Cesta Jashinistu - 13. kapitola

Návrat domov

„Dúfam, že sa už nevrátiš,“ poznamenala tŕpko osoba za Hidanovým chrbtom, avšak hneď nato sa uškrnula.
„Drž hubu.“
„A prečo vlastne nemôžeme ísť aj my?“
„Pretožeee.... heh.“ Hidan sa otočil a zvláštne sa usmial; ťažko bolo vyčítať, či to bol výraz ľahostajný, varovný či dokonca túžobný – alebo mal zo všetkého trochu? „To by som vás musel zabiť.“
Jeden z dvojice nadvihol obočie, druhý prevrátil očami... asi si mysleli, že Hidan žartuje. Keď sa striebrovlasá postava opäť odvrátila a kráčala ďalej do húštiny, počula za sebou už len nehlučné „Je čudný.“ (Toto vyhlásenie bolo však následne uzemnené druhým, serióznejším hlasom.: „To hovoríš ty?“)
Akonáhle si bol Hidan istý, že ho stratili z dohľadu, premiestnil sa medzi stromy na opačný koniec ich provizórneho tábora, a teda zmenil zdanlivý smer svojej cesty. Nepotrebujú vedieť, kadiaľ naozaj idem.

Nikto si ho nevšimol, kým prechádzal tmavou chodbou osvetlenou nástennými pochodňami. Bolo tu mŕtvo ako vždy... ale pritom nebolo. Hidan si s úsmevom pomyslel, že za iných okolností by mu tá „mŕtvosť“ bola viac než osobná – teda, kedy ho tu náhodou chytili. Ale nie teraz; a už vlastne nikdy. On sem totiž patrí.
Svetlo na konci tunela sa približovalo, až napokon Hidana celkom pohltilo. Raz opäť stál na kruhovom nádvorí a zasnene sa díval na dominantu toho miesta: vysokú kamennú stavbu s úzkymi čiernymi oknami. Spomínal si, ako Chrám Jashinov zazrel po prvý krát – bol fascinovaný. A teraz to nebolo inak. Avšak niečo sa predsa zmenilo – dnes už necítil strach, lež pokoj a pokoru. Áno, pokoru. Vo svojom bežnom chaotickom živote plnom bojov a rituálov sa nemohol skutočne upokojiť..
Ale tu to bolo iné. Tu bol doma.
Keď vystúpil po schodoch a vošiel do chrámu, nostalgicky si povzdychol. Porozhliadol sa po priestore pokrytom mramorovou podlahou a všimol si, že okrem neho bol vo vnútri len jeden ďalší človek, kdesi vpredu, a v meditačnom sede si čosi mrmlal. Hidan ho ignoroval a vyhliadol si jedno z miest, kde na zemi ležala bledočervená poduška. Keď sa pohodlne usadil, vytiahol si spod bundy prívesok a zovrel ho v dlaniach.

