Láska, viera, túžba a sny... 36

„I-Ita...Itami,“ ozvalo sa v kuchyni a ja som dvihla zrak na Tame, ktorá mala v tvári strašne divný výraz.
„Čo sa deje?“ opýtala som zmätene.
Yoshino sa začala obzerať po mne a Tame premiestnila zrak na Gaaru a v tom sa jej výraz ešte prehĺbil.

Nakoniec som sa rozhodol, že by sme mohli ísť trénovať. Nepochybujem, že by sa mi to podarilo u trénera Yoshino vybaviť a keď som to povedal, celá sa rozžiarila. Všetci sme sa zahĺbili do jedla a vlastných myšlienok, ktoré sa krútili okolo vojny. Aspoň u mňa. Premýšľal som nad tým, že by som sa mal zastaviť za Tsunade.

Itami bojovala na blízko a ja na diaľku a keď som si uvedomil, že bude v inej skupine ako ja, striasalo ma. Nebudem ju mať pod dozorom, nebudem ju vidieť... nebudem vedieť, či vôbec žije. Plány sa hýbali neuveriteľnou rýchlosťou a ja som vedel, plus nám zostáva len málo času. Takto o týždeň to už prepukne naplno. Madara nebude čakať. Zmobilizuje svoje sily a my si musíme tiež švihnúť.

,,Čo sa deje?" Itamin hlas prenikol pomedzi pochmúrny oblak myšlienok a vyrušil ma zo zadumania.
Zdvihol som hlavu k nej a zadíval sa na ňu. Tame stála v kuchyni - ani som nepostrehol, kedy sa premiestnila od stola - a dívala sa na Itami s výrazom, ktorý vyjadroval šok. Nechápal som o čo ide až do momentu, kedy som nezbadal, kam jej oči miera. Itami mala vytiahnuté rukávy až po lakte a tmavé modriny obsypané jej zápästia s mojimi odtlačkami prstov sa vydrali na obdiv celému svetu.
Zadržal som dych a zaťal sánku. Nervózne som sa poškriabal na šiji. Nastalo trápne ticho, obrátil som pohľad na osobu sediacu oproti mne, ktorá ma až prepaľovala očami a ja som to cítil príliš dobre.
Dívala sa na mňa, ale nie do tváre. A v tom mi trklo, že si určite všimla moju "značku" na krku.
Odkašľal som si a zložil ruku na stôl.

,,Prečo si modrinová, Itami? Včera si nemala ani škrabanec," Tame sa zúžil pohľad v podozrení a Itami sa snažila niečo povedať, ale len sa zakoktala a rýchlo stíchla.
,,Aj Gaara je modrinový," začudovane sa ozvala Yoshino.
,,Vy sa bijete?" Tame prešla k nám a zostala stáť pri stole, skenujúc nás.
,,Včera keď ste odišli, dali sme si s Itami súboj. Obaja sa chystáme do vojny a tak sme nezaháľali, bojovali sme až do kolien." ozval som sa nezaujatým tónom, ktorý mal všetko jasne objasniť a Itami sa toho okamžite chytala.
,,Áno, obaja sa sústreďujeme na iný druh boja a včera sme to pri taijutsu trochu prehnali, skutočne to bola... pecka," vydýchla posledné slovo, keď nevedela prísť na žiadne iné.
Stisol som pery, aby som zadržal smiech.

Vyschlo mi v krku a ruky sa mi roztriasli. Ako som mohla byť taká neuvážená? Tame vstala od stola a Yoshino postrehla Gaarov krk. Do pekla! Chcela som niečo odpovedať na jej otázku, no bola som tak mimo, že som jej nedokázala nič povedať. Gaara však našiel výhovorku a snažil sa znieť normálne, no myslím, že výrazy tváre, ktoré sme mali po položení tej otázky, prečo mám modriny, nás trocha prezradila.

