Cesta Jashinistu - 15. kapitola

Spálené mosty

Nikdy o tom neuvažoval. Nikdy ani nepomyslel na to, že by sa niekedy mali znova stretnúť. Ľahko to vytesnal zo svojej mysle, už dávno, a o to viac šokovaný bol, keď sa teraz zamyslel nad tým, že o tom nikdy neuvažoval.
Obrátil sa k Shikovi zoči-voči a zahľadel sa do jeho tváre. Opantal ho pocit, akoby sa díval na osobu, ktorú nikdy predtým nevidel. Bol, prirodzene, vyšší ako si ho pamätal a strapaté hnedé vlasy mu siahali takmer až po plecia. Vždy býval vychudnutý a teraz tomu nebolo inak, no predsa z neho vyžarovalo čosi, čo by hocijakému človeku zabránilo pomyslieť si o ňom, že je slaboch – tak, ako tomu bývalo. Čo sa však zmenilo najviac, sa nachádzalo v jeho tvári.
Stáli nehybne po niekoľko dlhých sekúnd. Vietor rozochvieval lístie stromov, ktoré sa nachádzali v najbližšom okruhu asi tridsiatich metrov. Slnko sa chýlilo k západu takmer presne nad hlavou mladého shinobiho z dediny Skrytej v horúcich prameňoch.
Hidan si uvedomil, že krik a zvuky zbytočného boja, ktorý sa sa ešte pred chvíľou odohrával pred vstupom do lesa, ustali. Odvial ich ďaleký vietor. Okato sa nahol, aby dovidel na novovytvorenú (únikovú) lesnú cestičku za Shikovým chrbtom. „Podarilo sa ti prežiť Yoshiho útok?“ spýtal sa prekvapene.
„Vyhol som sa mu. Nezaujímal ma,“ zaznelo chladne z úst starého priateľa.
Hidan sa škrnul. „Mal by.“ Začal sa mierne krčiť, akoby bol pripravený urobiť nejaký prudký pohyb. Nebol to však ofenzívny postoj.
Vyskočil do výšky práve vo chvíli, kedy sa spomedzi stromov vyrútila ohnivá guľa, ktorá síce nebola mierená naňho, no ľahko ho mohla trafiť - a nechať si zbytočne spáliť oblečenie je vážne otrava. Dopadol o pár metrov vzad a v závane teplého vzduchu k nemu z oblohy zoskočil aj Yoshi. Bez slov chvíľu sledovali, ako zo zasiahnutého kúska zeme stúpa jemná šeď. Nebol to však dym. Bola to para, vystupovala vysoko, až sa napokon rozplynula v okolitom vzduchu. Pomaly začala odhaľovať postavu stojacu v centre uplynulej kolízie dvoch živlov.
Černovlások opäť zopäl ruky, nadychoval sa... avšak Hidan ho prerušil zodvihnutím ruky, čo prekvapilo ich oboch.
„O čo ti ide?“ spýtala sa mierne podráždene Yoshi.
„O zlaté prasa predsa. Daj mi len malý moment.“
„Čo najrýchlejšie nás dobehni.“ Po tejto rýchlo premyslenej odpovedi bez zbytočných otázok sa Hidanov parťák začal vytrácať v diaľke, kam pôvodne smerovali, aby dostihli Yuua – ktorý už nemohol byť ďaleko.
Horúci vzduch sa opäť začal ochladzovať. Jashinista stál na mieste a zaujato sledoval, ako sa pred ním črtá celkom nezranená osoba, o ktorej by bol predpokladal, že bude po takom útoku len nehybne ležať v prachu umelovytvorenej jamy. „Nevedel som, že ovládaš suiton,“ uznal.
Shiko sa narovnal. „Je veľa vecí, čo nevieš a nikdy si nevedel.“
„Dúfam, že si mi neprišiel porozprávať o veciach, ktoré ma absolútne nezaujímajú.“
„Áno – chápem. Načúvať bola vždy tvoja slabina. Ale momentálne nemáš inú možnosť... keďže si sa pre to sám rozhodol. Mimochodom, asi by som sa mal cítiť poctený tvojou pozornosťou, všakže?“ spýtal sa, pričom niektoré z tých slov vyslovil s neskrývaným odporom.
„Som prekvapený – uznávam. Ale nemám na teba celý deň.“
„Škoda... škoda, že nemáš čas na starých priateľov. A to mi pripomína začiatok tohto všetkého,“ ledabolo rozhodil rukami, no i tak nebolo jasné, čo má na mysli. „Bol som vážne smutný, keď som sa dozvedel, že si opustil dedinu. No to bolo len chvíľu pred tým, ako prišla ešte väčšia rana, a to oznámenie o smrti... o zavraždení mojich rodičov. Ale... vieš, čo bolo na tom všetkom najstrašnejšie?“
Hidan mal tušenie, že to vie.
