Láska, viera, túžba a sny...35

NAJSKOR TOTO, POTOM PRÍBEH!! :)

V prvom rade, mali by ste si niektorí prečítať toto a až potom pokračovať v príbehu ak nechcete niečo zameškať
http://sameta.blog.cz/1705/laska-viera-tuzba-a-sny-vsuvka

EDIT. Sabaku - no tu je ešte... viac neprístupnejšia verzia - ehm http://sameta.blog.cz/1705/este-brutalnejsia-verzia-lvtas

Niečo ma preberalo zo sna o Gaarovi. Cítila som, že mám na tvári letmý úsmev. Uvedomila som si, že to niečo je Gaara. Otvorila som oči a ležala som tvárou k nemu a on ma jedným prstom jemne hladil po líci.
„Dobré ráno,“ privítali ma jeho nádherné pastelové oči.
Úsmev, ktorý som mala ešte zo sna, sa mi prehĺbil na široký až tak, že som mu ukázala zuby: „Dobré ráno.“
Gaarov výraz bol taký aký môj. Pretočila som sa chrbát s rukami nad hlavou a ponaťahovala som sa. Gaara sa išiel osprchovať a potom som šla ja. Pustila som na seba ľadovú vodu a v rýchlosti sa poumývala. Vyšla som z kúpeľne v spodnom prádle a do toho mi niečo mäkké vrazilo do tváre. Počula som len Gaarov smiech: „Bože, prepáč. Myslel som, že stihneš zareagovať.“
Tak on mi tie veci chcel hodiť, no ja som ich akosi nezaregistrovala. Som mimo po ránu. Uškrnula som sa a sklonila sa na zem po objekt, ktorý sa mi pricapil na tvár, tielko a legíny. Navliekla som si obidve na seba a Gaara pristúpil ku mne v čiernych nohaviciach a čiernom tričku s obdĺžnikovým výstrihom: „Si nádherná.“
„Ej, ty lichotník,“ omotala som mu ruky okolo krku a on mne okolo pasu.
Pobozkal ma a ja som od neho odstúpila dva kroky: „V tom tričku aj nohaviciach vyzeráš...“ vetu som nedopovedala, lebo som sa jemne pohrýzla do spodnej pery.
„Ej, ty lichotníčka,“ napodobnil môj tón a... on na mňa žmurkol?!
„Itami, nezabudla si?“ spýtal sa ma zvedavým podtónom.
„Nie, raňajky u Tame,“ pokrútila som hlavou a tešila sa na rodinu.
Ach, na rodinu. Ja... mám rodinu. Aké úžasné si to myslieť, povedať a vôbec prežívať.
Gaara bral kľúče od domu a ja som mala v úmysle chopiť sa kľučky, no jeho ruka ma zastavila a starostlivo stisla moje zápästie. Ach, moje modriny. Obrátila som sa na neho a on si moje obidve ruky pritisol na hruď a sledoval fialové mračná dookola po celom obvode zápästia.
„Mrzí ma to,“ šepol potichu a pozrel na mňa s ľútosťou.
Na tvári sa mi zračil hnev: „Prestaň, Gaara. Ja som to tak chcela.“
„Aj tak... odpusť,“ zaťala som zuby a on videl z môjho výrazu, že ma naozaj vytáča.
„Gaara, veď som tak všetko chcela a boli sme v tom dvaja, nielen ty,“ usmiala som sa a hnev zo mňa vyprchol.
Už už som bola skoro vonku, keď ma ešte vrátilo Gaarom vyslovené moje meno. Otočila som sa neho a on mal natiahnutú ruku smerom ku mne a držal v nej mikinu: „Navleč si ju. Nemôžeš ísť k Tame... taká.“
Pri poslednom slove sa zase mierne zamračil a ja som na neho zažmúrila očami. Gaara sa radšej odvrátil a zamkol dvere domu. Chopil sa mojej ruky a vykročili sme do ulice. Zjavne tušil, kde dom je a ja som sa nechala viesť. Obzerala som si Konohu, veľa ľudí ešte v ulici nebolo. O chvíľočku sme zastali a on prstom ukázal na zelený dom.
