Láska verzus moc a sila 15

Strhnutím sa Tamiko prebudila zo sna, ktorý jej prinavrátil dávno zabudnutú spomienku. Úmyselne ju zatlačila do úzadia svojej mysle a dúfala, že sa nikdy neprederie na povrch a ona tú scénu nebude mať opäť pred očami. Skromné želanie sa však nenaplnilo a dievča malo pred sebou telo svojej mŕtvej matky, ktorú si vzala choroba pred mnohými rokmi. Bola len malé dieťa, ktoré ešte potrebovalo k životu matku, avšak osud si myslel niečo iné a podľa toho aj konal. Nedoprial im ani tú možnosť, aby sa s ňou jej rodina mohla rozlúčiť. Večer uložila svoje deti spať, ráno im popriala pekný deň a odišla pracovať. A k večeru už Tamiko s plačom utekala do nemocnice, kde ležala bez života a v pazúroch choroby. Po pár dňoch nezdarenej liečby už spočívala v miestnosti, kde pripravujú telá do hrobu.
Dievča nerozumelo, prečo sa do tej izby prikradlo a chcelo zazrieť bezvládne telo jedného z jej rodičov.
Možno sa chcela iba rozlúčiť.
Možno mienila do jej bledej tváre vmiesť výčitku zato, že ju opustila.
A možno len mala v úmysle na vlastné oči uvidieť, ako skončí život každého z nich.
Namiesto toho však ostala nemo stáť vo dverách hľadiac na Kumiko, ako balí krásnu tvár so šedými vlasmi do bielej plachty. Nekričala a ani sa nerozplakala. Nehodila sa po nej dúfajúc, že opäť ucíti hrejivé materinské teplo. Nebola dokonca ani v šoku. Jediné, čo cítila bola prázdnota, ktorá zožierala jej nevinné detské vnútro.
Keď si ju Kumiko všimla, nenahnevala sa a ani ju neposlala preč. V očiach sa jej zaleskol smútok nad polosirotou, ale neostal tam pridlho. Za ten týždeň nebola jedinou dcérou bez matky. Opäť sa začala venovať svojej práci a nechala Tamiko stáť na prahu dverí s jej myšlienkami. Bez jediného slova konala osvojenú rutinu, a keď skončila, ostala po boku dievčatka, kým si už pre telo neprišli iní. Jej matka bola preč, avšak v jej mysli a srdci ostala navždy.
Na druhý deň po pohrebe sa Tamiko opäť vrátila do nemocnice. Udalosť spred dňa skryla hlboko v sebe a bez iných trýznivých myšlienok sa začala učiť od Kumiko. A o dva roky nato sa Tamiko ocitla v tej istej miestnosti a pomáhala svojej učiteľke očistiť, a zabaliť do bielej plachty telo posledného rodiča. Jej otca.
Tamiko povzdychla a prešla si rukou spotené vlasy, ktoré sa jej lepili na čelo. Studený pot jej oblial tvár i telo. Vstala a všimla si rozhádzanú posteľ. Určite sa bolestnej spomienke bránila a nechcela, aby sa jej prikradla do snov. Žiaľ, zlyhala ako v mnohom.
Spustila z pliec mokrú tuniku a podišla k vedru s čistou vodou. Navlhčila kúsok látky a zamyslene zo svojho tela zmývala nočnú moru. Obávala sa, že to nebol obyčajný sen, ale predzvesť niečoho zlého. Strach sa jej zaryl do mysle a opakoval jediné meno. Myio, sestra jej matky. Už niekoľko týždňov len bezducho ležala a Tamiko bola presvedčená, že sa snaží s chorobou bojovať a nechce sa jej poddať. Občas sa stávalo, že chorý človek ostal na hranici medzi životom a smrťou aj niekoľko mesiacov, kým ho nevyslobodila smrť. Dievčaťu neostávalo nič iné, len veriť, že vydrží dovtedy, pokiaľ Indra nevykope studňu. A musela už len dúfať, že sa nakoniec preberie bez žiadnych následkov. Nemohla pri nej strácať nádej. Namiko nemôže prísť o matku, lebo už teraz strácal otca. Priveľmi sa upol na chorú manželku rovnako, ako to urobil ich otec. A keď sa puto pretrhne, nepotrvá dlho a čierna zem zakryje i jeho.
Vyžmýkala mokrý kus látky a zahalila svoje telo do vzdušnej tuniky. Nevedela, koľko spala, ale podľa slnka, ktoré sa už vypínalo vysoko na oblohe, sa musela ríši snov oddať minimálne do obeda. Cítila sa však omnoho lepšie. Nielen vďaka pomoci Ichiro-sama. Oddych jej dodal potrebnú silu, ktorú potrebovala. Preto sa rozhodla vrátiť do nemocnice a nahradiť iného vyčerpaného ošetrovateľa.
Keď opustila bezpečie domova a tvár jej pohladil jemný vetrík, uvidela v diaľke postavu, ktorá smerovala k skromnému príbytku, kde žila. Pocítila miernu úľavu, lebo zreteľne už začínala rozoznávať mužskú siluetu jedného z jej dobrých priateľov. Nebola to žiadna nezvyčajná žaba, ktorá pred dňom sledovala kroky mladého dievčaťa. Ale aj tak sa nervózne ohliadla po okolitej prírode, či ju ten plaz znova nesleduje svojimi veľkými očami. A možno si už s ňou začala pohrávať i vlastná myseľ.
„Tamiko!“ zvolal na ňu z diaľky Yoshiro.
Bol len zopár krokov od nej a Tamiko už mohla zazrieť trápenie v jeho tvári. Drobná vráska zdobila chlapcovo čelo už mnoho rokov vždy, keď ho niečo sužovalo, alebo neniesol dobré správy. Tamiko stŕpla a obávala sa slov, ktoré povie.
