Cesta Jashinistu - 3. kapitola

Nukenin

Ubehlo už niekoľko málo dní od chvíle, čo opustil svoju rodnú dedinu. O prežití mimo civilizáciu toho síce veľa nevedel, no zabezpečiť si aspoň dajakú obživu nebolo tak ťažké. Ťažšie bolo rozhodnúť sa, čo bude teraz. Bezcieľne kráčal na západ a uvažoval nad svojím nadchádzajúcim osudom. Čo nevidieť sa o ňom iste dozvedia aj v iných ninjovských dedinách, ak sa tak už nestalo, a preto usúdil, že objaviť sa v niektorej z nich – ešte k tomu s preškrtnutým znakom na svojej čelenke – nebude najrozumnejšie. Možno by sa mal pridať k najbližšej skupinke banditov, ktorá prejde okolo... alebo k nejakej tajnej organizácii. Lenže kto taký by do svojej party zobral štrnásťročné decko..? Chlapec teda netušil, čo bude, avšak neľutoval to, čo urobil, preto hrdo putoval ďalej. Niečo sa nájde...
V tomto momente sedel v polosede opretý o vysoký dub a nízke krovie okolo mu tvorilo aký-taký úkryt. Takmer ani nedýchal. Zdalo sa mu, že niečo začul. Nie, nezdalo; bol presvedčený, že niečo začul.. alebo niekoho. Ale čo ak nie? Čo ak sa len správa ako paranoidné malé decko? Aaach, daj sa dokopy, hlupák!
Keď dlhšiu dobu nič nepočul, usúdil, že to bol ozaj iba prelud. Vstal a pobral sa ďalej, kráčajúc medzi stromami zopár metrov od úzkej vyšliapanej cestičky. Bol zvedavý, kam ho zavedie...
Pokúšal sa nerozmýšľať nad ničím, čo sa stalo za posledné dni. Jeho myseľ zostávala prázdna a chladná. Nebola žiadna minulosť, na ktorú by sa obracal – aspoň nie zámerne. Svoj doterajší život nechal ležať v mláke krvi kilometre za sebou a pach zdochliny ho tlačil stále ďalej a ďalej.
Keď si už teraz na to spomenul... možno si mal dať ešte chvíľu na čas a škrtnúť zápalkou. Pomyslel si, ako krásne by to horelo... Hoci vzhľadom na fakt, že Yugakure bola skôr zhnitá diera, Hidanovi sa hnusiaca, väčšmi než oheň by k oblohe vyleteli kúdole čaďu a dym.
Nabudúce, pomyslel si ľahostajne a pokračoval v ceste.
Žuch! začul znenazdajky za sebou a so zimomriavkami po celom tele zastal. Ktosi zoskočil na zem niekoľko metrov za ním. Kto to je? Čo mám robiť? rozmýšľal Hidan v návale paniky a usúdil, že jeho prvotné zlé tušenie bolo oprávnené. Zovrel v ruke kunai tak pevne, až mu obeleli hánky. Vtom sa prudko otočil a hodil ho priamo na miesto, kde stála dotyčná osoba. Teda, kde si myslel, že stojí. S hrôzou však zistil, že nikoho nevidí a jeho vrhací nôž sa zabodol do mäkkej kôry vzdialeného stromu.
„To nebolo až tak zlé,“ podotkol ktosi. Hidan sa otočil späť a zdesene zistil, že pár metrov pred ním stojí akýsi strapatý blonďavý týpek v dlhom sivom plášti. Chlapec reflexívne uskočil niekoľko skokov dozadu a zadíval sa na osobu. Tá nevyzerala, žeby oňho prejavovala veľký záujem, vlastne sa ten človek na Hidana takmer ani nepozrel a čosi si vyškriabaval spod nechta.Kto dopekla..?
Chlapec zaujal obranný postoj a vytiahol ďalší kunai. Avšak nezaútočil - nebol natoľko hlúpy, aby si myslel, že nepriateľ je taký babrák a nevyhne sa tomu. „Ts, ts, ts. Pozrimeže. Nevzdialil si sa akosi od domova, chlapče?“ spýtal sa chlapík a úkosom pozrel Hidanovým smerom.
Ten nič nepovedal, len prižmúril oči na znak nepriateľstva.
„To je mi ľúto. Žiaľ ti musím oznámiť, že svoju mamičku už nikdy neuvidíš.“
Keby si len vedel...
Muž siahol pod svoj plášť a ešte skôr než vytiahol, čo chcel, rozbehol sa smerom k striebrovlasému chlapcovi. Ten pohotovo uskočil a pokúšal sa skryť za stromami. V rýchlosti rozmýšľal, čo by mal urobiť. Vytvoriť klon? Alebo sa niekam schovať a potom nečakane napadnúť súpera a, pri šťastí, odrovnať ho jediným bodnutím do hlavy? To všetko však chcelo nejakú premyslenejšiu taktiku a on nebol z tých, ktorí by uvažovali prehnane takticky... ešte k tomu hneď na začiatku súboja.
Uvidí, ako sa to vyvinie...
