Zmätený Kazekage 80.

„Tak,“ odhmkol si Shikamaru a podal misku so šalátom Kankurovi, „pri akej príležitosti si zavítala do Piesočnej?“
Fuu mu venovala široký úsmev, hmýriac paličkami: „Po vojne, keď už je konečne kľud a nikto ma neotravuje misiami, som sa rozhodla cestovať po krajinách a dedinách. Ňo a bola som zrovna v Trávnatej, keď som stretla Gaaru. Povedala som si, že som ešte vašu Sunu nevidela...ňo...a tak som tu!“
Nadšene sa poobzerala po tvárach, čo ju sledovali a na chvíľku spočinula na lútkarovi. Bola vďačná, že ju hostili. Rozhodne nečakala nejaké privítanie.

„Páči sa ti tu?“ spýtal sa Kankurou a vložil si medzi zuby kúsok z pokrmu, nazývaného tonkatsu.
„Áno,“ vyjachtala zo seba spokojne, „je tu síce na mňa celkom teplo, ale architektúra je tu veľmi zaujímavá.“
„Nudná,“ potichu prehovoril Gaara a rozžúval bravčové mäso.
„Nie,“ energicky pokrútila hlavou, „práveže nevšedná. Nikde som takú ešte nevidela.“
„Kde všade si už bola?“ ozvala sa Naku celkom placho.
„Ňó,“ ukazovák si vtlačila do brady, „navštívila som Listovú, Snežnú, Kamennú. Ďalej Krajinu Železa, Dreva a ach, jasné...ešte Dažďovú. Tam bolo hnusne a odtiaľ som zamierila do Trávnatej,“ s Gaarom si vymenili úsmevy.
„Páni, pekný výlet naprieč západom,“ Fuuine rozžiarené oči zasvietili až ku Naku, ktorú tiež svojou aurou donútila sa usmiať.

Žiarila optimizmom, hravosťou a spoločenskou zdatnosťou. Rada si získavala nových priateľov. Na rozdiel od nej, Gaara potrebuje nejaký čas na to, aby sa s niekým zblížil, no ona valila automaticky. Keď ju stretol prvý krát, ani ho skoro nepoznala, Fuu však vyrukovala s tým, že sú priatelia. Bolo to príliš spontánne, no milé. Bola šľahnutá tým správnym spôsobom.

„Kam by si si to ešte rada namierila?“ vodca dediny skoro až nadskočil, keď sa ozvala Temari oproti nemu.
„Rada by som videla Krajinu horúcich prameňov. Tak sa trocha zrelaxovať a nechcem si nechať ujsť Mlžnú s Oblačnou. Chcela by som poznať jinchuuriky osemchvostého. Cez vojnu na to nebol čas.“
„To máš ešte pred sebou kopu cesty,“ blondínka si prešla paličkami po perách a nútene sa usmiala.
„Áno, ale nikam sa neponáhľam.“
„Ak by si chcela, môžeš v Sune ostať aj na dlhšie,“ opäť sa do toho vložil Kazekage, „naša dedina nie je bohatá, no ľudia sú tu milí.“
„Až na radu starších,“ zakašlal Kankurou s päsťou pred ústami a väčšina z prítomných sa rozosmiala.
„Rada?“ trocha zmätene sa obzrela Fuu po Gaarovi, „už nebýva vo zvyku mať veľkú radu starších.“
„To nie, ale v Sune je to tradícia. Bez tak ma nemajú radi, nechcem rebelovať ešte viac.“
„Rozumiem,“ vzala si obdĺžnik duseného bambusu a prehltla ho, „tradície sú dôležité veci.“
„Najradšej by som ich niekedy kašlal,“ Gaara sa znechutene prehrabal v tanieri a už to naňho išlo.

Práca, rada, Tanaris. Segawa. Povinnosti sa na neho liali z každej strany a on nevedel, čoho sa báť viac. Navyše Kenichi pretlačil do rady starších svojho syna Samea. Takže boli dvaja na jedného. Bol ešte relatívne mladý, no hubu zdedil po otcovi. Naraz si uvedomil, že okolo neho je vrava a jediná Fuu sledovala jeho bezútešný výraz.

„Si v poriadku?“ nahla sa k nemu.
„Neviem ani sám.“
Prvý krát za pobyt s ním sa zamračila: „Chceš potom pokecať?“
„Nie som ten typ.“
„To mi je šuma fuk, potrebuješ pokecať a ja chcem skúsiť miestne saké.“
„Vieš,“ prehovoril dôležito a vystierajúc sa do operadla si servítkou poutieral ústa, „je moja povinnosť ako tvoj hostiteľ a vodca dediny ísť s tebou.“
„Super,“ vycerila sa a mlčky dokončila jedlo, zatiaľ čo sa rodina zhovárala.