„Yoshiro,“ oslovila ho s obavami.
„Môžem ťa odprevadiť do nemocnice?“ spýtal sa nesmelo.
Nečakala takúto otázku, a preto bez rozmýšľania prikývla. Veľa ráz ju takto čakal pred domom, aby si mohol ukradnúť aspoň chvíľku z jej času. Nevinná prechádzka s jemným dialógom. Nedalo sa to ani porovnať s tým, čo páchal Jiro.
Vykročila spolu s ním v tichosti, ale cítila, že jeho útrapy predsa len súvisia s ňou. Ticho sa menilo na dusno, ktoré obklopovalo oboch mladých ľudí a len jeden z nich mal možnosť ho pretnúť. Zopár ráz sa pozrela na chlapcovu tvár dúfajúc, že v nej niečo zazrie. Avšak ona nemala toto nadanie ako Indra. Videla iba tú vrásku, ktorá ho vždy prezradila.
Kráčajúc po mokrej tráve čakala nato, kým sa Yoshiro nezdôverí. Nechcela z neho ťahať nič nasilu. Otvoriť sa pred ňou musel sám.
„Dnes je oveľa chladnejšie,“ prehovoril nakoniec, hoci povedal úplne zjavnú hlúposť.
Tamiko len prikývla a pozrela sa na slnko, ktoré zahaľovali mraky sľubujúce dážď. Vôbec si nemusela zakryť oči pred bolestivým jasom. Lúče sa síce snažili predrať cez oblaky, ale podarilo sa to len niektorým. Teplota tiež poklesla a dievčaťu začínalo byť v tunike zima. Všetko naznačovalo už pomaly končiace sa leto, ktoré sa postupne začínalo meniť na jeseň. Bude sa zbierať úroda a ľudia sa začnú pomaly pripravovať na zimu. A hádam sa pre nich príchodom jari začne nové obdobie bez smrti.
„Včera to vyzeralo, akoby sa roztrhli nebesá a na zem zoslali potopu. Niekto, kto bol práve ďaleko od domova, musel byť do nitky mokrý,“ pokračoval a v hlase mu zaznela výčitka. Dokonca sa po prvý raz odvážil pozrieť na Tamiko.
Dievča znovu len bezducho prikývlo nad hlúpou témou, ale jeho slová neopúšťali jej myseľ, kým si ich opäť v duchu nezopakovala. Bola to presne mierená narážka na ňu. Musel ju vidieť ísť do kamenného údolia. A jeho karhavý tón ju utvrdil v tom, že presne vie, s kým bola cez tú potopu. Žeby sa sužoval kvôli žiarlivosti?
„Prečo si tam bola?“ spýtal sa Tamiko priamo, kým sa ona ešte strácala vo svojich myšlienkach.
Zastavil a nepokračoval. Určite ani on nechcel, aby ich rozhovor počuli zvedavé uši. Musel vedieť, že meno jeho kamarátky bolo už dosť pošpinené.
„Chcela som vedieť, ako prebieha výkop studne,“ odpovedala mu polopravdou.
Nechcela, aby zistil, že sa do Indru zamilovala. Už mnoho priateľov nemala a nechcela prísť ešte aj o neho. Obávala sa toho, že keby zistil, že Tamikino srdce už patrí inému mužovi, žiarlivosť by mu zatemnila rozum a pridal by sa na stranu ostatných.
„Šíria sa o tebe pletky,“ priznal a z tónu hlasu bolo zjavné, že mu nie je príjemné o tom hovoriť.
„Svadba s Jirom a k tomu tajné návštevy toho cudzinca.“
Slovo cudzinec opustilo jeho ústa s podivným úškľabkom. Akoby mu spôsobovalo horkosť na jazyku.
„Viem,“ priznala skleslo.
Svadba bez súhlasu nevesty. Pobehlica bez červenej škvrny na bielej plachte. Klebety, ktoré nemali začiatok a ani koniec. Hanlivé slová sa pomaly začínali zabodávať do dievčenského srdca a zanechávali tam bôľ.
„Máš šancu sa vykúpiť. Zober si niekoho iného a všetky tie ohováračky tým popri,“ jemne na ňu naliehal Yoshiro.
Jej osud mu nebol ľahostajný, ale nechcela ani pomyslieť, čo naznačuje. Na ktorú stranu sa teda nakoniec pridal?
Vykúpiť. To slovo ju pálilo v mysli. Neurobila predsa nič zlé, ale aj tak sa musí kajať za svoje činy. Občas bol svet miestom, kde niet logiky ani rozumu.
„Nezoberiem si Jira!“ povedala prudšie, ako zamýšľala.
Yoshiro sa na Tamiko prekvapene pozrel a o krok ustúpil. Nebál sa jej, ale reakcia mladého, predtým pokojného, dievčaťa ho musela vyviesť z miery. Jiro si z nej bral kusy a menil jej povahu a zato ho nenávidela ešte viac.
„Ani keby som ťa považoval za najhoršieho nepriateľa, neprial by som ti život s ním.“
„Nie je to jednoduché, Yoshiro,“ riekla ospravedlňujúco.
On za jej situáciu nijak nemohol. Nemala tak zareagovať.
Z chrastia, ktoré sa obopínalo popri nich, sa vydralo mierne zašuchotanie, ktoré prezrádzalo cudziu spoločnosť. Tamiko zbystrila a čakala, aké zviera z neho vylezie. Obava sa jej hlboko zaryla do kostí a odmietala odísť. Už sa viac nesústredila na svojho kamaráta a ani na jeho slová. Strach ju opantal natoľko, že dokázala vnímať iba narastajúci šuchot. Predstava podivnej žaby ju desila viac, než si dokázala priznať, a pritom jej ani nič neurobila.
Yoshiro tomu však veľkú pozornosť nevenoval a sústredil sa iba na krásne dievča po jeho boku.
