Cesta Jashinistu - 4. kapitola

Čudák a podivín

Ostré pukanie dohasínajúceho ohňa sa ozývalo v tajomnom tichu čistinky a kdesi v diaľke sem-tam zaznelo zahúkanie sovy. Jeden by mal z toho určite skľúčené pocity... ale nie Hidan. Nie, on sa nesústredil na okolité zvuky, vlastne ich celkom úspešne ignoroval. Premýšľal svoj plán.
Tváril sa, že už spí, keď si aj Naoki ľahol na spánok. Vydržal v jednej polohe asi pol hodinu a potom sa „akoby v spánku“ obrátil na druhý bok. Po ďalšej chvíli otvoril fialové oči. Z Naokiho plytkého dýchania usúdil, že už pred nejakou dobou zaspal.
Posadil sa. V tichosti sa pohrabal vo svojej kapse a čosi vytiahol. Následne si znova ľahol, hľadiac na hviezdy, predmet skrytý pod rukávom jeho bundy. Naozaj? uvažoval. Naozaj. Áno. Urobím to. Zhlboka dýchal a po chvíľke sa opäť posadil. Pozrel na spiaceho muža. Obozretne sa postavil a podišiel k nemu. Kľakol si. Srdce mu búšilo ako splašené. Zatiaľ čo sa pripravoval, pod golierom chlapíkovej vesty zbadal akúsi retiazku. Avšak odignoroval ju...
Kde mám istotu, že by neurobil to isté? A vôbec... zopäté ruky zodvihol do výšky, ako mohol byť taký ľahkovážny?
Kunai sa prudko zabodol do mužovej hrude a krv vystrekla.
„AU!!!“
Čo... čože!? Ak Hidanovo srdce doteraz bilo neuveriteľne rýchlo, potom neexistuje výraz, ktorý by vystihol jeho náhlenie v tomto momente. Šokovane sa vzdialil.
„KU*VA, ČO TO ROBÍŠ?!“ Naoki sa prudko postavil a vytrhol si z hrude nôž. „Ja ťa zabijem, ty zasran!!“
Striebrovlasý chlapec sa roztriasol a uskočil ešte vzadšie. Ako... ako je to možné? On je nesmrteľný?! „H-hej, počkaj,“ vravel v panike a mával rukami na znak obrany.
Naoki vytriasol kunai nad zemou a stúpil do mláčky krvi. Pohybom jednej z nôh začal vytvárať kruhový útvar. Zaskočený chlapec netušil, čo to znamená, ale desilo ho to - prirodzene, veď bol práve svedkom toho, ako človeka nezabilo priame bodnutie do srdca (Je to vôbec človek?), a daná osoba teraz začala po zemi čarbať akési... čosi. „P-počkaj, hej! Ja som ne-“
„Čo si!? Nechcel!?“ kričal muž.
„Ja som..,“ nenachádzal slová, „Hej, čo to malo akože znamenať?!“ začal kričať i Hidan. „Ako je dopekla možné, že žiješ? Čo si, dopekla, zač?!“
Naoki sa zarazil nad Hidanovými ofenzívnymi slovami. Stíchol a krvavou čiarou na zemi dokončil, čo zamýšľal. Vytiahol z vrecka shuriken - shuriken s Hidanovou krvou. Chytil ho medzi ukazovák a prostredník. „Daj mi jeden dôvod, prečo by som ťa hneď tu a teraz nemal obetovať?“
Obetovať? „Ehmmmm...“
„Nič? Dobre teda.“
„Hej, hej... mrzí ma to, ok? Ale... shinobi by mal byť predsa opatrný. Stále neviem, či si priateľ alebo nepriateľ.“
„Teraz si už môžeš byť istý!“
„Hej... ehm... zabudnime na to, dobre?“ pokúsil sa o úsmev chlapec. „Vidím, že ti nič nie je, takže všetko je vlastne v poriadku...“
Naoki pozrel temným pohľadom na striebrovlasého chlapca. „Boží súd očakáva bezvercov ignorujúcich bolesť ostatných,“ vyslovil hlbokým hlasom, akoby to ani nepovedal on. Priblížil krvavý shuriken k svojim perám.
„Boží súd? Pozri, neviem, čo sa chystáš urobiť, ale... zabudnime na to,“ pohodil rukou. Nevedel, čo viac povedať. Uprene sa díval na muža stojaceho v akomsi podivnom kruhovom znamení a nervózne čakal. Čakal aj ten druhý.