Fuu pozorovala tváre všetkých. Oči jej však nechceli schádzať z Naku, ktorá najuzavretejšie sedela na opačnom vrchole stola. Prišla jej zakríknutá. Za nedlho jej však zmizla z dohľadu, lebo z izby sa ozval detský plač. Naraz ostalo pri stole ticho a oči Shikamara a Temari sa upierali na Kankura. Po chvíľke sa pridal aj Gaara a Fuu tiež, ale len v čistej zvedavosti objasniť si nezvyčajnú situáciu.

„Kankurou,“ ženská jinchuuriky prehovorila, lebo ticho sa tam dalo krájať, „jedlo je moc výborné. Varila Naku?“
„Spoločne,“ usmial sa skrehnuto a nervózne zašiel k sestre, ktorá na neho vypúlila oči, „ale ja som len skôr pomáhal, to hlavne Naku. Je skvelá kuchárka.“
„Ďakujem,“ ozvalo sa spoza neho a ona si uvoľnenejšie sadla.
Jej manžel na ňu spýtavo pozrel: „Arayemu len vypadol cumlík.“
„Mimochodom,“ Fuu upútala pozornosť, „musí byť náročné sa starať o dve deti zároveň.“
Obaja rodičia sklonili hlavy a ona trochu ľutovala, že sa ozvala. Chcela sa ospravedlniť, no prerušila ju Naku: „Je, ale všetko sa dá zvládnuť, keď si dáš záležať.“
Lútkar si zubami prešiel po spodnej pere a na jej výraze hľadal iróniu. Nebola. Zvraštila nevinne obočie na neho a on so stisnutými perami vydýchol.
„Dá sa to prežiť. Ale...mali sme krušné chvíle,“ pozrel na brata vedľa seba, „však aj Gaarovi začnú zanedlho.“
„Ako to?“ Fuu úplne vykoľajene pozastavila svoje pohyby a prezrela si Kazekageho, ktorý bol akýsi nesvoj.
„Ty nevieš?“ po dlhej dobe Temari niečo povedala...alebo presnejšie, vyhŕkla.
„No...Ja asi nie.“
„Gaara sa stal nedávno otcom.“

Kazekagemu stvrdli svaly na sánkach, že si skoro rozlámal zuby. Fuu až podskočila na stoličke. Začala hustiť do Gaaru, že ako to, že jej to nepovedal. Takú veľkú a peknú novinu...a už začali otázky typu meno, váha, dátum narodenia. Gaara na ňu dvihol škaredý pohľad a tým ju utíšil. Rovnako tak utíšil aj svoju rodinu a trápna chvíľka, ktorú si predtým vyslúžil Kankurou, padla na neho.
Stolička sa mu zdala zrazu pritesná a vzduch vydýchaný. Jedlo ťažiace na žalúdok a dúhovky rôznych farieb prítomných, vidiacich mu do myšlienok. Nádych ho stál všetky sily, čo mal a tak sa s poďakovaním postavil a odkráčal preč s tým, že Fuu počká v kancelárií.

Keď sa domové dvere Kankurovcov zabuchli, večerajúci ľudia si vymieňali pohľady.
„Taká Gaarova klasika,“ skonštatoval Shikamaru a žena z Vodopádovej na neho pozrela s otázkou v očiach, „vždy, keď sa mu daná téma nepáči a týka sa jeho, odíde.“
„Aha.“
„No,“ Naku sa postavila a jemne dvihla kútiky, „dáte si mesačný koláč?“
„Ja som plná, ďakujem,“ Temari jej opätovala úsmev a jej manžel z Konohy sa o jeden hlásil.
„Dáš si, Fuu?“ Kankurou pozrel zo svojej ženy na hosťa, „Naku robí tie najlepšie, aké som jedol.“
„Robíš si srandu?!“ kunoichi sa rozšírili buľvy, „s radosťou! Tie som mala naposledy ako dieťa!“
Vytešene prijala do dlaní malý tanierik s mesačným koláčikom. Opatrne si ho položila na stôl, ako keby sa mal pri prudšom pohybe rozbiť. Hľadela naň ako dieťa na najobľúbenejšiu hračku. Pustila sa do toho, keď Naku začala na jej výzvu rozprávať ako mesačné koláčiky pečie...