„Možno by mohlo byť,“ šepol a dúfal, že ho počula.
Odrazu sa z konárov vymotalo malé vtáčatko a rýchlymi pohybmi krídel chcelo nasledovať svoju rodinu do nebies. Na malý moment sa na dievčenskej tvári objavil úsmev. Drobný vtáčik nepatril medzi zvieratá, ktorých by sa mala báť a zľakla sa zbytočne.
Vnímala, že jej Yoshiro niečo povedal, ale slová zanikli v šuchotaní listov. Preto bez jediného slova vykročila opäť do nemocnice a chlapcovi neostávalo nič iné, len ju nasledovať. Vzdať sa však nehodlal.
„Viem, že som nebol obdarovaný takým šarmom a krásou ako Indra, ale...“ začal a hneď zatvoril ústa, keď sa Tamikona neho prísne pozrela. Ani nezastavila svoje kroky. Letmý pohľad hovoril za všetko, a preto ihneď mlčal.
Nechcela sa baviť s Yoshirom o Indrovi. Hneď, keď k nim prišiel prvú noc ešte ako cudzinec, cítila, že na neho žiarli. Pre mnohých mužov musel byť tŕňom oku. Vedela, kam smeroval, ale bolo to nemožné. Tamiko dali len ilúziu vlastného výberu.
„Starý otec by to nedovolil,“ odvetila bez toho, aby sa na neho pozrela.
A druhý dôvod prečo nie mu povedať nechcela. Bola by sebecká, keby si ho vzala.
„Tamiko, ale...“ začal, avšak nebolo mu dovolené dokončiť vetu. Tento raz nie vďaka dievčaťu.
Obaja kúsok pred nemocnicou zazreli Kumiko, ako sa morduje s ťažkým košom. Bol plný čistej bielej bielizne, ktorá žiarila aj skrz to, že slnko dnes prehralo svoju bitku o oblohu. Vracala sa práve od potoka a v tvári mala zvyčajný pokoj. Len v tichosti prírody si dokázala naozaj odpočinúť.
„Mala si sa poriadne prespať,“ pokarhala Tamiko hneď, ako ju zazrela.
Následne položila kôš na zem a vystrela sa. Pukanie kostí zaznelo v ušiach dvoch mladých ľudí, hoci stála od nich kus ďalej.
„Kumiko-san, pomôžem vám,“ navrhol okamžite Yoshiro a už sa hnal k nej.
Tamiko chvíľu sledovala jeho chrbát, kým sa tiež pohla. Vedela, že jej chcel niečo povedal, ale nebola si istá, či to chce počuť. Kým si nechával svoje city hlboko v sebe a veľmi ich neprejavoval, ich kamarátsky vzťah fungoval. Nevedela, či sa po odmietnutí bude chcieť s ňou zhovárať tak ako predtým.
„Ešte nie som taká stará, aby som potrebovala tvoju pomoc,“ odmietavo krútila hlavou Kumiko, „sama tento kôš nosím každý týždeň sem už zopár rokov a ešte mám mnoho pred sebou.“
„Ten kúsok vám to odnesiem,“ protestoval a už sa načahoval za košom s bielizňou.
Dievča tušilo, žeby sa takto dokázali hádať celý deň. Yoshiro bol odmalička vychovávaný len v najlepších mravoch, a preto bol v niektorých veciach trošku zakríknutý a hanblivý. Kumiko však bola sebestačná vo viacerých smeroch a pomoc odmietala. Musela sa starať sama o seba a nejako jej to už ostalo.
„Nechaj ho,“ požiadala Tamiko svoju učiteľku.
Vedela, kto by tento boj prehral. Yoshiro by to nakoniec vzdal a sklesnuto sledoval postaršiu ženu, ako kráča s ťarchou do nemocnice.
Kumiko len prikývla a odstúpila od koša. Rukami si uhladila stojace vlasy a pokrútila krkom, v ktorom tiež zapukalo. Ťažká práca si aj na ich telách brala svoju daň.
„Odnes to dozadu na dvor,“ povedala a namierila na neho palec, „ale na šnúru si to povesím sama!“
Jemný smiech opustil dievčenské ústa a pozrela sa do Yoshirovej tváre. Na malý moment zbledol, ale nakoniec im obom venoval žiarivý chlapčenský úsmev. Pochopil, že to Kumiko myslela len ako žart. Avšak, keby ho o niečo také požiadala, bez slov by jej vyhovel. Nezaujímal by sa, že je to práca pre ženy a mohla by tým utrpieť jeho mužská česť.
„Ako poviete,“ riekol a už zdvihol zo zeme ťažký kôš.
Tamiko ho chcela nasledovať, ale Kumiko ju ľadovými prstami chytila za rameno. Chlad sa pretlačil cez látku tuniky a zamrazil jej teplé telo. Plánovala dať chlapcovi náskok, aby nepočul slová, ktoré jej zamýšľala povedať. A dievča presne vedelo, o čom s ňou chce hovoriť, ale nebola nato pripravená.
„Prosím?“ šepla Tamiko a sklopila zrak.
Stále cítila stud. Nenávidela sa zato, čo všetko Jirovi dovoľovala a bolo pre ňu veľmi ťažké sedieť oproti starčekovi, ktorý vedel pravdu. On bol však oproti Kumiko neškodný. Teraz má iba podozrenie, ale nedokázala si predstaviť, čoby nastalo, keby sa dozvedela pravdu. Bola ako vlčica, ktorá si chráni svoje mladé. A pociťovala potrebu ochraňovať aj Tamiko.
„Vieš, že som tu vždy pre teba?“ spýtala sa jej miesto inej otázky, ktorú mala určite na jazyku.
