Cesta Jashinistu - 7. kapitola

Príprava na život

„Kľúčom je krv. Ak získaš krv, vyhral si.“
„Čo... nechápem.“
„Pochopíš...“ Naoki zodvihol shurikeny do výšky svojich očí. „Predpokladám, že si si všimol, že nie sú úplne obyčajné.“
„No... hej? Sú nejaké divné. Alebo ja neviem...“
Naoki prevrátil oči stĺpkom. „Výborný postreh,“ poznamenal ironicky, pričom ignoroval Hidanovu urazenú tvár a nedovolil mu utrúsiť žiadnu hlúpu poznámku. „V útokoch na blízko nie som žiadny profík, takže využívam opačnú možnosť. Avšak vrhacie zbrane sú veľakrát len jednorázová možnosť a mne sa predsa nechce behať po bojisku a hľadať ich..,“ znova prevrátil očami. „Preto používam menší zlepšovák. Keď moje shurikeny trafia svoj cieľ... i keď ho netrafia,“ dodal, natiahol ruku a vymrštil do vzduchu to, čo doteraz držal medzi prstami.
Hidan stojaci obďaleč postrehol, ako sa malý predmet v tvare hviezdice rúti priamo na jeho hlavu. V rýchlosti sa uhol do strany, kde naňho smeroval druhý shuriken. Odrazil sa teda od zeme, urobil salto a počas letu postrehol, že sa za trajektóriou shurikenu čosi zalesklo. Priehľadné lanko? A nie obyčajné... Keď opäť dopadol na nohy do bezpečnej vzdialenosti, v ruke zvieral kunai, pripravený na ďalšiu obranu.
„...vrátia sa ku mne,“ vysvetlil Naoki a oba shurikeny držal opäť medzi prstami. „Inak povedané: získal som krv. Takže mám vyhraté.“
„Vyhraté?“
„Áno. Už zostáva iba rituál...“
„Aký rituál?“
„Predsa obeta pre Jashina-sama.“
„Má to niečo spoločné s tým divným kruhom, ktorý si vtedy nakreslil na zem?“
„Má to všetko spoločné s tým divným kruhom. A ten kruh je, mimochodom, ten istý symbol, čo nosím na krku. Iste si si ho všimol.“ Vytiahol retiazku.
„Hej. Videl som ho aj u Sashiky.“
„Samozrejme. Pokiaľ by ho nemala, zabil by som ju. A možno by som bol aj rád..,“ dodal ticho a začal si čosi mrmlať.
Hidan sa pousmial. Toto už počul - presne z opačnej strany. „A čo ona? Ako získava krv?“ spýtal sa.
„Sashika...“ Naoki sa poškriabal na temene, akoby mu bolo nepríjemné o nej hovoriť. „Sashika je trochu inde... Je agresívna a krvilačná! Útočí priamo. Jej šermiarske schopnosti sú desivé. Ver mi, viem o čom hovorím. A, všimol si si jej katanu, všakže?“ spýtal sa, pričom trochu stíšil hlas, no ani nepotreboval odpoveď. „Tá už toho zažila... Stále je na nej zaschnutá krv prvého človeka, ktorý vďaka nej prišiel o život. A aj mnoho ľudí po ňom... Viem to, lebo mi to Sashika rozprávala. Krv každého zabitého je pre ňu niečo ako trofej. Zbierka.“
Hidan to počúval s nevšedným záujmom; nikdy si nemyslel, že môžu byť ženy natoľko šialené a krvilačné. Dokonca v sebe pocítil aj trochu obdivu voči tejto jashinistke. Aj voči Jashinovi – žeby jej bol práve on dal toľkú silu a guráž?
„No a keď dokončíš, čo si začal... môžeš si dať šlofíka,“ dokončil Naoki, čím sa nenápadne vrátil k pôvodnej téme rozhovoru.
