Hidanovo znovuzrodenie XXV. - Modlitba Jashinovi

Prašná zem utíchla pod náporom mierneho vánku, ako útlo niesol tie najposlednejšie zrnká, ktoré sa ešte odvážili postaviť do kruhu naoko zajatej ženy. Vzduch pobral najvýraznejšiu záťaž, akú doteraz na ceste cítila. Poobzerala sa dokola ako laň, čo ešte s istotou nevie, že jej hrozí nebezpečenstvo, ale niečiu prítomnosť cíti. S podstatným rozdielom toho, že ona vie, že to nebezpečenstvo určite je existujúce a v najväčšom rozmere, stála ako prikovaná a snažila sa nepodľahnúť nijakému tlaku. Očami sa pomaly rozhliadala a spočítala všetkých strážcov. Okolo nej ich bolo dvadsaťsedem. Plus tí traja pred ňou.
Hidan prižmúril oči a premeral si dieťa pred sebou. Bolo to dieťa, nie? Vyzeral tak, hoci mal celkom vražedný a vyšinutý výraz v tvári. Oranžové oči pravdepodobne veliaceho protivníka spočívali hlavne na sivovlasom dievčati, čo ho držalo, len občas preletel očami po spoločníkoch. Na chvíľu sa hlava pozastavila nad tým, kde je ryšavec, ale nezapodieval sa tým dlho. Viac ho zaujímalo, kto sú títo ľudia. Hádam nejakí banditi, čo prebývali v meste alebo prechádzajúci, no po slovách, ktoré predtým predniesol, to vyznelo, akoby ho niekto najal. Bolo to pravdepodobnejšie, ak ju hľadá toľko ľudí a je za ňu aj odmena, je veľa tých, čo by ju hľadali na vlastnú päsť. Na to ich však bolo priveľa. Jediná a najlepšia možnosť je, že boli najatí. Zase! Zase niekto nezniesol to, že tá ženská s karmínovými očami behá po svete a tak si niekoho najal, aby ju z neho z niesol a mohol už bez svedomia odpočívať v pokoji. To má naozaj dievča toľko nepriateľov? Jemu samému lezie občas na nervy, ale čo videl, veľa ľudí ju práve obľubuje, než aby ju bol niekto ochotný zabiť. To nikdy nebolo nejako v jeho schopnosti chápať – ľudské vzťahy, zmýšľanie, skazenosť hriešnikov mysliacich len na ostatných podľa sympatie. Kiežby boli všetci veriaci a vedeli, že boh je milosrdný a na všetkých sa díva rovnako, na všetkých, ktorí sa stali jeho služobníkmi.

Ale kto by už len to počúval. No veď len uvidia, keď opustia pozemský svet, kto bol na správnej strane...!
„Slečna...“ zvolal dôrazne a nahlas na celú prázdnu dedinu mladý muž, s pauzou si žiarivú guľu prehodil len do jednej ruky, uvoľnil boky a naklonil hlavu do strany, „Akane!“ dokončil a zdvihol obočie.
Hidan sa strhol a snažil sa zahľadieť hore. Akoby ešte neprišiel na to, že to nie je také jednoduché, na ňu proste nemal dobrý výhľad, keď mohol pohybovať len očami. Napriek tomu, sivovláska pevne hľadela vpred a čakala, čo jej oznámi. Popri tom ju zaujímalo, ako s nimi všetkými naloží, ak by sa mala brániť. Čo zrejme bude musieť.
„Rád vás spoznávam!“ s krátkymi prestávkami medzi slovami pokračoval rovnako nahlas, no potom už s hravou a ľahkovážnou intonáciou hovoril s vyššou hlasitosťou, akoby chcel zaujať celý kruh ľudí.
„Naozaj, je to česť stretnúť sa s niekým na takej úrovni,“ uklonil sa, „pretože vzhľadom na to, kto si vyžiadal vašu smrť, nie je možné prehliadnuť vaše postavenie... teda, keď mám byť presný, bývalé.“
V úklone zdvihol bradu a sledoval ju, či sa mu dostane nejaká odozva. Vlastne ju doslova čakal. Preto, akonáhle si nechápavo, no rozvážne obzrela ostatných, po chvíli prikývla.
„Potešenie je na mojej strane,“ tichým hlasom odvetila.
„Cho-hohoho!“ potešene sa vystrel a zatlieskal.
„O tomto som hovoril, chlapci,“ pár krokmi vyrazil vpred, ale osobný priestor ich dvoch nenarúšal ani omylom, preto stála na mieste.
„Pozrite sa na ňu, takto sa má chovať dáma, počuli ste?“ rozprával na svojich prívržencov, ktorí len ticho stáli bez jedinej odpovede alebo nejakého subjektívneho postoja k tejto téme.
Tak sa nepriateľ sa so slabým smiechom vrátil k žene.
„Vždy zdvorilá a vznešená v akejkoľvek situácii. To je skvelá cnosť a vyzeráte aj inteligentne, slečna,“ pokyvoval hlavou a znovu si ju od hlavy po päty premeral. Popri tom sa neunúval zostať na mieste, ale tentokrát prišiel až do odstupu len dvoch metrov pred ňou, na čo ešte o krok ustúpila, pretože nevedela, čo čakať. Muž s bledými vlasmi vyzeral, že má prosto ľahostajnú povahu nekonvenčnú v ohľade primeraného sociálneho či situačného správania. No možno je to taktika. Nevyzerá ako bojovník na blízko, skôr strednú vzdialenosť, a podľa sily, s akou dokáže používať olovnaté guľôčky možno i na veľkú diaľku. Kto vie, to sa zistí až neskôr. Preto len nechala na Hidanovi, nech sleduje každý jeho pohyb.
Chvíľu na to ako zastal, zastavil aj svoje oči na jej tvári. „Viete, počul som, že nemáte radi komentáre k vášmu vzhľadu, pretože je to otrepané a nedôležité,“ po momente ticha skonštatoval, na čo ona len zaryla pohľad do svojej náruče.
Len sa usmial. „Nebudem to teda zavádzať vo vašej blízkosti, keď si to neželáte. Aj keď si myslím, že by ste to mali brať ako povznesenie nad vašu ľudskú schránku. Predsa len, je to dar a láskavosť priamo od vášho tak krutého boha.“
Akane prudko zdvihla bradu a pohoršene na neho zagánila. Hidan sa zatváril začudovane a pokúsil sa znovu dovidieť na ženu, cítil, že od neho zdvihla zrak. No chlapec sa len zasmial, nahlas a zreteľne.