„Rybník obložený kameňmi,“ povedala som a on sa na mňa usmial, „to je ich dom.“
Prešli sme cez malú bránku a Gaara zaklopal na dvere rukou, ktorou ma predtým držal. Vymenili sme si spokojné pohľady a na to Gaara sa otočil smerom na domové dvere a mne sa naskytol pohľad na krvou podliaty fialovo-šedý fľak na krku.
Spomenula som si na ten moment, kedy som mu zakusla do krku až tak, že zakričal. Celým mojim telom prešiel kŕč vzrušenia, ale nemala som problém ho zahnať. Vzrušenie bolo preč, no obrovský a extrémne nápadný fľak na jeho krku ani náhodou nebol. V hlave sa mi vybavilo všetko, čo sme robili a mne tak akosi doplo, že len Gaarova tmavočervená mikina, ktorú som mala na sebe, nezakryje všetky stopy po našom divokom milovaní sa.
Do pekla! Všetky tieto myšlienky sa mi prehnali hlavou behom sekundy: „Gaara!“ vybehlo zo mňa a on na mňa začudovane pozrel.
„Čo j-“
„Gaara, Itami... dobré ráno prajem!“ roztvorili sa dvere domu a Tame mala na sebe zásteru a na tvári milý úsmev, „som rada, že ste prišli. Poďte ďalej...“

Keď som videl všetky tie odtlačky mojich prstov na jej rukách, prišlo mi divne. Ruky boli najviac viditeľné a ja som vedel, že má modrinové snáď celé telo. Stáli sme u dverí nášho domu a chystali sa k Tame.
Ja viem, že chcela presne toto, ale... pohľad na jej modriny mi naháňal hrôzu. Bol som príliš tvrdý, jej telo na to nie je stavané. Je krehká a ja som s ňou zaobchádzal tak... hrubo.
„Gaara, veď som tak všetko chcela a boli sme v tom dvaja nielen ty," ts... nemôžem uveriť, že som sa ňou nechal vyprovokovať a dovolil som jej to. Natiahol som sa po moji mikinu, ktorá bola zavesená na háčiku a podal som jej ju.
Z domu sme kráčali mlčky, šli sme po ulici, kde nik nebol a slnko bolo jediné, ktoré nás sprevádzalo.
Už sme stáli pred Tameinym domom, keď Itami odrazu v hrôze zašepkala moje meno. Zadíval som sa na ňu a nechápal jej výraz.
Odrazu nám otvorila Tame a zavolala nás dnu s obrovským úsmevom na tvári. Obaja sme ju zborovo pozdravili a vkráčali sme dnu. Tame utekala do kuchyne zaliať čaj, zatiaľ čo sme sa obaja vyzúvali.
,,Čo je?" zašepkal som potichu a nadvihol jej bradu, aby sa na mňa pozrela.
Nevedela nič povedať, namiesto toho ma natočila do zrkadla a ukázala na modrinu, ktorú som mal naľavo na krku. Prekvapene som nadvihol obočie.
Moja absolútna obrana včera úplne padla, ešte teraz som cítil, ako ma chrbát štípe od škrabancov, ktoré mi tam spravila. Dokonca sa jej podarilo urobiť mi modrinu. Takú kontrolu som pod sebou stratil, že som ešte ani neustrážil svoju obranu, ktorá nevyžadovala skoro žiadne sústredenie. Neuveriteľné.
Zadíval som sa na ňu so stisnutými perami.
,,Neboj nič," ľahostajne som pokrčil plecami. Nie som prvý ani posledný človek, ktorý má takéto niečo na krku.
,,Kde ste toľko?" Tame sa objavila vo dverách so žiarivým bielym úsmevom.
,,Už ideme," Itami nahodila úsmev a chytila ma za ruku.
Vkráčali sme do kuchyne kde už čakala Yoshino a usmiali sme sa na ňu. Yoshino nadšene pozdravila Itami a potom mi venovala jeden veľký úsmev. Jej záujem o moju osobu ma trošku znervózňoval. Bolo to najzvláštnejšie dievča, aké som kedy videl.

