toho, že mu nemá klamať.
Tamiko z nedostatku vzduchu začala kývať hlavou na znak nesúhlasu. Prekvapenie v dievčenskej tvári nebolo hrané. Yoshiro jej povedal len časť a mnohé ostalo ešte nevypovedané.
„Zrejme ti tvoja rodina zatajila jednu dávnu krivdu z minulosti,“ začal a povolil zovretie natoľko, aby sa mohla nadýchnuť. Otvorila ústa a konečne opäť ucítila dar kyslíku, „nerád sa rýpem v minulosti. Dôležité však je, že tuto Yoshiro,“ povedal a ukázal na dobitého chlapca pod jeho nohami, „má u starešinu sľub, že vyhovie čomukoľvek, čo bude žiadať, aby sa to neprevalilo.“
Ostatné slová boli zbytočné. Tamiko všetko chápala. Yoshiro nič nenaznačoval a ani nedával plaché prísľuby. On naozaj mal moc oslobodiť dievča z násilnej budúcnosti, ktorá by ju určite čakala. A zamýšľal tak aj konať. Neuvedomil si však, že ohrozil svoj život. Až do tohto momentu, kým neležal dobitý a krvavý na špinavej zemi.
„Našťastie ani starešina nechce, aby si jeho jediná vnučka zobrala niekoho takého obyčajného a bezcenného,“ s radosťou jej povedal a pritiahol si ju tesne k sebe. Striaslo ju, keď zacítila jeho vôňu, ktorá sa miešala s krvou. Naplo ju a snažila sa od neho odtrhnúť, lenže zovretie znova zosilnelo.
Slzy ju zaštípali v očiach a pocit zrady ju zasiahol silnejšie než kedykoľvek predtým. Síce o tom starý otec nevedel, ale vlastne dovolil Jirovi, aby zmlátil nevinného chlapca a dobrovoľne kvôli svojej cti a sebeckosti. Tiež hodil dievčenský život do rúk surovcovi. Tento jeho prečin sa tak stal ľahko ospravedlniteľný.
„Dovoľ mi mu pomôcť,“ zaprosila skoro šeptom. Oceľové zovretie bránilo jej hlasu sa predrať na povrch.
Síce stále pociťovala neskutočnú hrôzu, ale fyzickú bolesť už prestala vnímať. Keď ju Jirova dlaň zasiahla do líca a hlavu jej odhodilo nabok, postrehla nepríjemné pálenie. Druhou rukou ju chytil za vlasy a vykročil. Ťahal ju za sebou, lebo mladé dievča nestačilo jeho krokom.
„Toto chceš?“ spýtal sa jej hlasom plným znechutenia.
Donútil ju kľaknúť si pred Yoshira, ale stále držal v pästi guču jej vlasov.
Vďaka mesačnému svetlu mohla Tamiko zazrieť človeka, ktorý sa už skoro vôbec nepodobal na jej priateľa. Nespoznávala ho vďaka krvi a modrinám, ktoré zdobili jeho tvár. Snažil sa na ňu pozrieť skrz opuchnuté viečka, ale dievča si bolo isté, že ju skoro vôbec nevidí. Pravou rukou si držal hrudník, ktorý sa mu dvíhal v nepravidelných nádychoch. Pochopila, že je vážne zranený a každý nasledujúci úder sa mu môže stať osudným.
„Pozri sa na neho,“ precedil skrz zuby a pritlačil dievčenskú tvár k tej Yoshirovej. Bola k nemu tak blízko, že si bola istá, že cíti na pokožke jej dych, „toto sa stane každému ďalšiemu. Nemáš na výber, Tamiko. Nikdy si nemala!“
Potvrdil všetky jej úvahy. Vedela o ňom, že je nebezpečný, ale skutočný strach z neho pocítila až teraz. Keď jej ukázal, čoho je v skutočnosti schopný. Dal jej varovanie, čo sa stane, ak nebude konať jemu po vôli.