„S akou pohŕdavosťou narážate na mýty, ktorými som bola obklopovaná!“ predniesla cez zaťaté zuby so zachovaním slušnosti a otočila tvár.
„Ale!“ prerušila ju hlava. „Čo tak ukončiť ten pokus o dramatickú predohru a prejsť k boju,“ navrhol, hoci jeho samotné prípravy na rituály zo života doteraz boli zdĺhavé podľa viacerých bývalých spoločníkov a len on bol pri nich trpezlivý. Vtedy sa ale jednalo o jeho vieru. Teraz mu liezol na nervy ďalší idiot.
„Pozrime sa!“ vyvalil nadšene oči mladík. „No tuto ďalší člen šľachtického utečeneckého gangu sa ozval,“ zasmial sa.
„Ja nie som šľachtičná,“ zamračila sa a znovu uhýbala pohľadom.
„Namietate hlúpo, drahá slečna,“ mávol nedôležito rukou a sklonil sa k hlave, „radšej nás predstavte tuto s vašim spoločníkom.“
„Predstavím sa sám!“ vyštekla hlava. „Som Hidan, služobník Jashinov, spasiteľ a...“
„Ďalší fanatický utečenec?“ dokončil ľahostajne a posmešne mladík.
„Nie, ty samoľúbi sr*č, ja som dôvod smrti tejto pusinky a zároveň jej spása, ak dostanem naspäť svoje telo,“ napodobnil jeho ironický, trochu afektovaný tón, ale informácie, ktoré prezradil, boli podľa jeho uváženia správne. Popri tom Akane nehla ani brvou, len stála za slovami bielovlasého tak ako vždy – poslušne a podriadene.
„Zaujímavé,“ kýval hlavou dopredu a dozadu, keď sa znovu vystrel.
„No nič, moja drahá, máme pre vás odkaz od strýka,“ nadýchol sa a znovu upriamoval pohľad na ňu. Žena sklopila zrak a naklonila hlavu nabok, tak bezbranne a nevinne ako sama vyzerala. Došlo jej už na začiatku rozhovoru, kto ich vlastne poslal.
„Ctihodný pán Toshihiro vám prostredníctvom nás skladá jednoduché ultimátum. Citujem – vzdajte sa s vlastnou hrdosťou a múdrosťou, alebo vás privedieme násilím. Tak či tak, vyhráme,“ mykol plecami a natiahol dlaň, akoby im niečo skutočne ponúkal. Akoby jej dával pomocnú ruku či sprievod pre dámu.

Hidan pozrel raz na jeho ruku, raz na tvár, rovnako aj Akane. „To si nemyslím,“ pokojne sa vyjadrila k jeho poslednej vete.
Mladík uvoľnene prižmúril oči a ruku pomaly spustil k telu. Narovnal sa a ticho udržiaval neživú atmosféru. „V poriadku,“ ticho zo seba dostal, otočil sa a nahlas vyhlásil, „tak, páni, je čas na tanec!“
Všetci muži vytasili meč či inú zbraň, akú mali po ruke tak zosynchronizovane, naraz a so šuchotom, že sebou dievča trhlo. Ale zatiaľ ešte neútočili, len čakali, kedy im veliaci vydá rozkaz. Mladík s oranžovými očami sa so slizkým úškrnom obzrel s tak vyšinutou výzvou v očiach, aká z neho len dokázala vyžarovať.
„Ako váš protivník vám môžem len popriať veľa šťastia, drahá pani Akane,“ točil sa celý na ňu a pri pohľade na jej pokoj zdvihol hlavu v uštipačnej poznámke.
„Boh s vami,“ dôrazne a potichu jej poprial.
V sivovláske stúpol taký hnev, aký už dlho necítila. Zavrčala, razom trhla veľkou zbraňou a sekla jeho smerom v polohe, akou by mu rozrezala telo v páse na polovicu. Ale mladík povolil kolená a padol na zem, čím sa dostatočne rýchlo zohol.
„Basta*d!“ vyprskla, potiahla tyč a pokrútila celým nástrojom vo vzduchu.
Začala ňou švihať a útočila na neho ako na hmyz, ktorý treba čo najrýchlejšie zahubiť. Ale on sa len uhýbal, ustupoval a poskakoval s čoraz tesnejším úspechom. A keď sa konečne dostal do situácie, kedy sa uhnúť proste nestihol, postavil sa pred čepele kosy veľký muž, vojak, so svojim mečom a zabránil jej so zaškrípaním železa vo víťazstve. Mladíkovi sa podarilo oddialiť, ale keď to videla, zaťala zuby.
„Uhni!“ zodvihla svoju a tým pádom aj jeho zbraň, odkopla vojaka, vyskočila s premetom do vzduchu a zabodla špičku ostrého kovy presne do srdca. Ďalej sa nezapodievala, čo s ním bolo a prvýkrát sa nezapodievala ani tým, či je Hidan v bezpečí, poriadku a pohode. Nekontrolovala ho, nechávala ho len po svojom boku v ruke podľa náhody tak, že ho nikto netrafil. Hlavu to samotnú prekvapilo tiež. Bola... rozbesnená. Tak ako on a nad tým sa v duchu musel pousmiať, pretože znovu cítil tú chuť a túžbu proste niekoho zabiť. Len zabiť. Nevať sa a zabíjať až kým sa nedostane k tomu úhlavnému. No taktiež sa trochu obával, čo bude s ním. Stískala ho každú chvíľu inak. Niekedy ho dokonca takmer pustila. A ako sa na ňu začali valiť ďalší a ďalší protivníci, v jej záujme bolo naozaj len zbaviť sa ich čo najrýchlejšie. A tým najrýchlejšie myslela aj za cenu krvi alebo života. A tak nastal boj, ktorí sa jej nedaril tak celkom kontrolovať. Sama nevedela, prečo, ale bolo tomu tak. Hlava sa nestačila diviť, že Akane, „krehká žena“, slečna „neznášam násilie“ a „všetci buďme priatelia“ rozpútala také krviprelievanie. A krv sa liala nie len od nich, aj ona sa občas nedokázala uhnúť. To ju však len posúvalo ďalej v tom, aby zvíťazila v boji. Prvýkrát, čo bol Hidan s ňou na nej zbadal, že vnímala boj ako skutočný boj, túžba vyhrať, túžba prežiť s malou náklonnosťou k tomu, aby za každú cenu vyhrala a výhra je skutočná len vtedy, ak sú všetci mŕtvi či polomŕtvi na zemi.
Takto to prebiehalo hodnú chvíľu a celkom jej to išlo. Žena bola veľmi zdatná a ohybná, prvky, ktoré nachádzala v svojich manévroch sa značili istým talentom a silou. Nezáležalo na tom, aký veľkí či silní boli jej protivníci, ak chcela, proste netrafili. Ak chcela, proste trafila ona ich. Nebolo to tak, že by ju dokázali zahnať do bezvýchodiskovej situácie, pretože mala nejaký dar alebo schopnosť vlastnej intuície a pohotovosti nejako sa z toho dostať aj za cenu nejakej rany. Dokázala odolať aj olovnatým guľôčkam chlapca.

Ale keď sa boj strhával k dlhšiemu trvaniu, začala pociťovať únavu a častejšie schytávala nejaké zranenia. Bolo to aj tým, že na ňu útočili v rýchlejšom tempe a väčšom počte naraz, aj protivníci si dávali lepší pozor a hlavne, mladík mal nejaké triky v rukáve. Zakradol sa k nej a prstami na oboch rukách obopol guľu. Bruškami prstov vyvinul tlak na povrch chakrovej schránky. Guľôčky začali v schránke rotovať rýchlejšie a rýchlejšie, pohotovejšie, začali žiariť oranžovým svetlom a vytvárali v jeho chakrovom väzení oranžové pásiky dráhy, ktorú prekonali. Nechával ich takto chvíľku krúžiť ako častice v atóme, kým nedostali najvyššiu energiu, čo mohli dosiahnuť. Pôvodne by nemal túto techniku používať v blízkosti jeho spojencov, ale na to sa teraz vykašľal. Rád by videl, čoho je tá žena schopná a či sú chýri o nej pravdivé. Od pána Toshihira dostal nejaké zvláštne talizmany a techniku, ktorú vyčítal zo zvitku, ktorý mu poskytol. Je to obyčajný symbol a nejaké zaklínanie, znaky rukami, ale na jej pečať by mali perfektne fungovať, stačí, ak to skombinuje s nejakými silnými technikami.
Keď vycítil, že kov nabral najvyššiu hranicu energie, postavil sa. „Tak fajn, krásavica,“ povedal si pre seba, „je čas zistiť, čo naozaj dokážeš.“
Modrozelená guľa sa rozžiarila, napla a akonáhle mladík potiahol do strán, z nej sa stala elipsová šošovka. Chlapec zašepkal nejaké slová, namieril a z nej sa vyrútili rozžeravené, energiou nabité kovy. Na rozdiel od tých predtým však mali malú schopnosť meniť svoju trasu a tak im nebol problém netrafiť hneď prvých mužov, ale dostať sa okolo nich. Akane ich zbadala až tesne predtým, než sa k nej dostali. Na chvíľu zastala a chcela zdvihnúť obe ruky, ale uvedomila si, že v jednej stále drží Hidana. Vyvalila oči, ako len mohla zabudnúť na hlavu? Mala byť jej hlavnou prioritou, aj keď to nevyzeralo, že by Hidanovi niečo bolo. Mal na tvári len zopár škrabancov a vyjavene sledoval jej šokovaný výraz.
Rozhodne sa zamračila, zarazila kosu do zeme tak, aby bola trochu naklonená, vyskočila na zohnutý chrbát jedného vojaka, odrazila sa od neho, vo vzduchu sa prevrátila hlavou dole a voľnou rukou sa zaprela o vrchnú hranu čepele. Tými pohybmi sa vyhla všetkým piatim guľkám, ale keď zdvihla vo svojej stojke na jednej ruke bradu, zreničky sa jej zúžili na minimum, keď zbadala prvotné teplo a oblaky žeravých plameňov, čo vyšmaril náraz dvoch guľôčok na zemi pod ňou a troch, čo trafili nejakých vojakov. Okamžite nohu dostala na rovnakú hranu ostria, kde mala ruku, odrazila sa do vzduchu a schúlila sa do klbka s Hidanom v strede tak, aby jej bol výbuch chrbtom a ona hlavu aspoň nejako ochránila.
Nevedno, či oheň ustal úplne za tie dve minúty, čo ho kompletne zahalil hustý dym, stúpajúci do výšin alebo až neskôr, ale toto nemohla prežiť. Mladík už stratil úplne všetok kov v momentálnej guli a tak rozpustil chakru. Vystrel sa a pohľadom behal po stĺpci stúpajúceho popola. Po niekoľkých chvíľach sa len uškrnul a na to ním už prechádzal dusivý smiech. Fungovalo to, zaujímavé. A to nemusel použiť ani hlavný triumf.
Ostatní muži len stáli a sledovali to finále. Nemohli uveriť, že sa im to podarilo tak ľahko a zároveň ich ešte viac udivovalo, že ich nadriadený bez veľkého svedomia tak ľahko obetoval niekoľko veľmi dobrých a statočných mužov, ktorí neboli nijako zlí, len si vykonávali ťažkú prácu v túžbe zarobiť si v ich chudobe. Sledovali buď hasnúci oheň alebo samotného svetlovlasého mladíka.

Ten sa len tak pohrával s myšlienkou, aká to bola smola, že zahynula tak skoro a čo všetko mohol na nej vyskúšať... čo už. Ak nájde inú Tenshi s pečaťou, využije to na nej. Zoskočil z terasy, strčil si ruky do vreciek a pokojne kráčal okolo miesta incidentu.
Odfrkol si. „No tak, poďme chlapi!“ zakričal na prívržencov.
„Musíme priniesť zákazníkovi dobrú správu, už sa nemá čoho obávať. A celý ľud tiež!“ zasmial sa. „Žiadny diabol uväznený v tele ženy im už nehrozí!“
Posledné ozveny jeho slov zahatil náhly výskok postavy z oblaku dymu do výšky a dopadajúci presne jeho smerom tak nečakane a s takou rýchlosťou, že sa sotva stačil spamätať, aby sa z útoku vykrútil. Pre jeho šťastie, potkol sa a zachránilo ho to, keď sa zvrtla, ale len pár centimetrov za ňou už tasili zbrane jeho vojaci. Schmatli ju a bez ohľadu na Akanine dobre uvážené rany, dokázali ju odtiahnuť od veliaceho muža.