Hádam si Tame a Yoshino ten Gaarov krk nevšimnú. Čo si to namýšľam? Veď mu to tam svieti ako lampáš v úplnej tme. Trocha nervózne som prišla do kuchyne. Krásnej, bledočervenej a presvetlenej kuchyne. Napravo od dverí bola nerezová chladnička a vedľa nej sa ťahala linka a končila pri dverách do špajze. Stôl bol na druhom konci pri stene.
Yoshino k nám prišla a pohnala nás, aby sme si sadli. Skôr by som povedala, že Gaaru pozvala sadnúť si a mňa tak... no lebo som pri nich stála. Ja som miesto toho išla k Tame ku linke: „Potrebuješ s niečím pomôcť?“
„Nie, ale ďakujem,“ usmiala sa na mňa a ja som sa chcela otočiť, no zastavila ma jej otázka, „máš rada zavárané jahody?“
„Zbožňujem ich,“ vyškerila som sa pri pomyslení na tie sladké dobrôtky, ktoré som tak dlho nemala.
„Tak ich donesiem... alebo ak chceš, poď so mnou dole, môžeš si nejaké poháre so zavareným ovocím zobrať. Máme ich tu toľko, že tým zásobujeme Naruta a stále ich máme dosť,“ rozosmiali sme sa obe a Tame ma začala viesť cez chodbu do pivnice.
Bola celkom maličká, ale za to zaprataná regálmi s uskladneným jedlom. Tame vybrala pohár zaváraných jahôd a vybrala odkiaľsi zrazu stredne veľký prútený košík a podala mi ho: „Vyber si, čo chceš.“
„Tame, al-“
„Len nekecaj a vyberaj. S Gaarom si isto pochutnáte,“ v prítmí som zazrela milý úsmev a spoločne sme vykráčali hore schodmi, „Itami, zanes tieto jedny jahody a ja ti skočím ešte po domáce jablká,“ ukázala prstom na košík a tým si ho pýtala do rúk.
„Teta, naozaj si nerob také starosti, prosím,“ je naozaj zlatá a skvelá... ako mama.
„Nie sú to starosti, Itami. Zanedbala som ťa osemnásť rokov,“ rázne zosmutnela a pozrela sa do zeme, „tak mi to neber...“
„Arigato,“ šepla som vďačne.
Ešte predtým než som odkráčala naspäť do kuchyne a vo dverách som sa zastavila. Yoshino sedela vedľa Gaaru. Srdce mi vyskočilo kde si do krku, keď som si uvedomila, že Gaara k nej sedí tou na stranou, na ktorej má modrinu. Prstami si ju však zakrýval, no to nemôže robiť večne...
Cez obavu, že si Yoshino a Tame niečo všimnú som si neuvedomila, že sesternica sa akosi divne usmieva na Gaaru. Divne nie v zlom slova zmysle, ale v takom „dobrom.“ Sladký... hravý úsmev? Ani som ho nedokázala identifikovať. Až po chvíľke postrehli, že tam stojím a tak som sa stihla dať dokopy a falošne sa usmiať. V momente ako som sa otočila mi úsmev zmizol a ja som podišla som k linke. Položila som naň jahody a vypochodovala z kuchyne dúfajúc, že natrafím na Tame.

Tame s Itami sa okamžite vyparili z kuchyne, čo som postrehol z ich rozhovoru bolo, že sa rozprávali o nejakých jahodách.
Yoshino mi ukázala stoličku, na ktorú som si sadol a ona si ku mne prisadla, priťahujúc si stoličku a nadšene sa usmievajúc. Keď som si uvedomil, že je príliš blízko, mierne som sa odklonil a rukou som si prekryl miesto, kde som mal modrinu. Nepotreboval som zbytočné zvedavé otázky. Lakte som si položil na stôl, aj keď som vedel, že to nie je práve najslušnejšie.
,,Takže, ehm..." zarazene sa na mňa pozrela, rozmýšľajúc ako ma osloviť.
,,Gaara," prikývol som a ona mi ukázala rad bielych zubov v nadšenom úsmeve.
,,Ty používaš piesok? Počula som, že tvoj otec bojoval so zlatým pieskom a na chrbte si mal včera tú veľkú nádobu," ruky si zložila pod bradu a zvedavo sa na mňa dívala.