Fuu po dezerte vyobjímala Naku za najlepšiu večeru za posledný rok cestovania a s rozlúčkou sa pobrala do Kazekageho kancelárie. Netrvalo dlho, než si spomenula na cestu a klopala na dvere.
„Ďalej.“
„Ahoj, tvoja švagriná robí najlepšie mesačné koláče!“ tanečným krokom prešla k stolu a uňho si dala ruky v bok, „tak čo?“
„Idem,“ Gaara sa postavil, no ona ho zastavila rukami na ramenách.
„Je ti lepšie? Nevyzeráš na to.“
„No tak potom vidíš dobre.“
„Saké?“
„Ja nepijem.“
„Saké?“
„Nemám ho rád.“
„Ale no tááák,“ vzala ho za zápästie a začala ťahať, „Saké! Po ňom nebudeš taký ubručaný...“

„Ňo, tak čo?“ ruky si zvláštne preplietla u brady, lakťami opretými o tmavé masívne drevo.
Prezrela si fľašku a dva kalíšky, ešte nevyprázdnené. Gaara mlčal a ona očami švihla ku alkoholu a pohybom oranžových zreníc obkreslila pohyb, ktorý by s tou omamnou látkou mal urobiť.
„Hrkni si,“ vzala jemne do prstov keramiku a štrngla si s kalíškom na stole.
Gaara neisto vzal saké a sledoval Fuu, ako sa jej jabĺčko na krku s ľahkosťou pohlo pod ryžovým kvaseným nápojom. Urobil rovnako a palivá chuť mu zaliala ústnu dutinu a až po prehltnutí precitol jej nahorklú chuť. Teplo mu zalialo aj žalúdok, ktorý si uvedomil, že keby nie je najedený, tak by sa asi v momente celý vylial na podlahu baru.

„Fuj, to je-“
„Super!“ Fuu očarene pozrela na Gaaru, „nečakala som, že tu bude tak dobré saké.“
„Som rád, že aspoň jednému z nás chutí,“ mrzuto si pretrel bordovým rukávom pery a porozhliadol sa po bare.
Nikto známy a to ho celkom potešilo.
„Už mi povieš, čo je zle s Tanaris?“ Fuu sa zaprela do stola, celá nedočkavá.

Gaara jej venoval rozpačitý pohľad. Oči, ktorých odtieň sa pohyboval medzi pomarančom a tmavším medom kreslili do vzduchu jeho siluetu. Bledé tyrkysové vlasy, ktoré prvý krát a zároveň naposledy, čo ju videl jej nesiahali ani po ramená, sa dnes plazili po drieku. Za tu dobu nezmenila moc štýl obliekania. Večne v bielom s prímesou červenej a dokonca ani tú oranžovú sponku, ktorú si popravovala snedými rukami stále nosila. Celkovo jej koža bola dosť tmavá, tmavšia než Kankurou, ktorý ešte v živote nebol opálenejší. Bolo jednoznačné, že je miešanec. Doupravovala si ofinu a zaklipkala viečkami v nádeji, že začne hovoriť.

„Nie je jednoduché rozprávať o veciach, ktoré som ešte nepovedal ani nahlas,“ vydal zo seba jedným dychom, zbrklejšie než si chcel.
„Aha, no...piesočná bariéra, čo?!“ zasmiala sa a luskla prstami na čašníka, idúceho okolo, „ešte jednu fľašku, prosím.“
„Ja sa nechcem opiť.“
„Ja ťa nechcem opiť. Chcem opiť tvoju piesočnú bariéru,“ ruku pozabudla stiahnuť k telu a tak sa stále naťahovala smerom k pracovníkovi baru.
Kazekage si povzdychol a ona trochu zráznela: „Čo achkáš? Snažím sa ti len pomôcť.“
„Prečo?“
„Však sme kamaráti, nie?“
A bolo to tu zase. Udivila ho svojím chovaním. Až tak dobre sa nepoznali, no ona ho aj tak brala ako blízkeho priateľa. Nechápal, no obdivoval jej otvorenosť, pozitívnosť a deficit nejakých zábran v konverzácií.

„Fuu...“
„Či ty ma neberieš ako kamošku?“ zarazila sa, „to mi ani nehovor. Zachránila som ti krk!...teda vlastne...som nás dostala do ešte väčšieho prúšvihu, ale snažila som sa!“
Gaara sa konečne prestal ježiť a rozosmial sa. Skutočne to tak bolo.
„A ty si mi od tej doby ani nenapísal. To si hovoríš kamarát?! Si na mňa isto zabudol!"
Vlastne ho ani nenapadlo, že by stála o kontakt s ním. I keď mu pripomínala Naruta, jeho prvého priateľa, nečakal by niečo takéto. Zostal mierne očarený.
„Vieš vôbec ako dlho to je?“ Fuu zažmúrila oči.
„Pár rokov.“
„Pár rokov? Pfff,“ nechtami zabúchala o stôl, „pár je dva. My sme sa stretli pred piatimi.“
„Ten čas letí...“ Gaara retrospektívne pozrel do neznáma.