„...pecka,“ bože, to som fakt taká blbá, že ma nič iné nenapadne?!
Yoshino sa mračila na moje ruky a Tame si prekrížila ruky u hrude. Sledovala nás s takým výrazom ako jej dcéra: „Neverím vám,“ povedala jednoducho, ale mne aj Gaarovi sa zasekol dych.
Prehltla som a mala som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude.
„Gaara,“ oslovila ho a zabodla do neho pohľad, ktorý som u nej nečakala, „čo si jej urobil?!“
„Mami, ale pozri na Gaarov krk,“ poťahala ju Yoshino za tričko a jej oči mierne skĺzli nižšie.
„Čo ste to do pekl-“
Musela som ju prerušiť: „Tame, Tame...prosím ťa kľud. N-naozaj sme trénovali.“
„Neklam ma, Itami,“ pokrútila hlavou a jej oči neustále sledovali fialovú podliatinu na Gaarovom krku.
Postavila som sa a prešla okolo stola k Tame. Rukami som si ju otočila k sebe a tikla očami smerom na jej dcéru.
„Yoshino...prosím ťa, choď ešte po jedny jahody,“ prehovorila rázne, lebo v krvi sa jej prelieval adrenalín.
„Fajn,“ odsekla jej, viem, že bola zvedavá...ale čo už.

Dievča s čierno- zelenou hrivou vyšla z kuchyne a Tame si sadla a zavrela na dlhšiu dobu oči.
„Tame-san, čo-“
„Len si overujem, či nás Yoshino nepočúva. Som senzibil,“ otvorila oči a ja som si sadla naproti nej a mala pocit, že tento výsluch bude horší, ako keď ma mučili piesočný ANBU vo väzení, „...chcem pravdu...a nesnažte sa klamať. S Morinom Ibikim pracujem na vypočúvaniach. Ty, Itami ho nepoznáš, ale Gaara myslím vie, kto to je.“
„Ale, to nič nie je,“ rozhodila som rukami a vôbec nevidela, ako sa Gaara celý ten čas tváril.
„Itami,“ zráznila tón a tým ma úplne umlčala, „prosím, nemajte mi to za zlé...ja len...roky som ťa zanedbávala. Nechcem aj teraz,“ hlas sa jej roztriasol a prstami si stlačila koreň nosu.
„Teta Tame, my s Gaarom sme...“ sila priznať sa jej ma pomaly začala opúšťať.

Toto už nikdy nechcem zažiť, bola som celá červená. To jej to mám fakt povedať? A keď jej to nepoviem, na čo sa vyhovorím? Veď pri čom inom, ako pri tréningu by sa nám toto mohlo stať? Jedine, že by sme sa s Gaarom pobili, ale preboha...to by potom ako dopadlo, keby...nie, kľud. Musím sa ukľudniť. Nemala by som jej klamať, je to moja rodina. Posledná žijúca, ale kriste, veď ju poznám druhý deň a mám jej povedať, že sme proste hupsli na to jak dve šelmy? A z toho máme toto všetko?! Preboha to je trápne a ujeté. Povzdychla som si. Trocha som bola nahnevaná na Gaaru, že mlčal, ale čo by on povedal? Ani nechcem vedieť...

Rukou som si zastrela pohľad na Gaaru, lebo asi by ma šľahlo, keby sa teraz naňho pozriem: „No, ja a Gaara sa veľmi milujeme a...“
„A čo?“ na Tameninej tvári sa zračil nechápavý a znepokojený výraz.
Bože, asi sa zabijem!
„...vymklo sa nám to z podkontroly,“ vyhŕkla som zo seba a pozrela sa von oknom, len nie na ňu.
Ostalo tam totálne ticho. Nevedela som ako mám reagovať...ani, či to vôbec pochopila. Bože môj. Očkom som na ňu pozrela a videla som ako prekvapene klipká očami.

„Itami...myslela som, že ti ublížil,“ povedala Tame a v jej hlase sa ozvalo ospravedlnenie, „nenapadlo ma toto.“
BOŽE, ÁNO! POCHOPILA TO!!!

Celé telo mi stuhlo, mozog odmietol pracovať. Nemohol som sa pozrieť Itaminej tete do očí a tak som hľadel na stôl. Ona si myslela, že som jej ublížil. Vlastne, áno... ublížil som jej. Keď po mne vybehla, čo som jej urobil, prial som si zhorieť na stoličke, okamžite v tejto sekunde. Skutočne... stále som ten démon vo vnútri.

,,... vymklo sa nám to z pod kontroly." Itami zamumlala potichu a pozerala von oknom.
Tame sa zostra nadýchla a naklonila sa k nej.
,,Itami... myslela som, že ti ublížil," veď to som aj urobil. ,,Nenapadlo ma toto." ale napadlo ju práve to, čoho som sa obával.
Stále som nebezpečný a ona si myslela, že ju mlátim.
,,To až tak?" vysekala zo seba po chvíľke a nervózne sa zachichotala.
Obaja sme sa na ňu spýtavo pozreli.
,,Teda, vášeň je... nevyspytateľná a-"
,,Ja som ešte stále v miestnosti, dámy," odsunul som sa mierne na stoličke.

