Cesta Jashinistu - 12. kapitola

Tri pazúry

Bolo neuveriteľné, ako rýchlo sa mu zahojili rany. Stratil veľa krvi, a pritom sa cítil úplne vitálny, schopný hýbať sa, schopný bojovať... schopný obetovať. Cítil, že je jeho telo silnejšie, než kedy predtým. Nebolo to ani tak tréningom, lež duševnou vyrovnanosťou, nájdením svojej vnútornej nirvány.
Matka bola preč. Ubehlo vyše dvoch týždňov od chvíle, kedy Hidan kľačal v tmavej kostolnej miestnosti, splynul s prázdnotou a stretol sa s Jashinom. Bola to chvíľa, keď zabudol na všetko a prijal novú silu. Zabudol na roky frustrácie, na svoj život medzi ľuďmi, ktorých nenávidel, i zabudol na svoju mamu. Kto to vlastne bol? Postava, ktorá sa mu vkrádala do snov a spôsobovala muky vyvolané čímsi dávno zabudnutým. Ale to už neplatilo; už ju nevidel v predstavách svojho spánku a bol za to rád.
Všetko, na čom záležalo, bola božská sila ukrývajúca sa v prívesku, ktorý nosil na krku. Prihovárala sa mu a on sa prihováral jej. Modlil sa k nej, ďakoval jej a prosil ju o ochranu. Vedel, že našiel zmysel svojho života... v zmysle bolesti.
Bolesť - význam tohto slovka sa pokúšal pochopiť celé roky. Zisťoval, na čo odkazuje, čo jej predchádza i aké má následky. Fascinoval ho jej priebeh a jej vnímanie v očiach rôznych ľudí. Rozmýšľal o nej, skúmal ju – niekoľkokrát i na samom sebe, a predovšetkým: rozdával ju.
A ľudia ju prímali neradi. Bránili sa jej tak vehementne, akoby bolesť automaticky referovala na smrť. Hidan to nechápal, no ani nemohol – nikdy si neuvedomoval svoj nedostatok empatie. Nikdy nepokladal bolesť za niečo príšerné... teda, áno, bolesť môže byť trpká, pálčivá a neznesiteľná, ale v konečnom dôsledku... nie je cítenie bolesti len dôkaz života? A precítenie bolesti, to je dôkaz o silnej vôli žiť. Je to skúška... overovanie schopnosti kráčať ďalej.
Hidan chcel vždy kráčať ďalej. Nie - on chcel skrátka kráčať. Roky len stál na mieste a obzeral sa tupým pohľadom na tupé výjavy, ktoré v ňom nevzbudzovali nič len odpor a nepochopenie. Preto bol rozhodnutý vydať sa cestou, ktorú mu nikdy nikto neukázal ani sa o nej nezmienil, no ktorá by bola preňho ideálna a na jej konci by našiel cieľ, s ktorým by bol spokojný...
A zrazu tam bol. V cieli s veľkým J.
Možno to bol len dôkaz vnútorného naplnenia, no odrazu sa mu zazdalo, že jeho život smeroval k tomuto bodu; čosi ho zrazu prudko stočilo na správnu cestu.: Nabral guráž utiecť od domova... z dediny, ktorá mu nikdy nič nedala; stretol Naokiho, mierne pomäteného jashinistu, ktorý ho mohol kľudne zabiť, avšak neurobil to a nakoniec práve on bol tým, kto ho priviedol na túto cestu.
Bola to náhoda alebo čosi vopred dané? Chlapec nad tým rozmýšľal. Žeby osud? Teda, ak vôbec existuje osud... aký je mocný? A je mocnejší než Jashin?
Blbosť... pomyslel si s úškrnom Hidan. Nikto a nič nemôže byť mocnejší než Jashin

„Vravím ti chlapče, červená oceľ je vzácna. A pevná. Aj keď trochu ťažká a pri častom používaní sa rýchlo otupí, ale... verím, že sa o svoju zbraň budeš starať. Každý by sa mal, koniec koncov. Pretože nikdy nevieš, kedy budeš potrebo...“
Hidan ho už nepočúval ani len na pol ucha. Premeriaval si oceľový plát a v hlave si skladal výsledný tvar.
Prinášať smrť... kto prináša smrť? Hidan uvažoval o vnímaní smrti medzi ľuďmi. V hlave sa mu vynoril obraz zahalenej postavy s kosou – typická predstava bytosti prinášajúcej smrť. Taká hlúposť. Aj keď... uškrnul sa, je to dobrá referencia. Ale príliš obyčajná. Poškriabal sa na krku, pričom mu ruka hneď automaticky klesla na trochu nižšiu úroveň. Mimovoľne začal stískať svoj amulet, až mu čosi napadlo. Pozrel sa na kúsok kovu, ktorý držal v dlani. Kruh, trojuholník... trojuholník má tri strany.
Tri. Dobre. Prečo nie?

