Cesta Jashinistu - 11. kapitola

Jashinista

Hidan si s prekvapením premeriaval nádvorie, ktoré okamžite spoznal, a ľudské tváre, ktoré sa naňho zrazu obrátili – niektoré prekvapené väčšmi než chlapec, iné pomerne ľahostajné... a snáď tam bola aj jedna s hrdým úškľabkom. Ozvalo sa zopár šepkajúcich hlasov.
Strieborná hlava sa otočila vzad, akoby sa chcela vrátiť k najväčšiemu zážitku svojho života. Akonáhle sa však fialové oči zadívali do prítmia chrámu, zbadali len prostý interiér v širokej vstupnej hale a po stranách dva vysoké stojany so sviečkami. Chlapca ovládol náhly pocit smútku, avšak pri tejto myšlienke na hrudi okamžite pocítil teplú auru. Otočil sa naspäť, tvárou k obecenstvu, a netušil, čo by malo nasledovať.
„Kto by to bol povedal?“ ozval sa niekoho posmešný, no zároveň aj uznanlivý hlas.
„Ticho!“ umlčal ho ktosi ďalší. „Prineste obeť!“ zvolal, načo sa malá skupinka kdesi v úzadí dala do pohybu.
Obeť? pýtal sa Hidan sám pre seba a stále nevedel, čo presne je v pláne.
Vo chvíli, ako sa dav rozostúpil pred príchodiacimi, mu však svitlo. Sprvu si bol sám sebou trochu neistý, následne sa mu však na perách vyčaril potmehúdsky úsmev.
Pod schodmi zastala trojica ľudí, všetci si však všímali iba tú prostrednú: strapatú ženu s bledými uslzenými očami prezrádzajúcimi strach z neznáma. Jeden z dvojice ľudí, ktorí ju sem dovliekli, do nej nenápadne strčil, po čom sa žena zatackala a zviezla sa na prvý schod. Zjojkla, postavila sa a so sklonenou hlavou zopäla ruky, akoby sa modlila. Toto gesto vyvolalo v dave pohoršenie i výsmech.
„Hlúpa žena, ku komu sa modlíš?“ smial sa vysoký hlas za jej chrbtom.
„Bezverci musia trpieť!“ pridal sa ďalší.
Žena nereagovala. Nemohla. V strachu sa ani neodvážila obzrieť, aby uvidela tváre týchto krutých ľudí. Trasúc sa, zmohla sa pozrieť iba pred seba a mierne dohora, kde videla stáť chlapčenskú postavu v bordovom rúchu. Pravdepodobne jej došlo, že toto striebrovlasé dieťa je novic v tejto podivnej sekte. Tvárila sa, akoby ho ľutovala, avšak to sa dalo cez jej vydesenú grimasu ľahko prehliadnuť.
Ku Hidanovi pristúpil chlapík a podal mu akúsi zvláštnu kopiju – dlhú železnú tyč s nebadateľne, no iste veľmi účinne zaostreným hrotom. Ukázalo sa, že povytiahnutím mohla kopija vyrásť do dvakrát takej veľkosti, než bola tá pôvodná. Ako ju chlapec vzal do ruky, pochopil, čo sa od neho očakáva – spomenul si na ten incident, kedy mu Naoki ukazoval pravú podstatu rituálu.
V druhej ruke mu spočinul podarovaný kunai. Keď si ho premeral letmým pohľadom a párkrát poprevracal v dlani, vykročil – doprevádzaný napätým vyčkávaním – k úboho vyzerajúcej ženskej postave.
„P-prosím... prosím, chlapče...“ začala bľabotať žena, akonáhle si všimla blížiacu sa hrozbu, „prosím... ne-neubližuj mi.“ Jej vzlyky však, samozrejme, nemali žiaden efekt.