Pustil ju a ustúpil od nich. Nechal ju kľačať pri zranenom s vedomím, že ak sa ho čo i len dotkne, opäť niekomu ublíži. Nikdy v živote Tamiko nepocítila takú bezradnosť. Stačilo len natiahnuť ruku, aby sa mu pokúsila pomôcť, lenže nemohla. Jiro by si hnev vybil hlavne na ňom. Preto pri ňom sedela a celá sa triasla od zadržovaného plaču a bezmocnosti. Jeho prerývané dýchanie sa jej zarezávalo do mysle a srdca. Chvíľkami mala pocit, že zošalie. Nevedela, čo od nich Jiro ešte chce. Obaja dostali lekciu o tom, čo sa stane, ak sa mu znova nejako postavia do cesty. Psychicky ju ničil už teraz a nevedela si predstaviť, žeby to zažívala každý deň.
„Zomrie,“ povedala skrz zovreté hrdlo.
Sklopila radšej zrak, aby sa nemusela dívať do jeho tváre. Vedela veľmi dobre, aká emócia sa mu tam práve zrkadlí. Šialenstvo, hnev, znechutenie. Sledovala radšej svoje ruky a to, ako sa kvapôčky krvi vsiakajú do šiat.
„A čo?!“ odbil ju necitlivo.
Postavil sa tesne pred ňu. Čakal, kedy zdvihne zrak a pozrie sa mu do očí. Opäť chcel uvidieť strach v jej tvári. Priživiť sa na ňom. Lenže Tamiko toho netvora vidieť nechcela. Nezamýšľala mu dať to, po čom túžil. Nikdy!
„Hra medzi nami dvomi ešte neskončila,“ varoval ju prísne.
A mal pravdu. Avšak hral sa s každým. Manipuloval, vytváral intrigy, nasadzoval si rôzne masky. A len ona mohla uvidieť jeho skutočnú tvár a dostala povolenie nazrieť aj do Jirovej chorej mysle. Ju nikdy neobalamutí. Jiro si to však uvedomoval tiež, ale nijako sa tým neohrozil. Nikto by jej predsa neveril. Lenže nepredpokladal, že aj Tamiko rozohrala jednu partiu hry.
„Nestrpím to. Nikoho!“
Náhly náznak pomätenia v jeho očiach prezrádzal viac než slová. Nebolo to varovanie a ani prísľub. Nevedomky jej práve naznačil, čo sa chystá urobiť. A Tamiko nehodlala len tak nečinne kľačať. Vedela, že sa chystá Yoshirovi uštedriť záverečný úder. Tušila dokonca aj správne, kde mladého chlapca zamýšľa posledný raz zraniť. Lenže nepredpokladal, že dievča odmietne stratiť jedného z jej priateľov. Nechcela sa pasívne prizerať, a preto presne mierenú ranu do hrude vykryla svojím telom. Bola to len chvíľka, ktorá Tamiko opäť prinavrátila možnosť cítiť fyzickú bolesť a Jirovi príležitosť stiahnuť útok. Miesto toho, aby zasiahol Yoshira do pŕs a poslal ho tak na onen svet, trafil svoju nádejnú snúbenicu do boku. Predpokladala, že udieral prisilno, ale nečakala, že obrovská bolesť ju bude sprevádzať aj potom, ako dopadne kúsok od svojho kamaráta na hlinenú zem.
Zalapala po dychu a snažila sa opäť získať do svojich pľúc trochu vzduchu. Nevedela, či jej vyrazil dych Jiro alebo náraz, akým dopadla. Následne bôľ prebral všetku pozornosť na seba a Tamiko bola nútená ležať na chrbte a sledovať prekrásnu nočnú oblohu, ktorá sa do situácie, ktorú práve prežívali, nehodila. Uvedomovala si, že Jiro je stále tam a Yoshiro ostal nechránený, ale dúfala, že mu nič neurobí, kým sa bolesť nevytratí a ona sa bude môcť opäť postaviť.
Jediné, načo Tamiko dokázala myslieť, bola bolesť. Neskutočná, mocná, silná až tak, že opantala všetky jej zmysly. V minulosti sa zranila už veľakrát, ale niečo takéto ešte nikdy nepocítila. Cez drobné štrbiny sa podarilo predrať známym hlasom. Nevedela, čo rozprávajú, ale silneli a mierili presne k nim.
