Cesta Jashinistu - 6. kapitola

Staré a nové známosti

Tok, tok, tok, tok!*
Striebrovlasý chlapec sa zatváril sklamane. Spravil to ešte zo tri razy tam i naspäť, no stále mu to vychádzalo. „Páááni! Ty máš ale šťastie!!“ zasmial sa úprimným smiechom. „Okej, skúsim rýchlejšie.“
Tok, tok, tok, tok, tok, tok, tok!
„Heh. Ako som vravel... si šťastlivec,“ vravel a ignoroval strachom zmučenú tvár malého chlapca. „Máš šťastie, že som taký úžasne presný.“ Prehodil si ceruzku do druhej, menej šikovnej ruky. „Skúsime to inak.“
Tok, tok, tok, tok, tok, to-
„AAaaaa!!“
„Oh..,“ povzdychol si s predstieranou ľútosťou Hidan a pozrel do uslzenej tváre. „To ma mrzí, človeče...“ Vytiahol ceruzku z prsta obete svojej šialenej hry.
„To nie! Si v poriadku?“ Ku chlapcovi pribehla jeho kamarátka a pokúšala sa utešiť jeho trápenie. „Aha, niekto ide!“ Ukázala smerom za veľkého chlapca, no ten sa vôbec neunúval otočiť a len ako postrehol, že sa dvojica chystá rozbehnúť preč a možno požiadať prichádzajúceho o pomoc, podráždene zabodol ceruzku do druhej chlapcovej ruky, ktorá mu ešte zostala na stole, a vychutnal si nasledujúci bolestivý výkrik.
„Dovolil som ti snáď niekam ísť?!“
„Zlatko?“ ozvalo sa zozadu, načo sa chlapcov agresívny temperament šokovane utíšil. Rýchlo vytiahol zakrvavenú ceruzku z mäsa a strčil si ju do vrecka bundy. Chlapec s dievčaťom vzali nohy na plecia.
Otočil sa na lavičke a počkal, až k nemu pristúpi osoba s tým očarujúcim hlasom.
„Kto boli zač tie deti? A prečo ten chlapec tak plakal?“ spýtala sa.
„Pretože je to slaboch,“ odpovedal bez štipky empatie, no i tak pohľadom mamku nútil prisadnúť si a poískať jeho strieborné vlasy. Samozrejme, že to urobila.
„A-aha... No, mimochodom, Shiko-kun ťa hľadal. Vieš, ten chlapec od nových susedov. Mohol by si sa s ním pokúsiť skamarátiť.“
Hidan sa zatváril otrávene. Nepotreboval sa skamarátiť s nejakým hlúpym susedovie deckom len preto, že býval hneď vedľa neho. Našpúlil pery, no po chvíli jeho tvár opäť nadobudla obvyklý pohľad ľahostajný k svetu. „Mhm, keď chceš...“
Zodvihol hlavu a pozrel do očí svojej matky - boli jeho zrkadlom. Následne sa usmial od ucha k uchu, čo prinútilo k úsmevu aj ju. A potom sa zasmiala. Postrapatila mu učesané vlasy. Pritisla ho k sebe.
A vtedy sa jej tvár rozpadla na milióny malých kúskov.

Hidan sa zobudil v prítmí malej miestnosti. V kútikoch očí pocítil vlhko, ktoré si s iritujúcim pocitom utrel do rukáva ušpineného krvou, ktorá tam zostala ešte od toho dňa... Prudko sa posadil a zatočila sa mu hlava.
Rýchlo zabudol na spomienku, čo sa mu prisnila. Sústredil pohľad na Naokiho sediaceho v rohu pri dverách. Vyzeral, akoby meditoval... a otvoril oči práve, keď sa naňho upreli tie chlapcove.