„Doriti,“ začul Hidan šepot. Následne si všimol, ako muž zovrel v pästi pri svojom krku čosi malé a priložil si to k ústam. „Odpusť mi, už zasa som to neurobil,“ vravel. „Ale vieš... ten chlapec má potenciál.“
„S kým sa to rozprávaš?“ pýtal sa Hidan. „A potenciál na čo?“
Naoki naňho hodil pohľad vraviaci „neprerušuj ma“. Ďalej si čosi mumlal. Následne si sadol na zem a vyzeralo to, že prerezáva akési neviditeľné lanko na shurikene. Potom ho hodil na mierne vydeseného chlapca; trafil ho do stehna – možno hlbšie, ako by sa zdalo z tak malej vzdialenosti logické, no to bol pravdepodobne len efekt hnevu, ktorý v Naokim stále vrel, hoci už silene vyprchával. „Vezmi si to, ak nechceš, aby som ťa zabil,“ vyslovil s trpkosťou v hlase. Sledoval, ako si Hidan z nohy vyťahuje kovový predmet, stiera krv a následne si olizuje prsty. Prižmúril oči. Potom vstal a pobral sa na cestu.
„Hej, kam ideš?“ prišla otázka.
„Do chrámu Jashinovho,“ zaznela odpoveď.
„Do... čoho? Aleee, to vlastne jedno. Hej, je noc, mali by sme si trochu pospať.“
„Ja som si už trochu pospal,“ vravel Naoki a nezastavoval, „a ty, keby si nevymýšľal nezmyselné plány o tom, ako zabiť človeka, ktorý ti poskytol spoločnosť na cestách, ale radšej sa takisto pokúsil zaspať...“
„Hej, už ti niekto povedal, že si divný?“
Chlapík sa otočil a úkosom pozrel na chlapca, pričom mu na tvári pohrával úškrn. „A tebe?“
Hidan sa zamyslel. „No, nie som si istý... aj keď už som počul, že som šialenec.“
Naoki sa usmial.

„...a Maku-sensei... teda, myslím, ten hlupák Maku... veď ma ani nič nenaučil! Bojové schopnosti ľudí z Yugakure sú na bode mrazu,“ mykol Hidan plecom.
„Vieš, že mi už tvoje večné kecanie lezie na nervy?“ zaškrípal jeho spoločník zubami.
„Naozaj?“ spýtal sa chlapec nevinne. „Tak to by si mohl začať kecať ty. Vtedy si spomenul chrám nejakého Šašina či koho...“
Naoki zastal a zovrel obe päste. V tú chvíľu sa musel veľmi premáhať, aby tomu faganovi jednu nevrazil. Pozrel sa na Hidana, ktorý kráčal vedľa neho, najtemnejším pohľadom, akého bol schopný. „Ja-shi-na,“ vyslovil pomaly a veľmi dôrazne.
„Oh, okej..,“ zarazil sa chlapec nad jeho výhražným tónom v hlase a pokračoval.: „Jashin... kto to je?“
Naoki si vzdychol; rozmýšľal, ako sprostredkuje danú informáciu. „Veríš vo... vyššiu silu?“
„Vyššiu silu?“ zopakoval Hidan. „No... možno,“ priznal a trochu zahanbene odvrátil zrak.
„Jashin. Jashin-sama, to je vyššia sila. Je ten, kto ti dáva život a berie ho tvojim nepriateľom.“
Berie život mojim nepriateľom? To znie sľubne.
„Za cenu... miernej bolesti,“ dodal Naoki.
„Bolesti? Pf, bolesť mi nevadí. Teda... pokiaľ by zabila mojich nepriateľov...“
Skutočne má potenciál, pomyslel si Naoki. „Hm, pozrimeže, kam sme sa to dostali,“ prerušil tému. Stromy pred nimi odhalili ďaleké strechy drobných budov. „Dlho som ťa nevidel, domovina.“
„Kusagakure?“ začudoval sa Hidan. „No, stále menšia dier než tá, z ktorej som zdrhol ja...“
„Heh, láka ma ísť sa tam pozrieť... po toľkých rokoch. Ty tu kľudne zostaň, vrátim sa ani sa nenazdáš. Nie je tam zas toľko čo vidieť.“
„To tam pôjdeš takto?“
„Isteže nie,“ prevrátil Naoki očami. Vytvoril jednoduchú pečať a pomocou henge celkom pozmenil svoj vzhľad. Po chvíli sa stratil medzi hustým porastom listnatých stromov.

„Vrátim sa ani sa nenazdáš“, čo? Bohužiaľ, už som sa nazdal. Tak kde, dopekla, trčíš?! Hidan, ležiac ustato na tráve, začínal byť znudený. Ale zároveň mal aspoň chvíľu času v pokoji porozmýšľať nad tým... Jashinom. Lákalo ho dozvedieť sa viac. Chcel vedieť, čo by mu mohol poskytnúť. Chcel vedieť, čo konkrétne znamená cena bolesti. No najväčšmi chcel vedieť, ako je možné, že jen ten bastard Naoki nesmrteľný! Súvisí to nejako s Jashinom?