Hidan prišiel až celkom blízko k svojej budúcej – a zároveň celkom prvej – obeti, a premeral si ju opovrhujúcim pohľadom. Žena by bola prisahala, že v jeho tvári na chvíľu zazrela úsmev – milý úsmev. Ale možno sa jej to predsa len zdalo... ak tam ten úsmev aj bol, zmizol v mihu oka a zmenil sa na dychtivý úškrn. Ženine oči sa naľakali a reflexívne pred seba zodvihla ruku, akoby si chcela chrániť tvár pred ohňom. Následne pocítila, ako jej čosi nemilosrdne preťalo žily na zápästí a rezná rana jej v momente vypustila prúdy červenej tekutiny. Silno si na to miesto pritlačila druhou rukou, mierne vytočila sklonenú hlavu a čakala ďalší nepriateľov výpad. Avšak uvedomila si, že ten neprichádza. Keď sa odvážila znova pozrieť na chlapca, ten kráčal po pár schodíkoch naspäť. Nevedela, čo to má znamenať, ale bola rada, že jej už viac neublíži.
Aká len bola nevedomá.
Hidan za radostného očakávania a tichého smiechu ostatných jashinistov zaujal veľavýznamnú pozíciu priamo pred bránou do Jashinovho chrámu. Jediným pohľadom do hora, kde cez malý skalný otvor uvidel oranžovú oblohu, nabral sily, pričom si ešte pod rúchom nahmatal prívesok. Následne kúsok kovu, čo zvieral v ruke, priblížil k svojim perám, vyplazil jazyk... aby oblízal čepeľ.
Zreničky sa mu rozšírili. Cudzia krv naňho zapôsobila ako medicína s tým rozdielom že táto, na rozdiel od tej skutočnej, chutila opojne a doslova mu dávala silu. Mal pocit, akoby jeho telo silnelo, ako by sa menilo. Pozrel na svoje ruky a spomenul si na záver nedávneho boja s dvoma piesočnými shinobi. Keď videl, ako sa pred začatím rituálu pozmenilo Naokiho telo, bol ohromený a zároveň vydesený. A teraz, keď videl, ako sa jeho vlastná pokožka mení z telovej farby na čiernu doplnenú o biele kostené vzory, bol ohromený ešte viac, ako predtým. Nebol však zdesený, pretože to, čo sa dialo, bolo dôkazom božskej sily Jashina, ktorá si vybrala Hidana ako svojho sprostredkovateľa...
Kruh... symbol... musím vytvoriť symbol, vravel si Hidan a bez dlhšieho rozmýšľania zabodol kunai do predlaktia svojej pravej ruky. Zabodol a potiahol, čím uvoľnil viac krvi. Za napätého vyčkávania publika a za potláčania vlastnej bolesti si nad zemnou vytriasol ruku, stúpil do mláky krvi a potiahol nohou, čím začal vytvárať oblúkový útvar.
Napokon bol symbol dokončený.
Striebrovlasý chlapec stál uprostred kruhu vytvoreného jeho vlastnou krvou – bola to bariéra, ktorá ho delila od toho, čo je „vonku“. Bolo to len miestečko o šírke jedného a pol kroku, neveľké ohraničenie jeho schopností – avšak tie schopnosti boli veľkolepé, mocné a s fatálnymi následkami (hoci v tomto momente si to, pravdaže, ešte neuvedomoval do takej miery).
Obecenstvo už bolo nedočkavé. Hidan kde-tu započul frázy ako: „Zabi ju, no ták!“, „Jashin-sama už čaká.“, či dokonca mierne výsmešné „Môžem to urobiť za teba!“ Rozhodol sa, že už viac nebude naťahovať čas. Vzal kopiju do oboch rúk a namieril ju na svoju hruď. Preglgol, pozrel smerom do hora, kde cez oblý, takmer kruhový otvor medzi skalnými prevismi zbadal sivú oblohu. Náhodou tadiaľ práve v tom momente preletela dvojica vtákov a posadila sa na okraji diery, akoby tiež chcela sledovať tento zvrátený jashinistický cirkus.
Hidan zavrel oči... v mierne sa trasúcich rukách nabral silu, veľa sily... a následne utíchli všetky zvuky okolia.