Odvážila sa pohnúť a pokúšala sa sadnúť, aj keď mala telo a hlavne hrudník v jednom ohni. Myšlienky na záchranu našťastie prehlušili trýznenie, ktoré cítila a podarilo sa jej to. Už jasne rozoznala starostlivý hlas Kumiko. Hľadala ich a našťastie aj našla.
Viac svedkov si Jiro nemohol dovoliť. Síce konal nie s úplným dovolením starešinu, ale všetko malo svoje hranice. A on ich prekročil. Preto skôr, ako Namiko stihol k nim doviesť pomoc, stratil sa v temnote lesa. Nestihol dokončiť, čo si zaumienil.
„Yoshiro,“ šepla skoro plačlivo a pomaly sa posúvala k svojmu priateľovi.
Držala si pritom bok a snažila sa na bolesť, ktorá sa rozliehala celým jej telom, nemyslieť.
„Tamiko!“ vykríkla prekvapene Yumi.
S lampášom, ktorý osvetľoval jej kroky, k nej prišla. Dievča stále sedelo na zemi a šaty malo celé zafúľané od blata a hliny.
Keď sa pozrela do očí svojej kamarátky, vydýchla úľavou. Následne však sykla od bolesti a jemne si prešla po zranenom boku.
„Pomôž mi vstať,“ požiadala ju.
„Utekali sme sem hneď, ako pribehol Namiko do nemocnice celý vystrašený,“ vysvetľovala jej.
Podala dievčaťu ruku a čo najpomalšie a najnežnejšie ju postavila na ešte stále roztrasené nohy. Určite mala mnoho otázok a chcela na ne dostať odpovede, ale pochopila, že teraz nato nemá právo. Všetci budú musieť počkať, kým sa dostanú do bezpečia mimo ohrozenia životov.
„Potrebuješ ošetriť,“ povedala a prstom prešla po rane na hlave. Ani si neuvedomila, že jej tečie krv. Sama si jemne siahla na rozbité čelo a ucítila vlhkosť vlastnej krvi.
„Som v poriadku,“ povedala polopravdu.
Pohľad im obom spadol na Yoshira. Už sa pri ňom skláňala Kumiko spolu s Takeom. Nikto z nich nepovedal ani slovo, ale ich tváre povedali aj to, čo nechceli. Bolo to zlé. Veľmi.
„Musíme ho dostať do nemocnice,“ prehovorila k nim Yumi.
Jej odhodlanie na záchranu však zmizlo, keď si sama kľakla k dobitému chlapcovi. Zdesenie sa rýchlo snažila zakryť kamennou tvárou, ale Tamiko ho tam predsa len zazrela. Vedela, že Yoshiro je na tom zle, že balansuje na hranici, ale dúfala, že Kumiko mu pomôže. Pomohla už mnohým. A možno len jej vystrašený mozog nechcel vidieť skutočnosť a závažnosť jeho zranení.
„Odneste ho čo najrýchlejšie do nemocnice,“ riekla Tamiko a nespoznávala vlastný hlas.
Vôbec neprezrádzal, že je na pokraji svojich síl. V hlave jej dunelo, krv z čela zmáčala jej tvár i vlasy a bolesť v boku ju sprevádzala pri každom nádychu a tiež najmenšom pohybe. Možno i jej zranenia boli vážne, ale nedokázala sa sústrediť na nič iné iba na Yoshira. Nemohol kvôli nej zomrieť. Kvôli človeku, ktorý mu ani neopätuje city. To by bola zúfala a nešťastná smrť.
„Tamiko,“ oslovila ju nežne Kumiko.
Tušila, aké slova jej chce povedať, ale zatiaľ ich nemala právo vysloviť. Bola tu ešte jedna možnosť.
„Prosím! Privediem niekoho, kto mu pomôže,“ priznala sa im so svojím plánom.
Yumi s Takeom sa na ňu nedôverčivo pozreli. Možno si aj mysleli, že už šalie od šoku a bolesti. Len Kumiko pochopila, za kým chce ísť. A po prvý raz, odkedy prišla, jej v očiach svietila nádej. Prikývla na znak súhlasu.
Jediný, kto mohol zachrániť nešťastného a zamilovaného chlapca, bol Indra.