Chlapec pozdvihol svoj trup, zaprel sa o lakte a zaklonil hlavu, aby ich dole hlavou videl. Ale zdesenie neprejavoval, skôr šok. Pozitívny šok. Uškrnul sa.
Začala druhá kapitola boja. Ale oni majú ešte množstvo výhod v kapsách.

Bambusové pero sa ladne pohybovalo na povrchu drsného papiera, aby čo najrýchlejšie zaznamenalo všetky údaje, aké vyčítal z posledných správ ich autor. Urodzený pán v hodvábnom odeve honosnom a naznačujúcom práve postavenie, aké nadobudol zásluhami celej rodiny, sedel za okrúhlym stolom rytinami prezdobeného dubového dreva temnej farby ladiacej k zvyšku nábytku súkromnej kancelárie najvyššieho nadriadeného a zároveň majiteľa poľnohospodárskeho komplexu malej, nezávislej časti krajiniek. Vážny výraz bol vytesaný už silou zvyku v jeho tvári, keď za tie roky zbieral a pracoval s informáciami, ktoré musel vždy sám zasadiť do systému tak, aby jeho ekonomika fungovala a udržiavala sa, nie, zvyšovala úroveň jeho krajiny! Mladší syn zámožného pána, kupca, začínajúceho od nuly, mal talent práve na to stále napredovať a vylepšovať, čo šlo pospolu s výbornou prácou a záľubou vo financiách, ekonomike a riadení všetkého, čo malo nejaký zmysel. Samozrejme, po otcovi. Už odmlada mu stačilo dať do rúk pár papierov a on vypracoval plány, ako vyrobiť len z trocha celý majetok za hocakých podmienok. Nuž, len tá jeho ctižiadostivosť sa nepáčila hlavne obyvateľom a tým najnižším vrstvám, ktoré vždy museli niečo obetovať. Nie že by on nemusel, ale bol vždy radšej, keď sa na neho mínusy vzťahovali čo najmenej. Ako vravieval jeho otec, chladné srdce nepočúva.
Ani keď mu nervózny podriadený vysvetľoval a oboznamoval ho so situáciou, informáciami, ktoré sa podarilo jeho zvedom pozbierať o stratenej neteri, duchom bol v dokumentoch, čo práve vypĺňal. Už hodných desať minút. Až keď ubehli, položil posledný kus papiera, ruky oprel o boky kresla, ktoré mu vytváralo pohodlie a otočil hlavu s prísnym pohľadom na malého muža.

Ten sebou trhol a prehltol, v domnienke, či mu náhodou neposkytuje zbytočné fakty. „Ehm, takže...“
„Bol by som viac potešený,“ zhlboka sa nadýchol, znudene a povznesene, „ak by si mi v skratke povedal, kde jej stopa zmizla, ako cestuje a v akom je stave.“
Malý muž sklopil zrak a pohotovo prikývol. „Takže,“ roztrasene prehrabal k sebe pripnuté papiere, „em... ako je vám už iste, drahý pán, známe, vaša neter cestuje na horu Taranaki, pravdepodobne. A... čo vieme zo spovedí ľudí, v poslednom čase sa ani neskrýva, nesnaží sa záhadne zjavovať a miznúť, odvažuje sa chodiť medzi ľudí v mestách a podobne...“
Pán Toshihiro prevrátil oči. „Aha, zaujímavé, zaujímavé... Teraz k veci!“
„Samozrejme!“ zasmial sa chabo na odľahčenie, keď sa zohol, aby pozbieral papiere, čo mu spadli na zem. Pri tom sa stále díval svojimi vystrašenými očami a upotenou, lesklou tvárou na svojho pána. „Máme záznamy, že naposledy sa vyskytovala v nemocnici pri lese a mieri zrejme do mesta rieky Aanh. Zdá sa, že nie je celkom v poriadku, musí byť zranená a vyčerpaná, pretože stav, v akom sa nachádzala, keď prišla do nemocnice, bol katastrofálny... ale ušla! A tak...“
„Hlúposť!“ slabo udrel päsťou do kresla a vstal. „Všetci v sídle predsa vedia, teda tí, čo ju ešte pamätajú a vďaka klebetám aj tí, čo nie, že moja neter dokáže ľudí dokonca vzkriesiť, aj keď to nerobí, pretože to vyžaduje cenu obete a podobné veci súvisiace s tým prekliatym náboženstvom jej zvrátenej, posadnutej matky,“ zaspomínal na ženu, ktorá mu rozvrátila rodinu, ale zároveň urobila láskavosť a zbavila ho jeho brata. Hoci teraz mu zanechala tú skazenú beštiu, ktorá sa stále tvári tak „nevinne“ a „čisto“. Zaujímavé, že práve ju vyhlásili za tú nezmyselnú Tenshi, čo tá hlúpa organizácia hľadá a využíva, keď jej „dar“ niečo oživiť a liečiť pramení z tak krvavej viery. Bolo výhodou, že pečať, ktorou ju spútali, absolútne potláča všetky jej schopnosti a „chute“, alebo ako to má nazvať, spojené s tým nezmyslom. Bola síce pravda, že aj napriek tomu dokáže liečiť ľudí a podobné pozitívne prejavy bez základných požiadaviek jej viery, ale to len preto, lebo z nejakého dôvodu bola zrodená tak, aby na oko prejavovala len dobré vlastnosti a tým aj „dobré nadanie“. Keby ju v tak mladom veku neuniesla jej chorá, bezostižná matka a nevycvičila si ju ako psa, bolo by všetko tak ako predtým. Lenže, na druhú stranu, vďaka tomu žiaľu zomrel otec ešte predtým, než sa z nejakého dôvodu vrátila. Kto vie, či ju sami poslali, alebo utiekla, to je nepodstatné. Hlavne, že teraz musí proste robiť problémy. Pokrútil hlavou a začal sa prechádzať okolo stola.
„Takže, môj drahý posluhovač, určite teda vieš, že Akane,“ zdôraznil jej meno, „prežije, nech by sa stalo čokoľvek a tie tvoje „katastrofálne zranenia“ sú niečo, z čoho sa ľahko vykrúti.“
Sluha sklonil hlavu a znovu besne prikývol. „Áno pane, viem.“
„Vieš mi povedať ešte niečo zaujímavé?“ dotkol sa prstami dubového stola vyrezaného najväčšími majstrami, ktoré v ich krajine mohol nájsť. Patril jeho otcovi, dal ho vyhotoviť v čase, kedy sa jeho starší brat narodil.
„Oh, no...“ sklonil hlavu k papierom a v domnienke, že pán nemá veľkú trpezlivosť, že od neho niečo očakáva a mal by niečo rýchlo povedať, niečo, čo ešte nespomenul, sa v nich začal horúčkovito hrabať.
„Tu sa píše, že, neviem, či je to preklep alebo chyba,“ prižmúril oči a priblížil hlavu bližšie k písmenám, „že cestuje s hlavou? Nejakou odťatou hlavou, čo si stále berie so sebou a vraj je ako živá.“

Toshihiro zdvihol obočie a zatváril sa začudovane. „Naozaj? To bola tak dlho sama a štvaná ako zver, že sa zbláznila? Nuž... dobre. A čo naši najatí vrahovia? To ma zaujíma.“
„Podľa, podľa správy, ktorú priniesol sokol, ju už našli a každú chvíľu bude zajatá a na ceste sem,“ vyhlásil. „A... alebo mŕtva.“
„No dúfam, že platí tá prvá možnosť!“ mladý pán sa každým krokom dostával bližšie k svojmu podriadenému, až sa jeho vysoká postava týčila nad malým, zavalitým telom jedného z jeho úradníkov.
„Zaplatil som za ňu veľké peniaze a to nehovorím, koľko by za ňu dostali na čiernom trhu! Musel som veľa investovať do toho, aby som tú cenu prebil a oni mi ju priniesli živú!“
„Ale, pane, nebolo by jednoduchšie, podľa toho, čo ste vraveli,“ dovolil si skromne navrhnúť, „ju zabiť? Teda, ak je hrozba taká... ako ju všetci opisujú.“
Bohatý mladík do neho zapichol oči a premeral si úradníka s pohľadom nebezpečných myšlienok, ktoré mohli znamenať akýkoľvek následok, ale hlavné je, že bol vyčítavý. Nízky muž sa roztriasol a prehltol s ľútosťou, že niekedy niečo povedal. Až kým nezačal Toshihiro rozprávať.
„Never klebetám, môj drahý podriadený. Nikdy som nepovedal, že je zlá srdcom. Všetci ju vždy milovali, v tom bol ten trik. Mať dobré srdce, aby nikto nepoznal tú zvrátenú stránku jej duše. Je skazená,“ zdôraznil, naklonil sa k nemu, ale než niečo dodal, zvrtol sa a vrátil sa k stolu. „Keby si bol dobrý, ale už od narodenia mal hriešnu dušu... vraha alebo mal nejakú úchylku, bol by si zlý?“ spýtal sa.
„Mno...“ odmlčal sa malý človiečik a stisol pery. „Podľa toho, či by som ju prejavoval a nehľadel na ostatných.“
Jeho konečná odpoveď pána nepotešila, ale prichádzala k pointe. „Keď máš rád ľudí, pomáhaš a myslíš na ostatných a si dobrý, ale máš hlboko niečo temné, čo ti dáva silu, automaticky si pre ostatných zlý. Pretože to v sebe máš. Je to pokrytectvo, ale ľudia mávajú obavy, keď posudzujú druhých podľa toho, čo môžu spáchať. Je to prirodzené. A keď máš sám z toho strach, nikomu nechceš ubližovať, roky trčíš vo väzení z pochopiteľných dôvodov, ale raz za čas sa ti poblázni myseľ nápadom, že utečieš a nechápeš, že sa máš vrátiť späť do cely, pretože sa ťa každý boji...!“ jeho hlas stúpal až pri konci znel ako nahnevaný krik. No zdržal sa, urobil prestávku a vrhol pohľad na muža.
„Chcem moju neter zamknúť, zatvoriť, uväzniť, skryť pred svetom, navždy a naveky. Ale nie zabiť. Otec by to nikdy nedopustil, nech by bola hocaký démon,“ upozornil.
„To si zapamätaj a teraz už choď,“ hlavu strhol na papiere a už pokojne vypisoval nový zvitok, kým bolo počuť ustráchané klopkanie drobných nôh ťažkého človeka na podlahe.

Prach ustal. To bolo všetko, čo po sebe zanechala dlhá chvíľa intenzívneho boja. Kto vie ako dlhá, ale zostal po nej len prah a mŕtve telá.
Očami rovnakej farby ako krv okolo zízala neprítomne na bezoblačné, pusté nebo. Bez života, bez duše, bez dychu. Tak prázdne a mŕtvolné, aká bola aj naozaj. V tej chvíli necítila vôbec nič, len ukrutnú bolesť, tiaž a únavu. Všetko ju bolelo a zároveň vnímala tak otupene len konce neurónového obehu oznamujúceho, že jej stav je vážny. Keby mohla, kričala by, plakala, kňučala a zúfalo nariekala. No nemala to v povahe. Len sa triasla a pomaly a dlho trpela. Tvár špinavá, upotená, zaslzená a poznačená krvou a podliatinami dokázala len vyzerať ako pred koncom.
Ani nežmurkla. Cítila, ako sa v brušnej dutine trhali ubolené orgány a kosti vŕzgali, hoci bez pohybu.
Mala strach, strach sa pohnúť. Smrť jej dýchala na chrbát, ale zároveň ju len nebezpečne obchádzala a krúžila dokola ako slizký had obmotaný okolo celého jej tela. Pálilo ju, že nemohla poriadne dýchať. Stŕpnuto pohla zopár prstami a pootvorila ústa v takmer nemej hláske. Len vydýchla a zalapala po vzduchu.
Po zemi sa k nej plazil cudzí tieň v sprievode pomalých krokov. Hlavou by otočiť nemohla, tak len zvrtla oči, aby ho videla skôr, než pristúpil bližšie. No zbadala ho, až keď sa mladý muž úplne priblížil, zastal a zabodol do nej svietivooranžové oči. Na tvári sa mu mihol úškrn. Žena sa na neho bezmocne dívala. Zreničky sa jej triasli, rovnako ako každá časť jej tela. Zrýchlil sa jej pulz a zrazu len spomínala na to, keď nemohla nájsť dych. Hruď sa rýchlo zdvíhala a klesala, srdce búchalo, ale prívod krvi pohybu nenapomohol. Stále len bezvýsledne ležala.