„Ou, ou, ou! Hej, pozor! Neoháňaj sa tým tak prudko!“ ohriakol Hidana muž stojaci sotva dva metre od neho, no vyzeral skôr preľaknuto, než nahnevane.
„Pff!“ odvrkol Hidan a vzpriamil sa. Vystretými rukami držal tyč čo najďalej od seba, aby mal čo najkrajší výhľad na to, čo sám vytvoril. Teda, relatívne sám... Napriek rečičkám postaršieho obchodníka ešte raz švihol svojou novou zbraňou a potom jej koniec tvrdo zaboril no hliny, čím ju primal aby aspoň ako-tak stála.
Trojčepeľová kosa. Hidanova nová zbraň sa vedľa neho vynímala v celej svojej kráse. Alebo sa skôr vynímala nad ním – bola totiž o dobrých dvadsať centimetrov vyššia než on. Pôsobilo to trochu vtipne...
„Tú kosu budeš používať ty, alebo on teba?“ ozvalo sa rehot spoza chlapcovho chrbta.
Hidan sa neobzrel, len naklonil hlavu najskôr na jednu stranu, potom na druhú, akoby sa rozcvičoval. Potom sa usmial, otočil sa, schmatol kosu a namieril na Naokiho. Prižmúril oči do vražednej grimasy. „Neser ma.“
„Ale čo. Nie si nejaký príliš sebavedomý, čo, Hidan-chan?“
Hidan sa uškrnul. „Dobre. Vďaka.“
„To aby si zo seba nespravil ťuťmáka pred niekým iným.“
Takmer to ani nedopovedal, keď zrazu Hidan zaútočil. Bol prchký, to nepochybne, avšak tentokrát ho chcel Naoki jasne vyprovokovať, aby mu ukázal, čo dokáže jeho nová zbraň; a Hidan to pochopil.
„Trochu odklon od tvojich bežných, malých jednoručných zbraní. Divím sa, že ju dokážeš už na prvý krát použiť s takou ľahkosťou,“ vravel Naoki po pár minútach bojového tréningu.
Tiež sa divím, pomyslel si Hidan, avšak povedal niečo iné.: „Prečo si taký prekvapený? Závidíš mi môj talent?“ spýtal sa a zasmial sa väčšmi, než plánoval. Naokiho to trochu zarazilo – poznal Hidana ako toho, kto chce všetkým nakopať zadky, a z koho si nikto nebude robiť srandu, - ale hovoriť o sebe s výrazne narcistickým tónom ho ešte nepočul. Uškrnul sa, avšak než stihol niečo poznamenať, Hidan doložil: „Ale predsa mi niečo prekáža. Nedokážem ju dostať od tela.“
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Naoki, keď sa od seba na chvíľku vzdialili, hľadiac na dychčiaceho protivníka.
„To, čo som k*rva povedal!“ Hidan sa oprel o svoju kosu, uvedomujúc si, že sa mu už nezdá taká ľahká. „Je dobré používať zbrane na blízko, ale aj na diaľku. A ja by som mal rád všetko v jednom,“ vysvetlil, keď sa vystrel.
„Takže by si chcel, aby bola tvoja kosa schopná poletovať po bojovom poli, akoby nestačilo, že aj obyčajne je dosť zničujúca? Hm, kreatívne – nový level smrtkárskej kosy. Evolúcia. Len rozmýšľam, ako ti pomôcť – ja s mojími lankami, hahaha.“
Hidan prevrátil oči stĺpkom.
„Ehm, možno by som vedel niečo odporučiť,“ zamiešal sa trochu neisto do rozhovoru starý obchodník.