Medzi stromami po jeho pravej strane sa mihol tieň. Hidan sa pohrabal vo svojej kapse, vytiahol zo dva shurikeny a hodil. Následne začul tichý chichot, z ktorého usúdil, že nepriateľa pravdepodobne netrafil.
„Ukážem ti, ako sa hádžu shurikeny!“ ozvalo sa odkiaľsi - Hidan netušil odkiaľ, no bolo mu jasné, že nemôže len tak stáť na mieste, pretože nepriateľ ho má zrejme na muške. Vyskočil, zachytil sa o nízky konár, vďaka ktorému sa následne prehupol na jeden vzdialenejší a vyšší. Počas letu započul, ako sa zopár kúskov ostrého kovu zabodlo do stromu, na ktorom práve stál a niekoľko ďalších preletelo popri jeho hlave. Keď sa však prehol nižšie s plánom použiť nepriateľove hodené hviezdice na svoj protiútok, mierne začudovane zistil, že z kôry stromu nevytŕča nič neprirodzené.
Opäť sa teda pohrabal v kapse, hľadajúc ďalšie shurikeny, no nedostalo sa mu ani len toľko málo času a znovu bol nútený v spleti malých letiacich predmetov prekľučkovať pomedzi niekoľko ďalších konárov a nájsť si novú skrýšu a dočasné odpočívadlo. Je rýchly, uznal Hidan počas ďalšieho manévrovania vo vzduchu. Zatiaľ sa mu síce akoby zázrakom podarilo vyhnúť sa všetkému, čo naňho letelo, no i tak bol nervózny, pretože sám nevedel vychytať príležitosť k útoku a začínal sa unavovať. Počul, ako mu srdce bije až kdesi v krku. To mal teda „šťastie“; prvý človek, ktorého od svojho úteku z domova stretol je nejaký psychoš, ktorý ho pravdepodobne bezdôvodne zabije... Teda pokiaľ sa Hidanovi nepodarí nejaký zázrak.
Zrazu započul čosi neprirodzené. Nevedel však, odkiaľ zvuk prišiel, ani na akú stranu sa má vrhnúť, aby sa vyhol vyčkávajúcemu útoku. Opäť siahol do kapsy, chvíľu sa v rukách babral s malým predmetom. V nasledujúcej chvíli sa vrhol náhodným smerom a zaznel výbuch. Hidan nemal vo zvyku používať výbušné lístky, no teraz jeden bez rozmyslu použil a ukryl sa v dyme. Po chvíľkovom čakaní sa rozbehol nevedno kam, uvažujúc, že nepriateľa možno zmiatol.
Hoci si to sprvu nechcel priznať, Hidan poriadne nevedel, ako si počínať v skutočnom súboji. Vlastne, súboj asi nebolo to správne slovo - z jeho strany to bola od začiatku len obrana, a to ho vyvádzalo z miery. Keď tak nad tým premýšľal, v podobnom boji sa doteraz nikdy neocitol. Jeho časté duely s Rikuom – alebo občasné s inými deckami – sa nedali označiť za niečo relevantné a vždy išlo hlavne o získanie rešpektu... ten sa ale u porazeného často premieňal iba na hnev a plány neskoršej odplaty. Hidan sa však ešte nikdy neocitol v tak ráznom súboji na život a na smrť, kde by dokonca ani nemal istotu vlastného víťazstva. Medzi deckami z Yugakure nebol obľúbeným súperom, pretože bol príliš prudký, nezastaviteľný, známy tým, že do bojov vkladal až príliš svojej zlosti. Nezvykol prehrávať. Tak čo mala znamenať táto situácia?
Z nečakaného uhla zrazu priletel shuriken. Došľaka! Hidan sa mu len tak-tak vyhol, no o sekundu neskôr priletel ďalší a zasiahol ho do opaku dlane na ľavej ruke. Bolesť, čo mu vrazila do zápästia mu roztĺkla srdce. Lenže nie od paniky... Natiahol druhú ruku a chystal sa shuriken z rany vytiahnuť. Prv než to však spravil, pocítil, ako mu z rany vyletel sám od seba a strekol mu do tváre krv. Čože?
Počas nasledujúceho skoku sa otočil a blonďavého chlapíka videl stáť neďaleko. Ten sa naňho zadíval pohľadom prvotriedneho šialenca, čo Hidana primalo zastať. Bolo zvláštne, že ho ten človek tak rýchlo prestal prenasledovať. To mu stačil jeden zásah a už si myslí, že má vyhraté? Alebo... alebo má snáď v rukáve nejaké nebezpečné eso? Hidan sa teda učupil na nízky konár a nechápavo sa díval. Zrazu v mužovej ruke zbadal shuriken, čo ho trafil do ruky. Čo to má znamenať?
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa nahlas.
„Sleduj a uč sa,“ zasmial sa nepriateľ. „Teda...“ zamyslel sa na chvíľu, akoby povedal nejakú hlúposť, „len sleduj.“ Shuriken si zdvihol k ústam.
