Na vlastnú päsť

Vošla som do podniku, ktorého adresu mi dal Naruto. Hneď ako som vošla dnu, mi bolo jasné, že to nie je iba taký „podnik.“ Smrad alkoholu, ktorý tam „tiekol prúdom“ a pach cigariet, ktoré tam fajčil každý starý, zarastený a páchnuci chlap, mi navodzoval pocit, že by som mala hneď vziať nohy na plecia.
„Ah, bože môj. Keby teraz Sai vedel, kde som... z oslavy zásnub by sa zrejme upustilo.“
Ale nemohla som len tak odísť. Musela som ju odtiaľto dostať. Nielen kvôli Narutovi, ktorý si síce neprizná, že stále k nej niečo cíti, aj keď chodí s Hinatou, ale aj kvôli môjmu svedomiu. Neboli sme vždy kamarátky, uznávam, no nechať ju v takom pajzli, by som si neodpustila.
Rozhliadla som sa naokolo. Za stolmi bolo veľa cudných žien, ktoré bavili svojich zákazníkov, no ju som nikde nevidela. Okom som mrkla na barový pult, kde sedel chlap mocnej postavy. Mal košeľu, ktorá vyzerala, že už ju má na sebe bez výmeny pekných pár dní. Bola zakasaná do tmavomodrých nohavíc s opaskom. Okolo krku mal hrubšiu reťaz a na ruke pravého malíčka prsteň. Tou rukou práve siahol po ďalšom poháriku chľastu, aby ho do seba mohol vliať. Vedľa pohárika bola na popolníku položená nedofajčená cigareta.
Preglgla som slinu strachu a odhodlane som sa vybrala za ním. Keď ma zbadal, okamžite si ma začal premeriavať od hlavy po päty. V ten deň som mala na sebe fialové tielko zapásané do slabomodrej sukne s bielym opaskom. Bolo mi vrcholné nepríjemné, ako si mal neustále ten nechutný chlap obzerá.
„Niečo potrebujem,“ spustila som hneď, aby som s ním nestrácala čas.
„Hmm...,“ začal, pokiaľ si ma obzeral: „Pekná postava, krásny úsmev a tie vlasy! Aj obliekať sa vieš.“
Prevrátila som oči, kým nechutne opisoval moju postavu.
„Myslím, že sa tu pre takéto dievča niečo určite nájde.“
To snáď nemyslí vážne! Snáď si len nemyslí, žeby som mu tu ja „zabávala“ zákazníkov!
„Nie, ďakujem. Som zasnúbená“ a vytasila som pred neho ruku s prsteňom.
„To predsa nie je choroba,“ odpovedal mi.
A dosť! Už s ním nebudem jednať v rukavičkách!
„Niekoho hľadám. Haruno Sakuru. Poznáš ju, či nie?“
„Čo z toho budem mať, ak ti to poviem?“ povedal a rukou sa blížil k tej mojej.
Jedným šmahom som ju odbila.
„Povedzme, že teraz z tašky vytiahnem telefón. Vytočím číslo môjho snúbenica, ktorý následne kontaktuje ľudí na najvyšších miestach,“ toto slovo som zdôraznila: „Ak si dosť múdry, určite rozumieš, čo to pre tvoj „podnik“ bude znamenať.“
Vtedy sa dotiahol, sadol si za pult, vzal cigaretu a ukázal k zadným stolom.
„Tam je.“
Veľkým oblúkom som ho obišla, pričom som za chrbtom stále cítila, ako sa na mňa pozerá. Podišla som k jednému zo stolov a uvidela som ju. Sedela tam. Na stole mala položenú fľašu alkoholu s naliatym pohárikom. Vlasy mala rozpustené, už trošku dlhšie od doby, čo sme sa naposledy videli. Na sebe mala lesklé, krátke minišaty. Keď ma uvidela, povzdychla si a prehodila si rukou vlasy.
Prisadla som si.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa ma hneď.
Potichu som si dala ruky na stôl.
„Vypadni!“
„Nie!“ ihneď som odvrkla, „ak odídem, tak len s tebou. Bez teba nie!“
„Tak tu ostaň. Je mi to fuk,“ zamumlala a odpila si ľahostajne z pohára.
„Prečo?“ nechápavo som sa spýtala, „prečo si ničíš život?“
„Aký život? Ja už nemám prečo žiť!“
„Ale máš. Naruto, tvoji blízki, ja, Hinata...“
„Sasuke,“ povedala.
Sklopila som zrak.
„To je jediný človek, pre ktorého som chcela žiť.“
„Pozri, je mi ľúto, že...“
„Že snahy o to zlyhali? Že Sasuke sa stále nevrátil? Už stačí. Prestaňte ma všetci ľutovať. Mám toho dosť!“
„Nemienim ťa ľutovať, to nie. Veď aj mne sa páčil, pamätáš? Už si zabudla na naše vojny pre neho? Ale posunula som sa ďalej. Otvorila som svoje srdce a som šťastná. Skús to aj ty. Daj šancu láske.“
„Počula som, že sa ideš vydávať,“ povedala. „Gratulujem ti,“ pokračovala ironicky.
„Ale ja taká nie som.“
Vtom si k nám prisadol chlapík mohutnejšej postavy. Sadol si s pohárikom priamo k nej. Znovu ma prepadol ten nepríjemný pocit, aký som mala, keď som sa bavila s tým chlapom pri barovom pulte.
„Objednáme aj kamarátke?“ opýtal sa jej a díval sa na mňa.
„Nie,“ odpovedala a pozrela na mňa, „ona už odchádza.“
Zdvihla som sa teda od stola, prehodila cez plece kabelku a odišla von. Tam som vzala do ruky telefón a zavolala Narutovi.
„Ahoj. To som ja ... Áno bola som tam ... Hovorili sme spolu ... Stretneme sa?... Dobre, prídem tak o tridsať minút.“