„Nevravel si náhodou, že nikto okrem jashinistov o tomto mieste nevie?“ spýtal sa Hidan mierne ofenzívnym tónom Naokiho, keď sa neveľký drevený koč pretiahnutý špinavou bielou plachtou pomaly vytrácal v tme šerej chodby vedúcej do sveta mimo. „Čo?“ naliehal chlapec, hľadiaci zarazeným pohľadom na Naokiho, ktorý práve začal študovať svoje nechty ako nejaká panička.
„To je... dobrá otázka,“ uznal Naoki trochu neprítomne, pričom sa pokúšal vyšpárať si špinu spod nechta pomocou shurikenu. Vyzeral tým akosi príliš zamestnaný. Príliš... „Au!“ sykol po tom, čo ho niečia ruka štuchla do tej jeho, na čo si do prsta zaryl hrot vrhacej hviezdice. „Dopekla s tebou!“ zavrčal a olízol si ranku.
„Čo si to- aha, no, ono je to tak trochu zvláštne. Je to vpohode chlapík,“ začal hovoriť o obchodníkovi, „chodí sem každý druhý týždeň v mesiaci. Už ani neviem, ako sa to celé začalo... myslím, že tu mal nejakú známosť. No a, ako som povedal, zvykne sa tu zastaviť. Neprekáža mu naša existencia a vlastne... ide mu hlavne o obchod. Ale, samozrejme, nemôžeme riskovať, že by sa niekde náhodou preriekol o tom, čo robieva v týchto končinách. Na to tu je Kanami, jedna jashinistka. Myslím, že pochádza zo skrytej Piesočnej, robila tam nejaké lekárske hovadiny... pokusy s ľudskou mysľou či čo. A... povedzme, že vždy keď tuná ujo obchodník odchádza, dáva mu darček na rozlúčku v podobe zľahka vymazanej pamäte.“
„Aby zabudol, kde bol?“
„Presne.“
„A ako potom vie, kam sa má vrátiť zasa o mesiac?“
„Jaaj, na to sa mňa nepýtaj, ja nie som žiadny skúmač mozgov!“
„Takže ona sem vlastne prichádza vždy ten týždeň, čo aj obchodník? A čo, keby sa jej niečo stalo a neprišla by?“
„Pre Jashina!“ zvolal otrávene Naoki. „Po prvé, jashinisti sú nesmrteľní, ty trdlo, nie je veľká pravdepodobnosť, že by sa stalo niečo, po čom by už nemohla prísť.A po druhé, čo si taký ustráchaný? To sa tak veľmi bojíš o tajnosť jashinizmu?“
Hidan sa pozrel iným smerom, neodpovedal.
„To je dobre, chlapče,“ povedal so serióznou tvárou blondiak, sledujúc odchádzajúci obchodníkov voz. „To je dobre.“
Hidan zmĺkol a schytil do rúk kosu, ktorá sa dovtedy spolu s nimi opierala o nízky múrik. Po tom, čo sa mu k jej koncu podarilo namontovať kovové lano, pozitívne si pomyslel, že teraz zbraň spĺňa jeho predstavu. Opatrne ju ohmatkával, akoby to bol jeho najdrahší majetok. Vlastne aj bol – ale až druhý najdrahší.
„Takže zajtra... odchádzame? Či odchádzate?“
Naoki sa zamyslel.: „Ehm... odchádzame. Teda, pre teba to druhé.“
„Ha!“ Hidan vyskočil na nohy a kráčal preč, kosa prehodená cez plece. Neobzrel sa, sentimentalita nebola nutná. „Možno sa ešte niekedy uvidíme,“ prehodil.

Bolo zvláštne byť najmladším, Hidan to nerád priznával. Druhý najmladší jashinista bol od neho starší o dva a pol roka – akýsi tmavovlasý a neprirodzene chudý chalan, ktorý sa tu nedávno objavil asi na dva dni a potom zmizol. A Hidan mal pocit, že i on by mal už konečne zmiznúť; Naoki pred dvoma dňami odišiel na nejakú výpravu a chlapca nezobral – čo nie je nič tragické, pretože, po prvé, nie je jeho pestúnka, a po druhé, aspoň si od seba na nejaký čas navzájom oddýchnu. Čo však bolo zaujímavé bol fakt, že odišiel so Sashikou. Hidan sa na tom len zabával.: Možno si myslí, že si to u nej nejako vyžehlí.
Stál pred vnútorným vstupom do jaskyne a hľadel do tmy chodby. Za chrbtom sa mu čnela stavba chrámu Jashinovho; dnes sa tam bol pomodliť, pretože dlhšiu dobu tú možnosť pravdepodobne mať nebude. Chlapec nadhodil flegmatický úškrn a s novým spoločníkom na pleci vyrazil do vonkajšieho sveta.