Cesta Jashinistu - 2. kapitola

Iná budúcnosť

V dome panovalo šero a ticho. Atmosféra, aká má byť. Chlapec vošiel do predsiene a ani sa neobťažoval vyzuť si topánky. Potom vošiel do skromne zariadenej obývačky ich ponurého poloprázdneho domu. Na pohovke vyblednutej hnedej farby zbadal ležať útlu postavu. Pomaly a ticho sa k nej priblížil. Už bol skoro tam, keď mu náhle pod nohami zapraskala podlaha.
Žena v momente otvorila oči a jej ruka zvierajúca dlhý kuchynský nôž vyletela prudko smerom, odkiaľ počula ten desivý zvuk. Zastala len pár centimetrov od hlavy svojho syna, oči otvorené viac ako dokorán. „Oh, zlatíčko,“ šepla a postavila sa. Následne chlapca pobozkala na čelo, čo nebol problém, pretože svoju ninjovskú čelenku nosil okolo krku.
Takže moje slová pri príchode ťa nezobudili, ale moje kroky áno?
Hidan sa usmial a zavrel oči. Cítil vôňu matkiných hebkých strieborných vlasov a vyžíval sa v bozkoch, ktoré mu tisla na tvár. Cítil ich posledný krát... Zodvihol hlavu, aby sa jej pozrel do tváre. Vyzerala ako anjel, chýbali jej len krídla.
„Zdalo sa ti niečo zlé?“ spýtal sa. Vedel totiž, že pokiaľ matka šla spať s nožom pod vankúšom, znamenalo to, že mala halucinácie a bála sa. Začalo sa to už smrťou jej manžela počas poslednej vojny a odvtedy sa jej stavy nezlepšovali. Niektorí susedia a známi ju nazývali pomätenou a väčšina z nich sa jej stránila. A Hidan ich za to nenávidel, preklínal ich a často si predstavoval, že im to raz vráti... trochu inou cestou. A aha – dnes sa mu podarilo zrealizovať aspoň čo-to zo svojich plánov.
Dnešný deň bol deň pomsty v rôznych ohľadoch.
„Ale nie... nie. Teda, hlavne, že si v poriadku,“ usmiala sa zmätene a veľmi nápadne sa začala obzerať.
Ja som, ale o niektorých sa to povedať nedá...
„Mal by si sa ísť vykúpať a spať.“
„Dnes nie.“
„Čože? Prečo?“ začudovala sa matka nad takou reakciou.
„Odchádzam.“
Zostalo ticho. Chlapcova matka vystrašene sledovala oči svojho syna. Ťažko popísať, čo jej v tom momente prebehlo mysľou. Čo asi mohlo napadnúť žene s labilnou psychikou po tom, čo sa tak priamočiaro dozvedela o blížiacej sa strate jedinej cennosti, ktorú v živote mala? A čo viac, dozvedela sa to práve od danej osoby. „Čože..?“ vyslovila neisto a dúfala, že len zle počula. Bola to však chabá nádej.
„Odchádzam z Yugakure. A už sa nevrátim...“ Tie slová zostali visieť v chladnom vzduchu. „Ale chcel som ti to aspoň povedať...“
„Zlatíčko,“ vyslovila žena a z očí jej vytryskli slzy. Skĺzla na kolená a tvár si zaborila do rozochvených rúk.
„Budúcnosť Yugakure sa so mnou nespája. Nájdem zmysel svojho mizerného života niekde inde,“ vysvetlil. Potom sa bez ďalších slov dal na odchod. Po pár krokoch však zacítil, ako ho okolo pása objali nežné ruky. Zastal, no nemal to v pláne. Začal si pod tričkom nahmatávať zbraň.
„Pusť ma, mami.“
Žena sa zachvela. Tak chladný tón v hlase svojho milovaného syna nikdy nepočula. Začala uvoľňovať svoje zovretie... avšak nakoniec to nespravila, lež objala chlapca ešte väčšmi. Nemohla ho predsa pustiť!
Hidan zovrel kunai a povytiahol ho spoza opaska. Matka si to všimla a postavila sa, nežne zovrúc jeho ľavú ruku. Obrátila ho k sebe a pozrela mu do očí. Boli to jej oči; spoznala v nich neochvejnú rozhodnosť, ktorá bola kedysi odleskom aj v jej vlastnej tvári, a ktorej sa nemohla vzoprieť; nemohla nijako zmeniť synove rozhodnutie, nehľadiac na jej krehkú a nekonfliktnú povahu. A preto sa rozhodla tak, ako by sa matka nemala rozhodnúť...
