Cesta Jashinistu - 10. kapitola

Hlas v temnote

Akonáhle vstúpil, strach, ktorý ho doteraz sužoval, sa vystupňoval. Urobil krok dozadu a mimovoľne, akoby iba pre istotu, oprel sa o drevo, ktoré bolo bránu z tohto hrôzyplného miesta. Márne sa však pokúšal nahmatať kľučku, žiadna tam nebola.
Preglgol. Porozhliadol sa po temnom priestore, ktorého veľkosť nebolo možné z jediného pohľadu odhadnúť. Panovala tu zvláštna aura a jediné, čo dávalo najavo pozemský charakter, boli dva rady sviečok priamo po stranách chlapcovho zorného poľa. V domnení, že prázdny priestor medzi radmi svetielok ho volá k sebe, vykročil pomalými a opatrnými krokmi (sčasti aj preto, aby sa znova nepotkol) vpred.
A stál.
A čakal.
Prudký tlkot vlastného srdca ho privádzal do šialenstva. Najradšej by sa bol zložil na zem a schúlil do klbka, avšak to by nielen vyzeral ako úbožiak, ale taktiež – a to si uvedomil s ďalším návalom hrôzy – by to museli chcieť aj jeho nohy, ktoré momentálne stáli ako prikované.
Nemal potuchy, koľko času už ubehlo od momentu, kedy sa postavil na toto miesto; mohla to byť len minúta, alebo len pár sekúnd, tá doba mu však pripadala neskutočne dlhá a stále sa nič nedialo. Malo to tak byť? Hidan premýšľal, či je všetko v poriadku, či sa veci vyvíjajú podľa plánu. Počkať – dali by sa vôbec nejaké udalosti z tohto rituálu zasvätenia označiť ako plánované? Traja jashinisti, čo predtým Hidana sprevádzali, mu vraveli, že veci, ktoré sa udejú tu vnútri, sú nevyspytateľné.
Predsa však bolo to čakanie nejaké dlhé a Hidan sa sám seba začal spytovať, či je hoden stretnutia s tak veľkolepou silou. Či vôbec má právo-
Do chrbta mu uderil poryv vetra. Plamene okolitých sviečok boli okamžite odviate a spoločne s nimi aj chlapcove pochybnosti. Okolie zaplnila nepreniknuteľná tma.
Uzrel som tvoju dušu.
Jeho srdce akoby vynechalo úder.
Uzrel som tvoju myseľ.
Ten hlas prišiel odnikiaľ a vypĺňal celú chlapcovu podstatu. Jeho farba sa nedala určiť – zároveň bol hlboký, dunivý a veštiaci smrť, a zároveň pokojný, vyžarujúci priazeň a energiu celého vesmíru.
Prehovoril naňho boh! Počul Jashinove slová! To predsa nemohlo byť zlé znamenie! Hidana naplnilo vzrušenie. Jeho vnútrom sa prehnala nádej a radosť, oba tieto pocity však boli rýchlo zmrazené čímsi, čo tak úplne nečakal, a čo prišlo s takou intenzitou, že sa nemohol ubrániť myšlienke na smrť.
Bolesť.
Doširoka otvoril oči i ústa, nebol si však istý, či z nich vyšiel nejaký výkrik, prejav nadobudnutého delíria. V agónii sa zrútil na zem a zmietala ním nepretržitá, neukojiteľná bolesť. Krv opúšťala jeho telo fatálnou rýchlosťou a presne smerovanými cestičkami okolo neho vykresľovala červený kruh, ktorý, doplnený ešte o tri ďalšie čiary, nadobudol tvar... nie, nadobudol symbol. Bol dokonalý a napriek čiernočiernej tme jasne žiaril.
Hidan si položil otázku, ako je možné, že po strate toľkej krvi stále žije. Alebo žeby už nežil? A tá bolesť... počkať, nebola práve tá bolesť dôkazom, že jeho telo ešte dýcha? To nie... zomieram? položil si otázku, akonáhle si uvedomil, že bolesť ustupuje. Nie, počkať - ona stále pretrvávala, to si len na ňu Hidan začal navykať. A v jednom momente si uvedomil... že je rád. Zrazu chcel začať ďakovať Jashinovi, že ho poctil návalom toľkej bolesti. Veď nebola to práve myšlienka na utrpenie, ktorá bola jeho tajným patrónom po značnú časť jeho života?