Vošla som do baru, ktorý navrhol Naruto. Už ma čakal. Posadila som sa oproti nemu a objednala si.
„Tak čo?“ začal Naruto.
„Čo myslíš?“
Naruto hneď pochopil moje slová.
„Chápem,“ sklopil zrak k poháru s drinkom.
„Čo budeme robiť? Musíme ju odtiaľ dostať.“
Na chvíľu ostalo ticho. Potom pokračoval.
„Bože, to je hlúpe. S Hinatou plánujeme zásnuby a ja tu...“
„Vôbec to nie je hlúpe,“ prerušila som ho, „stále ti na nej záleží. Hinata to tiež chápe, veď Sakura je jej kamarátka.“
„Najradšej by som tam vletel, chytil ju za ruku a odviedol preč!“
„Keby to bolo také jednoduché. To by pri vchode nemohli stáť tie gorily, čo si vravia bodyguardi.“
Pozrela som sa mimo, a potom si odpila z drinku, ktorý mi medzitým priniesli.
„Je mi ľúto, že som ťa do toho zatiahol. Keby to vedel Sai...“
„O to sa nestaraj. Je to aj moja priateľka, hoci sme nie vždy boli k sebe milé. Ty sa teraz hlavne staraj, aby sa to Sai nedozvedel. Keby vedel, čo robím, kam chodím a že o tom nevedel, určite by zrušil zásnuby.“
„Neboj sa. Ty pomáhaš mne, ja pomôžem tebe,“ mrkne na mňa Naruto s úsmevom.
„Keď už hovoríme o Saiovi, mala by som ísť domov, aby ma nepodozrieval.“
„Len choď,“ kývne Naruto, „keby niečo daj vedieť. A toto nechaj. Platím ja!“
„Ďakujem,“ vzala som si tašku a ponáhľala sa domov.