Mladík so svetlými vlasmi zdvihol nohu a celou silou dupol na jeho brucho. Prešiel ňou okrem silnej bolesti aj zvuk zapraskania. Zhíkla, ruky sa jej podarilo ovládnuť a z reflexu schytila chodidlo, čo jej spôsobovalo bolesti, ale nemalo to žiaden účinok, iba ak psychický. Zaťala zuby, a keď pritlačil, rozkašľala sa vypľúvajúc krv.
„Tak čo teraz, mr*ha?“ kývol hlavou, povolil tlak, ktorý na ňu vyvíjal, zahnal sa a odkopol ju.
Skotúľala sa ako sud o niečo ďalej a skončila tvárou v prachu. Pomaly sa zaprela a pokúsila sa vstať, avšak opäť zaryla nosom v zemi. Rozosmial sa.
„Pozrime sa na ňu!“ skríkol. „Si úbohá! A to som čakala viac.“
Vyhrnul si rukáv a sledoval, ako znaky na jeho dlani prestali žiariť, až zbledli a strácali sa. Vyzerali úplne ako pečať, ktorú Akane nosila. A práve o to šlo. Tajomstvo, ktoré od pána tejto Zeme a zároveň klienta dostal, bola štúdia a rozbor jej pečate. A v neposlednom rade aj technika, ktorú si otlačil zo zvitku na ľavú ruku, vďaka ktorej mohol krásne presmerovať účinky pečate v jeho prospech. Nevýhodou bolo, že ju možno použiť len raz a len v jednej bitke. Lenže aj to mu bohato stačilo, hoci to bola škoda. Jeho cieľ bol teraz slabý a zraniteľný.
Odfrkol si a zvrátil pohľad na svoje okolie. „Aké pochabé, že stačí vedieť len malé tajomstvo a je možné poraziť aj tak silného jedinca, však, chlapi?“
Nikto mu však neodpovedal. Zmätene sa obzrel: „Chlapi?“ zopakoval.

Pri obraze spustošeného prostredia mu ale hneď došlo, že sú pravdepodobne všetci aspoň trochu zranení. Teda, „trochu“. Väčšina jeho žoldnierov ležali mŕtvi, niektorí smrteľne zranení a len pár predsa len boja schopní, aj keď odfukovali ticho prikrčení a v strehu, no ďalej od centra dvoch hlavných súperov.
Mladík prevrátil oči.
Sivovláska v niekľokometrovej vzdialenosti od neho plytko dýchala. Bolo to zvláštne, pamätá si, že po tom, čo zmasakrovala ľudí a jemu sa konečne podarilo k nej dostať bližšie, ju udrel a ona cítila, akoby z nej vysal časť vedomia. Len padla na zem a keď vstávala, opomenul ju známi pocit spútania. Ale toho, ktorý na ňu už dlho nik nepoužil. Ako keby sa tá pečať zomkla a chcela ju zabiť ako škodcu.
Každý nádych ju nesmierne bodal do rebier ako neľútostné rany dýk. Celé telo jej ovíjalo teplo pomyselných plameňov. Niet divu. Nevedela, ako to ten chlap spravil, ale zrazu ju technika spútania pečaťou začala považovať za „neposlušnú“, ako to kedysi nazývali v malej organizácii, ktorá na dôkaz „anonymity“ ani nemala meno, keď ju trestali práve technikou, vďaka ktorej bola väzňom. Poznala tie pocity, len ich dlho necítila. Jej pokožka bola „natiahnutá“, akoby šla prasknúť. Ako keby sa z nej niečo dralo von a pri tom to trhalo zvnútra všetky tkanivá, svaly a orgány, hoci tomu tak nebolo.
Bol to len pocit. Ale silný a bolestivý.
Následne nastúpila nevoľnosť, ako príprava na to, že bolesť, čo príde, sa nedá len tak zvládnuť. Ani nevnímala, že jej žily napuchli a všetky väčšie cievy priam vystupovali spod bledej pokožky. Netreba spomínať, že to naznačovalo simulovanie vnútorného poranenia, ktoré bolesť privádza. K tomu sa pridružilo pískanie a otupené dunenie v ušiach. Akanina hlava sa dostala do zveráku, točila sa s ňou a tlak v nej spôsoboval hrozné muky. Nedokázala udržať oči otvorené, viečka sa jej zomkli a snažili sa pomôcť zotrvať a pretrpieť to. Ale márne. Zoslabli jej svaly, triasla sa, telo zalial studený a lepkavý pot. Zatínala zuby a snažila sa neprejavovať slabosť krikom či inými zúfalými prejavmi. Mala kŕče, tak nech si zanechá aspoň trocha dôstojnosti, keď už po chvíli vyvrátila obsah žalúdka. Niekoľkokrát, aj keď takmer naprázdno.
Protivník sa chvíľu rozhliadal a zisťoval, že jeho partia už zrejme nie je to, čo kedysi. Mnohí mŕtvi, mnohí zranení, veľa z tých, čo boli pri vedomí, nevedeli ani poriadne stáť na vlastných. Rozmýšľal, azda by nebolo lepšie sa ich zbaviť. Veď ich zostala len hŕstka. Taká bezvýznamná a na hranici porazených. Mohol by ich doraziť a zhrabnúť vysokú sumu sám, mocný bol na to dosť. Nová družina sa zháňa ľahko a vždy to bolo tak, že v hre o početnú prevahu sú všetci nahraditeľní.
Keď začul zvuky dávenia, obzrel sa za ženou a sledoval jej bezradné utrpenie, ktoré sa stupňovalo. Vo zvitku čítal, čo dokáže tento stav spôsobiť a to sotva začínalo len zopár príznakov. Snažila sa ešte chvíľu udržať na vystretých rukách, ale po chvíli pokrčila lakte aj kolená a čelo si oprela o suchú zem. Unavene. Tak unavene a bezvládne, až sa musel nad tým pousmiať.
