Láska, viera, túžba a sny... 31

Nebozkával som ju tak dlho, že som nechcel ani pomyslieť na tú dobu bez jej pier. Potreba ukázať jej, ako veľmi mi na nej záleží bola nesmierna. Nežne som pritláčal pery na jej ústa, snažil som sa ovládnuť pudy, ktoré sa vo mne prebúdzali. Jednoducho som mal chuť ju drviť v objatí a bozkávať ju s takou intenzitou, aby pochopila, aká obrovská je moja láska k nej, hoci... sa udialo toho tak veľa, ale to je teraz zabudnuté.

Keď som sa odtiahol, aby som nám doprial potrebný kyslík, jej líca zaliate rumencom a pootvorené pery, cez ktoré sa snažila lapiť dych, ma ochromili. Horlivými očami ma vyzývala, aby som ju opäť pobozkal a ja som po ničom inom netúžil.
Vo chvíli kedy som sa naklonil k nej, jej telo vrazilo do môjho a pery priložila na moje a v tom ma všetko opustilo. Toľko strážená sebakontrola a rozvážnosť. Tlačil som ju na seba až tak, že sykla, ale keď som uvoľnil zovretie, surovo ma potiahla za vlasy, aby mi ukázala, že jej to vôbec nevadí.
A v tom mi bolo naozaj všetko jedno. Ukazoval som jej vášeň, ktorá ma k nej ťahala, dokazoval som jej, že patrí mne... len mne a nikomu inému.

Na moment som jej vyrazil dych, ako som ňou trhol k sebe, až vyjekla a zaklonila hlavu dozadu. Naše pery sa od seba oddelili a celá v mojej náruči ochabla, splytka dýchajúc.
,,V poriadku?" zašepkal som keď sa na mňa po chvíli pozrela s prekvapeným pohľadom.
,,Tak... takto si ma ešte nikdy nebozkával," kútiky úst sa jej nadvihli do úsmevu a obmotala ruky okolo môjho krku.

„Ani ty si ma takto ešte nebozkávala,“ dvihol jeden kútik a prepaľoval ma očami.
Vydrala som zo seba len ľahké „och“ a agresívne si ho pritiahla k sebe. Tento krát som prevzala kontrolu ja. Vyzliekla som mu modrú polovestu, lebo mi dosť vadila. Nemohla som cez ňu cítiť jeho telo. Zošuchla sa z neho dole a ja som okamžite zaryla nechty do chrbta a mohla som cítiť jeho krivky. Prešla som mu rukou na hrudník a kopírovala jeho svaly. Je mužný, silný a krásny. Môj. Iba môj. Potiahla som ho rukou za vlasy a donútila ho zakloniť hlavu. Vzdychol, keď som mu prešla na krk a silne ho hrýzla. Potom som prešla znova na jeho pery a znova si ma pritiahol tak, že som zaskučala.

„Si nezbedná,“ zašepkal sladkým tónom a mne nahrnula krv do určitého miesta na mojom tele.
„Neskrotná...“ napodobnila som jeho tón a odsotila ho od seba a on narazil na kmeň stromu.
Pritlačila som ho oň a rozdávala mu tak vášnivé bozky, že som ani netušila, že som ich schopná. Gaarove ruky putovali po mojom chrbte a bedrách. Z každého dotyku, ktorý mi spôsoboval, sa na mňa valili masy rozkoše.

Zrazu mi chytil ramená a zvrtol ma tam, kde pred tým stál on. Oprel ma o strom a nohy mi vyložil na jeho bedrá...bože, on je neprekonateľný. Jazykom mi prešiel od tepny na krku až pod ucho a potom zašepkal: „Ja si ťa skrotím.“
Pritisol ma ku kmeňu stromu a pokračoval v bozkávaní. Ruky som zaborila do jeho vlasoch a už som nikdy nechcela prestať. Bola som ako neriadená strela, obaja sme boli. Ale netrápilo ma to, vtedy dôležitý bol len on a to, čo sa dialo.