,,Áno, používam piesok, narozdiel od môjho otca," dalo mi to veľa námahy aby som nezaškrípal zubami, ,,však nepoužívam zlatý piesok, ale obyčajný. Vylepšený o moju chakru," a krv všetkých, ktorých som zabil... s
Striaslo ma.
,,A vieš ovládať aj iný piesok, alebo len ten tvoj?"
,,Viem ovládať každý piesok, ktorý sa nachádza v mojom okolí, no na boj najčastejšie využívam môj vlastný, ktorý je vylepšený," začínal som cítiť, ako mi ruka na krku vlhne z toho, ako som si ju tam kŕčovito pritískal.
,,To je úžasné," obdivne zahvízdala a ja som sa uškrnul nad jej nadšením.
V tom sa vo dverách objavila Itami s plným košíkom čohosi, čo som identifikoval ako zaváraninové poháre.
Rýchlo sa na nás usmiala, položila košík na linku a vypochodovala von.
Mierne som sa zamračil. Jej úsmev bol taký hraný, že ešte aj Yoshino to vycítila.
,,Čo je s Itami?" spýtala sa prekvapene a pozrela sa na mňa
,,Netuším," odpovedal som jej duchom neprítomne. Čo jej vadilo? dozvedela sa niečo nepríjemné?
,,Gaara, nezatrénuješ si so mnou dnes?" spýtala sa a vyskočila na nohy, skoro stoličku prevrátila, keď jej mysľou prebehol tento nápad.
,,Nemáš dnes náhodou tréning so svojim tímom?" nadvihol som jedno obočie a jej nadšenie pokleslo a ona si sadla naspäť.
,,Bože, vôbec sa mi s nimi nechce byť. Všetci sú tak otravní a... ach," čím dlhšie som sa na ňu pozeral, tým viac mi povahovo kohosi pripomínala. Áno, bola to Kaede, temperamentná, drzá a večne zvedavá, ale jej pohľad a ľahostajnosť mi pripomenula Uchihu Sasukeho. Stisol som pery k sebe.
,,Takže bude ďalšia vojna," Tame vkráčala do miestnosti aj s Itami a mala zomknuté ruky na hrudi. Okamžite si získali moju plnú pozornosť.
,,Yoshino, bude ti vadiť, ak si presadneš?" ozvala sa Itami milým tónom a pozrela sa na jej miesto po mojej ľavici. Yoshino bez slova vyskočila a presunula sa oproti mne. Itami si sadla a samoľúbo sa usmiala. Ruku, ktorú som mal doteraz na krku som jej položil na stehno a mierne ho stlačil, až nadskočila. Vedel som, že už si to nemusím tak skrývať.
,,Áno, bude ďalšia vojna, no tentokrát sa všetky Zeme spoja a budú bojovať proti spoločnému nepriateľovi," odignoroval som jej vyčítavý pohľad a premiestnil som pohľad na Tame, ktorá sedela vedľa Yoshino, ale rovno oproti Itami.
,,Tame, určite sa to všetko dnes dozviete, Tsunade-hime sa chystá spraviť prehlásenie," povedala Itami skôr, ako sa Tame stihla čosi spýtať. Yoshino oproti mne sa zachvela a sklonila hlavu do taniera.
,,Máte pravdu, nekazme si raňajky rozprávaním o tomto," Tame sa mierne triasol hlas, natiahla sa po čajník a rozliala nám čaje.
Itami mi kŕčovito stisla ruku pod stolom a preplietli sme si prsty.

Chvalabohu, že som odtadiaľ odišla do obývačky. Nie, že by som žiarlila na Yoshino, to nie. Len to ako sa správa mi tak... vadí, nevadí. Vadí mi, že sa k nemu tak zvláštne správa. Gaara ju musí fascinovať, ale ja sa jej vôbec nečudujem. Zvlášť, keď je tiež Kaede. Má trinásť, Gaara sedemnásť a ja mám osemnásť... nemôže so mnou súperiť. Hneď som sa zahriakla. Veď si to možno len neuvedomuje. Je to moja sesternica. Povzdychla som si nad svojím uvažovaním a takmer do niečoho som vrazila.
„Itami,“ dvihla som zrak a Tame sa na mne zasmiala, „deje sa niečo?“
„Nie, len som ťa chcela nájsť,“ snažila som sa znieť nevecne, no ona zaujato prižmúrila oči.