„He! Aký je to pocit, keď si tak slabá, že nemáš ani dosť síl, aby tvoj žalúdok zniesol vlastný obsah?“ sklonil zrak k pôde. „A to si toho veľa nepojedla.“

Zhlboka, roztrasene dýchala a kútikom oka pozrela na jeho nohy, pretože v tejto polohe len na ne dovidela. Bezostižne a drzo sa jej vysmieval. A ona nemohla nič robiť. Neznášala pocit bezmocnosti a strachu. Práve kvôli nemu mala vždy takú motiváciu zosilnieť. Ale je tu ešte niekto, kto sa musí cítiť podobne. Aj v tejto chvíli sa nedokázala trápiť len sama nad sebou a oči nasmerovala do druhého kútika, aby sa porozhliadla po okolí. Pozorne hľadala a sledovala tie studené mŕtvoly, rozhádzané po okolí. Až kým jej zrak predsa len neuvidel jedno telo, ktoré sa nehýbalo, ale žilo. A ani nebolo veľmi zranené.
Yuki.
Ležal na zemi v bezvedomí len so silným úderom do hlavy ešte na počiatku boja. Aspoň nevidel nič, čo by ho uvádzalo do nepríjemnej situácie. To bolo dobre, nie je žiadny bojovník, popravde by bol len na obtiaž, keby sa o niečo pokúsil. Aj keby čokoľvek pozoroval. Medzi mŕtvolami tam zapadol, ostriekaný krvou náhodne popri ňom padnutých nepriateľov. Teraz by bolo najlepšie, keby tam takto nevedome zostal. Možno si na neho ten ich veliteľ nepamätá, možno ho nepokladá za dôležitého a necháva ho tak, možno to robí naschvál. Ale teraz zrakom bádala po inej veci, trochu ťažšej na nájdenie. Vskutku, nech sa obzerala akokoľvek opatrne, nemohla ho ani zahliadnúť. A čím dlhšie, tým viac v nej stúpal nepokoj, tak sa odhodlala ignorovať chvíľu zlé pocity a bolesť a sústrediť sa na nájdenie hlavy. Pootočila hlavu a premeriavala si detailne okolie až kým... tam je!
„Hej, čo sa deje?“ kývol na ňu chlapec s bledými vlasmi, ktorý pyšne stál nad ňou. Všimol si, že sa sústreďuje na nejaký detail. Zrejme dôležitý, keď kvôli nemu odkladá svoj primárny súboj s pečaťou. Akane okamžite strhla oči na jeho nohy a za žiadnu cenu sa nehodlala pozrieť na smer polohy hlavy. V mysli si preberala ten obraz. Hidan bol položený popri jednom tele na druhej hodine. Čiže len kúsok vedľa od pohľadu na protivníka. Ale bol otočený tak, že mu nevidela do tváre. No určite videla, že trocha krvi na zemi nebolo len z vojaka, ale aj z neho. Určite je v bezvedomí. Inak by dávno vrieskal. Ale to vôbec nie je dobrá správa. Taký stav by pre neho mohol byť nebezpečný. Hlavne keď ona je na tom zle, nemôže ho nijako povzbudiť k životu a on môže kvôli tomu každú chvíľu odumrieť. Ako keď sa na chvíľu pacient na podpore strojov odpojí.
Zdvihla oči a pokúsila sa pozrieť na mladíka s oranžovými očami, no skoro jej srdce poskočilo, keď zbadala, že je v páse otočený práve aby videl smerom, ktorým určila polohu dôvodu tohto všetkého. Ešte väčšmi, keď ju niekoľko sekúnd ignoroval a po tomto momente sa vybral k onému miestu.
„N-nie...“ zajachtala hltavo a nevýrazne.
Zahnala sa rukou, aj keď všetky svaly hlásili – nie! – a pokúsila sa ho uchytiť za členok, aspoň to... ale bezúspešne. Len ju striasol ako koreň krovia zachytený o topánku. Niekoľkými krokmi sa dostal až k hlave a zastal. Sprvu len uprene zízal na zem, no potom sa zohol a zodvihol za vlasy odťatú časť tela. Zdvihol ho tak, aby na neho dobre videl, do výšky a ďalej od seba a zatrepal s ním. Prvý raz, nič. Druhý raz, nič. Na tretí raz bez odozvy sa mladík len znova uškrnul a pahltne sa zasmial.
„Tak pre toto si sa ťahala cez celú Zem?“ obzrel sa za ňou.
„Počul som, že máš práve toto ako dôvod na...“ zarazil sa, keď zbadal, ako sa dievča pokúša vstať. Zdvihol obočie a len sa divil.
Tá žena vyzerala tak úboho, ako sa cítila a aká bola. Ale aj keď sama najjasnejšie počula dobre to isté – nie! – všetkých jej častí, počul to dokonca aj jej nepriateľ, stojaci na opačnom konci ich bitky, nemotorne sa postavila. V ruke držala nejakú katanu, čo uchmatla blízkej mŕtvole a opierala sa o ňu. Mladík tomu nemohol uveriť, veď je to len hlava. Prišlo mu to zvláštne, akoby sa stavala len kvôli nemu a len kvôli nemu bola ochotná ďalej sa brániť. Aby ho získala späť. Ale akoby len mohla? Vyzerala ako batoľa, čo sa učí chodiť.

Zhlboka si vzdychol ako samotná mamička nad svojim neposlušným batoľaťom a vyšvihol sa rýchlim krokom do vzduchu. Ako správny ninja sa stratil a razom sa zjavil pri nej s nepríjemným kopancom do rebier, aby ju opäť dostal na zem. Opäť sa skotúľala ako sud a zastavila sa položená bokom v prachu. Zaprela sa o lakeť a zhrbila sa nad zemou. Odfukovala ako pár minút pred smrťou. Sama mala taký pocit. Asi by to aj bolo najlepšie. Vzdať sa a zomrieť. Alebo vzdať sa a nechať sa odviesť a potom zomrieť. Alebo vzdať sa, nechať sa odviezť a naveky žiť v pokoji jednotvárnej cely ako väzeň.
Ale to by nemohla urobiť Hidanovi. Poste nemohla. Ten chlap bol ako... tá hlava bola ako... nevedela ako to má presne opísať. Akane mala komplikovaný život a z toho sa vyvinula aj jej komplikovaná osobnosť. Jedna časť túžila po niekom, komu by rozumela, kto by jej rozumel, jedna časť po niekom, komkoľvek, kto by jej robil spoločnosť, ďalšia to brala ako dôležitú púť, ktorou by podporila to, čo kedysi ponechala ako zahatanú a nesprávnu cestu životom plným násilia a ďalšia túžila po odpustení. Od svojho boha. Od svojho náboženstva, v ktorom bola vychovaná aj zrodená, ale nemala odvahu s ním žiť ďalej.