Mal som dojem, že tento rozhovor prešiel do takej intimity, až mi to bolo nepríjemné. Keď sa chcú o takýchto veciach rozprávať, tak mne to je jedno. Sú ženy, je to pochopiteľné. Ale nie, pokiaľ som v miestnosti. Fakt, toto nie. Obe sa na mňa pozreli a v tom vybuchli do takého hurónskeho smiechu, že som sa cítil ako ešte väčší idiot.

,,Tame, nemusíš sa báť. S Gaarom vieme, čo robíme, on mi v skutočnosti fakt neublížil," Itami ju potľapkala upokojujúco po chrbte, stále sa ešte chichúňajúc.
,,Prepáč, naozaj ma to v prvom momente zarazilo, nechcela som na teba vybehnúť," Tame sa prestala smiať a nahodila vážny výraz ospravedlnenia.
Vstal som od stola a odsunul stoličku.
,,Iste, chápem. Ďakujem za raňajky, myslím však, že by sme mali ísť na tréning."

Všetko to odľahčil Gaara svojou poznámkou, po ktorej som sa nemohla nezasmiať a odľahlo mi, keď som videla aj Tame sa smiať. Bože, ako dobre. Gaara však nebol vo svojej koži.

„Gaara, ale ja som nedojedla,“ pozrela som na jeho prázdny tanier potom, čo sa postavil na odchod.
„Dojedz a prídi. Tame-san, ešte raz ďakujem za raňajky. Boli veľmi chutné,“ pousmial sa na ňu a ona vstala od stola, „ja Itami skutočne milujem...obetoval by som pre ňu samého seba a nikdy som jej úmyselne neublížil.“
Pri pohľade na neho...s akou úprimnosťou, vážnosťou a s akým odhodlaným a tvrdým výrazom v tvári to hovoril, mi až vyrazil dych. Začala som sa roztekať. Tame pootvorila ústa a prebrala sa až keď Gaara vychádzal z kuchyne. Odprevadila ho ku dverám a vrátila sa.

„Bude v poriadku?“ opýtala sa ma Tame, keď si sadala.
„Áno, bude. Len,“ ani som sa nevedela poriadne vyjadriť.
„Chápem, chlapi také reči, ako my nevedú,“ zobrala do ruky vidličku, „naozaj mi to odpusť, Itami.“
„Tame, to je dobré...ale riadne si ma potrápila,“ uľavujúco som si položila dlaň na dekolt a vydýchla si.
Ona s úsmevom pokrčila obočie: „Bože, viem. Už to teraz spätne celé chápem.“
„Tame, chcem, aby si vedela, že vieme, čo robíme a čo sa týka tohto,“ ukázala som na svoje zápästia, „ja som ho vyprovokovala. On bol skôr proti než ja...bolo to plné nespútanosti.“
„Nepovedala by som, že je taký vášnivý,“ dvihla jeden kútik moja teta.
„Ani ja nie,“ prehrala som si celú tú udalosť a nostalgicky sa tak silno hryzla do spodnej pery, že mi bolesť v nej rezonovala o stošesť, „aj keď niekde vnútri seba, som si toho bola vedomá.“
„Len dávaj bacha, nie že budeš tehotná,“ zamávala vidličkou so širokým úsmevom, ktorý sa potom premenil na zamyslený výraz, „i keď vlastne by to také zlé nebolo. Ja by som bola určite šťastná!“

Deti? Trocha som sa zarazila. Nie, je pred vojnou, treba bojovať. Ale...niekedy určite áno. S Gaarom. Takmer som sa začervenala. Nereagovala som na jej pripomienku, lebo do kuchyne vošla Yoshino s pohárom jahôd a sadla si k nám. Tame si ma chvalabohu nevšimla, ale miesto toho mi položila otázku: „Mimochodom, to je vždy taký vážny?“
„Vždy,“ prikývla som jej, „ale pri mne vie byť aj iný. Ale myslím, že práve tá jeho vážnosť dodáva jeho osobnosti neuveriteľné korenie.“
Do toho sa nám vložila Yoshino: „Budeme kecať alebo jesť? Chcem ísť trénovať.“

Jej strohosť ma celku zarazila. Netušila som, čím to bolo. Tým, že Gaara odišiel? Alebo, že sme ju nezasvätili, alebo naozaj tak moc chce ísť trénovať...či to, čo som teraz povedala o ňom? Tame ju skrotila svojou prudkosťou rodu Kaede a ja som potichu dojedala. Za pár minút som už stála v chodbe nášho domu a vyzúvala sa.