„Tak mi už povedz, čo je tá ženská vlastne zač? Odkiaľ sa poznáte?“
„Ja som jashinista, ona je jashinistka... to ti snáď dáva odpoveď na otázku.“
„Ehm... hej. Ale ešte by som chcel vedieť, čo je zač. Vyzerala, že je na teba tak trochu... hm... nasratá.“
„Vďaka, že mi to pripomínaš!“ Naoki už začínal byť nervózny – nie však len kvôli Hidanovi. Rozhovoru so Sashikou sa asi nevyhne, a to ho skutočne deptalo. „Aaah, ty nedáš pokoj,“ zavrčal, keď sa znova pozrel na chlapca. „Tak dobre... Skrátka, boli sme spolu na misii, mali sme vyzdvihnúť isté... dokumenty. A aj sa nám to podarilo, bla, bla, bla... to nie je podstatné. A keď sme sa vracali, nepriamo sme natrafili na skupinku pocestných. Sashika trvala na tom, aby sme ich zabili, ale ja som namietal, že nemáme čas... museli sme sa totiž do určitého času dostaviť na určité miesto. Takže... nieže by som ich zabiť nechcel, ale bál som sa o čas. Ehm... nudím ťa?“ spýtal sa urazene pri pohľade na chlapcovu nezaujatú tvár.
„No... len čakám, kedy sa už dostaneš k veci,“ odvetil Hidan.
„No, ide o to, že ak si tá desivá baba zmyslí, že niekoho zabije, tak niekoho zabije. A preto sa tak aj rozhodla. Lenže ja som nechcel riskovať čas, tak som ju tam nechal. Misiu som splnil a... a odmenu som si nechal. Celú,“ mykol plecom. „Jej chyba.“
„Hahaha, tak už viem, prečo ťa nazvala chumajom,“ smial sa Hidan. „Aj keď, ja by som ťa nazval horšie... napríklad lakomý k-“
„Dobre, dobre, nepotrebujem to počuť. Okrem toho, neboj sa, tá mi ešte vynadá viac než dosť. Snáď ma nezabije...“
„Eeehm..,“ Hidan sa chcel niečo spýtať, ale nevedel celkom presne ako.
„Áno, jasné, že žartujem,“ predbehol ho Naoki.
„A... aj ona je nesmrteľná?“ chcel vedieť chlapec.
„Je jashinistka,“ mykol plecom blondiak a neochotne vstal. Otvoril dvere a vyšiel von, nasledovaný Hidanom. Keď sa obaja ocitli na vzduchu, Hidan si hneď začal všímať prostredie okolo, tentokrát už v ako-tak dennej dobe. Skalný otvor vysoko nad jeho hlavou prepúšťal len časť svetla, preto tu dolu panovalo prítmie. Jeho zrak okamžite padol na vysokú stavbu, ktorá bola pre učencov jashinistického náboženstva posvätná. Rád by sa tam išiel pozrieť. Ďalej si poriadne prezrel okienka, kruhovito umiestnené po dĺžke takmer celej skaly. „To sú všetko... obytné priestory?“
„Každý musí niekde bývať,“ vysvetľoval Naoki. „Ale nemysli si, že je to všetko plné. Vlastne, ľudia tu prespávajú iba málokedy, iba keď prídu za Jashinom-sama. Všetci sa inak potulujú vo svete – tak, ako to má byť.“
Hidan si naokolo všimol len naozaj málo ľudí. „A... koľko členov má vlastne toto vaše náboženstvo? Alebo kult. Alebo sekta. Vlastne neviem ako to nazvať.“
„No, vlastne to môžeš nazvať všetkými spôsobmi. Lord Jashin je boh, preto je to náboženstvo, no vzhľadom na to, že nemáme až tak veľa členov, mohol by si to nazvať aj sektou – ale nie predo mnou,“ dodal temne, „no a či ide o kult, na to prídeš sám.“
„Mhm, a... kam teraz ideme?“ spýtal sa Hidan, keď si uvedomil, že kráčajú k východu.
„Preč. Čo najrýchlejšie. Vážne si myslíš, že mám žalúdok na rozhovor s tou ježibabou? A cestou ti ešte porozprávam niečo o jashi-“
„S akou ježibabou??!!“ ozvalo sa zblízka. Nie je nutné dávať nápovedy k tomu, z čích úst to vyšlo.
Hidan sa obzrel a zbadal, ako sa k nim rúti hnedovlasá postava vo výraznej červenej sukni. Vyzerala ako namosúrený býk. „Je mi ľúto tvojho osudu, človeče,“ zasmial sa a pozrel do Naokiho vydesenej tváre, ktorá očividne len ťažko rozdýchavala paniku.
„Hej, nebuď drzý, dobre?!“ zreval naňho Naoki, no nič viac nestihol, pretože šialene pôsobiaca hnedovláska ho práve chytila za golier a triasla ním so slovami „Kde sú, k*rva, moje peniaze?!“
„Obávam sa, že-“ jachtal, ale v slovnej hádke nemal šancu.
„Ja sa obávam, že ak mi neposkytneš uspokojujúcu informáciu, odseknem ti tvoju sprostú hlavu a zavesím si ju na dvere!“
„Hm,“ zamyslel sa Naoki, „aspoň ťa budem môcť sledovať v súkromí tvojej izbičky. Ktovie čo všeličo tam stváraš...“ Zachichotal sa.
„Ja ťa vážne-“
„Počkaj. Počúvaj,“ pritiahol si Sashiku trocha bližšie, čím zmaril jej pokus o úder, a stíšil hlas. „Všetko si vybavíme... neskôr, ok? Pozri, priviedol som nového člena, mám v pláne ho trochu zaškoliť,“ hodil zrakom na striebrovlasého chlapca stojaceho kúsok od nich. Tváril sa dosť otrávene.
„Len sa vyhováraš.“
„Nie, nie. Vážne. Bude z neho skvelý jashinista,“ uškrnul sa, pričom v duchu naliehal, aby už tento moment skončil a on vyviazol so zdravou kožou.
Sashika zmĺkla a chvíľu sa vražedným pohľadom dívala na toho podliaka. Uvedomila si, že ju jej náhly výbuch zlosti celkom unavil. Pustila Naokiho a položila ruku na rukoväť zbrane, ktorú ukrývala pod svojim plášťom. „Je mi s teba zle,“ zavrčala Naokimu do tváre, obrátila sa na päte a odchádzala. Keď však prechádzala okolo Hidana, neubránila sa úkosnému pohľadu. Toto má byť skvelý jashinista? pomyslela si.