Cez naše bozky sa drali stony a snaha nadýchnuť sa. Miestami mi to prišlo až nemožné. Dlane mi prešli z vlasov na Gaarovu tvár, ktorej som prikázala, odtiahnuť sa. Len neochotne ich poslúchol.
„Gaara...“ vyslovila som potichu jeho meno a naplno som precítila, všetko to, čo k nemu cítim.
Videl moju zmenu pohľadu v očiach a zmenil ju aj on. Pomaly som sa k nemu priblížila a pobozkala som ho, čo najnežnejšie ako som dokázala. Jeho ruky sa z mojich bokoch zošuchli na nohy a tým spomalil dopad na zem. Keďže som už stála na vlastných, bola som menšia ako on a už som musela mierne zakláňať hlavu. Stále som mala ruky na jeho tvári.

Nastala prudká zmena z vášne na nežnosť. Znova som ho pobozkala jemným spôsobom. Chcela som mu dať najavo, že vo mne nie je len vášeň, ktorú možno majú niektorý za povrchnú. Je vo mne cit a tento cit spôsobuje toto všetko. Je pre mňa celý svetom, je mnou...
„Milujem ťa,“ šepla som.
„Milujem ťa,“ povedal približujúc sa ku mne.
Gaarove pery ma začali láskať. Hral sa s nimi. Len s nežnosťou, bez vášne. Bozkávala som ho, slabučko hrýzla do spodnej pery a on obsypával bozkami samostatne hornú aj spodnú peru. Netuším koľko sme sa takto maznali. Po tom sme sa od seba odtiahli a on chytil moju ruku a pobozkal ju na hánku. Usmiala som sa.

„Mali by sme sa vrátiť.“
„To si hovoril aj pred tým,“ podpichla som ho a on mi až teraz opätoval úsmev.
„Teraz to myslím naozaj vážne,“ úsmev sa mu nevytrácal.
Natiahla som na seba tričko, obula si topánky a držiac sa za malíčky, sme sa vrátili k Tsunade a Kakashimu, ktorý čítal knihu.

Hneď som videla Hokagin nenápadný úsmev. Kakashi dvihol hlavu od knihy a pozrel na nás: „Bol som tam znova pred chvíľou, ale keď som videl, čo sa tam deje, ani som sa vás nič nepýtal.“
KRISTE PANE!

Kakashiho poznámku som radšej odignoroval a usadil sa s Itami, čo najbližšie k ohňu, aby sa naše chladné, mokré oblečenie, ktoré sa na nás lepilo, čo najrýchlejšie usušilo. Okamžite z nás začali stúpať oblaky pary do ovzdušia. Itami celá tvár žiarila rumencom a uprene pozorovala plamene.
Nemohol som uveriť tomu, čo sa pred chvíľou stalo. Naozaj sme sa bozkávali, skutočne sme si vyznali lásku a sme opäť... spolu.

Potreba ju bozkávať a objímať bola silnejšia ako kyslík na dýchanie. Srdce mi splašene bilo a to robilo iba kvôli nej. Nikdy pred tým som nemal dojem, že by som svoje srdce cítil alebo počul. Ale odkedy mi ona vstúpila do života, hlasitý tlkot mi rezonoval celým telom a bil do ušných bubienkov každú chvíľu. Srdce s krvou pumpovalo neskrotnú vášeň a lásku, ktorá opantávala aj posledné zvyšky zdravého rozumu.

Do čerta, veď ja som sa kvôli nej opil a to nenávidím saké. Zažil som také žiarlivé besnenie, ktoré ma skoro roztrhlo zvnútra, že som neveril, že môže existovať niečo také zničujúce, nepríjemné a bolestivé. Stála mi za všetky prebdené noci, dokonca aj náš vzťah, stál za tieto skúšky ohňom. A vrátili sme sa k sebe aj keď to vyzeralo úplne stratené.