„Gaara?“ ozvala som sa hlasnejšie.
„Hore,“ jeho hlas tlmene dorazil k mojim ušným bubienkom.
Vybehla som hore schodmi a on si práve pripútaval k telu polovestu, na ktorej mu držala tykva. Bol tak krásny...
„Všetky veci som ti dal na posteľ,“ hlavou a očami mykol smerom na ňu a ja som pristúpila k nemu.
„V poriadku?“ spýtala som sa potichu...nedalo mi to.
„Hej,“ odvrkol mi a ja som sa zamračila, „len to neriešte predo mnou.“
„Prepáč, ale veď ja som to moc ani nerieši-“
„Itami, riešila,“ pozapínal si vestu a spustil ruky vedľa tela.
Do mňa začal vstupovať hnev a bolo to v mojom hlase aj počuť: „Prestaň, ja so-“

Prerušil ma tým, že rukou na mojom krku si ma pritiahol a vtisol mi naliehavý bozk. Opätovala som mu a na to druhú ruku zaboril do mojich vlasov. Moje ruky zablúdili na jeho chrbát, no akosi mi nenapadlo, že má tykvu a tak som jeho tvár vzala do svojich dlaní. Malú chvíľku sme jeden druhému rozdávali nežné bozky, po ktorých sa pomaly odtiahol: „Ľúbim ťa, Kaede.“
Na ústach sa mi roztancoval jemný úsmev: „Ľúbim ťa, Sabaku.“
„Prosím...už nie predo mnou, čokoľvek na túto tému,“ letmo sa usmieval.
„Sľubujem,“ ukázala som mu ukazovák a prostredník vystreté a spojené, na znak sľubu.

Odstúpila som od neho a pobrala sa prezliecť. Prezliekla som si tričko, dala na seba napodobeninu mojej pôvodnej snehovobielej vesty, pripla si kapsičku s kunaimi, shurikenmi a zvitok so saiami. Už len čelenka. Otvorila som šuflík pri posteli a uviazala som si ju na čelo. Zišla som dole schodmi a videla, že domové dvere sú otvorené. Prešla som cez ne a videla na slnkom presvietenej ulici Tame celú v čiernom a v chuuninskej veste a Yoshino s červeným dlhým plášťom, pod ktorým mala sieťkované tričko a modré nohavice. Obidve na čelách čelenky Listovej, tak ako ja. Gaara stal pri nich s rukami založenými u hrude. Zamkla som dvere a pobrali sme sa do lesa na čistinku.

„Tak...ja si chcem zatrénovať s Gaarom aj s Itami,“ Yoshino si dala ruky v bok.
„Aj ja by som si chcela vyskúšať Itami,“ pozrela na ňu Tame a ja som dvihla obočie.
Hádam sa o mňa nepotrhajú. Nervózne som si kusla do pery...čo, keď sú lepšie ako ja? Veď mňa nemal kto trénovať a ich hej.
„Tak kto prvý?“ spýtala som sa a zaklipkala očami na svoju rodinu.

Vyšiel som z domu a spravil zopár pečatí. Poslal som správu Tsunade, nech dá vedieť Yoshinemu senseiovi, že dnes bude so mnou. Potichu som kráčal do nášho domu, zahĺbený v myšlienkach.
Po každý krát, kedy som si spomenul, ako sa začali o nás rozprávať predo mnou, striasalo ma a cítil som sa trápne. Ženy... také komplikované a domýšľavé.

Vzdychol som si únavou, keď som vyšiel schody a zapadol do našej spálne. Zo skrine som automaticky vybral Itamine veci a nechal jej ich na posteli. Navliekol som na seba svoj bordový plášť a začal som si pripínať vestu, keď som začul Itami, ako vošla do domu. Ohlásil som sa jej, nech nemusí zbrklo pobehovať po dome. Hneď ako vošla, potrebovala sa uistiť, že je všetko v poriadku. Mala taký strach z toho, že nás niečo rozdelí.

,,Itami, riešila," oponoval som jej, keď sa mi snažila protirečiť.
Skutočne mi nevadí, ak sa o tom chce rozprávať s niekým iným, ale pokiaľ som pri tom, nechcem o tom počuť jediné slovo. Už len to, že si Tame myslela, že som jej úmyselne ublížil mi spôsobovalo, že mi zvieralo srdce a aj žalúdok. Prisahal som si, že už sa ňou nikdy nenechám takto vyprovokovať. Už jej neublížim, nijako.