Poznámky: 

Úprava hroznej gramatiky: Sempai-sama Ino ti gratuluje!
Ďakujem za krásne komentáre, hviezdičky a prečítanie.
Na novej časti sa pracuje, ale kedže som sa rozhodla skúsiť vyštudovať vysokú školu, neviem kedy ju dokončím a pridám. Preto prosím v nasledujúcich mesiacoch o menšie strpenie s novými časťami. S príbehom rozhodne nekončím, ale už nebudem mať toľko času sa mu venovať Zlomilo mi to srdce. .
Z lásky

5
Průměr: 5 (4 hlasů)

Kategorie:

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Senpai-sama
Vložil Senpai-sama, Pá, 2020-09-04 20:38 | Ninja už: 2658 dní, Příspěvků: 2989 | Autor je: Gaarova tykev

No, Flo, toto je najemocionálnejšia kapitola, akú si napísala, vlasy mi dupkom vstávali Kakashi YES Tvoje situačné popisy sú úžasné Wow, tak tohle je vážně krutě hustý!! Ešteže Tamiko napadlo, kde by sa Namiko mohol ukryť. Tiež by som v podobnej situácii nedbala, kade idem a ako sa zrichtujem. Len teda si Yoshiro nevybral najvhodnejší čas na rozoberanie ich vzťahu. Ale Tamiko vie, čo chce a nechce, takže s ňou ťažko pohnúť. Môžeme povedať, že dospela. Je aj dosť nepríjemné odbiť človeka, ktorý je do nás zamilovaný a poznáme ho od detstva. V Narutovi to bolo dovedené až k absurdnosti a bolo možné si uvedomiť, aké sú vynucované vzťahy trápne. Tamiko patrí k svetlým príkladom, lebo si uvedomuje realitu a nič, a nikoho neznásilňuje Cool Toto prirovnanie sa mi páči: „Yoshirove emócie boli ako rieka po výdatnom daždi, ktorá sa chystá preliať.“ Aku má pravdu, že niektorí ľudia sú ochotní žiť v akomsi konsenze bez lásky a často je také spolužitie vyvážené, len Tamiko nepatrí medzi nich. Hmhm, Yoshiro si trúfa ju oslobodiť od Jira Puzzled Sláva, Namiko sa našiel na predpokladanom mieste Jump! Som úplne dojatá, ako sa Namiko uchýlil pod ochranné krídla Tamiko a potešil sa, že mama žije Hrozná tragédie... Chúďa malé, užil si svoje, ale je rozumný. Panenka skákavá, Jiro číha Whááá Prišiel si vybaviť účty s Yoshirom a je schopný všetkého zla. Ešteže Namiko stihol zdrhnúť. Fíííha, čo to má starešina za dlh? Sadista Jiro jeden hnusný Hrr na to! Opísala si tie scény ozaj plasticky Wow, tak tohle je vážně krutě hustý!! No kto normálny by sa len prizeral? Jasné, že Tamiko sa snaží kamarátovi pomôcť aj za cenu vlastného ohrozenia. Jiro sa ukázal v pravej „paráde,“ ale snáď už teraz spravodlivosti neunikne a aj „veľactený“ starešina si uvedomí, aký je osol i s vnukom. Sláva pánu, pomoc dorazila včas Jump! Ooo, Tamiko je v hroznom stave a Yoshiro zomiera Shocked Už minule som kuvikala o Indrových liečiteľských schopnostiach, tak teraz sa dostáva na scénu, lebo aj Kumiko je na také vážne zranenia krátka. Tak uvidíme, ako sa Indra zachová a čo sa bude diať s tým zloduchom Jirom. Flo, len sa venuj prioritným povinnostiam a my už akosi vydržíme, aj keď som zvedavá ako opica hihihi Rozhodne je táto tvoja séria mimoriadne vydarená, ako ťa aj stále chválime Ino ti gratuluje!

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Čt, 2020-09-03 16:05 | Ninja už: 5620 dní, Příspěvků: 2346 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Jiro je hrozný hajzl. Jsem zvědavá na pokračování s Indrou, jestli Indra pomůže a zda třeba nějak nezakročí... (Už by mohl xD) Moc se mi líbil 14. díl, kdy dostali s Tamiko společný prostor, mohli si pohovořit a Indra si ji prohlížel. Něčím ho zaujala, ačkoliv ještě nevíme jistě čím. Yoshiro nemusí být jen čistě sobecký; ona se ta možnost být s milovanou osobou, která neopětuje moje city, bohužel pojí taky se zoufalstvím. A jedno asi vede k druhému. Věřím, že manželství od počátku založené na přátelství nemusí být katastrofa a vězení, ale láska je láska, že. I když vyprchá. Hodně štěstí ve škole ^^ Ať se daří ve studiu i psaní a jsem ráda, že nekončíš, vždycky se těším na nový díl Smiling

.Seznam FF, Poslední FF: Šampioni těžké váhy | Na kočku a na myš | Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights...