Cesta Jashinistu - 8. kapitola

Tajomstvo kvapky krvi

„Už sú blízko!“ vravel vzrušene chlapec a nedočkavo sa pohrával so svojím kunaiom.
„Ja viem, že sú blízko, nie som slepý! Dopekla, buď trochu trpezlivý, som z teba nervózny!“ Odsunul ďalšie vetvičky a dúfal, že zvuky spoza veľkého kríka nepritiahnu pozornosť pocestných. „Moment prekvapenia je útočníkova najväčšia výhoda. To si sa od tých vašich s**čov nič nenaučil?“
Hidan odignoroval poznámku na svojho bývalého učiteľa – alebo na ňu skôr nemal čo povedať, pretože bola viac než výstižná. „Lenže toto je trochu príliš opatrnosti. Chceme len získať trochu krvi, nie? A, nieže by som ti chcel skladať komplimenty, to v žiadnom prípade! ...ale shurikenmi hádžeš celkom dobre. Ani by si nevšimli, odkiaľ priletel a už by bol aj preč.“
„Ah, pochválený buď Jashin! Neveril by som, že by si niekedy uznal moje schopnosti. Ale...“
„Povedal som, že ti nechcem skla-“
„Ale!“ vyslovil dôrazne Naoki a prerušil Hidanove vtipné rozhorčenie. „My tu nie sme iba kvôli jedinej kvapke krvi.“
„Chceš mi predsa ukázať ten rituál, nie?“
„Áno... Ale tu nejde o mňa. Myslím tým... nemyslíš, že je načase ukázať svetu tvoje schopnosti?“ Naoki schmatol Hidana za golier. „Snáď som ťa niečo naučil,“ povedal, zovrel ruku pri chlapcovom hrdle a než sa ten stihol začudovať, čo to má znamenať, či zaprotestovať proti Naokiho nasledujúcemu prudkému pohybu ruky, už aj letel hlavou napred z ich úkrytu v kríkoch, vyrútil sa na vyšliapanú cestičku a po zadku sa šúchal ešte pár metrov, kým ho nezastavila pevná kôra stromu. Následne vstal, s ľahostajným výrazom na tvári sa oprášil a otočil sa o deväťdesiat stupňov doľava, čím sa dostal do priameho kontaktu s dvojicou mladých shinobi s čelenkami Skrytej piesočnej. „Ehm... vzdajte sa!“ vyhlásil a stal si do útočného postoja, kunaie v oboch rukách.
Hidan pozrel doprava, odkiaľ začul zvuk plesnutia, za ktorým si predstavil, ako sa Naoki silno udrel do čela. To môže značiť len jednu vec.., pomyslel si Hidan a uvedomil si, že v tejto chvíli vyzerá ako totálny chumaj. Ale to nič, povedal si sám pre seba a obrátil sa späť k dvojici pocestných, ktorá sa chvíľu tvárila načisto ohromene. Iste ešte nikdy nevideli, aby mala osoba, ktorá ich vyzvala na súboj, taký „štýlový“ príchod na bojisko. No, moment prekvapenia splnený na stodesať percent, nie?
„Hahahaha, robíš si srandu, všakže, chlapče?“ začal jeden z nich.
„Neboj, pomôžeme ti nájsť cestu späť k mamičke,“ pridal sa ten druhý a infantilne sa usmial. „Odkiaľ si priš-“ nedopovedal otázku, pretože v tej chvíli si pozorne prezrel Hidanovu čelenku a úsmev mu akosi zamrzol. Možno neveril, čo vidí.
Hidan sa zamyslel, čo majú všetci s tými mamičkami. „Vyzerám, že si robím srandu, vy kuracie mozgy?“ spýtal sa temným hlasom, ktorý bol celkom iný, než ten prvý, ktorým predtým chlapíkov neisto vyzval, nech „sa vzdajú“. Napriahol sa a hodil jeden kunai takou rýchlosťou a silou, že jeho dvoja súperi museli zareagovať pohotovo a celkom seriózne a obaja sa vrhli od seba, každý do inej strany. Avšak ešte počas letu bol každý z nich schopný hodiť kunai na miesto, kde stál Hidan. A ten to, samozrejme, čakal, takže stihol uskočiť tesne predtým, ako sa dva hroty prudko zabodli do zeme pri jeho nohách.