Nechal som Itami, nech sa oblečie a vybral som sa von z domu. Tame aj Yoshino ma tam už čakali. Prekráčal som k nim a zadíval sa na zvedavú zelenovlásku.
,,U senseia to máš vybavené," nervozita z nej doslova opadla a nadšene sa usmiala.
V tom sa otvorili dvere a vyšla von Itami. Po ceste som mlčal a jedným uchom som počúval o čom sa tri Kaede zhovárajú. Bože, som obklopený samou Kaede, ak prídem o rozum, niet divu. Mierne som sa uškrnul nad tou predstavou.

,,Tak, kto prvý?" opýtala sa Itami a postavila sa vedľa mňa.
,,Ja!" zvolala Yoshino a vykríkla od radosti.
,,Ok, výber je na tebe," pokynul som jej rukou a pozrel sa na Itami, ktorá bola mierne nervózna.
,,Tak... hmm..." Yoshino sa na chvíľu zamyslela a premerala si nás.

Videla som, že Yoshino sa nevie akosi rozhodnúť, čo ma celkom prekvapovalo. Myslela som, že nebude váhať a vyberie si Gaaru. Ona však sledovala aj mňa a tak som jej to uľahčila: „Choď prvá s Gaarom, potom pôjdem ja s tvojou mamou. Medzitým si oddýchneš a potom môžeme ísť spolu.“

Môj návrh sa jej páčil a tak sme sa s Tame vzdialili o hodný kus. Sadli sme si na malú skalku a sledovali dvojicu.
„Nevedela som, že budeš chcieť ísť proti mne,“ oprela si Tame lakeť o koleno, ktoré mala skrčené pri tele.
„No...chcela som to skúsiť,“ povedala som chlácholivo.

Snažila som sa upokojiť seba. Keďže je Tame vo vypočúvacom tíme Konohy, musí byť dobrá v genjutsu. Možno aj Yoshino zdedila tento talent a ja tu zhorím hanbou. Sklopila som zrak a dívala sa do zeme. Možno nie som tak dobrá ako si myslím...

„Čo sa deje, Itami?“ pocítila som malý tlak na chrbte od jej ruky, ktorá ma začala hladiť.
„... aké hodnosti s Yoshino máte?“ opýtala som sa.
„Yoshino je gennin a ja som jounin a ty si?“
„Ach, ja nie som ani gennin,“ povzdychla som si a cítila, ako sa jej ruka na mojom chrbte zastavila.

Chcela mi niečo povedať, no vyrušilo nás bolestivé syknutie, ktoré mi cez uši prešlo celým telom. Gaara. Pozreli sme obe na neho a on stál paralyzovaný a strnutý. Yoshino ho bola schopná dostať do genjutsu? Gaara si držal hrudník, no hneď použil Kai a dostal sa z neho. Piesok sa mierne dvihol do výšky a mieril na Yoshino, ktorá neustále jeho útokom uskakovala. Je Yoshino až tak dobrá?

Itami to v celku dobre vymyslela a tak sme sa s Yoshino premiestnili na tréningové pole a postavili sa oproti sebe.
,,Ešte som nevidela piesok v akcii," Yoshino sa usmiala, ale odrazu z nej vyžarovala chladná sústredenosť.
Brala to vážne a to sa mi na tom páčilo. Dievča sa asi nestratí...
,,Aj pri boji si taký vážny?" nadvihla obočie a mierne sa prikrčila, ako mačka, ktorá sa pripravuje na boj.
Pozorne som sa jej zadíval do očí a uškrnul som sa.
,,Začneš, alebo budeš len hovoriť?" kútiky sa mi mierne nadvihli a založil som si ruky na hrudi.

Odštupľoval som si tykvu a piesok sa začal sypať na zem. Jej známe oceánové oči ma prebodávali a mierne sa zamračila, až sa jej vytvorila medzi očami vráska, ktorú mala aj Itami. A odrazu som si uvedomil, že nehľadím do modrých očí, ale do červených...do sharinganu.
V šoku som na ňu zostal civieť a to bola tá najväčšia chyba. Využila moment jej dokonalého prekvapenia a chytila ma do genjutsu. Stál som pri strome, všetko naokolo malo farby, ktoré som nevedel identifikovať a ona sa ocitla za mnou. Ruky mi obmotala okolo hrudníka a stisla ma tak silno, až som dochádzal o kyslík...