Hrot dlhej kovovej kopije pretrhol bordové rúcho z jednej strany a následne vyšiel z tej druhej, zakrvavený po celej svojej viditeľnej časti. Zbraň zranila len jednu obeť, no krv, ktorá vystrekla a pokropila okolitú zem, nepatrila jedinej osobe.
„AAAaa!!“ Vtáky, čo si vychutnávali odpočinok na vrcholku hory, splašene odleteli. Výkrik bol ohlušujúci, no celkom kratučký, ustal tak nečakane, ako aj prišiel... Hoci pravdupovediac, vôbec nebol nečakaný a aj osoba, ktorej patril, sa naň iste podvedome pripravovala.
Ženská postava stojaca pod schodami sa zrútila na chrbát, triasla sa, metala sebou v predsmrtnom kŕči. Párkrát divoko zažmurkala, potom vypúlila oči podliate krvou. Neprestajne pohybovala perami, spájala ich k sebe a oddeľovala ich a zakaždým otvorila ústa viac a viac dokorán, čím vytvárala na svojej zmučenej tvári desivú grimasu. Pravepodobne chcela niečo povedať, skríknuť, vysloviť svoje posledné slová... avšak z úst sa jej bublavo valili len prúdy krvi.
Zazneli radostné ovácie. Nebola to však radosť zrodená z typickej formy šťastia, čo okolitých ľudí primala k smiechu. Bola to skrátka... zvrátenosť. Sledovali zvíjajúce sa telo bezmocného človeka, čo si nič také nezaslúžil. Smiali sa tej úbohej žene, ktorá iste mala rodinu, mala deti a nemala nič dočinenia so zlými silami, ktoré oplývali týmto miestom. Bola to len nič netušiaca nevinná dedinčanka, ktorá...
...mala dnes skátka smolu. No a čo.
Striebrovlasý chlapec stál uprostred rituálneho kruhu, hlava mu ovísala dozadu. Zreničky sa mu za doprevádzania jemného žmurkania vyvracali smerom dohora, pery sa jemne chveli. Ani sa nepohol, prežíval túto chvíľu, akoby bola posvätným obradom... čím vlastne aj bola. V okamihu si plne uvedomil všetko, o čom doteraz len počúval.
Krv tvojich nepriateľov bude tvojou krvou.
Áno, pomyslel si Hidan, už tomu rozumiem. Privrel oči a vnímal bolesť.: Bola hrozná, nútila ho kričať - ako vtedy, počas stretnutia s Jashinom. Vtedy chcel kričať, veľmi, avšak nemohol. A teraz... teraz mohol kričať. Ale nechcel.
Je to skúška... útrapná skúška. Bolestivá... a pritom taká milosrdná, Hidan v duhu splietal slová a prerývane dýchal. Kovovú kopiju, ktorá mu prebodávala celý trup naskrz, nepustil od chvíle, čo si ju tam vrazil. Teraz však začal oddiaľovať stŕpnuté zápästia, čím zbraň preťahoval naspäť, von zo svojho tela. Keď so slabým „Ugh“ zariadil, aby aj hrot konečne opustil jeho vnútro, jeho napnuté svalstvo sa začalo uvoľňovať. Kopija mu vypadla z rúk a zarinčala o kameň. Ten zvuk bol však pre Hidana nekonečne vzdialený – koniec koncov, ako všetky ostatné zvuky.
Predklonil sa, trochu sa zakymácal, avšak udržal rovnováhu. V jednej chvíli mal nepríjemný pocit, že sa pozvracia... Jednou dlaňou si zakryl bodnú ranu a druhou nahmatal prívesok, čo sa pokyvkával len kúsok nad ňou. Keď však uchopil studený symbol, na ranu okamžite zabudol. Aj bolesť zrazu akosi utíchla...
Hidan zopäl ruky, v nich poklad. Myseľ mal celkom jasnú. Prostredníctvom seba ponúkol obeť pre vyšší cieľ. Bol spokojný. Bol naplnený. Usmial sa a narovnal sa, aby sa mohol zhlboka nadýchnuť.
Jashin-sama...