Hidan, ktorý sa v rýchlosti skryl kdesi medzi vysoké konáre, sa snažil vypozorovať úkryty nepriateľov, pričom dúfal, že oni nespozorovali ten jeho. Medzitým vrhol pohľadom na miesto svojho predchádzajúceho úkrytu, kde ešte stále videl svojho lenivého spoločníka. Sakra, prečo sa tam schovávaš, ty zbabelec?!
Naoki sa zrazu pohol, takže Hidan i z takej výšky videl celkom zreteľne jeho tvár, ktorá sa pomaly otáčala... až zastala pohľadom na chlapcovom úkryte. Naoki sa usmial, vyceril zuby, zamával mu. Avšak nevyzeral na to, že by sa chystal niečo urobiť. Si robíš pr*el? Hidan nevydržal jeho priblblý výraz tváre, vytiahol jeden shuriken a surovo ho hodil priamo smerom, kde stál jeho ľahkovážny spoločník. Či trafil, to sa však nedozvedel, pretože presne v tej chvíli sa strom, na ktorom stál, začal triasť, ba triasol sa až tak silno, že sa po chvíli celkom zrútil.
Čo to, dopekla, bolo? Nejaká technika zeme? Dlho nad tým však nerozmýšľal, pretože akonáhle si uvedomil, že podobný dopad čaká viac stromov v okolí, musel sa sústrediť na vyhýbanie padajúcich konárov, kusov kôry, napokon i samotných kmeňov stromov. Títo chlapíci na to idú očividne pekne zhurta.
Keďže obrovský spadnutý strom zabránil v chlapcovom nasledujúcom skoku, musel sa rozhodnúť pre možnosť ho podliezť. Akonáhle sa však zohol, do dreva tesne nad jeho hlavou (tak tesne, až vír vzduchu spôsobený letiacim predmetom pocítil vo vlasoch) sa zabodol kunai. Pohotovo sa otočil a nechýbalo veľa, aby pomocou svojho kuaniu nestihol zablokovať nepriateľov ďalší hod.
„Nad tebou!!“ zreval odrazu odnikiaľ Naokiho hlas, a Hidan, ani len nepomysliac na to, kde sa ten zbabelec skrýva (pretože v tom momente to nebolo podstatné), uskočil do náhodnej strany a pripravil si zopár shurikenov. Medzitým postrehol, ako si dvojica nepriateľov v krátkosti niečo povedala, na čo sa jeden shinobi rozbehol za Hidanom a druhý sa vyparil inam – pravdepodobne spozoroval Naokiho. Jeden na jedného... to zatiaľ stačí, pomyslel si Hidan a zhlboka sa nadýchol.

Náhle vyvolaný boj spôsobil v miestnom lese nezvyčajný rozruch. Naoki bojoval s jedným z nepriateľov, no pritom s ním... nebojoval. Všetko čo robil bolo, že sa len uhýbal jeho výpadom a občas bol nútený použiť kunai na vyblokovanie priameho útoku. Chcel to všetko prenechať chlapcovi a mal na to dobrý dôvod.
Z vrchu stromu zazrel druhý súboj... ktorý akosi zastagnoval. Hidan stál na mieste a od chrbta sa k nemu blížil nepriateľ, ktorý, hoci bol od neho v ešte celkom veľkej vzdialenosti, po špičkách sa približoval, pripravoval sa na hod. A chlapec tam len tak stál, hlava sklonená, čelom sa takmer dotýkal obrovského zvaleného brvna, čo mu blokovalo cestu. V rukách sa s čímsi pohrával... Pozor, ty hlupák! pomyslel si Naoki a vrhol sa tým smerom. Vyberal si z kapsy shuriken, avšak vrhacie zbrane z ruky shinobiho z Piesočnej vyleteli o čosi skôr.