„Skutočne,“ poznamenal prekvapený hlas, akonáhle Hidan vyšiel z chrámu na nádvorie, načo sa chlapec rovnako prekvapene obzrel. Vedľa neho stál... kto iný, než ten blonďavý ťuťmák?
„Niekto mi vravel, že ťa videl prísť, tak som sa šiel presvedčiť,“ povedal s úsmevom Naoki. „Chlapče, nevidel som ťa tri roky! Ako vidím, podrástol si. Zaujímavé, nikdy by som si nebol pomyslel, že to je možné, heheh.“
Hidan zažmúril oči a vykúzlil tým na svojej tvári jeden zo svojich obľúbených vražedných výrazov. „Už nikdy,“ začal a prepaľoval Naokiho pohľadom, „mi nehovor chlapče.“
Blondiak sa zarazil, ale následne sa chápavo usmial.
„A mimochodom, nie je to moja chyba ani problém, tie tri roky. Párkrát odvtedy, čo som prvýkrát odišiel, som tu bol. Aj keď uznávam, že naposledy asi pred pol rokom... Ale ty si tu nebol,“ vysvetľoval Hidan. „Našťastie,“ dodal ešte.
„Ako vidím, si ešte bezohľadnejší, ako si býval.“
Hidan sa uškrnul. „A?“
„Niekto sa snaží byť zlý chlapec,“ poznamenal ženský hlas, ktorý sa nečakane priblížil zozadu a jeho majiteľka prešla až nepríjemne blízko stojacej striebrovlasej postavy.
„K*rva, tak ty si mi dupľovane nechýbala!“ vyhlásil Hidan, otriasol sa a znechutene spravil dva kroky do strany.
„Ale no tak, hovoril predsa, že nechce, aby sme mu viac hovorili chlapec,“ krotil Sashiku Naoki. „Všakže, chla-“ Nestihol to však dopovedať a už sa mu pred nosom pokyvkávala lesklá červená čepeľ.
„Ou, ou, ou,“ ohrádzal sa Naoki, „no dobre, uznávam, že ten reflex nebol zlý. Mimochodom, čo tvoja spoločníčka?“ spýtal sa. Pravdaže mal na mysli Hidanovu zbraň, ktorý si ju opäť ukladal za chrbát.
„V pohode,“ mykol Hidan plecom, hoci v skutočnosti s ňou bol veľmi spokojný.
„A čo inak? Kde sa túlaš? A čo robíš? No tak, rozprávaj!“ Naoki bol akosi príliš nadšený.
Hidan si otrávene povzdychol. „Robím len to, čo by som mal.“
„A čo... iný život?“ Blondiak sa čudne usmial, no Hidan zjavne nepochopil, čo mal na mysli. „Veď vieš... nejaké baby a tak.“
Vážne ťa zaujíma niečo také?! Hidan sa mierne začervenal, nebolo však jasné či pre samotnú tému rozhovoru alebo za tým bolo niečo viac. Zamračene sa díval na toho blázna, no po chvíli jeho výraz prešiel do štádia flegmatizmu až mierneho pohŕdania, ktoré dal najavo, keď si následne premeral Sashiku stojacu vedľa.
„Nechcem dopadnúť ako ty.“
„Čo?! Čo si tým chcel-“ zarazili sa obaja naraz, no z neznámych príčin ani jeden nedokončil vetu.
„Možno sa nemýliš... a možno áno,“ zamýšľal sa Naoki, ktorý sa narozdiel od Sashiky ovládol, a preto musel spoločníčku podržať, aby Hidana na mieste nezdrala z kože. „No, ono je to tak trochu zvláštne... úprimne, väčšinu času sa snažíme jeden druhého nezabiť,“ vysvetlil.
...a hneď nato mu do brucha vrazila päsť, pričom jeho oči takmer opustili očné jamky. „Do... ah, to bolo začo!?“ zahučal, no tón jeho hlasu bol akýsi piskľavý.
„Nezabrániš mi, aby som toho fagana poslala do pekla!“
„Nenič zbytočne naše vlastné sily... radšej.“
Hidan si pomyslel, že na tých dvoch už nemá nervy a nenápadne začal cúvať preč, no vzápätí sa zarazene otočil a spýtavým pohľadom pozrel na Naokiho, pokúšajúceho sa neprehýbať sa od stále pulzujúcej bolesti od Sashikinho úderu.
Hnedovláska sa po Naokiho poslednej vete tiež nejako rýchlo upokojila, čo v Hidanovi vyvolalo ešte väčšie podozrenie na to, že tu niečo nie je v poriadku.
„Aaah,“ zavrčala Sashika, akoby prišlo na nejakú nepríjemnú tému. Po krátkom pohľade na Naokiho, ktorý ešte stále naberal dych, jej došlo, že je na nej vysvetliť situáciu. Otočila sa na Hidana a zatvárila sa seriózne – to chvíľkové šialenstvo z nej očividne už celkom opadlo.
„Pred niekoľkými dňami bola neďaleko spozorovaná malá skupinka ninjov zo Skrytej Kamennej. Ťažko povedať, čo tu robili, no potulovali sa akosi príliš blízko vstupu do našej jaskyne. Než sme stihli zmobilizovať zopár ľudí, ktorí by sa o tých drzých zasranov postarali... oni boli zrazu preč.“
Hidan nadvihol obočie.: „A problém je..?“
„Problém je ten, ty trdlo, že nevieme či sa o nás niečo dozvedeli, a ak áno... no, obávame sa možného útoku.“
„Ako by sa mohli niečo dozvedieť? Veď do vnútra sa nemohli dostať.“
„To pravdepodobne nie,“ zapojil sa do rozhovoru Naoki a konečne sa dokázal vzpriamiť, „ale nikdy nevieš.“
„Ale no tak!“ prehodil Hidan a snažil sa z toho nerobiť drámu, „veď kto sú oni? A kto sme my?“ Buchol o zem koncom železnej tyče svojej kosy. „Len nech prídu. Aspoň bude niekto potešený,“ povedal a pohladil prívesok na svojej hrudi.
„V koľkých veľkých bitkách si bojoval?“ spýtala sa Sashika zvedavo, ale bolo jasné, že odpoveď nepotrebuje.
Hidan sa zarazil, možno chcel aj niečo povedať, ale vtom sa Naoki radšej pokúsil o odľahčenie situácie.: „No, každopádne,“ usmial sa, „nevieme či o nás skutočne prejavili nejaký záujem. Už sú to štyri dni a nič sa nedeje. Tiež radšej verím možnosti, že to celé bola len hlúpa náhoda bez následkov.“
„Hm.“ Hidan sa zamračil a na chvíľu sa zadíval do prázdna. Následne si dlho vydýchol. „Idem sa vyspať,“ oznámil a pobral sa smerom k obytným jaskynným priestorom. „Majte sa,“ pozdravil ich, akoby sa zasa nemali dlhšiu dobu vidieť.