Nebudem nič sledovať, iba ak tvoju smrť! pomyslel si Hidan a hoci nevedel o čo ide, nemal v pláne dať nepriateľovi ani najmenšiu šancu na nejaký trik. Okamžite hodil kunaiom a rýchlo zoskočil zo stromu. Zadíval sa na chlapíka a zistil, že sa ani nepohol. V duchu sa začudoval.: Netrafil som ho? Pri bližšom pohľade však zistil, že svoj cieľ trafil - do ramena.
Muž sa pozrel na chlapca, na kunai, na chlapca, na kunai. Potom sa ešte raz pozrel na chlapca. Všimol si jeho ninjovskú čelenku a prižmúril oči. „Čo si zač?“ spýtal sa ho prekvapene a vytiahol si z tela kunai, pričom si shuriken schoval do vrecka. Olízal krv z kunaiu. „Hm?“ nadvihol obočie, keď chlapec dlhšie neodpovedal.
„Čo je vás do toho?“ odvrkol Hidan a stále sa mal na pozore. Čo sa stalo? Prečo je zrazu tak pokojný?
Muž sa usmial. „Dobre, predstavím sa prvý. Som Akari Naoki... vlastne len Naoki, a... môžeš mi tykať,“ povedal veselým hlasom, akoby ho vôbec netrápilo, že práve utŕžil nepríjemný zásah. Jeho chovanie bolo v skutku podivné... až nepríjemne povedomé.
Hidan nič nepovedal. Snažil sa v súperovom správaní niečo vydedukovať.
„A...“ začal Naoki, no nedokončil. Namiesto toho si odhrnul vlasy, čím odhalil svoju čelenku s preškrtnutým znakom Kusagakure.
Skrytá trávová.., rozmýšľal Hidan. Veľa som toho o nej nepočul... no je to tiež nukenin. Čo je zač..?
„Zdá sa, že máme niečo spoločné, heh,“ pozamenal, stále upierajúc zrak na chlapcovu čelenku. Potom pozrel na jeho zakrvavenú ruku, ktorá mu voľne pokyvkávala pri tele. Nezdalo sa, že by vytekajúca krv chlapca veľmi trápila... ba dokonca v ruke pevne zvieral ďalší zo svojej zásoby kunaiov.
„Tak, kam máš namierené?“
Hidan neodpovedal. Len mykol plecom.
„Teda, nieže by ma to veľmi zaujímalo... ale nemyslím, že sa dostaneš ďaleko. Natrafíš na ninjovskú hliadku a,“ s prstom vo vodorovnej polohe si veľavravne prešiel pod krkom. „Neviem čo si zač, ale byť tebou, netúlal by som sa po vonku sám s tak peknou čelenkou. A to mi pripomína, že ja som už tiež dlho neputoval s iným človekom,“ vravel nenútene a pokúšal sa dostať k veci tak, aby to neznelo veľmi podozrivo.
„Mhm, chápem. Mám sa snáď pridať k niekomu, kto ma chcel zabiť?“
„Noo..,“ chlapík sa poškriabal na hlave a nahodil čudesný, možno ospravedlňujúci výraz tváre, „áno. Ale už ma to prešlo, heh...“
Už ťa to prešlo? Trochu šokujúce.
Chvíľu sa na seba obaja mlčky dívali. No keď tú chvíľu Naoki už nemohol vydržať, mykol plecom a otočil sa na odchod. Vedel však, že nie je koniec...
„Kam máš namierené ty, ehm... Naoki?“ spýtal sa Hidan už po pár krokoch.
„Na hranice krajín Zeme a Vetra,“ prišla odpoveď a muž stále pokračoval v chôdzi.
Hidan chvíľu uvažoval. „Čo tam?“
Vtedy muž zastal a otočil blonďavú hlavou. „A čo tu?“
Čo je tento človek zač? A prečo tak rýchlo stratiť chuť ma zabiť? Počkať... nevypytoval sa toľko, kým nezbadal moju čelenku. O čo mu ide?
„Nemyslím si, že ti môžem veriť.“
„Skús to,“ odvetil ľahostajne blondiak. „A uvedom si, že keby som ťa stále chcel zabiť, už by som to dávno urobil. Sám o tom iste nepochybuješ.“
Hidan nedôverčivo sledoval postavu odchádzajúceho muža. Ach... veď je to vlastne jedno. Nemám nič, čoho by som ľutoval, aj keby ma zabil... Zrazu si uvedomil, že sa samovoľne pobral jeho smerom. „Čo je na hraniciach krajín Zeme a Vetra?“ spýtal sa znova a pobehol.
„Idem navštíviť starého dobrého priateľa. Teda, nieže by som ho so sebou nemal aj na svojich cestách... ale chápeš, slušnosť káže niekedy sa zastaviť. Ináááč, myslím, že by sa ti tam mohlo páčiť. Teda, dúfam,“ potmehúdsky sa usmial. Hidan dobre nechápal význam Naokiho slov, no nechal to tak.
„A mohol by si aj ty mne povedať, ako sa voláš? Celkom ma to zaujíma.“
„Ehm... Hidan.“
„Len Hidan?“
Meno môjho rodu nič neznamená... „Áno.“