Trojica ninjovských nožov sa zabodla rovno do chrbta nečinnej striebrovlasej postavy. Avšak skôr, než Naoki stihol zanadávať a rozčúliť sa nad hlúposťou toho, čoho bol práve svedkom, videl, ako sa obrys zasiahnutej chlapčenskej postavy vyparil a nahradil ho kus dreva. Kawarimi? začudoval sa, no zároveň mu odľahlo.
Shinobi z Piesočnej sa tiež zatváril prekvapene. Podišiel trochu bližšie a začal sa otáčať na mieste, čakajúc útok zo smeru, z ktorého práve prišiel. Čo však nečakal bolo, že sa súper objaví spoza veľkého brvna za jeho chrbtom. A práve odtiaľ sa v momente vyrútil Hidan, odrazil sa, kolenom kopol nepriateľa do chrbta, a keď sa ten prehol vzad v návale prudkej bolesti, do krku sa mu spredu zabodol hrot kunaia. Nanešťastie pre Hidana, vyhol sa najkritickejšiemu miestu. Vzápätí inkasoval úder nohou do brucha, preto sa musel vzdialiť a to isté sa podarilo aj súperovi, ktorý sa hneď nato stratil medzi vetami za použitia malej dymovej bomby, ktorá zakryla jeho únik.
Hidan sa poobzeral okolo seba a v diaľke zbadal Naokiho, ako naňho hľadí. „Čo?“ spýtal sa. „Nebolo to zlé, či?“
„Len si toľko nefandi,“ zatiahol Naoki. „Som zvedavý, ako sa vyhneš tomuto,“ povedal, akoby nič.
Hidan okamžite pochopil, čo má na mysli. Teda, aspoň to predpokladal, no keď sa otočil a pocítil, ako ho neodvrátiteľný kopanec do brucha odhodil desať metrov vzad, jeho predchádzajúce tušenie sa potvrdilo. Takže ty si sa toho druhého nezbavil? Svoje myšlienky nasmeroval na Naokiho. Ty bastard, nechávaš to všetko na mňa, čo? Heh, dobre. S miernymi ťažkosťami vstal, vypľul krv, ktorá sa mu nahromadila v ústach a stal si do útočného postoja.
„Tvoj spoločník sa bude len prizerať?“ spýtal sa muž, ktorý obďaleč vytváral akúsi pečať.
Hidan sa pozrel cez plece. „Bol by mi len na obtiaž. Koniec koncov, jedného z vás som už porazil.“
Na to zareagoval súper zamračeným i zaskočeným pohľadom. Poobzeral sa navôkol, potom zakričal meno svojho parťáka. Mŕtveho parťáka?
„Čo si ma nepočul?“ doberal si ho Hidan a pocítil záchvev škodoradostného vzrušenia. Následne sa však zarazil. Čo ak ten druhý ešte žije? Keby ho bol Hidan tým kunaiom zasiahol trochu vyššie a priamo doprostred krku, bol by už mŕtvy, lenže on sa trafil len kúsok nad kľúčnu kosť. Možno sa tu kdesi ten bastard skrýva; krváca, je zoslabnutý, a preto nechce odhaliť svoju polohu.
Výraz v tvári chlapcovho protivníka sa zmenil z neistého na pomstychtivý. „Ty malý...“ Ruky vytvárajúce akúsi pečať sa mu zatriasli, zuby počuteľne zaškrípali. Prudké dýchanie ho značne vysilovalo, no očividne nemal v pláne stratiť ani sekundu – možno sa mu ešte podarí zachrániť spoločníka, keď porazí týchto dvoch.
Kusy zeminy a kamenia okolo shinobiho z Piesočnej sa začali chvieť, pomaly sa zdvíhali do vzduchu a napokon... vystrelili na chlapca rýchlejšie, ako hocijaká vrhacia zbraň. Hidan si rukávom zakryl oči, no zvírenému prachu v spojení s kúskami hliny sa aj tak podarilo dostať mu do tváre. Toto náhle vyvedenie z miery dalo jeho súperovi možnosť zaútočiť v spojení so svojím nepríjemným ninjutsu. Rútil sa priamo na Hidana so zámerom, aký sotva niekedy dal najavo v súboji s o toľko mladším oponentom. Vďaka chlapcovej rýchlej reakcii však netrafil tak, ako chcel, a Hidan z toho skokom vyviazol len z porezaným plecom.