Aké zvláštne, neuveriteľné, divné a konečne vyriešené.
Stisol som jej jemne ruku a ona mi stisk opätovala. Tsunade ani Kakashi sa už k našej veci nevyjadrovali, za čo som im bol vďačný. Tsunade si dnes zobrala hliadku a tak sme sa všetci v kľude rozložili okolo ohňa a zaspali sme behom chvíľky.

Ten pocit, pocit, že si ma Gaara vedie vedľa seba, že som opäť po jeho boku, jeho ženou...bol neopísateľný. Srdce sa nechcelo skľudniť a ani úsmev na tvári. Obaja sme sa zohrievali pri ohníku. Pritúlila som sa k nemu, sledujúc ako Kakashi zavrel oči, pričom Hokage-sama, strážila okolie neďaleko od nás.

Gaara vdýchol vôňu mojich vlasov a zašepkal do nich: „Ľahneme si, čo povieš?“
Venovala som mu úsmev a pár nežných bozkov, zatiaľ čo mi on hánkou hladil líce. Vystrel sa na zem a ja som jeho hruď použila ako vankúš. Bože! Prešla mnou nekontrolovateľná vlna niečoho, čo som ani sama nedokázala identifikovať! Nastala v momente, kedy som sa k nemu pritisla a on ma objal rukou a druhou šteklil moje zápästie, ktoré som mala na jeho bruchu. Zaklonila som hlavu, aby som mu videla do tváre: „Veľmi si mi chýbal.“
„Bože môj,“ vydýchol, „ani nevieš ako si ty chýbala mne.“
Nahodila som mierny úsmev, na čo ma pobozkal na čelo: „Dobrú noc, Itami.“
Pri tých slovách som sa zachvela. Tak dávno mi neprial dobrú noc s tým hlasom a tou láskou v ňom.
„Dobrú...“ zašepkala som a upadla do hlbokého spánku.

Z toho najpokojnejšieho spánku za posledné dni ma zobudilo tiché húkanie sovy a jemné našľapovanie tichých nôh na konáriky stromov povaľujúcich sa po zemi. Otvoril som oči a zbadal Tsunade sedieť len pár metrov od nás, uprene sledovala pomedzi stromy čistinku kde sa pásli jelene s majestátnymi parohami.
Obaja sme mlčali a dívali sa na nich. Itami vedľa mňa sa spokojne prevrátila a schúlila sa do klbka. Položil som na ňu svoj kabát a preplížil sa k Tsunade.

,,Úžasná zver, však?" zašepkala sotva počuteľne a neodtŕhala od nich oči.
Jelene sa vo veľkej svorke pásli na lúke len pár metrov od nás, vychutnávajúc si rosu za úsvitu.
,,Tsunade, choďte si ľahnúť. Ja už som sa prebral, môžem dostrážiť zvyšok, budete potrebovať silu." pokúšal som sa svoj hlboký tón tíšiť čo najviac to šlo, aby som ich nevystrašil.
,,Máš pravdu, už si ani pred oči poriadne nevidím," povzdychla si a venovala mi milý úsmev.
Potom sa poslednýkrát obzrela na lúku a ľahla si k vyhasínajúcemu ohňu.

Celkom ma zarazilo, že jelene si nás vôbec nevšímali, ale mal som aspoň zábavu až kým sa nerozhodli, že je na čase vypariť sa. Slnko sa už začínalo šplhať na oblohu a jeho lúče prechádzali do spánku každého z mojich spoločníkov.
Nechal som im ešte čas a sedel som opretý o strom, pozorujúc, ako sa Itami postupne preberá. Prežmolila si oči rukami a zívla na plné kolo. Ponaťahovala sa ako mačka a pozrela sa na miesto, kde som mal pôvodne ležať. Okamžite sa posadila a prudko sa rozhliadala, dych sa jej chvel a hrudník sa jej rýchlo dvíhal. Keď ma jej modré oči našli, vydýchla úľavou a napätie z jej tela zmizlo.
,,Bála som sa, že to bol len sen," zašepkala zachrípnutým hlasom mojim smerom a roztomilo sa usmiala.