Možno ju aj ranilo, že ju Tamiko nepovažuje za svoju druhú matku. Od smrti tej pravej bola vždy nablízku a snažila sa o to, aby ju nahradila. Nato však nemala právo a k tomu bolo mnoho iných detí, ktoré by túto možnosť prijali.
„Samozrejme,“ odpovedala jej a myslela to vážne. Lenže tú možnosť sa rozhodla nevyužiť.
Kumiko si povzdychla a pustila ju. Nebola spokojná. Určite si želala vedieť pravdu, ale tú nedostala. Tamiko už nebola malé dievča. Musí sa naučiť sama čeliť problémom a nie sa skrývať za druhých. Doteraz žila v rutine, ale tá sa zmenila po príchode Indru. Vďaka nemu nabrala odvahu, aby veci riešila a nie na ne len ticho ukazovala. A všetky činy majú svoje následky.
Obe ženy zastavili na dvore a sledovali Yoshira, ako stojí pri plote, ktorý tvoril pomyselnú hranicu medzi životom s smrťou. Na cintoríne pribudli dva hroby a tretí sa práve kopal. Takeo sa opieral o lopatu a z tváre mu stekali kvapôčky potu. Ruky aj odev mal zamazaný od blata viac ako zvyčajne kvôli včerajšiemu dažďu. Zreteľne mohla vidieť v jeho očiach smútok a aj únavu po namáhavom dni, ktorý ešte neskončil. Ich tiché slová k nemu však vietor nedovial.
„Prečo kope sám?“ spýtala sa, lebo nikoho iného na cintoríne nevidela.
Rozhliadla sa po okolí, ale zvyšných hrobárov nikde nezahliadla. Nepočula ani zvuky práce. Bol tam sám. A to nebolo dobré znamenie.
„Haru dnes pri pôrode stratil manželku spolu s dieťaťom,“ objasnila jej Kumiko, „a ostatní ostali radšej pre dnešok so svojimi rodinami.“
Tamiko mlčala. Nevedela, čo by mohla nato odvetiť. Občas ľudia zabúdali, že smrť si pre nich môže prísť v hocijakej dobe a pri hocičom. Nemusela na nich padnúť kliatba, ktorá sa skrývala za chorobu. Smrť mladej prvorodičky sa stávala len zriedka a mnohých, hlavne tých s rodinami, to veľmi zasiahlo. Vedela o tom, že Haru a jeho manželka očakávali prírastok do rodiny, ale na meno zosnulej matky si nemohla spomenúť. Len občas ju zahliadla, keď mu priniesla jedlo alebo vodu.
„Priniesol ju uprostred noci,“ pridala sa k nim Yumi s ešte väčšími kruhmi pod očami. Tamiko pocítila v sebe tŕň sebectva zato, že zatiaľ, čo ona spala, jej priateľka musela čeliť ťažkej situácii, ktorá otriasla mnohými svetmi.
„Silno krvácala. Vedeli sme, že jej už niet pomoci, ale snažili sme sa zachrániť aspoň dieťa,“ dokončila Kumiko.
Snažila sa o neutrálny hlas, ale predsa aj ona bola matka. Nadovšetko milovala svoju jedinú dcéru a obetovala by za ňu aj život ako každá žena pre svoje potomstvo.
Obe ženy, ktoré boli pri nočnom boji o životy, sa zahľadeli do prázdna. Tamiko vedela, že spomínajú na noc a snažia sa prísť nato, čo mohli urobiť inak. Čas sa však vrátiť nedá a trýznenie v podvedomí ich životy nevráti.
Nech by Tamiko povedala čokoľvek, nezmiernilo by to bolesť, ktorú museli obe prežívať. Prísť o matku s dieťaťom je vždy veľmi citovo náročné aj pre nich. Miesto slov pohľadom vyhľadala Yoshira, ktorý sa stále rozprával s Takeom. Keď si všimli, že sa na nich dievča díva, Takeo jej zamával na pozdrav. Od ich rozhovoru sa z nich stali priatelia. Už sa nerozprávali len o práci.
„Tamiko,“ oslovil ju, keď k nim podišla.
„Ešte som nebola v nemocnici. Máš veľa práce?“ spýtala sa.
Už predtým si všimla tri hroby. Jeden patril mladej mamičke s dieťaťom, ale nevedela, koho si smrť ešte vzala so sebou.
Takeo položil lopatu, o ktorú sa opieral a ruky si utrel už do špinavej bielej tuniky. Kúsky blata a špiny musel mať aj za ušami. Nestála vedľa neho veľmi blízko, ale vo vlasoch mu mohla zazrieť zopár hnedých kamienkov.
„Poslali pre mňa ešte pred svitaním,“ začal a zahľadel sa na dva zasypané hroby, „som sám, takže mi to trvá dlhšie. Mám pocit, že dnes lopatu z rúk tak skoro nepustím.“
„Potrebujem si privyrobiť a dvom by nám to išlo rýchlejšie,“ navrhol mu odrazu Yoshiro.
Tamiko spolu s Takeom sa na neho naraz nedôverčivo pozreli. Neučinili tak preto, žeby mu manuálna práca nešla a mal obe ruky ľavé. Práveže práca na poliach si vyžadovala mať určitú silu v rukách. Lopata musela patriť tiež k nástrojom, ktoré používal často. Lenže ľahšie sa lopata zabára do ornej pôdy ako do zeme, ktorá zakrýva pozemskú schránku, ktorá po nich ostane.
„Nebodaj sa nám chceš aj ty oženiť,“ podpichol ho Takeo s iskričkami v oku.
Yoshiro neodpovedal a miesto toho si začal vyhŕňať na tunike rukávy. Takeo pomoc potreboval a neodmietol by ju. Sám by si tým uškodil.
„Dobre,“ súhlasil a úsmev mu neschádzal z pier. Polka dňa bola ešte pred nimi a dievča pochopilo, ako ju Takeo zamýšľal využiť. Zvedavosť bol bič na každého z nich.