Mnohé sa zmenilo. Až moc a príliš nečakane i prirýchlo. Vrátil sa naspäť modrými očami na ňu. Vedel, že vnútri mu rozumela. Kto iný ako jinchuuriky by mu mohol najlepšie rozumieť? Niekto, kto zdieľa podobný osud?
„Fajn!“ zavrčal a pritisol sa viac ku stredu, aby mohol hovoriť po tichšie.
Fuu tleskla rukami a nahla sa rovnako ako on: „Som samé ucho, kámo!“
„Ja...“ s hlbokým nádychom začal, no zmĺkol.
„Ty,“ pokynula rukou na neho, „predpokladala som, že to bude o tebe.“
Mozog mu znova začal pracovať a Kazekage vypustil natlakovaný kyslík z pľúc v podobe smiechu.
„Ja...vieš,“ Gaara sa zase zháčil a Fuu sa zatvárila naoko otrávene, „nie som s tým všetkým vyrovnaný...“

Šlo to z neho ako z chlpatej deky. Desať minút sa snažil niečo vykoktať a dokopy vlastne nepovedal nič. Tak Fuu doňho liala saké a keď sa jej zdal tak akurát, odsunula alkohol a objednala si smažené banány. Gaara už jednoduchšie a hlavne zrozumiteľnejšie spustil o tom ako pochybuje, ako sa bojí a nechce. Jak ho desí situácia brata a nechce, aby sa niečo také uskutočňovalo v jeho živote.

„...jednoducho viem, že nie som na to pripravený.“
„Uhm,“ Fuu sa jemne opierala o hánky a kývala hlavou, „ňo. Tvoja situácia nie je ľahká. A to ešte nevieš, ako je na tom Tanaris.“
Kunoichi sa nervózne odtiahla a spojila chrbát so studenou stenou, lebo z tých všetkých informácií jej došlo teplo: „Prepáč, že sa tak hlúpo opýtam. Ale prečo dieťa, keď...vieš...“
Gaara smutne stisol pery a oči tuho položil na podlahu napravo: „Nehoda.“
Fuu nadvihla jedno obočie vo výraze to je blbé a nevieš si dávať pozor?“
„Pozri, ja si myslím, že teraz si s tým zbytočne zaťažuješ myseľ. Mal by si to teraz nechať plávať a robiť závery, keď ti príde žena domov.“
„Nie je mojou ženou,“ odvetil rázne, čo ju trochu prirazilo do koženky pod jej zadkom.
„Dobre, Kazekage. Nerozčuľuj sa. Ja sa ti len snažím pomôcť. Navyše z vás dvoch to má ťažšie Tanaris,“ za toto si vyslúžila nepekný pohľad, „ona je tá, ktorá nemá na výber, či chce byť rodičom alebo nie. Je na to sama.“
„Sama nie,“ odfrkol si Gaara.
„Jak to?“
„Je s ňou Uchiha.“
„Sasuke?“ Fuu trocha spadla sánka a zainteresovane si prehliadla Gaarov nepríjemný výraz, „ako to, že je s ňou ten vyhnanec?“

Vzápätí si uvedomila titul, akým ho menovala, no Sasuke sa skôr do dejín zapísal ako zradca než ako hrdina z vojny. Aspoň drvivá väčšina ľudí to tak brala. Gaara jej vyrozprával dôvody ich spoločného žitia, na ktoré je naštvaný odkedy sa dozvedel, že nerodila v Konohe. Kunoichi oproti nemu neskrývala prekvapenie, ani keď jej povedal, že ešte ani len netuší, kedy sa Tanaris so synom objaví v Sune.

„Gaara, toto sú veľmi ošemetné veci,“ Fuu spochmúrnela tvár, „vzťahy celkovo sú.“
Nasledoval hlboký, dlhý a pomalý výdych: „Ale je tu aj možnosť, že s ním niečo má, nie?“
Ona dvihla ramená, líca krčiac v nevediacom geste: „Vieš ja ju nepoznám a už vôbec nepoznám Sasukeho. Aj keby spolu nespali...čakaj, že budú mať spolu puto. A podľa toho, čo hovoríš bude silné.“
Červenovlasý takmer až schoval pery, čo ich tak zomkol. Hnev i s nejakým iným pocitom, ktorý odhadoval na ľútosť sa v ňom miesili a už dlho varili zmes, ktorá za nejaký čas bude explodovať. Zatiaľ sa z toho len parilo a syčalo...