Cesta Jashinistu - 14. kapitola

Miesto, ktoré zabudlo na vojny

„Jaaj, už sa teším, keď si dám nejaký poriadny horúci kúpeľ!“ vyhlásil zasnene Yuu a ponaťahoval si chrbát.
Yoshi s Hidanom naňho vrhli nepríjemné pohľady, no červenovlások si to nevšímal.
„Už si ani nespomínam, kedy som naposledy zažil ten príjemný pocit, len tak si sadnúť do teplučkej vody a nechať zo seba zmyť všetok ten stres, nepokoj..,“ vravel, a možno by bol pokračoval, no uvedomil si, že jeho dvaja spoločníci jeho entuziazmus nezdieľajú, jeden ním dokonca pohŕda.
„Čo je?“ zasmial sa Yuu provokatívnym tónom. „Mimochodom, ty by si mal niečo vedieť o kvalite miestnych kúpeľov, nie, Hidan-san?“
„Ale iste,“ začal Hidan, „vrele odporúčam. Pokojne si sadni a čakaj, kým ti voda rozožerie kožu... nebude to príjemná smrť, ale pre teba celkom vhod-“
„Nie sme tu kvôli kúpeľu,“ poznamenal tretí člen partie – jediný, ktorý dokázal svoju prácu brať vážne za akýchkoľvek okolností, a ktorý momentálne pozoroval strechy drobných domčekov z odľahlého kopca, ich momentálneho táboriska. „Takže Yuu, ty si nechaj zájsť chuť na pohodu, a Hidan..,“ zamračene sa pozrel na jashinistu a prevrátil očami. „Ani neviem, čo ti mám povedať.
Každopádne,“ začal Yoshi už k téme a z vnútorného náprsného vrecka svojho odevu vytiahol dva kúsky poskladaného papiera. Ten menší vytiahol len na moment, polohlasne prečítal zopár slov: „majiteľ firmy... konkurencia, osobná ochranka... nič neobvyklé “ a schoval ho naspäť. Potom rozprestrel ten druhý, čo bola fotografia cielenej osoby, a nie po prvý krát ju ukázal spoločníkom. „Zapamätajte si ho.“
„Si robíš p***l, nie? Také nechutné prasa by som si nemohol nezapamätať. A zabil by som ho aj keby som nemusel,“ znechutene poznamenal Hidan a len tak-tak sa ovládol, aby si neodpľul.
Yuu sa pridal, aj keď trochu miernejším tónom.: „Neboj, myslím, že ho neprehliadneme.“
„Zdržte sa poznámok,“ schladil ich Yoshi, pričom sa pozeral hlavne na Hidana, a zastrčil si fotku späť do vrecka.
„Prečo?“ spýtal sa dotknuto striebrovlasý. Usmial sa, roztiahol ruky, pričom chcel zámerne vyzerať ako nejaký svätec či kňaz, ktorý sa chystá predniesť svojim ovečkám liturgiu.: „Ľudia by sa mali naučiť skromnosti. Sú takí bezvýznamní a pritom si o sebe tak veľa myslia, ts, ts, ts. Mali by si uvedomiť, že skutočná podstata života spočíva v oddanosti vznešenej sile z hora.“ Keď dohovoril, zopäl ruky, čím to všetko len zaklincoval.
Kým Yoshi sa k tomu radšej nevyjadroval, Yuu mal, prirodzene, potrebu to komentovať: „Ah, nezačínaj už zase s tými nezmyslami.“
„Nazývaš vieru v Jashina-sama nezmyslom?!“ zavrčal zlovestne a potichu Hidan, ktorého zbraň sa v mihu oka ocitla pred Yuuho tvárou.
„Myslím, že som sa k tomu už vyjadroval,“ ohradil sa Yuu, pričom ale mierne cúvol.
„Tak prečo sa k tomu vyjadruješ znova?“
„Aby si na to nezabudol.“
„Ty si naozaj koleduješ o príučku!“
„Hovoríš to, akoby som sa ťa mal báť.“
Hidan prudko švihol rukou – nie tou, v ktorej mal svoju primárnu zbraň, ale druhú, do ktorej nenápadne schytil kunai. Na tmavej čepeli sa zaleskla krv z malej reznej rany čerstvo vytvorenej na Yuuho brade. „Tak teda sleduj!“
V tej chvíli sa však do tohto malého sporu zapojil aj väčšinou nestranný Yoshi. „Hej, to už je trochu príliš! Čo je to s vami? Hidan, zbláznil si sa?“ spýtal sa prísne.
„Myslím, že to už dávno,“ ticho poznamenal jeho mladší kamarát, hoci to bola nesmelá poznámka, pretože on i Yoshi obaja poznali Hidanove schopnosti.
„Buď ticho!“ sykol na Yuua. „A ty mi daj ten kunai,“ nastavil ruku smerom k Hidanovi.
„Ale no ták, nechcel som ho zabiť, len tak trochu-“
„Hidan.“
Hidan prižmúril oči a zamrmlal nejakú z jeho bežných nadávok, potom kunai odhodil, pričom sledoval, ako sa jeho načervenalý hrot zabodol do zeme pri Yoshiho nohách. Následne sa uškrnul. „Zoženiem si ju inokedy.“
„Dúfam, že nie,“ poznamenal tmavovlasý mladík a zodvihol kunai. „Fajn, poďme už.“

Hidan bol jediný, kto sa nevedel ďakovne usmiať, keď ich na recepcii privítal postarší muž a zaželal im príjemné chvíle v jednom z preslávených onsenov Yugakure. Nebol tu rád, ale čo mal robiť? Na druhej strane, nebol jediný nespokojný...
„Vážne by som mal radšej na hlave kapucňu, než sa skrýval za tvár, ktorá nie je moja,“ mrmlal Yuu, keď kráčali po jednej z chodieb, príliš rozvoňanej mydlom. Všetci traja, pravdaže, vyzerali inak, než bol ich bežný vzhľad...
„No, na tvojom mieste by som bol radšej spokojný takto,“ poznamenal Hidan.
„Vieš,“ začal z trochu iného súdka Yoshi, „na takýchto miestach ľudia väčšinou... nenosia príliš veľa oblečenia. Nie som si úplne istý,“ zmenil tón hlasu na iróniu, „ale myslím, že tak zahalený by si vzbudzoval väčšie podozrenie.“
„Ja vlastne oficiálne ani nie som kriminálnik! Nikdy som nevidel svoju tvár na plagáte s nápisom hľadaný. Môžeš povedať to isté, čo, Yoshi? A..,“ úkosom pozrel na Hidana, no hneď sa odvrátil, „no, teba sa ani pýtať nebudem.“
„Hranica medzi nukeninom a kriminálnikom je tenká. Buď rád, ako si.“
Po tom, čo sa Yuu prestal sťažovať, sa konečne mohla začať operácia Zlaté prasa – ako to vtipne a zároveň znechutene nazval Hidan. Cez verejnú časť kúpelov sa nenápadne dostali do oddelenej, podstatne novšej prístavby - k privátnym izbám. „Ide o nejaké stretnutie klientov, predpokladám teda, že by chceli súkromie,“ rozmýšľal Yoshi, „aj keď to sa v liste nepíše, hm. Dobre. My dvaja postupne preskúmame pravú aj ľavú stranu,“ prikazoval černovlasý a pohľadom skúmal Yoshiho, ktorý pohľadom skúmal vystavenú ozdobnú vázu. Prevrátil očami. „Hidan, ty zostaneš na chodbe. Keby niečo, improvizujte, a hlavne sa netvárte ako nájomní vrahovia.“
A hľadanie zlatého prasaťa začalo.

Netrvalo dlho a ticho vo vnútri prerušil náhly zmätok v niektorej zo zadných častí rozvetvených chodbičiek. Ktosi vykríkol, čosi sa rozbilo, nasledoval menší výbuch. To bol pre Hidana hliadkujúceho vo vnútri jasný náznak, aby sa pohol tým smerom, a dopomohol k spôsobeniu ešte väčšieho ruchu.
Rýchlo kráčal k zdroju hluku, a keď už bol celkom blízko, posúvacie dvere po jeho ľavom boku sa nečakane rozleteli, pričom do protiľahlej steny vrazila mužská postava, „ozbrojená“ len uterákom. Chlap sa s krvavým čelom zviezol na zem a zapadol omietkou. Hidan ho ľahostajne prekročil, bolo mu jeho či je mŕtvy, alebo len v bezvedomí. Skôr ako však stihol vstúpiť do miestnosti, ponad hlavu mu preletela ďalšia osoba (táto si však nestihla zobrať ani ten uterák).
„Čo sa to tu, k*rva, deje?!“ spýtal sa jashinista, keď vtrhol dnu.
„Nasledujem zlaté prasa!“ vyhlásil v tom momente Yuu a nezastaviteľne sa vyrútil cez rozbité okno až na strechu, a Yoshiho aj práve príchodzieho Hidana nechal za sebou.
„Čo si to dovoľujete voči Tezumovi-sama?“ spýtal sa zhrozene muž stojaci im oproti a zakrýval si reznú ranu na ramene. Tento a jeho starší kolega boli oblečení, čo znamenalo, že museli byť od začiatku v strehu, čo znamenalo, že boli súčasťou ochranky.
„A takto v kúpeľoch,“ pridal sa ten druhý, „...to je neúctivé!“
„Na to vám seriem,“ odsekol Hidan a v sekunde zmenil dočasný maskovací vzhľad na svoju bežnú podobu. Spoza chrbta vytiahol svoju obľúbenú kosu a bez varovania sa zahnal, pričom takmer trafil i Yoshiho, avšak ten sa tomu ľahko vyhol a tiež zaútočil. Ani nie o minútu už jeden z nepriateľov ležal mŕtvy na podlahe a druhý v horúcej vode vonku, kam ho zahnal Hidan po tom, čo sa posťažoval na nedostatok miesta pre svoje útoky.
„Myslel som, že zasa budeš robiť ten svoj rituál,“ podotkol Yoshi, keď vyšiel za partnerom von. „Aj keď som rád, že si ho nerobil, zabralo by to priveľa času.“
„Neurážaj ma. Akoby oni toho boli hodní, pche!“
Obaja teraz už vo svojej skutočnej podobe rýchlo zmizli z miesta činu a rozbehli sa po škridlovej streche tadiaľ, kadiaľ pred chvíľou utekal Yuu, prenasledujúc nepriateľov.
Zozadu sa ozvali hlasy, niečo kričali. Z okna zdemolovanej hotelovej izby sa vyrútila dvojica ďalších mužov; nebolo jasné, kto to bol, ale to ani nikoho nezaujímalo. Postaral sa o nich Yoshi, ktorý sa počas behu otočil a pomocou katonu vyparil nechcených z povrchu zemského... alebo minimálne z povrchu strechy, odkiaľ obaja zleteli s horiacimi uniformami.
„Zdá sa, že budeme mať aj ďalšiu spoločnosť. Ach, keby ten idiot nebol taký hlučný,“ vravel o treťom členovi partie, „a nerobil toľko hluku.“
„Má na to predpoklady.“
„Nie jediný,“ povedal so zdvihnutým obočím Yoshi.
Hidan sa zatváril urazene. „Ja nevyhodím do vzduchu každú stenu.“
Po asi sto metroch zoskočili do akéhosi riedko zarasteného sadu. Z diaľky bolo počuť hlasy, no dvaja utečenci nevedeli, či o nich vedeli. Rozbehli sa krížom pomedzi mladé jablone, smerom k blízkemu lesu. Cestu im zrazu skrížila mŕtvola - súdiac podľa oblečenia – jedného z ochranky onoho Tezumy. Ležal horuznak a okolo neho bolo rozsypané kamenie – mnoho, avšak nič smrtiace. Jeho skon totiž očividne spôsobil obrovský balvan, čo mu pristál na hlave a rozmliaždil mu časť lebky.
Yuuho práca.
„Zdá sa, že ideme dobre,“ poznamenal Hidan, keď okolo neho prešli, príliš sa nezdržiavajúc.
„Tam sú!“ ozvalo sa vo dverách budovy, ktorej zadný vchod viedol do ovocného sadu.
Yoshi sa obzrel. „Toto nebude problém. Len neviem, čo je s Yuuom.“ Jeho pohľad vyzeral trochu ustarostene, akoby premýšľal či ďalšia mŕtvola, ktorú nájdu, nebude patriť červenovláskovi.
„Snáď nie je až taký neschopný, aby sa dal zabiť,“ Hidan prevrátil očami.
„Neviem. Ale uvidíš to prvý, ja zastavím týchto tu.“ Yoshi počas behu prudko zastavil a otočil sa, na moment sa okolo neho zvíril prach. Podujal sa na túto časť práce, pretože vedel, že Hidan počas akcie nerád zostával vzadu, a on nemal náladu na jeho sťažnosti. Aj sám sa ich zbaví veľmi rýchlo... uvažoval, keď sa pozeral ako ho začínajú obkľučovať nepriateľskí shinobi. Spojil ruky a vytvoril pečať.
Hidan sa ani neobzrel a nasledoval stopu. Pri šťastí sa Yoshi zbaví tamtých múch a oni si pokojne budú môcť spraviť barbecue. Od chrbta ho zrazu zasiahla mierna horúčava a okolo neho sa natiahli tiene. Pokračoval cestou cez les, až sa dostal na otvorené priestranstvo. Nebol to však prírodne vytvorený polom okolo širokej prepadliny – skôr to vyzeralo na prácu ohromného zemského ninjutsu.
Stál tam len malý moment, podvedome obdivujúc Yuuho úsilie, keď tu zrazu začul zvuk, ktorý je snáď každému shinobimu dobre známy – dopad ľudský nôh na nevidené miesto.
Nestihol sa ani celkom otočiť...
„Už je to nejaká doba, všakže?“ ozvalo sa spoza jeho chrbta. „Nii-san.“