„Možno by som sa mal radšej nechať zaškoliť od tej tvojej Sashiky. Poviem ti úprimne, od začiatku som si myslel, že si babrák, ale teraz mám dokonca pocit, že si úplne...“
„Dopovedz to a bude to posledné, čo v živote spravíš.“
Hidan sklamane pokrčil plecami a založil si ruky za hlavu. Ticho kráčal po Naokiho boku von z dlhého tunela osvetleného fakľami. Pri vchode videl postávať dve ľudské siluety a bol zvedavý, či sú to tiež tí... jashinisti. Keď prechádzali okolo nich, jeho tušenie sa potvrdilo.
„Pozrime, Naoki!“ zvolal jeden z dvojice – trochu zavalitý týpek s neprirodzene strapatými vlasmi – a drsne drgol do brucha svojho neprítomne pôsobiaceho spoločníka.
„Zdravím, Daichi,“ pohodil Naoki plecom a ani sa nezastavoval.
„Hej, hej, hej! Hej! To sa ani nezastavíš, aby si si pokecal?“ spýtal sa urazene chlapík, no jeho hlas znel aj trochu útočne.
„Inokedy, kámo.“
„To si robíš p***l! Nevidel som ťa tu celú večnosť a ty ani..,“ zmĺkol, keď si uvedomil, že Naoki nijako nereaguje. Napokon však ešte zvolal: „To si s tebou ešte vybavím!“
Daichiho hlas udrel dvojici, čo sa vzďaľovala od tunela, do chrbtov ako tlaková vlna. „Máš tu veľa dobrých priateľov,“ skonštatoval sarkasticky Hidan a zachechtal sa.
„Navonok ľudia pôsobia inak, než akí v skutočnosti sú.“
„Ale čo? Tváriš sa ako psychológ.“
„Nie každý, kto vidí do ľudí, je psychológ. Ale niektorých ľudí ľahko prečítaš..,“ Naoki pozrel úkosom na Hidana, ten zas naňho, a obaja pokračovali v chôdzi. Po malej odmlke Naoki pokračoval: „Tak napríklad ty; nezabil som ťa, prijal som ťa ako spoločníka na svoju cestu, a aj tak si myslím, že keby si si mal vybrať medzi tisíckou ryo a mnou, vybral by si si tie drobné.“
Hidan sa zamyslel. „No, nemôžem povedať, že si úplne vedľa, ale... peniaze ma vlastne nijako extra nezaujímajú. Ale za poriadny obed by som ťa vymenil.“
Naoki bez odozvy kráčal ďalej, avšak po chvíľke mu začalo trhať kútikom úst. Napokon to už nemohol vydržať a rozrehotal sa. „Ty si len daj bacha, aby som si ja neurobil obed z teba,“ prehodil a, ktovie či zámerne, začal spomaľovať. Napokon úplne zastal, Hidan pár krokov za ním. Nenápadne sa poobzeral po okolitej rovine – po širokej trávnatej stepi pokrytej jemnou vrstvou piesku, ktorý sem nafúkalo zo vzdialenej obrovskej púšte.
„A aby som to neurobil hneď teraz!“ varovne zvolal Naoki, čím dal Hidanovi sekundový náskok, aby sa vyhol kunaiu letiacemu z jeho kapsy. Otočil sa a videl, ako chlapec skokom dopadol do trávy asi desať metrov dozadu. Očividne ho tento náhly nepriateľský akt zaskočil.
Naoki zaujal ležérny postoj a zložil si ruky na prsiach. Medzi prstami na pravej ruke mal schované dva špeciálne shurikeny.