Srdce mi divoko bilo, keď som sa zobudila a moja láska pri mne neležala. Hneď, ako som našla Gaaru, upokojila som sa. Vyhrabala som sa na nohy a vybrala sa k nemu.
„Dobré ráno, láska,“ povedal potichu a mne to oslovenie znelo ako najkrajšia pieseň.
„Aj tebe,“ jemne som ho objala.
„Ako sa ti spalo?“ položil mi jednoduchú, no tak krásnu otázku.
Zaujímal sa o mňa.
„Pri tebe úžasne, aj keď škoda, že nie dlhšie. Mala by som sa ísť prebrať.“
„Preberie ťa toto?“ jedna ruka spočinula na mojom drieku a pritiahol si ma zaň k sebe, darujúc mi bozk.

Daroval mi ešte pár bozkov, ktoré ma dostatočne dali do formy. Ale musela som sa ísť ovlažiť do jazera, bolo mi akosi horúco. So suchou pokožkou, no vlhkými vlasmi som opäť vyrazila do Konohy so zvyškom. Po pár hodinách sme vyšli z lesa a uvideli tú mohutnú bránu Listovej dediny. Ach... som konečne doma. Stalo sa toho veľa... tak ako zlého, tak aj dobrého. Pousmiala som sa pri predstave, že som to tu nazvala domovom. Zvykla som si na to, že som Konožanka. Ťukla som si dvakrát nechtom po železnom znaku na čelenke a sledovala cestu pred sebou. Opäť šiel prvý Kakashi, ja s Tsunade za ním a Gaara ako posledný.

Vo vnútri dediny, Tsunade odišla aj so Shizune, ktorá nás už očakávala do svojej kancelárie, Kakashi odkráčal niekam netuším kam a my s Gaarom sme sa pobrali domov. Kráčali sme ulicou bez držania rúk a v tom som v diaľke uvidela rodinu Inuzuka. Hana, Tsume a Kiba. Všetci traja mi mávali a ja som si to ani moc neuvedomila a rozbehla sa im naproti. Neregistrovala som Gaaru.

„Ahoj, Itami,“ usmiala sa Hana a jemne ma objala.
To isté jednou rukou spravila aj Tsume a nakoniec sa oproti mne postavil vysmiaty Kiba: „Som rád, že si prišla v poriadku.“
„Ďakujem,“ povedala som, usmievajúc sa.
Zrazu sa Kiba ku mne priblížil, dvihol ma do výšky a zatočil sa so mnou. Zasmiala som sa a potom, ako ma položil na zem som si napravila batoh.
„Ponáhľame sa teraz na návštevu, potom nás môžeš prísť navštíviť,“ povedala Tsume a popohnala svoje deti.

Ja som ostala sama stáť a počula nejaké tichšie pozdravy a v tom sa za mnou ozvalo: „To čo malo byť?“
Zastavilo sa mi srdce a nasucho som preglgla. Otočila som sa na Gaaru a hneď som odvrátila hlavu od neho preč, lebo ten pohľad by som nezniesla. Pohľad, ktorý zabíjal.
„Gaara, vieš, že ťa milujem a Kiba pre mňa neznamená nič vyše ako kamarát, ktorý mi pomohol.“
„Takto sa chováš ku kamarátom?"
„Gaara, prosím, nerieš to,“ pozrela som mu na pery a líca, lebo očí som sa bála.
„Ako to môžem neriešiť?“ rozhodil rukami.
„Veď vieš, že ťa milujem a to stačí, nie?“ povedala som sklesnuto a popozerala si okoloidúcich, ako zízajú na Gaaru.
„Tebe by sa snáď páčilo, keby som takto objal trebárs Sakuru alebo Hinatu?“ periférnym videním som postrehla, že sa zamračil.
„Záležalo by od situácie, ale toto bolo nečakané, nemala som čas sa ani odtiahnuť,“ už ma Gaara zase začína štvať!