Práca nečakala len ich. Tamiko sa rozlúčila a vkročila do nemocnice. Pach smrti ju zasiahol do nosa silnejšie ako iné dni a jej kroky bez rozmýšľania smerovali do tej miestnosti. Za tie roky sa vôbec nezmenila. V strede miestnosti sa týčil obrovský stôl, ktorý slúžil na umývanie a balenie zosnulých do bielych plachiet. Na boku mali vedrá s vodou, plachty a kusy látok. Okná boli prekryté, aby do miestnosti neprenikali zvedavé slnečné lúče. Už z diaľky konkrétne táto izba pôsobila pochmúrne. Mnohí začiatočníci sa jej oblúkom vyhýbali, ale nie nadlho. Pobyt tam patril vďaka chorobe k súčasti ich práce.
Miestnosť nebola prázdna. Kumiko, podobne ako v jej sne, sa starala o telo a pri nej stálo mladé dievča. Červené vlasy malo zviazané a vďaka tomu vynikla bledosť mladej tváre. Muselo byť najmenej o dva roky mladšie od Tamiko. Učilo sa, rovnako ako pred mnohými rokmi ona.
„Toto je Akemi,“ predstavila ju Kumiko v rýchlosti a ďalej pokračovala v práci, „tebe, Akemi, Tamiko predstavovať nemusím.“
Samozrejme, že nemusela. Bola predsa starešinova vnučka a za posledné týždne aj hlavná téma všetkých klebetníc. Akemi sa na ňu placho pozrela, ale keď jej pohľad opätovala, sklopila zrak k zemi. To dievča z videnia poznala aj Tamiko. Jej matka tu pred pár rokmi pracovala, kým choroba nevzala aj tento nevinný život.
„Yumi spí a ja musím dohliadnuť ešte na tie dve nové, ktoré prišli namiesto Tayi. Takže ti zverujem Akemi,“ oznámila Kumiko obom mladým dievčatám.
Tamiko prikývla, lenže mladé dievča z toho nadšené veľmi nebolo. Vystrašene sa pozrela na Kumiko a následne na svoj dohľad. Nevedela, prečo tak reaguje, ale ten deň čo bude Yumi preč, si na ňu bude musieť proste zvyknúť. Samú ju nechať pobehovať nemôže.
„Poď,“ požiadala ju a vyšla na chodbu.
Tiché kroky prezrádzali, že ju predsa len nasleduje. Prudký kašeľ a stony narušili trápne ticho, ktoré medzi nimi nastalo. Akemi mala mnoho dôvodov sa takto chovať k Tamiko. Možno mala strach z toho, že ju navedie k nejakému porušeniu zákona, alebo sa bála toho, čo ľudia povedia, keď ju s ňou uvidia. Nebola v nemocnici predtým, než prišiel Indra, takže to jej nemohla vyčítať.
Tamiko pokľakla k staršiemu mužovi, ktorému sa na čele ligotali kvapky bolestného potu. Mierne ním potriasla, aby ho upozornila na ich spoločnosť. Spod privretých viečok sa na nich pozrel a niečo nezrozumiteľne zamrmlal, a následne ich hneď zatvoril.
„Dám vám bylinky, ktoré zmiernia bolesť,“ povedala mu nežne.
Neobťažovala sa mužovi ani vyhŕňať tuniku. Jemne prstami zatlačila kúsok nad pupkom a ucítila tam dôvod mužovho bôľu. Tvrdé útvary rástli každým dňom a prejavovali sa silnými bolesťami. Nevedeli presne pomenovať, čo to je a ani prečo to vzniká. Neobjavovalo sa to našťastie až tak veľmi často a jediné, čo mohli urobiť, bolo tíšiť bolesť bylinkami. Čakať na svoj skon však musel pri vedomí. Koniec ho nezastihne v bezvedomí, kedy jeho zmysly a svet budú otupené. Aspoň takúto výsadu so sebou prinášala choroba. Nie každý mal možnosť odísť z ich sveta v spánku.
„O chvíľku sa vrátim, zatiaľ ho poumývaj,“ prikázala učnici šeptom.
Dievča len prikývlo, hneď bralo do rúk vedro s teplou vodou a kusom látky na umývanie. Z jej správania bolo Tamiko zjavné, že proti nej niečo má, ale aspoň neodvráva. Akemi si okamžite šla plniť svoju úlohu, a tak mohlo ísť dievča v pokoji pripraviť odvar na tíšenie bolesti.
Keď zastavila pred izbou, kde skladovali a sušili bylinky, jej telo stŕplo. Spomenula si na Jiru a jeho vyhrážky, ktoré sa jej vryli do mysle viac než zvyčajne. Predtým jej nehrozila budúcnosť po jeho boku. Necítila pomyselný nôž na krku. Potriasla hlavou a spomenula si na včerajší rozhovor. Ichiro-sama jej sľúbil pomoc a ona verila, že tak učiní. Kým sa však odvážila vojsť dnu, presvedčila sa, že je chodba i izba prázdna.
Pracovala rýchlejšie ako iné dni a nahovárala si, že si tak počína kvôli Akemi. Nemohla ju predsa veľmi dlho nechať bez dozoru aj keď vedela, že na úlohe, ktorú jej zverila, nemá čo pokaziť. Sústredila sa na bylinky viac než zvyčajne. Jedna chybička a následky mohli byť obrovské. V očiach ostatných už zlyhala po morálnej stránke, ale nemohla dopustiť, aby stratila dôveru aj tu. V nemocnici sa vždy cítila bezpečne a svoje problémy nechávala pred jej bránami. Avšak smilník prezlečený za slušného občana jej na týchto ochranných múroch spôsobil praskliny.