Hidan mal v pláne odísť z Chrámu až nad ránom, ale akosi nebol unavený, takže si odpočinok neposedne skrátil. Mesiac síce už mieril k západnej strane horizontu, no stále bola noc, keď kráčal v tmavých tieňoch lesného porastu.
„Oh, Hidan-san? To už si sa vrátil?“ zaznela otázka červenovlasého hliadkujúceho, akonáhle zbadal Hidana vykročiť spomedzi stromov, mieriac k nim. „Nejako skoro. Počkať- si to vážne ty?“
Ale nie, nezačínaj s tým zase, pomyslel si príchodzí. Nič nepovedal, kým Yuu pristupoval bližšie a premeriaval si ho. Po niekoľkých sekundách ticho zaniklo v otázke obozretného mladíka: „Aké je heslo“?
To si robíš srandu. Hidan sa zamračil i napriek tomu, že ho tie slová až tak neprekvapili. Yuu už raz predtým navrhol, aby sa o svojej identite pre každý prípad presviedčali nejakým heslom. No, navrhol to skutočne iba raz.
„To svoje zasraté heslo si strč do pr*ele.“
Yuu sa usmial. Presne takúto reakciu počul aj prvýkrát.
Hidan si povzdychol a šiel si prisadnúť k malému ohnisku, kde sa zohrieval Yoshi, tretí člen partie.
„Vážne vyzeráš inak,“ poznamenal sediaci. „Aj keď nie v tom zmysle ako to povedal henten trkvas.“
„To nie je vaša vec...“
„Dobre teda. Nieže by ma to aj nejak trápilo. Ale čo je dôležitejšie, máme prácu. Nový kšeft,“ povedal neutrálnym tónom, ale vzápätí ho zmenil. „Pre teba to bude obzvlášť zaujímavé, myslím.“
Hidan sa naňho nechápavo pozrel. Väčšinu misií zvykol brať flegmaticky, tak prečo by táto mala byť obzvlášť zaujímavá? Zadíval sa na uškŕňajúceho sa Yuua, ktorý sa prechádzal okolo a striedavo pozoroval temný les a konverzáciu pri ohni.
„Ono vlastne ani nejde o typ misie... len sa zasa zbaviť niekoho nadbytočného, poznáš to. Ale ide o miesto, kde máme tú osobu zastihnúť.“ Spravil rukou nejaký imaginárny tvar pri svojom krku a potom ukázal na Hidana. Ten sa však len nechápavo zamračil. Yuu otrávene vzdychol a ukázal na svoju čelenku, potom zasa na Hidana.
„Oh,“ pochopil jashinista. Yugakure. „No a čo?“ pokrčil plecami, dal si ruky za hlavu a ľahol si na trávu. Nezvládol však udržať ľahostajný výraz na svojej tvári príliš dlho, tak sa nakoniec zachichotal. „Zaujímavé. Kedy vyrážame?“
„Hneď,“ oznámil Yoshi a zahasil plamene.