„Najstrašnejší bol fakt, že to bol práve môj najlepší priateľ, kto ich zabil.“
Tak predsa.
„Ako myslíš, že som sa asi cítil?“ spýtal sa Shiko a výraz na jeho tvári zostával nutrálny – prejav skrytého psychického utrepnia, ktoré ho po dlhom čase vyšťavilo natoľko, že v ňom zanechalo len hlbokú prázdnotu.
Hidan si vyhodil kosu na plece, zavrel oči a dlho vydýchol. „Mal som zabiť aj teba.“
„Áno, to si mal,“ uznal Shiko. „Ušetril by si ma od všetkého, čo si mi sám spôsobil. Od dlhých mesiacov života v depresiách... ale aj od rokov plánovania pomsty,“ pri týchto slovách tón jeho hlasu čudne potemnel, ba aj jeho postoj sa zmenil. „A v konečnom dôsledku by si ušetril aj seba, pretože teraz ťa zabijem.“
Zabiješ? Mňa? Hidan pootvoril ústa, mal chuť sa zasmiať, ale z neznámych príčin toho nebol plne schopný. „Si si istý?“ spýtal sa len.
„Prestaň o mne pochybovať, tak ako si to robil vždy! Nie som ten, koho si poznal. Od toho dňa som sa zmenil. Vlastne... od toho dňa žijem len pre jednu vec. Aj keď viem,“ na moment sa akoby zasekol, pozrel mimo, „že rodičov mi to nevráti.“
Hidan si znova hlboko povzdychol. „Pozri... ak sa teraz otočíš a odídeš, nechám ťa žiť,“ vravel, a myslel to úprimne. „Ak nie..,“ nedopovedal.
„Pche! Vravím ti, že už nie som ten, kto som býval. Hlúpučný slabučný chlapček, čo sa bojí akéhokoľvek konfliktu.“ Namieril na Hidana kunai vo veľavravnej póze. „Chcem, aby si pykal. Chcem... chcem dorovnať tú bolesť, čo si mi spôsobil, hoci to bude iným spôsobom,“ zaprisahával sa Shiko a v jeho očiach zahoreli plamienky – bol to vôbec prvý prejav nejakých tuhších emócii.
Vyhrážaš sa mi bolesťou? Zaujímavé.
Na moment nastalo napäté, trochu trápne ticho – dívali sa na seba ani dve vrany a rozhodovali sa či začať s útokom alebo protiútokom. Napokon sa k prvému kroku podujal mladší z dvojice. Spojil ruky, vytvoril zopár pečatí, následne mierne skrčil nohy, aby sa zaprel do zeme. Zavrel oči.
A Hidan čakal. Nevedel, čo sa jeho protivník chystá urobiť, no bol dostatočne trpezlivý – vlastne zvedavý – aby počkal na útok. Príde priamo? Zľava, sprava, zozadu? Alebo doslova vystretkne ako gejzír priamo spod jeho nôh? Sekundy plynuli. A zrazu zahrmelo. Nebo zosivelo. Z oblohy doľahol sipot a jeho pravá podoba začala pokrývať rozrytú pôdu naokolo, vnikať do nej a meniť jej hustotu.
Jemné kvapky sa Hidanovi rozplývali pred očami. „Dážď,“ skonštatoval spýtavým tónom, rozpažil ruky a mierne zaklonil hlavu. To je všetko?
„Použitie prírodnej vody je výhodnejšie v niekoľkých smeroch,“ vysvetlil trpezlivo Shiko a vystrel sa. „Mimochodom, vieš, že o vode sa vraví, že očisťuje od hriechu? Nuž ale,“ pokrčil plecami a naklonil hlavu, „nie všetci sú hodní spásy, všakže?“
Prúdy vody, ktoré medzičasom začali vytvárať bariéru okolo Hidanových nôh, vystrelili.

Sk*rvená voda! sťažoval sa jashinista, kým odskakoval od ďalších a ďalších vodných striel. Už teraz bol dosť premočený, a teda musel ovládať ťažšiu váhu, než na akú bol pri svojom tele zvyknutý. Vyskočil do výšky, predviedol úctyhodné salto a o pár sekúnd sa v sandáloch zaboril do zabahnenej pôdy. Kúsok zeme, ktorý sa stal ich bojiskom, sa totiž rýchlo zmenil na neobjednaný bahenný kúpeľ.
Hidan, ktorý začal byť pekne nahnevaný, hodil svoju kosu do protiprúdu ďalšej vodnej strely pripomínajúcej vlniaceho sa hada, na konci ktorej zazrel ľudský pohyb. Akonáhle sa uhol a prúd vody sa roztrieštil o jeden osamotený peň, všimol si, že súper sa mierne vzdialil. Zúžil oči a zistil, že Shiko sa chytil za rameno a akoby z neho niečo zotieral. Hidan sa uškrnul a pritiahol si svoju zbraň, avšak úsmev mu pohasol.
Sku*vená voda! zopakoval v duchu opäť, keď si všimol, že čepele kosy sa lesknú viac ako obyčajne – a to kvôli ich momentálne mokrému povrchu. Čerstvá krv sa z nich zmyla skôr, než tomu mohol zabrániť. Rozhodol sa pre chvíľkovú mentálnu činnosť, ktorú veľmi často nevyužíval – začal taktizovať.:
Ten dážď síce nebol silný, aj keď už teraz veci mierne komplikoval. Horšie to bolo so Shikovým jutsu; keby sa Hidanovi aj podarilo získať jeho krv a nakresliť na zem rituálny symbol, silný prúd vody by ho mohol rýchlo zmyť. Možno by mal súpera skrátka zabiť ručne-stručne...
Nie. Súboj ako tento by sa nemal premárniť obyčajnou smrťou. To je jasné.
Pôjde to. Len musí zabrániť, aby pokračovalo to vodné jutsu. A po druhé, presunúť sa niekam, kde nie je tak vlhko... Hidan sa zvrtol a namieril si to smerom, ktorým už predtým zmizli obaja jeho kriminálni spoločníci.
„Rozhodol si sa pre útek?“ zaznel hlas podfarbený pohŕdaním.
To určite, pomyslel si Hidan, no neobzrel sa.
Keď prebehli zopár stoviek metrov, jashinista zastal. Obzrel sa smerom za seba, kde očakával Shika, no ten kamsi zmizol. Opäť si však povšimol, ako mu okolo nôh začína krúžiť tenký prúd priezračnej tekutiny a hneď nato sa z diaľky začal približovať tvorca tejto nepríjemnej techniky. Hidan chytil do rúk kosu a neprirodzene pomaly sa napriahol, než ju hodil na svoj cieľ. Urobil tak len moment pred tým, než voda spod jeho nôh vystryskla a začala sa tvarovať do niekoľkých chápadiel. V ďalšej sekunde sa čepele kosy zabodli do zeme za Shikovým chrbtom po tom, čo sa im chlapec šikovne vyhol a na opačnej strane sa chápadlá práve spojili do tvaru gule, čím v sebe uväznili svoju obeť.
No fajn, pomyslel si Hidan. Zadržiavajúc dych pociťoval, ako sa jeho telo dostáva pod kontrolu studenej vody. Každú chvíľu ho úplne ovládne a on sa nebude môcť hýbať.. voda sa mu dostane do pľúc a... Nie, to sa predsa nestane.
Táto vodná cela nebola úplne na zahodenie, problém bol len ten, že nebola úplne uzatvorená. V jenom bode pretŕčalo von kovové lano Hidanovej kosy. Všimli si to, samozrejme, obaja súperi, no ani jeden si nebol istý, pre koho bude mať táto skutočnosť nejaký efekt – a či vôbec.
Shiko sa chvíľu len z diaľky díval, jeho jutsu postupne celkom ochromovalo Hidanovo telo. Všetko vyzeralo v poriadku – pokiaľ sa mu nejakým zázrakom nepodarí uniknúť (ale tomu radšej Shiko nechcel veriť), mal by sa skrátka zadusiť. Alebo mu pripraví nejaký horší osud? Začal sa pomaly približovať. Cítil v kostiach silu vody, ktorá zvierala hrdlo nepriateľa. Cítil, že má na dosah niečo, po čom dlho túžil.
No tak, poď ešte bližšie.
Hnedovalsý mladík bol už od Hidanovho vodného väzenia vzdialený už len na menej ako desať metrov. A čosi ho lákalo ísť sa pozrieť ešte bližšie... chcel vidieť tú bezmocnosť v tvári svojho nepriateľa – totiž starého priateľa. Chcel vidieť...
Teraz!
Hidan nemal tušenia, či mu jeho plán vyjde. Nemal si to ako overiť, ani kedy. Cítil, ako mu pomaly dochádza dych... Na malý moment sa zamyslel či by sa zadusil? Alebo by ho jeho nesmrteľnosť zachránila? Pred vykrvácaním iste, lenže toto nebol ten prípad... Neistota ohľadom tejto témy v jeho hlave zotrvala dlhšie, než predpokladal. Sústredil všetku svoju silu do zápästia na ľavej ruke. Prstami siahol na lano a v nasledujúcej sekunde sa mu podarilo, čo zamýšľal – pritiahnuť si svoju zbraň.
Kosa sa odlepila od zeme a presvišťala vzduchom vo chvíli, kedy bol Shiko už len na dva kroky od paralyzovaného súpera. Prudký pohyb za svojím chrbtom si všimol, uhol sa do strany, čím uvoľnil cestu letiacej zbrani. Tá prudko narazila na vodnú stenu, ktorá okamžite stratila svoj tvar, a následne takmer knokautovala svojho majiteľa. Hidanovi sa však podarilo nezraniť sa, chytiť do ruky svoj nástroj skazy a uskutočniť plánovaný protiútok.
Lano obmotalo pás hnedovláska, ktorý vytušil komplikácie a chcel uniknúť z dosahu Hidanovej kosy – čo sa mu však, zjavne, nepodarilo. Keďže sa mu nepošťastilo sa vyšmyknúť, rozhodol sa pre ninjutsu. Spojil ruky a... v tej chvíli mu jedna z mohutných čepelí siahla na predlaktie ľavej ruky. Švih bol tak prudký, že v momente takmer oddelil jeho zápästie od zvyšku tela.
Zaznel krátky bolestivý ston. Shiko si pomyslel, že toto je možno jeho koniec, no kým uskakoval pred ďalším možným útokom, uvedomil si, že žiadny neprichádza. Vzdialil sa, nemotorne sa postavil, pri tele sa mu pokyvkával kýpeť takmer stratenej ruky. Pokiaľ toto nebol koniec jeho života, bol to minimálne koniec jeho vodných techník. Pocítil, ako jeho v rukách nahromadená chakra pomaly vyprcháva, ustupuje inam. Zadíval sa nenávistným pohľadom na strojcu tohto nešťastia. Nevyzeral, že by chcel ešte útočiť... čo je za tým?
Hidan, ktorý sa taktiež vzdiali, sa usmieval. Cítil, ako mu v tele koluje adrenalín a rozplýva uplynulý pocit stuhnutosti svalov. Víťazoslávne si prešiel rukou po vlasoch, pričom sa stále usmieval. Vyplazil jazyk a pocítil chuť opojnej tekutiny.

Dávno stratil všetko. Prišiel o všetkých a stala sa z neho len prázdna schránka. Roky žil v presvedčení, že pokiaľ neexistuje spravodlivosť, on prevezme toto bremeno; žil v túžbe, že sa pomstí. Teda, prežíval. A zrazu bol všetkému koniec. Jediná šanca, na ktorú sa dlho pripravoval, sa obrátila proti nemu. Zradila ho... tak, ako už mnoho iných vecí. Klesol na kolená a ponoril sa do stavu hlbokého zamyslenia.
Prečo? Nebol snáď dosť silný? Nebol dosť odhodlaný? Zahľadel sa do zeme a uveodomil si svoju bezvýznamnosť na tomto svete, ako aj náhly vzostup vnútornej pokory, ktorá ho dlho nenavštívila.
Možno je to takto správne. Možno by sa mal konečne poddať... možno ho to oslobodí. Jeho úloha sa skončila neúspechom... ale skončila. Konečne bude cítiť skutočný pokoj.
Slepým pohľadom sa zahľadel na starého priateľa. Vyzeral, akoby prežil extázu, a keď sa teraz konečne spamätal, začal pomaličky kráčať k nemu.
Možno je väčšie utrpenie žiť, uvažoval Shiko. Neznášal tohto človeka, ale v jednej chvíli akoby zabudol na to utrpenie, čo mu spôsobil. Je preňho vôbec niečo sväté? zamyslel sa ľahostajne, zmierene. A vtom mu napadla jediná otázka, na ktorú by rád poznal odpoveď ešte predtým, než sa preňho nadobro všetko skončí.
„Zabil..,“ prudko sa nadýchol. Musel si to overiť - aby vedel či je tento človek úplné monštrum, alebo len čiastočné. „Zabil si svoju mamu?“
Hidana tá otázka prekvapila. Chvíľu akoby rozmýšľal. Napokon si vydýchol. „Nie,“ odvetil.
Bolo po všetkom.
Hidan pristúpil k jeho bezvládnemu zakrvavenému telu. Pozrel do jeho tváre – do jeho bezvýraznej tváre - a zotrval tak niekoľko dlhých sekúnd. Uvedomil si, že to nebol jeho útek z Yugakure, ba ani stretnutie s Jashinom, čo pokladal za definitívny koniec minulosti. Možno to bolo preto, lebo na Shika nemyslel snáď nikdy od doby, čo sa videli naposledy, alebo si jeho tvár zvykol vybaviť len ako chvíľkové nechcené spomineky, čo nič neznamenali... avšak dnes ho čosi dostihlo – udalosti, na ktoré zabudol už dávno.
Uvedomil si, že až dnes konečne spálil všetky mosty.