S prázdnymi myšlienkami sa opäť mohla naplnilo venovať svojej práci. Netušila, koľko času pripravovala odvar, ale keď sa opäť vrátila do obrovskej miestnosti plnej chorých a žiaľ aj zomierajúcich pacientov, Akemi bola už s pridelenou úlohou hotová.
Úmyselne prešla okolo Myio, aby sa pohľadom presvedčila, že sa jej stále dvíha hrudník. Robila to už automaticky niekoľkokrát za deň. Ako zvyčajne vedľa jej lôžka kľačal jej manžel a držal ju za ruku, ktorá bola pokrytá pavučinami. Jediné, čo on dokázal vnímať, bola ona a kúsok tepla, ktoré vyžarovalo z jej ruky. O to, kde mal syna, sa už veľmi nezaujímal. Keby nebolo jeho sestry, o chudáka chlapca by sa nemal kto postarať.
Bez slova sa znovu vrátila k chorému mužovi a jemne mu nadvihla hlavu spolu s ramenami. Potrebovala do neho dostať čo najviac horkej tekutiny, aby mu aspoň nejako uľahčila odchod z ich sveta. Jemným mrmlaním sa Tamiko snažil naznačiť, že nechce, aby ním hýbala, ale nemala na výber. Zdvihla muža do polosedu a k perám mu priložila pohár.
„Musíte to vypiť,“ poprosila ho a naklonila ho.
Hnedastá tekutina sa začala pomaly liať do jeho úst. Prvé dúšky prehltol s miernymi ťažkosťami a zopár ráz sa zakuckal. Drobný potôčik tekutiny mu začal unikať z ľavého kútika na jeho šedú tuniku a zanechával mu na nej mokré škvrny. Možno práve pridala mladej študentke novú robotu, ale najdôležitejšie bolo, že pije. S úľavou sledovala chorého, ako sa nasilu snaží prehltnúť čo najviac horkastého nápoja. Pohár už bol skoro prázdny, keď sa muž prudko rozkašľal. Neprehltnutá tekutina sa začala rinúť z mužových úst a jej väčšia časť skončila na Tamiko. Vlhké kvapky dopadli na dievčenskú tvár a na jej šatstvo. Nemohla sa však teraz začať starať o seba a o to, že je mokrá. Rýchlo muža ešte viac nadvihla, aby zvyšnú vodu mohol rýchlo vykašľať. Zopár ráz mu pobúchala po chrbte v úmysle mu pomôcť. Príliš sa sústredila na pacienta a až neskôr k nej doľahli okolité zvuky. Okrem stonania a nariekania pacientov započula aj niečo iné. Chichot.
Pomohla mužovi si opäť ľahnúť a prísnym pohľadom si premerala Akemi. Stála kúsok od nej a ústa si zakrývala rukami, aby nikto iný nemohol vidieť jej škodoradostný úsmev. Keď však zbadala nahnevaný výraz Tamiko, prestala sa smiať a zanikol jej aj úsmev na perách. Radosť nahradil strach. Okamžite jej dievča mohlo nariadiť mnoho horších úloh, po ktorých by z nemocnice odišla hneď po prvom dni. Lenže Tamiko taká potvora nebola. Nikdy by sa na takú úroveň neznížila.
„Prezleč ho,“ rozkázala a vôbec si nedala pozor na tón hlasu.
Akemi hneď prikývla so sklopením pohľadom a nepohla sa z miesta, kým dievča neodišlo preč. Tamiko zamierila do malej izbietky, kde bola voda určená na umývanie tiel personálu. Takéto veci sa v nemocnici bežne stávali. Avšak nikomu to nikdy neprišlo k smiechu. Akemi si zrejme neuvedomila, že keby mal muž inú, závažnejšiu chorobu, takýmto spôsobom ju od neho mohla dostať. A možno aj vedela.
O jeho chorobe nevedeli veľa, ale aspoň si boli istí, že nie je nákazlivá. Žiaľ, ľudia k nim chodili pre pomoc aj s inými vážnejšími vecami a občas sa to stalo nejakému ošetrovateľovi osudné. Našťastie sa to už mnoho rokov nestalo.
Opláchla si tvár studenou vodou a v duchu sa upokojovala. Pamätala si, že keď mala toľko rokov ako Akemi, už dávno sa na svet nedívala detskými očami ako ona. Toto ju utvrdilo v tom, že ešte nie je pripravená s nimi pracovať. Kumiko si to uvedomí možno aj skôr ako samotná Akemi.
Vzápätí si utrela tvár do mäkkej látky. Stála chrbtom ku dverám, keď za sebou ucítila pohyb. Paranoja z posledných dní ju oslabila natoľko, že sa bála na dotyčného otočiť. Ruky sa jej roztriasli a v kolenách ucítila slabosť. Mala predtuchu, že sa dnes stane niečo zlé. Už od rána mala zvláštny pocit, ale čo ak neznamenal nutne smrť Myio? Čo iné zlé sa môže stať?
„Mrzí ma to,“ započula za sebou mäkký dievčenský hlas.
Žiadny hrubý, mužský. Nebol to on.
Pomaly sa otočila na Akemi. Neponáhľala sa však. Potrebovala utíšiť trasúce sa ruky a získať opäť rovnú zem pod nohami.
„Naozaj ma to mrzí,“ zopakovala ešte raz, keď sa im stretli pohľady.
V očiach sa jej ligotali slzy a vážnosť tváre naznačovala, že neklame. Naozaj si musela nevhodnosť jej reakcie uvedomiť. Nezáležalo od veku. Málokedy je v nemocnici dôvod na úsmev a táto situácia k nim rozhodne nepatrila.
„Nemala som sa smiať. Prepáčte mi, Tamiko-sama.“
Znova uhla pohľadom a rukami si objala telo.