„A ako funguje samotný rituál? To si mi nepovedal.“
„Skutočne veľmi rád by som ti to predviedol,“ hodil na Hidana sprisahanecký pohľad, „no naša viera nedovoľuje nechať obeť žiť po tom, čo je už zasiahnutá kliatbou.“
„Prečo nie?“
„Pretože je to tak! Aká je to len obeta, keď obetný baránok zostane nažive?“
„A čo človek, ktorý tú obetu priniesol? Čo z toho má?“
Naoki sa zatváril otrávene. „Predsa život. Večný život,“ vyslovil dôrazne. „Teda relatívne večný,“ dodal ešte, no to Hidan buď nepostrehol, alebo odignoroval. Keď sa Naoki pozorne zadíval do jeho tváre – hoci z diaľky to nebolo ľahké – zbadal v nej vzrušenie a roztržitú túžbu, ktorá vyplývala aj z jeho postoja.
Usmial sa. Od začiatku sa v tom chlapcovi nemýlil.
„Tak, ak si už pobral teóriu,“ prerušil dlhodobejšie ticho Naoki, „skúsime si aspoň prvú fázu. Krv; získaj moju krv.“

Hlavou sa oprel o drsnú kôru stromu. Vyčkával. Alebo skôr oddychoval? Celkom ho zmohla únava.
Bolo to trochu iné, ako prvý krát, vtedy v tom lese. Keby bol Hidan vtedy vedel, že Naoki nie je v boji zas tak príšerný, možno by bol mal o ňom trochu inú mienku. Pozrel na svoje ruky i nohy, dorezané od nespočetných škrabancov od shurikenov. Hoci Naoki vravel, že do útoku zas tak veľa nedáva, Hidanovi i to málo pripadalo desivé. Za minimálne dve hodiny sa mu nepodarilo blondiaka ani dotknúť, a to ho hnevalo.
Poťažkal si v unavenej ruke kunai. Vrátane tohto mu už zostávali len dva. Dopekla... to nie je fér! Keďže bol chlapec už dostatočne vyčerpaný, uchýlil sa k myšlienke, že je tento boj nespravodlivý a nemá zmysel v ňom pokračovať. Naoki bol predsa starší, obratnejší a ako shinobi skúsenejší. A ešte k tomu má tie svoje špeciálne shurikeny... pff! Hidan rozmýšľal, ako by sa mu asi bojovalo s kunaimi, pokiaľ by fungovali na rovnakomi princípe, ako Naokiho vrhacie zbrane. Možno by bol tento súboj aspoň o trochu vyrovnanejší.
„Skončil si?“ spýtal sa prekvapene hlas, ktorý prišiel z blízka, nie však z konkrétneho smeru.
„Toto nie je fér,“ zahundral Hidan, pričom sa zámerne vyhol odpovedi, v ktorej by dal najavo svoju rezignáciu. „A je to nezmysel. Normálny človek by sa predsa ani toľko neuhýbal. Koho by trápilo jedno škrabnutie, keby nevedel, akú schopnosť má jeho súper?“
„Lenže ja to viem.“
„Lenže teba nemôžem zabiť, ani keby som chcel,“ bránil sa naduto Hidan. „A ver, že momentálne to chcem hrozne moc,“ dodal ticho s nevraživosťou v hlase, na čo k nemu ako reakcia doletel škodoradostný smiech. V náhlom závane vetra zaševelilo lístie a nízka postava dopadla asi sedem metrov od chlapcovho odpočívadla.
„Mimochodom, úspech spočíva vždy v základných ninjovských schopnostiach. A potom ninjutsu, genjutsu... je len na tebe, ako ich využiješ – za predpokladu, že ich vieš používať. Kedysi som zvykol bojovať s využitím všetkých síl, no teraz... mám silu Lorda Jashina, inú nepotrebujem. Môj jediný zámer v boji je,“ rukou sa prehrabol vo vlasoch a poupravil si čelenku, „poznať súperovu bolesť,“ dokončil tajomným hlasom.
Hidan sa pomrvil, a to bol posledný väčší pohyb, ktorý dokázalo jeho ustaté svalstvo vyprodukovať. Uvedomil si, že nie len márna snaha, ale i konečný hnev z neúspechu mu vzali všetky sily. „Mhm.“ Zavrel oči. „Neviem, čo si hovoril, ale..,“ nedokončil. Zhlboka sa nadýchol a hlava mu padla nabok.

