Cesta Jashinistu - 1. kapitola

Ako páliť mosty

Ak by sa dalo zabíjať pohľadom, striebrovlasý chlapec, čo sa práve skrýval v jednej z dedinských uličiek, by bol najšťastnejším človekom na svete. Nenávistne sledoval okoloidúcich návštevníkov a rozmýšľal nad nepeknými vecami. Hoci jemu samému pripadali celkom príjemné... Rozhodol sa vyjsť z tieňa a pobral sa ulicou plnou ľudí, ruky vo vačkoch.
Miesto bez hrdosti. Chodí si sem, kto chce, robia si tu, čo chcú... odkopol malý kamienok, čo mu stál v ceste. Ale ja sem viac nepatrím.
Ubehlo už niekoľko mesiacov odvtedy, čo nad tým rozmýšľal prvýkrát. Áno, zlákalo ho krvavé zapadajúce slnko. Myslel naň každý deň. Krvavé slnko... krv... krv bude mojím východiskom, mojou rozlúčkou s dňom. Pôjdem ďaleko, do noci. A krvavé slnko ma bude sprevádzať.
Zastal. Sledoval dlhé tiene, ktoré kráčali po ceste popri ňom. Nebolo ich málo... Otočil sa o stoosemdesiat stupňov, čím sa dostal do polohy zoči-voči slnku. Blížil sa večer a ono začalo naberať oranžovú farbu. Chlapec stál na mieste dlhšiu chvíľu a tiene sa mu vyhýbali. Potom sa otočil naspäť.
Ešte mám trochu času...