„Tamiko,“ opravila ju ohľadom oslovenia, „časom pochopíš, že za bránou nemocnice je trošku iný svet.“
Možno sa zmýlila. Začiatky nie sú pre nikoho ľahké. Dievča sa samo nad sebou zahanbilo, že ju tak skoro súdila. Správanie Akemi bolo neprípustné, ale každý robí chyby. A hlavné je si ich uvedomiť a poučiť sa z nich.
„Bežne sa tak nesprávam. Stará mama má pravdu, že žiarlivosť z nás robí iných ľudí,“ priznala sa sklesnuto.
Tamiko na jej slovách zarazilo jedno slovo. Žiarlivosť. Myslela si, že sa k nej neprimerane správa kvôli tomu, že ňou opovrhuje. Nie kvôli závisti. Načo mohlo toto mladšie dievča žiarliť? V posledných týždňoch stratila všetko. Nemala nič, čo by jej mohlo spôsobovať také útrapy, aby sa k nej inak správala. Avšak ona to slovo naozaj povedala.
Nedokázala skryť v tvári prekvapenie. V tomto momente by ho nespoznal len Indra, ale aj ostatní v okolí. Akemi sa však zožierala vinou a nehodlala jej to sama prezradiť a vysvetliť.
„Nemáš načo žiarliť,“ odvetila jej úprimne.
„Nemusíš to predo mnou tajiť. Už to vie aj tak skoro celá dedina,“ namietala Akemia krútila hlavou.
Ona pred ňou nič neskrývala. Naozaj nevedela, o čom rozpráva. Niečo však začínala šípiť potom, čo zmienila celú dedinu. Zvesti sa šíria len o dvoch veciach. Indra a Jiro. Panika sa vliala do jej žíl a zaplavila asi každý kúsok tela. V hlave sa jej ozvenou vracalo iba jedno slovo a to bolo nie.
Nie.
Nie.
Nie!
Kým to nevysloví nahlas, nemohla to byť pravda. Tak ďaleko by nezašiel. Ak mu starešina nedal jasný súhlas, nemohol si dovoliť niečo také rozširovať. Potupa pre jeho meno by neskôr, po neuskutočnení sa manželstva, bola obrovská. Starý otec ho rád nemal. Sám jej dal čas. Možnosť úniku. Nemohol ju opäť zradiť. Nie potom, čo každému a hlavne Tamiko klamali o Božskom strome.
„Máš veľké šťastie. Život s Jiro-sama bude určite prekrásny. Už veľké gesto, čo pre teba na súde urobil,“ rozplývala sa Akemi.
Neuvedomovala si, že každým slovom, ktoré vyslovila, spôsobila Tamiko trýznivú bolesť. Raj, ktorý opisovala, v skutočnosti znamenal peklo. Bitky, psychické mučenie, znásilnenia. To jej chcela vykričať do tváre. Presne to mala opisovať, ale miesto toho žila v klamnej predstave a závidela jej niečo, čo nemala. Niečo, pred čím by sa radšej zmárnila, akoby to mala znášať.
„Mnohé ti ticho závidíme. Niektoré ti ho dokonca neprajú. Tvrdia, že si ho nezaslúžiš,“ pokračovala, a to nemala.
Jiro nepatril medzi najväčších krásavcov v dedine. Peknou tvárou vynikal viac Takeo, obyčajný hrobár, ktorý sa živil hlavne rukami. Lenže s mocou prichádza aj niečo viac. Dodá nádheru, ktorá chýba. Vyzdvihne aj nedokonalosti, a to zrejme väčšina mladých i zrelších žien na ňom videli. Mohol si vyberať, a preto Tamiko nerozumela, prečo toto prekliatie padlo práve na ňu. Avšak žiadnej inej by to nepriala.
Skôr než stihla otvoriť ústa a povedať niečo, čo by nemala a mohlo mať následky, ak by sa to ospevovaný idol dozvedel, spomenula si na jedno meno. Ichiro-sama sa pre ňu stal modlou. Niečím, čomu verila viac ako sebe. Ochotne mu zverila svoj život a sľúbila samej sebe, že o ňom nebude pochybovať. Pomôže jej. Musí! Bola to jej jediná šanca.
Bez jediného slova a pohľadu vyšla von na chodbu. Nechala Akemi s jej dokonalými myšlienkami a predstavami. Nech sníva o niečom nemožnom. Sama to robila, keď pomyslela na Indru. Idealizovala si ho, avšak veľmi dobre vedela, aký je. Chladný. Aj keď pocity, ktoré v nej vyvolával, zatieňovali všetko zlé, niekde hlboko v sebe si stále pripomínala pravdu. Nežila úplne v ružovom svete. Dokázala vidieť aj búrkové mračná, ktoré zatieňovali oblohu.
Vzdialila sa od Akemi len zopár krokov, kým nebola nútená zastaviť. Kumiko spolu s dvoma ženami niesli v plachte prikrytú ženu so šedými vlasmi. Z diaľky mierne pripomínala Myio, ale za tie roky už získala predstavu o tom, ako vyzerá telo mimo bielej plachty. Preto nedovolila svojmu srdcu zastaviť sa od ľaku. Vedela hneď, že to nie je ona, aj keď farba vlasov a podobná výška mohli klamať. Ďalšia obeť choroby za tento deň.
Počkala, kým sa nestratia v izbe, kam ani slnečné lúče nemohli nahliadnuť a opäť vykročila. Avšak drobná postava vo dverách ju okamžite zastavila. Stál v nich malý Namiko, detské ústa sa mu chveli od potlačovaného plaču a ruky sa mu triasli viac ako pred chvíľou Tamiko. Videl osobu, ktorá pripomínala jeho matku, ale nebola to ona. To však nemal odkiaľ vedieť.
„Namiko!“ skríkla, ale neskoro.