„Bez teba neprežijem,“ vravela a zľahka zodvihla Hidanovu ruku držiacu kunai. Priložila ho k svojmu bruchu, pričom nespúšťala oči zo synových. „Bez teba by som neprežila.“
Mami..?
Ostrá čepeľ sa pomaly zaborila hlboko do jej tela. Chlapec zostal stáť a v jeho očiach sa zelskli slzy. Skrčil sa, držiac svoju mamu za blúzku.
„Miluj... mi... milujem...“
Prečo si to nepovedala predtým, než si sa prebodla?
Posledné slovko sa ozvalo už len šeptom. Vtedy celý dom stíchol.
Chlapec vytiahol svoj kunai z matkinho brucha a prezrel si ho. Dnes ním už zabil veľa ľudí, a posledná krv, ktorá na jeho čepeli pribudla, bola jeho vlastná. Položil ho na zem vedľa mŕtveho tela jediného človeka, ktorého kedy miloval. Zľahka si utrel oči a otočil sa.
„Zbohom, mami.“

Striebrovlasý chlapec vyšiel na čerstvý vzduch a priamym pohľadom odo dverí zbadal polkruhové slnko. Krvavé slnko. Nadýchol sa a striasol so seba následky udalosti, ktorá sa len pred malou chvíľkou odohrala v jeho dome... i jeho srdci. Na tú scénku musí zabudnúť a nikdy v živote sa k nej nevracať.
V nasledujúcom momente ho však rozochvel iný zvláštny pocit; otočil hlavou doľava a pri susedovie dome zbadal postávať dve siluety. Dozaista to boli nejakí shinobi!
Dopekla! Zdrhám!
Chlapec sa ani poriadne neobzrel a rýchlymi skokmi sa pokúsil vytratiť. Zdalo sa mu to, alebo sa tí dvaja rozbehli za ním? To nevedel, nebol si istý, no nemienil to ani zisťovať. Skrátka pobeží.
Až za slnkom.
Zišiel o ulicu nižšie a skryl sa do tieňa najbližšej budovy. Chvíľu tam zotrval a keď nič nepočul, obozretne vykukol spoza rohu. Následne celkom isto vyšiel z úkrytu a rýchlym krokom sa vydal náhodným smerom.
„Nii-san?“
Hidan zastal. Na tohto akosi zabudol. Pousmial sa a zovrel v ruke ostrý predmet. Následne sa otočil.
„Ah, čau,“ vravel, snažiac sa, aby to znelo nenútene, no nepodarilo sa mu celkom presvedčivo zakryť zdanie, že niečo nie je v bežnom poriadku.
Malý chlapec sa neisto usmial. „No... nemal by si byť tak neskoro vonku, he he.“
„To isté platí aj pre teba.“ Hidan sa zasmial a poškriabal sa na temene hlavy. Teda, platilo... ale neboj, viac už nebude. Pozrel na svoju budúcu obeť. To bude veľmi ľahké. Shiko bol od Hidana o dva roky mladší, jeho ninjovské schopnosti však boli na horšej úrovni, než by mali. Vlastne vôbec nemal rád boj a... bol to strachopud.
„Tak... nepôjdeme domov spolu?“
Striebrovlasý chlapec sa chystal na pre Shika neuspokojivú odpoveď, no vtom v úzadí zbadal dve temné postavy. Boli to tí dvaja shinobi. A pozerali sa naňho! Dopekla! Urobil zo tri kroky vzad a zovrel päste. Prišlo mu trochu ľúto, že už nemá čas. „Ehm..,“ vrhal pohľad Shikovým smerom, no v skutočnosti upreto zazeral na postavy, ktoré videl za ním. „...musím ísť.“
Rozbehol sa, starého priateľa nechal s otázkou na perách stáť uprostred chodníka. Kunai si zastrčil do kapsy. Vyskočil na strechu jednej z budov a následne preskákal po ďalších. Už vedel, kadiaľ pôjde. Akonáhle opustí dedinu, stratí sa v neďalekom lese. A keď po ňom prestanú pátrať, vydá sa krížom cez okolité polia. A potom... potom bolo ešte ďaleko.