Priestor zmizol. Zem, na ktorej chlapec ešte stále ležal, uvedomujúc si nadprirodzenosť tohto momentu, sa vyparila. Svet sa rozkrútil ako tornádo a Hidanovo telo následne prepadlo cez symbol, uprostred ktorého ho držala len pred chvíľou zaniknutá gravitácia. Nebol si istý či padá, no krvavý znak sa jednoznačne vzďaľoval. „Nie!“ skríkol chlapec, pričom si prekvapene uvedomil, že ten hlas bol jeho vlastný. Natiahol ruku a pokúšal sa symbol, levitujúci uprostred ničoho, pritiahnuť k sebe. Alebo seba k nemu. Nebol si celko istý prečo, no zmohla ho panika. Pocítil stratu niečoho, čo nikdy nemal.
A vtedy sa už z takmer strateného symbolu stal hmotný malý predmet, vzdialený presne na dĺžku chlapcovej ruky. V Hidanových očiach zaiskrila nádej a vďaka. Končekmi prstom prešiel po studenom kúsku kovu, avšak hneď nato sa mu znova začal vzďaľovať. „Nie,“ zastonal znova na pokaji zúfalstva. Keď ale dotykom opustil malý strieborný symbol, jeho padajúca ruka sa zachytila čohosi iného.: bol to kúsok retiazky, pre ktorú sa symbol stal príveskom.
Vtedy nepreniknuteľná tma zmizla a naokolo sa vyobrazili výjavy z hlavy jediného smrteľníka, ktorý mohol byť ich svedkom. Hidan sa silou-mocou oboma rukami držal malého predmetu a sledoval, ako pod jeho nohami pláva krajina. Zjavilo sa veľké jazero a pozdĺž jeho brehu vyrastali zo zeme strechy. Stúpala jemná para.
Kdesi nad jeho hlavou, no nie úplne na zenite, sa objavilo slnko. Malo presne takú farbu, po akej chlapec túžil...
Zjavil sa oheň. Strechy malinkých obydlí sa pod tlakom horúčavy rozpadali a z jazera začal smerom hore stúpať horúci vzduch. Plamene pohltili drevené obydlia i pevné kamenné stavby, ktoré rozožierali znútra. Krik vyplašených ľudí sa ozýval v nekonečnom priestore. Množstvo ohlušujúcich hlasov sa vystupňovalo... aby napokon nečakane stíchlo.
Chlapec pocítil, ako mu po rukách steká teplá krv a až potom si uvedomil pálčivú bolesť. Tenká retiazka – záchranné lano pred hlbinami múk, sa mu zarezávalo do dlane; najskôr len nepatrne, potom hlbšie, až narazilo na vrstvu šliach a svalov. Pomaly ju prerezávalo... Hidan by sa bol najradšej pustil, no vedel, že nemôže. Je to skúška, vravel si a vedel, že má pravdu. Zaťal zuby.
Zavial vietor. Hidan cítil, že mu vlasy vejú do tváre, no keďže obe ruky (ktoré si už takmer necítil) mal zaneprázdnené, nemohol ich dostať preč; preto zavrel oči a potriasol hlavou. Keď znova zbystril zrak, uvedomil si, že strieborné pramene, čo k nemu šum vetra privial, neboli jeho vlastné. Otočil hlavu proti smeru prúdenia vzduchu v domnení (a čiastočnej nádeji), že na konci vlasovej cestičky zbadá tvár. Nikoho však nevidel, všetko, čo vnímal, bolo len šteklenie na tvári. A vtedy sa vietor z vlasov zmenil na vietor kvapôčok krvi. Hidanovu tvár zaliala tmavá červená tekutina, on však zrak neodvracal. Privrel oči, žmurkal, no stále sa pozeral jedným smerom.
Aby zbadal fialové oči.
Vietor utíchol a oheň dohorel. Všetko, vrátane posledného výjavu, ktorý trval len necelú sekundu, a ktorý tak veľmi uderil do chlapcovho srdca, bolo preč. Zostala len veľká oranžovo-červená guľa. Zatriasla sa a zabublala, akoby to bol nejaký zárodok. Následne z nej širokými oblúkmi vyleteli chápadlá žiarivej energie, ktoré sa zamerali na jediné, čo ešte zostalo v tejto temnote – na malý prívesok a dušu, ktorá sa ho celou silou svojho bytia držala.