Prešlo pár dní, počas ktorých som sa pred Saiom pretvarovala, že je všetko v poriadku.
Po pár dňoch som išla opäť do baru. Znovu som mala pocity, ktoré som mala, keď som tam šla po prvýkrát. Vošla som dnu. Ovial ma ten istý zápach alkoholu a cigariet ako minule. Teraz som už ale vedela, kam ísť. Kráčala som priamo k stolom, ku ktorým aj vtedy. Počas toho som okolo seba cítila chlipné pohľady perverzákov. Snažila som sa ich ignorovať a kráčala ďalej. Keď som išla okolo jedného zo stolov, započula som, ako niekto na mňa hovorí.
„Tak predsa si si to rozmyslela?“
Otočila som sa. Sedel tam presne ten istý hnusný upotený chlap, čo vtedy za pultom.
„To ani náhodou,“ odvrkla som mu a šla ďalej.
Posadila som sa k stolu a pozerala dopredu. Predo mnou bola akási miestnosť zahalená čiernou záclonou. Po chvíli odtiaľ vyšla Sakura spolu s nejakým chlapom. Radšej som si ani nepripúšťala, čo sa tam dialo.
„Ah! Už si tu zase?“ bolo prvé, čo povedala, keď ma uvidela.
Potom si prisadla.
„Zase. Aspoň vidíš, že mi na tebe záleží.“
„Záleží?“ povie, keď jej prinesú alkoholický drink a dodala, „na mne už nikomu nezáleží!“
„Narážaš na Sasukeho?“
„Čo myslíš?“
Dala mi otázku, na ktorú som nedokázala odpovedať.
„Tak vidíš,“ odpila si.
„Ale my ostatní sa o teba hlboko zaujímame. Nato nemyslíš?“
„Tak mi priveďte Sasukeho!!! Keď vám na mne tak záleží!“
Z jej agresívneho správania som začínala mať strach.
„Priveďte mi ho!!!“ buchla po stole. „Aha viem. Už ste sa snažili, ale nevyšlo to.“
Cítila som jej trpké výčitky. Vzala som si tašku a vyšla von. Oprela som sa o dvere a stiekli mi slzy. Ako-tak som sa dala dokopy a kráčala domov.

„Už neplač. Nemyslela to tak. Veď ty vieš...“ povedal Naruto, keď sme sa na druhý deň stretli v parku a podal mi servítku.
„Áno, viem,“ hovorím cez slzy, „len mi to prišlo ľúto.“
„Veď mne tiež. Dal som vtedy Sakure sľub.“

Nadišiel deň zásnub. So Saiom sme usporiadali oslavu a pozvali všetkých známych. Chcela som sa tváriť šťastne, lebo to bol môj najkrajší deň. No niekto tu nebol. Sakura.
Raz večer, keď Sai odišiel na pár dní na misiu, som sedela v župane s čajom v ruke na gauči. Akosi sa mi nedalo zaspať. Vtom zazvonil telefón. Bol to Naruto. Zdvihla som. Potom, čo som sa od neho dopočula, okamžite som sa obliekla a utekala. Prišla som do parku k lavičke. Sedel tam aj so Sakurou. Bola zničená. Mala síce na sebe pekné ligotavé šaty čiernej farby a čierne topánky s vysokými opätkami, ale vyzerala zúbožene. Vlasy mala strapaté, akoby sa práve prebudila a make-up rozmazaný plakaním. Naruto sedel vedľa nej, ja som si sadla z druhej strany.
„Vráťte mi Sasukeho!“ naliehala už takmer vyplakaným hlasom.
Chvíľu sme sa na seba s Narutom pozerali.
Potom Naruto po chvíli začal.
„Mal by som ísť za Hinatou, ale...“
„Len bež. Ja sa o ňu postarám,“ prerušila som ho.
Naruto vstal a odišiel. Vzala som Sakuru, dala jej môj kabát, lebo vonku už začalo byť chladno a odviedla ju ku mne. Celou cestou vyčerpane hovorila o Sasukem. Keď sme prišli dnu, položila som ju na pohovku. Vyzula jej topánky, uložila ju a zakryla dekou. Keď som odchádzala, chytila ma za zápästie. Otočila som sa.
„Myslela som si, že na neho takto zabudnem,“ povedala s uslzenými očami, „už sa tam nikdy vrátiť nechcem!“
Neviem presne, čo sa tam stalo, alebo čo jej urobili. Vlastne to ani vedieť nechcem.
„To nemusíš,“ usmiala som sa na ňu, keď mi pustila ruku, „kým sa pozbieraš, môžeš tu ostať. Potom sa uvidí. A o Sasukeho sa neboj. Naruto neúnavne sleduje každú jeho stopu. Veď ti to sľúbil.“
Dúfala som, že aspoň to ju upokojilo.

Poznámky: 

A som tu s ďalšou FF-kou
Snáď sa bude páčiť. Ak tam nájdete ešte nejaké chyby, vopred sa ospravedlňujem :sorry:

Skrytý obsah

Oprava a korektúru textu: Senpai-sama