„Stoj!“ začul kdesi za sebou a zistil, že ho jeho prenasledovatelia doháňajú, čo dokazoval aj následný nie celkom vydarený útok nepriateľovym vodným jutsu. Našťastie sa bez ujmy vyhol, vytiahol z kapsy zo dva shurikeny a hodil ich. Nevedel, či niekoho zasiahol, ale jeho hlavný zámer bol prinútiť ich stratiť ho z dohľadu, takže sa ani zbytočne neobzeral. Zabočil a pokúsil sa zmiznúť v tieňoch. Po chvíli pokračoval v ceste, ostražito sledujúc svoje okolie.
„Tam je!“ počul, keď už sa blížil k lesu. Neváhal ani okamih a stratil sa medzi stromami. Vtom však pocítil náraz malého predmetu do chrbta. Zabolelo to, avšak nemohol sa tým príliš zapodievať. Preskákal po niekoľkých konároch, no od únavy začal spomaľovať, a to neveštilo dobrý koniec. O moment neskôr však s úľavou zistil, že nič nepočuje. Obzrel sa cez tmu dozadu a medzi ovisnutými konárami už len veľmi matne rozlišoval svetlá Yugakure. Žeby to vzdali? Tak rýchlo? Toto miesto je naozaj plné úbohých shinobi...
Vytiahol si z chrbta malý shuriken a nepatrne z neho olízal trochu svojej krvi. Svine, pomyslel si.
Zapraskali vetvičky. Chlapec sa inštinktívne skrčil a vlasy mu spadli do tváre - hoci sa snažil si ich začesávať dozadu. „Tma mu hrá do karát,“ ozvalo sa kdesi zdola a bolo to ťažko zreteľné. „Bude zbytočné volať posily, teraz už nič nezmôžeme.“
„Asi máš pravdu,“ prikývol druhý chlapík a poobzeral sa, akoby si myslel, že zrazu niekoho uvidí. „Ten fagan! Dobre si to naplánoval, za tmy..,“ vravel, a hoci samotná veta znela uznanlivo, muž to hovoril so značným pohŕdaním. Po chvíli však jeho hnevlivý tón zmizol a nahradilo ho sklamanie.: „Hm, tí ľudia... boli iste jeho robota.“
„A stavím sa, že to nebolo všetko. Videl si ho, vychádzal z ďalšieho domu. Myslím, že sa nevyhneme ešte zopár nepríjemným pohľadom...“
„Tak mladý... prečo to spravil?“
„Myslím, že Maku ho poznal bližšie. Tuším ho zvykol učiť. Jeho aj toho jeho kamaráta... teraz neviem, ako sa volá“
Druhý shinobi pokrútil hlavou. „Ts... čo sa dá robiť? Zdá sa, že tu máme mladého nukenina. Ale... čo ho k tomu viedlo, preboha?“
„Neviem. Ale už to tak bude,“ zakončil jeho kolega. „Len nech si ide, dúfam, že ho roztrhajú divé zvery.“
Tomu never, ty hajzel.
Muži začali odchádzať, pričom nezreteľne stále viedli pohoršujúci rozhovor. Chlapec, čo sa po celý ten čas so zatajeným dychom ukrýval vysoko na neďalekom strome, čoskoro osamel. Konečne. Vydýchol si.
Zdá sa, že tu máme mladého nukenina, vravel ten človek. Hidan si uvedomil, že je to pravda.: Mal by preto niečo spraviť. Vzadu za krkom nahmatal uzol a odviazal ho. Chytil do ruky svoju čelenku - alebo čelný chránič, ako sa tomu vravelo – a položil si ju na kolená. Vytiahol kunai a znechutene sa zadíval na tri šikmé čiary – znak dediny, ktorú nenávidel. Pokúsil sa kunai zabodnúť do úzkeho kovového plátku. Sprvu mu to bohvieako nešlo, no vznosná myšlienka, pre ktorú to robil, v ňom zapálila poslednú unavenú iskru. Ozvalo sa nepríjemné škrípanie a následne tichý smiech.
Tak je to lepšie, pomyslel si chlapec a tmavomodrú látku si opäť zaviazl za krkom. Sem sa už nevrátim. Nie ako miestny shinobi.
Pokúsil sa medzi stromami nájsť tú veľkú plynovú guľu, ktorá ho celý večer tak oslavne sprevádzala. Už ju však nevidel.