To fakt musí takto blbnúť? Ku Kibovi nič necítim. Ach, tá žiarlivosť! Znova som začala a odhodlala sa mu pozrieť do očí, aj keď ma to skoro zabilo: „Gaara, prosím pochop, že ku Kibovi nechovám žiadne pocity.“
Z jeho prísneho pohľadu sa mi až podlamovali kolená a dávali mi pocit, že som naozaj spravila niečo zlé, no ja som nechcela. Do čerta aj s ním! Zase sa pohádame? Zase to bude také, ako predtým? Prosím, len to nie...prosím!!! Zmohol ma pocit zúfalstva.

Zrazu Gaara po mne strelil otázkou: „Prečo si teda v noci hovorila zo sna jeho meno?“
Bože...on to počul. Mala som sny, kde Kiba a Gaara bojovali na smrť. Bolo to hrozné...nočná mora!
„Odpovedz mi,“ do tónu sa mu vkradol chlad a ja som odstúpila jeden krok.
Aká náhla zmena... ešte pred pár hodinami mi povedal láska.
„Miluješ ma?“ po tejto otázke som sa rozochvela.
Vážne je náš vzťah taký temperamentný a premenlivý? Alebo sa jednoducho k sebe nehodíme?
Jeho tvár sa na sekundu uvoľnila: „To vieš, že ťa milujem...“
„Ale teraz to tak nevyzerá,“ smutne som si pozrela na nohy a on ku mne pristúpil o krok bližšie.
Znova sme boli v tej istej vzdialenosti, ako predtým. Avšak, dlho sme neboli. Spravil ku mne ďalší krok a potom ďalší, až nakoniec zastal tesne predo mnou.
„Ani u teba to tak nevyzeralo. Pred chvíľou,“ v tom ma chytil za ramená: ,,Ach, Itami Kaede... ty ma raz doženieš do blázinca.“

Zavrela som oči a mierne odvrátila tvár. Bála som sa vôbec pohnúť. Celú túto situáciu prerušil úplne neznámy hlas: „Prepáčte, že vás ruším, ale môžem na slovíčko?“
Prekvapene som otvorila oči a videla, ako pri nás stojí nejaká žena s dievčaťom vedľa nej. Gaara ma pustil a odstúpil odo mňa. Obzrela som si najprv mladé dievča, čo bolo s ňou. Dievča s čiernymi vlasmi, no keď som sa lepšie prizrela, zaznamenala som ako jej slnko vytváralo odlesky tmavozelenej. Môj zrak konečne našiel oči ženy, ktorá na nás prehovorila a celým mojím telom prešiel šok. Pozerala som na ženu, ktorá stála predo mnou a mala oči ako moja matka. Nikto v mojom živote, koho som stretla, nemal také oči. Úplne ako mama... a tým pádom, úplne ako ja.

„Kto ste?“ prehovorila som zastreto a sledovala všetky črty tváre.
„Ako sa voláš?“ vydýchla žena a mňa jej otázka prekvapila.
Spoznala ma... ako nukeninku?
„Itami Kaede,“ odpovedala som jej zdráhavo a videla, ako Gaara ticho sleduje situáciu.
„I-Itami? Si pôvodom zo Skrytej Piesočnej?“ žene sa natlačili slzy do očí a ja som už tým dupľom nebola istá, čo sa to deje.
„Áno, ale moji rodičia už nežijú,“ dostala som horko-ťažko zo seba.

V tom žena prešla ku mne a stisla ma tak tuho, že mi došiel vzduch. Veľmi sa rozplakala a stískala ma. Pozrela som na nechápavý výraz jej dcéry, ktorý som jej opätovala. Ženu som vôbec neobjala, ruky viseli pozdĺž tela.

„Prepáčte... ale, kto ste?!“ odtiahla som ženu od seba.
Vie, že som z Piesočnej... odkiaľ ma pozná?!
„Itami,“ položila si ruku na hruď, „tvoja matka bola moja sestra. Som tvoja teta.“