„Prečo ste ju volali?“ spýtal sa Hidan a prvý krát od momentu, čo ho sem zatiahli, pocítil strach. Keď zámerne či nezámerne (hoci prvá možnosť bola častejšia), slovne či fyzicky ublížil nejakému svojmu shinobi rovesníkovi, nikdy necítil ľútosť. Bol už raz taký – bol bezohľadný a bolo mu to jedno. Avšak jediný človek na celom svete bol preňho iný. A toho človeka práve videl prichádzať sivou chodbou až ku svojej provizórnej cele.
Strach z toho, že ju sklame – vôbec jediný druh strachu, aký kedy pocíti, sa vystupňoval.
Maku-sensei sa ani neobťažoval odpovedať na jeho zbytočnú otázku, vstal od stola, Hidana, ktorý stál pri dverách, odtisol hlbšie do miestnosti, pričom sám vyšiel von a dvere zavrel. Šiel sa s ňou porozprávať sám.
Chlapec pritisol ucho ku dverám a započúval sa do nie celkom jasného rozhovoru. Netušil, či Maku-sensei vedel, že bude počúvať, alebo to možno vedel a bola to súčasť jeho plánu. Tak či onak, ten rozhovor nemal zostať len medzi štyrmi očami... vlastne ušami.
„Jeho sadistické kratochvíle nie sú niečo, čo by sme mohli len tak prepáčiť!“ rozčuľoval sa učiteľ. „Nestalo sa to po prvý krát, to viete.“
Žene jeho slová „sadistické kratochvíle“ pripadali prehnané a pocítila sa preto trápne za seba i za syna, avšak nechcela sa vzdať. „Prepáčte, je mi to veľmi ľúto. Ja... skúsim sa s ním porozprávať. Ale viete, má trochu ťažké obdobie.“
„Tréningové súboje nie sú miesto, kde by sa mali kompenzovať osobné problémy! Dolámaná ruka je jedna vec, ale rozpárané brucho druhá. Viete si vôbec predstaviť, ako by to skončilo, keby nebol na blízku niekto kompetentný?“ Nenechal ženu povedať ani slovo a pokračoval: „Ja vám poviem, ako. Ten chlapec by teraz neležal na áre, ale v márnici!“ Jeho posledné slová skončili sykavým šeptom.
„Ja... ešte raz sa zaňho hlboko ospravedlňujem,“ povedala v rozpakoch a Hidan si tipol, že práve urobila jeden z tých hlúpych „pardón úklonov“. „Prosím, nechajte ma sa s ním porozprávať.“
„Mrzí ma, že vám spôsobujem takéto starosti,“ pokračoval muž, tentokrát už trochu miernejším hlasom. „Ale pokiaľ to bude pokračovať...“ Hidan za dverami sa snažil rozoznať nasledujúce slová, no zneli príliš ticho – zámerne?
„Vyhnať?!“ zhíkla vystrašene? „Mimo dedinu?“ V jej hlase sa dalo spozorovať nutkanie vyplakať sa.
„Ššššš..,“ tíšil ju Maku-sensei. „Ako jeho matka máte právo byť rozrušená. Ale ako som povedal, ak to takto pôjde ďalej..,“ nedopovedal.
O malú chvíľu sa otvorili dvere, pričom Hidana takmer zrazili na zem, avšak včas sa stihol uhnúť, posunúť sa ďalej odo dverí a oprieť sa o stenu, akoby chcel dať najavo, že nemá potuchy o čom sa tí dvaja bavili. Neisto otočil hlavu a pocítil hrču v hrdle. „Mami..,“ nevedel, čo povedať; keď sa díval do jej nádhernej tváre, zrazu si uvedomil, že nemôže začať s nejakou hlúpou obhajobou svojej nezámernej zvrátenosti, ktorá ho sem priviedla – teda ich oboch.
Pozrel na zem. A keď sa opäť odvážil zdvihnúť hlavu a čeliť zronenému a sklamanému pohľadu svojej matky, ona tam už nebola. Miestnosť sa rozkrútila a čriepky temnoty sa zabodli do očí jedinej osobe, ktorá zostala v tejto spomienke.