Chlapec sa rozbehol preč, utekal pred vlastnými emóciami. Od obrazu mŕtvej matky, ktorý pokladal za skutočný. Tamiko ho okamžite nasledovala. Bežala za ním, ale kým sa jej nohy dotkli zeme pred dverami nemocnice, už bol dávno preč. Zmätene sa začala otáčať okolo seba a dúfala, že ho zahliadne. Stačil by kúsok oblečenia, hocičo, podľa čoho, by vedela, ktorým smerom sa rozutekal. Nič však neuvidela. Iba príliš známe prostredie.
„Namiko!“ zakričala ešte raz.
Uvedomovala si, že by tu nemala kričať. Určite zopár pacientov vyrušila, ale nemohla inak. Utiekol a deň sa o pár hodín začne striedať s nocou. Ak bežal do lesa a nenájde ho, kým zavládne tma... Nedokázala nato ani pomyslieť.
„Tamiko, čo sa stalo?“ pristúpil k nej vystrašený Yoshiro.
Takeo ho nasledoval a tváril sa rovnako zmätene. Obaja boli ešte viac zafúľaní od blata a ruky mali červené od ťažkej práce s lopatou.
„Namiko,“ zopakovala znova jeho meno. Ešte raz sa rozhliadla s nádejou po okolí, ale jediné čo zazrela, boli pohybujúce sa konáre, ktoré rozhýbal jemný vetrík.
„Čo sa s ním stalo?“ naliehal Yoshiro.
Až teraz si Tamiko uvedomila, že musela vyzerať ako pomätená.
„Myslí si, že Myio je mŕtva, ale nie je. Žije!“ vysvetlila im to čo najjednoduchšie. Jediné, načo v skutočnosti dokázala myslieť, bolo, že ho musí ísť hľadať. Ale kam mohol ísť?
„Utiekol. Myslím, že bežal do lesa.“
Krik mladého dievčaťa upútal väčšiu pozornosť, ako chcela. Z dverí vyšla zadychčaná Kumiko a rozospatá Yumi. Oblečenie mala na sebe nahádzané a vlasy jej voľne poletovali. Možno keby sa obzrela do nemocnice, uvidela by tam viac zvedavých hláv.
Obe ženy na ňu vystrašene hľadeli a čakali na vysvetlenie. To od Tamiko však neprichádzalo. Miesto objasnenia situácie hľadela na slnko a premýšľala, koľko má ešte hodín, kým nepadne noc. Nevedela ani, ktorým smerom má ísť. Namiko pre ňu znamenal veľa, ale práca s chorými ju zamestnávala natoľko, že o chlapcovi skoro nič nevedela. Každý mal v lese svoje obľúbené miesto.
„Nemusel utiecť do lesa,“ prebral ju z myšlienok racionálny hlas Kumiko, „môže byť v dedine alebo u nejakého kamaráta.“
Tamiko len potriasla hlavou. Nebol v dedine, ale nevedela slovami obhájiť svoj pocit. Bol v lese. Bežal tam. Dúfala však, že sa rýchlo unavil a nebude pokračovať hlbšie.
„Musím ho ísť hľadať,“ povedala odhodlane Tamiko.
Ostala stáť na mieste, lebo nevedela, ktorým smerom sa majú vydať jej kroky. Pokojne mohol aj počas behu zmeniť smer a utekať úplne inam. Sama ho nájsť nezvládne.
„Pomôžeme ti,“ podporila ju Yumi.
Vďačne sa na priateľku usmiala. Stále na nej mohla vidieť známky únavy. Nedopriala si veľmi výdatný spánok, ale aj skrz to jej chcela pomôcť.
„Ja pohľadám v dedine a popýtam sa jeho otca, či nemá nejaké tajné detské skrýše,“ pokračovala.
„Ďakujem,“ povedala úprimne Tamiko, „ja pôjdem na západ. Možno ho v lese nájdem skôr než zapadne slnko.“
„Nemôžeš ísť sama do lesa!“ odvetili jej naraz Takeo s Kumiko.
Po ich jednohlasnej odpovedi sa na seba chápavo pozreli. Mysleli si to isté. Nemôže ostať niekde hlboko v lese sama a ešte k tomu s dieťaťom. Bolo to priveľké riziko, ale Tamiko ho bola pripravená podstúpiť.
„Pôjdem s ňou,“ navrhol Yoshiro.
Síce by bolo najlepšie, keby sa rozdelili a každý z nich by šiel prehľadať inú stranu lesa. Nikto by nesúhlasil s tým, aby dievča išlo samé. Tamiko otvorila ústa a zamýšľala protestovať, ale Yoshiro pokračoval.
„Takeo, ty choď na východ a Kumiko-san by mohla ostať v nemocnici, keby sa vrátil.“
Staršia žena prikývla a povzbudivo sa usmiala na vystrašené dievča. Aj ona musela mať o malého chlapca strach ako všetci ostatní. Choroba im síce mnohé vzala, ale aspoň ich v niečom utužila. Nikto nechcel nečinne prihliadať, ako zbytočne strácajú nevinný detský život.
„Keď bude mesiac vysoko na oblohe, musíme sa vrátiť všetci naspäť,“ teraz sa ujal vedenia Takeo, „v noci ostať v lese nemôžeme a bude to aj pre prípad, žeby sa Namiko nenašiel.“
Všetci súhlasili, a tak musela aj Tamiko. Možno aj pre toto bol odhodlaný ísť s ňou. Vedel, že ak by chlapca sama dovtedy nenašla, hľadala by ho celú noc, hoci to bolo nerozumné. Noc mnohé skrýva a prevažne to temné. Avšak adrenalín dievčaťu nedovolil na niečo také pomyslieť, a preto vykročila prvá. Zahnala dotieravé myšlienky, ktoré jej šepkali zlú predtuchu zrána. Stále ju ten pocit neopúšťal, preto pridala do kroku. Teraz nato myslieť nemohla. Tento raz sa nepoddá svojmu strachu.