Zašuchotali listy, no nebolo to od vetra. „No koneč-“ začal Hidan a posadil sa, no zrazu ho zamrazilo. No dopekla... Ten človek, ktorý sa vynoril spomedzi nízkych vetví stromov, určite nebol Naoki.
„Ale, ale... teba som už niekde videl. Ty si ten mladý nukenin,“ skonštatoval červenovlasý chlapík v chuuninskej veste, so znakom Skrytej trávovej na čele. Začal si spoza chrbta vyťahovať kunai. „Tom som ale rád, že môžem zneškodniť špinu, ktorá zradila svoju dedinu.“ Odpľul si.
Hidan inštinktívne vytiahol svoju zbraň a ruky sa mu zatriasli. „Nepribližuj sa!“ Čo mám robiť? Srdce mu prudko tĺklo. Uvedomil si, že toto je už jeho druhý skutočný súper za posledné dva dni. Lenže tento, narozdiel od Naokiho, nevyzeral akoby sa chcel skamarátiť.
Muž oproti sa pohŕdavo zachechtal. „Ak sa bojíš silnejších súperov, mal si radšej zostať tam, odkiaľ si prišiel. Ale už je neskoro!“ dohovoril s nevraživým tónom a zaútočil. Kunai smeroval obrovskou rýchlosťou na Hidana, no ten sa mu akosi šťastne vyhol a vyskočil. Siahol do kapsy a nahmatal... výbušný lístok. S kyslým výrazom na tvári si spomenul si, že naposledy mu bohvieako k úžitku nebol. Som v p***li... úplne v p***li, rozmýšľal, napodiv akosi flegmaticky a hodil vrhacou zbraňou. Keď zaznela explózia, rozbehol sa a namieril si to do korún stromov.
„Niekto tu má tiež rád výbuchy,“ zaznelo zamyslené konštatovanie.
Tiež? A mimochodom ani nie... vlastne vôbec, odpovedal v duchu Hidan. Ja mám rád niečo iné. V tej chvíli si vybavil zapadajúce slnko, boj s Rikuom i kunai s jeho krvou... i s krvou svojej matky.
Zarzu tesne pri nohách pocítil otras - výbuch. Uskočil na ďalší strom, no všimol si malé guľôčky, ktoré leteli jeho smerom. Výbušný íl? Zarazil sa a unikal ďalej, doprevádzaný ďalšími a ďalšími drobnými výbuchmi. Otočil hlavu a zbadal zo tri shurikeny rútiace sa na jeho hlavu. Prudko zabočil doľava, čím sa vyhol všetkému, čo ho prenasledovalo s výnimkou jedinej ílovej guľôčky.
Bum! ozvalo sa mu tesne pri hlave. Zatackal sa a horko-ťažko sa zachytil na najbližšom strome. Chytil si hlavu oboma rukami a zaťal zuby. V ľavom uchu mu nepríjemne pišťalo, kvôli čomu strácal balans.
To nevyzerá najlepšie... sakra!
Obzrel sa cez kmeň stromu a na zemi zbadal postávať nepriateľa. V tom istom momente ako sa na muža pozrel, muž sa zasa pozrel naňho. Pripravoval sa vyskočiť hore za Hidanom, vtom sa mu však do ramena zabodol shuriken, letiaci odnikiaľ. V nasledujúcej chvíli shuriken odletel tým istým smerom, ktorým priletel. Hidana to zaskočilo. Žeby to bol..? pomyslel si, no ani nestihol dokončiť myšlienku.
„Aha, tak ty nie si sám, čo? Každopádne budeš prvý, koho dostanem!“ Muž vyskočil a dopadol na ten istý konár, na ktorom sa krčil chlapec, stále trochu oťapený po výbuchu z tesnej blízkosti. Postavil sa na nohy a trochu cúvol, pričom v ruke zovrel kunai. Sledoval, ako sa chlap približuje a chystá sa na konečný chvat - nech už to bude čokoľvek.
Kde, dopekla, je ten Naoki?!
Muž na protiľahlej časti konára sa rozbehol, no v tom sa stalo čosi neuveriteľné. Hidan len s vyvalenými očami a divoko búšiacim srdcom sledoval, ako nepriateľ zrazu prudko zastal a z jeho útrob sa valia prúdy krvy. Rozkašľal sa, rukami si hmatal po smrteľnom zásahu na svojej hrudi v márnej snahe zastaviť krvácanie. V nasledujúcej chvíli sa zakymácal a jeho bezvládne telo začalo padať z vysokého stromu. Nakoniec sa rozplesol sa tvrdej zemine.