Keď bola rýchlo sa šíriaca žiara už takmer pri ňom, Hidan reflexívne zatvoril oči... a keď ich znova otvoril, uvedomil si, že sedí na pevnej zemi a v ruke stíska retiazku. Bez pohnutia zvyšku tela, teda len otáčaním hlavy, sa poobzeral.
Bolo to preč; všetko, čoho bola jeho zmätená myseľ práve svedkom, bolo preč. Celé to desivé predstavenie – akoby to bola obdoba pozemského genjutsu – sa vyparila a v Hidanovom vnútri zavládol nečakaný pokoj.
Premeral si predmet, čo mu spočíval v dlaniach – nezranených dlaniach. Oči mu žiarili – Jashin ho obdaroval, Jashin z neho urobil svojho služobníka! Prítomnosť Hidanovho novonadobudnutého božstva sa skrývala v tomto malom kovovom symbole. Cítil to teraz, tak ako aj pred chvíľou, že táto vecička ho držala nad priepasťou ničoty a preto ju bude navždy hrdo nosiť na svojej hrudi.
Chlapec si prívesok pretiahol cez hlavu a usmial sa. Cítil sa znovuzrodený, cítil, ako doňho vstupuje nová, priam božská sila...
Vybral som si dobre.
Hidan zalapal po dychu, akoby ho prekvapilo, že k nemu boh opäť prehovoril. Napriek tomu, že Jashin sa očividne nikde nenachádzal v hmotnej podobe, chlapec pokladal jeho slová za prejav náklonnosti a v znamení najhlbšej úcty sa poklonil tak dôkladne, až sa jeho čelo dotklo zeme. „Jashin-sama..,“ dostal zo seba a uvedomil si, že by sa patrilo toto božské meno už nikdy nevysloviť bez náležitej zdvorilostnej prípony.
Zodvihni hlavu.
Hidan si pomyslel, že niečo také môže byť neslušné, no keď mu to nariadil boh, nemôže predsa urobiť inak.: Nuž sa narovnal a nohy zložil do kríža, aby sa mu pohodlne sedelo. Nahmatal si prívesok, ktorý mu zvonka spočíval na jeho rúchu, ktoré bolo, mimochodom, tiež nepoškodené. Tým pádom to, čo zažil, musela byť skutočne len predstavivosť...
Tvoje zámery som uznal prospešnými.
Chlapcovo vnútro sa opäť zatriaslo šťastím. Nebol si celkom istý, či má prehovoriť, napriek tomu sa však odhodlal na skromné „Ďakujem, Jashin-sama,“ pričom mierne sklopil hlavu.
Tvoje nesmrteľné telo bude médium medzi životom a smrťou. Krv tvojich nepriateľov bude tvojou krvou... a tí, čo ti budú stáť v ceste, budú v bolestiach a strachu padať v prach... Tvoja obeta bude záhuba bezvercov.
Opäť nastalo ticho, počas ktorého si Hidan opakoval a plne uvedomoval Jashinove hlboké a ťahavé slová. „Nesklamem ťa, Jashin-sama,“ sľúbil.
Ja viem...
Celé chlapcovo vnútro sa roztriaslo šťastím. Vie... On to vie! Verí vo mňa! Cítil sa tak naplnený, tak naradostený, ako ešte nikdy.
Teraz choď... vráť sa do svojho sveta.
Hidan presne nechápal, čo znamená „do svojho sveta“, respektíve, či to značí, že sa doteraz nachádzal vo svete inom... Napriek tomu sa však na nič nepýtal, vstal, zhlboka sa nadýchol a zamieril k veľkým dvojkrídlovým dverám, ktoré sa pred ním rysovali, akoby sa z čista-jasna vynárali z tmy.
Po pár krokoch zastal pri východe, hľadajúc kľučku. Žiadna tam nebola – koniec koncov, tak ako ani predtým. Ledabolo teda zatlačil a uvedomil si, že dvere sa posúvajú smerom von. Pred rozširujúcim sa pásom slabého svetla bol nútený prižmúriť oči doposiaľ adaptované na tmu. Napokon, keď už boli dvere dokorán, ocitol sa na čerstvom vzduchu.