Spýtala sa a ja som si vydýchla, keď zmenila tému.: „Mimochodom, odkiaľ ste to išli, keď sme vás včera stretli?“
„Išli sme zo zrazu kage,“ zvesila som smutne hlavu a striasol ma strach, „chystá sa vojna.“
V tichu panujúcom v izbe som počula ako sa Tame zastavil dych: „M-mali by sme sa vrátiť...“
Prikývla som jej a založila si ruky u hrude.
V kuchyni som požiadala Yoshino, aby si sadla od Gaaru. Sadla som si na jej miesto a zo srdca mi zmizol neidentifikovateľný nepríjemný pocit. Skoro som vyjajkla, keď Gaarova ruka spočinula na mojom stehne. Nečakala som to a mala som čo robiť, aby som zadržala nejaký pazvuk, ktorý sa mi chcel vydriapať z hrdla. Gaara začal rozprávať o tom, že sa Zeme ninjov spoja, ale videla som výraz Yoshino a aj tety. Popravde ani ja som nemala chuť na to myslieť.
Vojna. Bude sa umierať. Gaara. Ten bude ako vodca hlavného pluku, takže bude terčom. Zaškrípala som zubami a postrehla, že mi Tame naliala čaj. Pohľadom som jej poďakovala a Gaarovi zmačkla ruku. Mierne som potriasla hlavou a prerušila svoje myšlienky pohľadom na... palacinky! Och, mňam. Tame mi naložila snáď celú horu zrolovaných palaciniek, z ktorých krajov vytekal džem. Moja a Gaarova ruka prerušili kontakt a obaja sme sa chopili príboru.
„Itadakimas,“ zaželala nám všetkým Yoshino a my sme to opätovali navzájom jeden druhému.
Odkrojila som si prvé sústo a rozkúsala ho. Lahodná chuť sa mi rozplynula na jazyku a ja som z hrdla vypustila blažený ston: „Bože, Tame. To je skvelé.“
Jemne sa jej začervenali líca: „Ďakujem. Som rada, že vám chutí.“
„Naozaj Tame, sú výborné...“ dvihol Gaara hlavu od taniera.
„Recept tvojej mamy,“ potichu povedala Yoshino a mne sa zúžili zreničky.
Tá chuť mi bola povedomá... Sklonila som hlavu a vnútri ma začalo skľučovať. Stisla som v rukách pevnejšie príbor a v tom ucítila ako mi po celom chrbte prechádza ruka. Gaara... trocha som sa pousmiala a dvihla hlavu: „Som v poriadku.“
„Prepáč,“ šepla sesternica a tvárila sa veľmi previnilo.
„Radšej zmeňme tému,“ ozval sa Gaara povzbudivým tónom, „Yoshino a ja by sme si išli dnes zatrénovať, však sa pridáte?“ pozrel na mňa a Tame.
Celkom ma prekvapilo, čo povedal a chcela som prísť na iné myšlienky. Navyše som proti žiadnej Kaede dlho nebojovala. Prešlo mnou nadšenie a ja som sa usmiala: „To je skvelý nápad.“
„Môžem len súhlasiť,“ rozhodila rukou Tame, „budem sa tešiť. Môžeme ísť aj teraz po raňajkách.“
„Hai, len sa pôjdeme pripraviť,“ usmiala som sa a postrehla, že rukáv na mojej mikine je zamazaný od džemu.
Ej ja nemehlo, „navyše, Gaara si musí vziať svoju tykvu a ja zvitok so zbraňami.“
Zobrala som servítok zo stola a utrela si ním špinavý rukáv. Ostal tam aj tak fľak. Ach, ja som trt. Vyhrnula som si rukávy až po lakte a naďalej spokojne jedla. Chvíľku bolo u stola ticho. Bolo počuť len cinkanie príboru, pokladanie šálok s čajom a tichučké pregĺganie jedla.
„...Itami,“ ozvalo sa od kuchyne a ja som dvihla zrak na Tame, ktorá mala v tvári strašne divný výraz.
„Čo sa deje?“ opýtala som zmätene.
Yoshino sa začala obzerať po mne a Tame premiestnila zrak na Gaaru a v tom sa jej výraz ešte prehĺbil.