A možno práve pohľad a spoločnosť tej trucovitej hlavy jej vnucoval hrejivý pocit, že niečo napravuje. Že sa k niečomu vracia. A že niečo zaceľuje úlomky nevyriešenej, zlej minulosti. Kto vie. Prvýkrát od posledných prázdnych dôb sa na niečo upäla. A páčil sa jej ten pocit, že mala prečo kráčať ďalej.
Kým hľadela do zeme, namočila si prst do krvi, ktorá zmáčala časť jej čela a kŕčovito ho vystrela k pôde. Keď sa dotkla prachu, načrtla v ňom malý znak. Nevýrazný a úplne maličký. No následne zaťala päste a opäť vstala. Musí sa nejako zbaviť tej pečate. Tá jej berie schopnosti, život, energiu, spútava ju a ukrýva všetku jej podstatu, ktorá by jej teraz celkom pomohla. A hlavne vďaka ktorej ju zahnal protivník do kúta.
Na jednu stranu je za to rada, tú druhú časť svojej osobnosti nemala rada, ale teraz by jej naozaj bola prospešná. Aspoň na chvíľu. Teraz by ju tak veľmi chcela. Tak strašne by sa jej páčilo niečo pre svojho boha urobiť... urobiť niečo pre Hidana, aj keď potom by to rovnako veľmi ľutovala, to vedela určite.
„Ale no ták!“ zakňučal mladý muž a spustil znechutene ruky k bokom tela. „Mám ťa odviezť živú, ak budeš v tomto pokračovať, budem ťa musieť zabiť a to tvoja cena rapídne klesne!“ oznámil jej.
Vlastne, pán Zeme by mu nezaplatil ani mincu, ale na čiernom trhu je jej mŕtvola vzácna. Aj keď od pána Toshihira by dostal viac, stále je to niekoľko desiatok miliónov. Keď ona je taká tvrdohlavá! Stále hľadela len na hlavu v jeho ruke.
„Oh!“ niečo ho napadlo a zdvihol prst k nebu.
Predsa len, možno ju dostane živú. Zdvihol bradu a pousmial sa. Z vrecka na zbrane, ktorý mu visel po boku, vytiahol malý kunai a opatrne, pomaly, elegantne ho priložil na spánok polomŕtvej hlavy.
„He-he! Tak ty sa chceš hrať, čo? No tak! Vzdaj sa, lebo tvoja hračka príde o posledné zvyšky života!“ napadlo ho a čakal na jej reakciu.
Akane sklonila bradu a poobzerala sa na všetky strany. Na okolie. Na domy. Na nebo. Ticho stála a zapamätávala si to, aké bolo modré. Pretože o chvíľu nebude. Ani zem už nebude suchá a hlinená. Ani domy a ich steny nebudú čisté a poznačené len prachom. A mraky... začali plynúť tak rýchlo, pretože tušili, že ešte váha, ale váha len na vlásku a čoskoro sa rozhodne. Veľké červené oči nostalgicky, prázdne a smutne hľadeli na všetko bežné a hľadalo znamenia, že existuje iná nádej. Že sú iní bohovia, čo im pomôžu. Že sú iní ľudia, ktorú ich môžu spasiť. Že je iná cesta, ktorá nevedie do prekliatych brán zatratenia.
... ale nie sú.
Z vrecka vytiahla perlový náhrdelník s kovovým symbolom kruhu a jednostranného trojuholníka vo vnútri cípmi dotýkajúci sa kružnice. Nepatrí jej, patrí Hidanovi, ale... môže sa vďaka nemu prihovoriť Pánovi.
„Hej, ženská! Čo to stváraš?!“ začula hlas mladého nepriateľa ktorý sa trochu naklonil do boku, ako keby si nebol istý.
V tých slovách spoznala spôsob reči niekoho, komu teraz môže pomôcť a jej Boh ho privíta a pritom nezatratí. On už k nemu dávno patrí.
Obopla symbol dlaňou, skryla ho v nej a priložila si zovretú päsť k ústam sklonenej hlavy. Druhú strčila do vnútorného vrecka plášťa a nahmatala kovovú tyčku, ktorá sa jediným švihom dokáže premeniť na ostrý, nebezpečný, prekliaty hrot. Zatvorila oči. Dlhé riasy vykresľovali oblúk uvoľnených viečok, zmierených s osudom.

Vietor sa prestal dvíhať v momente, kedy definitívne urobila rozhodnutie, posilnené týmto gestom. Niet inej cesty, títo ľudia, všetci, čo ešte stáli na nohách, so zbraňou v ruke, alebo čo i len dýchali a so zatajeným dychom neverili, že je ešte niečoho v takomto stave schopná, si predurčili dátum úmrtia v momente, kedy sa rozhodli vziať jej najcennejší poklad. Ich smrť jej dodá všetko čo potrebuje a Boh je s nimi. Potajme dúfa, že ponechá jej neveru vlastnému náboženstvu a Pán Zla jej pomôže navrátiť hlave život, hoci nie úplne. Doteraz skrytý hrot, momentálne jej jediná, a najúčinnejšia zbraň, čakal na svoju chvíľu a tá nastala. Zatne zuby a premeria si auru všetkých tých vojakov, bezbožných bastardov rúhavého lorda Toshihira. Bolo rozhodnuté! Služobník boží sa navráti a dcéra Jashinova, tá ho privedie späť.
Anjeli traste sa! Ľudia, počuť váš žalospev. Božia ruka zasiahne. V hlbinách počuť už len nejasnú modlitbu oného potomka...

Pán je so mnou. Miluj ma a miluj bolesť prechádzajúcu skrze tvoje hriechy a hriechy tvojim utrpením očistené. Nemaj ľútosť voči tým, čo prelievajú krv. Nemaj strach o tých, čo sa boja. Ver v to, že krv a bolesť nás spája. Krv a bolesť podpisuje naše dohody s Pánom. Krv a bolesť sú dary, ktoré meníme na oslavu nášho Pána. Neboj sa brať duše iných pre túžbu Jashina. A on túži len po utrápených obetiach, uvedomené svojou bezbožnosťou. Boh je milosrdný len k tým, čo mu slúžia. Jashin-sama, tvoja dcéra volá po novej túžbe. A zabíja pre odpustenie a pre život večný tvojho zabudnutého zverenca.