Nepriateľský shinobi sa však nezastavoval, aby vymýšľal nové taktické ťahy. Nabudený hnevom považoval za najlepšiu alternatívu priamy útok. Avšak Hidan, ktorému sa už podarilo poriadne obnoviť svoj výhľad, doteraz zastieraný čiastočkami prachu, sa celkom ľahko bránil prichádzajúcim útokom. Taijutsu trénoval dlho a pilne, či už s Naokim alebo sám.: V takomto boji ho ten shinobi neprekoná!
Po chvíľke bojovania v ruchu zvukov dorážania kovu o kov, sa Hidanovi podarilo kopnúť súpera do brucha a pomocou sily chakry ho odhodiť pár metrov dozadu. Sám pritom ustúpil o pár krokov, aby sa mohol oprieť o blízky strom a nabrať trochu z minutých síl.
Chlapík na druhej strane bojovej zóny sa zachvel, vypľul trochu krvi a pohrabal sa v kapse. Vytiahol jediný shuriken a akoby z posledných síl hodil. Heh, to sa už na nič iné nezmôeš? vysmieval sa mu v duchu Hidan, pretože bol príliš vyšťavený, než aby dokázal prehovoriť.
Shuriken letel s absolútnou ľahkosťou. Hidan si pripravil kunai na jeho odrazenie, no akonáhle sa tieto dve zbrane stretli, bol to práve onen kunai, ktorý bol odrazený. Čože? Chlapec sa začudoval. Rýchlo si chcel vytiahnuť ďalší kunai, no to sa už k nemu frčal nepriateľ, pripravený na konečnú ranu. A bol už veľmi blízko..!!
Dopekla! Pomyslel si Naoki, ktorý súboj z diaľky sledoval. Švihom sa postavil a hodil dva shurikeny na rýchlo sa pohybujúci cieľ. To už bol muž pri Hidanovi a skočil naňho ako dajaká šelma. A presne vtedy sa mu dva shurikeny zabodli do chrbta. Nebolo počuť žiaden bolestivý výkrik; muž sa bezvládne zrútil na nehybné telo chlapca pod ním.
Naoki dobehol k miestu činu, nevedomý či to stihol včas. Keď ale zbadal pod meravým telom piesočného shinobi dvíhajúci sa pohyb, uľavilo sa mu. „Žeby som ti znovu zachránil život?“ doberal si Hidana.
„Drž hubu,“ ozvalo sa otrávene, a bezvládne telo, čo zavalilo Hidana, sa prevalilo na chrbát. Z prostriedku jeho hrude trčal kunai – teda kúsok kunaia, keďže jeho podstatná časť bola zarazená hlboko v mäse. „Heh,“ uškrnul sa Hidan a vychutnával si moment, keď vyšlo najavo, že Naokiho „pomoc“ prišla, keď už bolo po všetkom.
„No,“ vyslovil Naoki a našpúlil pery. „Len si toľko nefandi. Mimochodom,“ ukázal smerom k neďalekému pňu, o ktorý sa opieral ešte stále žijúci shinobi číslo jedna, pokúšajúc sa zamaskovať kríkmi.
„Vy... vrahovia,“ ozval sa, keď si uvedomil, že si ho všimli.
„Oh,“ vyslovil začudovane Hidan pri pohľade na vzdialenú postavu, s ktorou sa už predtým stretol. Chlapík sa očividne ťažko udržiaval v stabilnej polohe, z narýchlo obviazanej rany pri krku mu stekala krv, no zdalo sa..., že je rozhodnutý z posledných síl vykonať nejakú ničivú techniku, čo dokazovala aj pečať, ktorú začal vytvárať - hoci pomalšie než nejaký genin.
Hidan neďaleko na zemi zbadal svoju prvú zbraň, ktorú mu pred chvíľou odhodilo z ruky. Obaja podišli bližšie k shinobimu, Naoki zo seba zhodil svoj plášť a vzal si od Hidana niečo, čo bolo jeho najsilnejšou zbraňou. Nie, nie ten kunai; krv na tom kunaji.
„Teraz sleduj,“ vyslovil Naoki s úškrnom.