Ulice sa začali vyľudňovať a to bolo dobre. Každý zlodej, vrah či úchylák by ocenil súkromie pri práci... Striebrovlasý mladík kráčal sám úzkou uličkou a skúmal pohľadom skupinku troch domov, tvoriacich blok jednej štvrte. Na tom prostrednom mu spočinul zrak najdlhšie – bol to jeho dom, jeho domov.
Je čas dať sa do práce, pomyslel si, keď sa zadíval na bledočervené mraky okolo oranžového slnka. Nebudú na mňa spomínať.
Pokojne vykročil k domu naľavo a zaklopal na dvere z tmavého dreva. Následne si ruky skryl za chrbát, pričom vyzeral celkom rozkošne. Chvíľu čakal, spoza steny počul blížiace sa kroky. Zrazu dvere vrzli a začali sa otvárať. Svetlo z rozsvietenej miestnosti na druhej strane zatemnila postava ženy s dlhými čiernymi vlasmi. „Ah... to si ty,“ podotkla a nezakryla prekvapenie.
Hidan sa milo usmial, hojdajúc sa na päte. „Dobrýýý!“
„Potrebuješ niečo?“
„Len som prišiel pozrieť Rikua.“ Chlapec sa stále usmieval.
„Rika? Myslela som, že nie ste kamaráti... Ale aj tak je už večer, takže, ak by si bol taký dobrý a prišiel až zaj-“
„Bude to trvať len chvíľku, naozaj! Totiž, hm, viete..,“ začal bľabotať a rýchlo a nenápadne sa pokúšal vymyslieť dôvod svojej návštevy. „Na istú dobu budeme musieť s mamkou odísť a... neviem celkom presne, kedy sa vrátime... No tak, prosím, len chcem Rikuovi niečo povedať.“
Žena sa zatvárila nedôverčivo. Je to pravda? Tohto chlapca vždy považovala za chodiacu pohromu. Ale možno sa mýlila. „Hm..,“ zamyslela sa, „ale len chvíľku.“ Pustila návštevníka dnuka.
Chlapec sa mierne uklonil, no nie natoľko, aby sa to dalo označiť za veľmi zdvorilé. Prešiel cez prah dverí a počkal, až žena zatvorí.
„Počkaj tu, zavolám ho,“ riekla a chystala sa vyjsť na horné poschodie.
„Nie, nie!“ vravel chlapec a tváril sa nevinne, „prekvapím ho.“ Usmial sa. Opäť. Podišiel bližšie k žene. „Ale najskôr vás, pani,“ povedal s úsmevom a zatriasol sa od vzrušenia.
Spoza chrbta vytiahol kunai. Následne prudkým pohybom ruky zasiahol svoj cieľ medzi pľúca. Jeho obeť chcela vykríknuť, no z hrdla jej vyšiel len tichý chrapľavý hlas, ktorý aj sám Hidan počul len veľmi nezreteľne. Zachytil jej šokované, bezmocné telo a opatrne ju oprel o stenu tak, aby nenarobil veľa hluku.
„Pre... čo...“ šepkala z posledných síl, no vzápätí vydýchla.
Hidan sa usmial. Zabiť niekoho, kto nie je shinobi, je tak ľahké.
Začul kroky z vedľajšej miestnosti. Nestihol sa nikam skryť, kým sa vo dverách objavilo dievča. Ponášalo sa na svoju mamu, jej vek odhadol asi na desať rokov. Sestra toho bastarda! Zastala ako skamenená a pár sekúnd sa vyjavene dívala na Hidana, ktorý práve vyťahoval z hrude jej mamy vrhací nôž. Potom sa jej tvár skrivila do vydesenej grimasy. Chcela buď zakričať, alebo sa rozplakať.
Nestihla ani jedno.
Striebrovlasý chlapec zo svojej kapsy pohotovo vytiahol shuriken a hodil ho po dievčati. Sám bol prekvapený, keď videl, že ju zasiahol priamo do čela. Dievčenská postava sa okamžite zosypala na zem a tak sa s výdychom vystrel a veselo podišiel k nej. Čupol si nad jej mladé mŕtve telo a prezeral si ten krásny zásah; krv jej stekala cez oči a nos až k brade. Z jednej strany si priložil ruku na ústa, tak, ako sa to robí, keď sa človek snaží šepkať. „Mala by si si zohnať chránič čela,“ povedal a ticho sa zasmial.
Fajn, už len jeden.
Tichým zlodejským krokom sa vyštveral na horné poschodie a hneď zbadal dvere, ktoré ho zavedú k jeho zadosťučineniu. Prišiel bližšie a bez váhnia otvoril. „Aha! Nie je to náhodou Rikuo-chan?“ povedal pokojne a výsmešne, keď zbadal čiernovláska povaľujúceho sa na posteli.
Ten skoro vyskočil z kože, keď videl vo dverách do svojej izby svojho najväčšieho rivala. „Čo tu, dopekla, chceš!?“ skríkol.
„Tvoja mama ma pustila,“ usmial sa on.
Rikuo si na Hidanovych rukách všimol krv a zmeravel. „Ty... snáď si len..,“ nedokončil. Siahol si na nohu, chcel vytiahnuť kunai, no zistil, že svoju kapsu s vrhacími zbraňami má položenú na stole. Švihom sa po ňu rozbehol, no ani sa nenazdal a už sa ocitol pritlačený k stene s nepriateľovym kunaiom pod krkom.
Hidan sa zasmial, ako sledoval zdesenie v tvári svojho súpera. Už spolu dlho nebojovali, pretože od ich posledného súboja, kedy ho Rikuo nazval "šialencom", sa mu čiernovlasý chlapec akosi vyhýbal. Prečo? Hidan to celkom dobre nechápal.
Čiernovlasý chlapec sa snažil brániť rukami i nohami, no nedarilo sa mu to. „Ty... ty hajzel..,“ jachtal a v kútikoch očí sa mu zaleskli kvapky...
„Tak veľmi ma mrzí, že nemám viacej času,“ vravel Hidan a predstieral ľútosť.
„Času..?“ vravel Rikuo hrdelným hlasom a sám sa snažil získať trochu tejto neoceniteľne drahej veličiny.
„Povedal som predsa, že ťa zabijem,“ zasipel Hidan tajomným hlasom. „Ale, žiaľ, na žiaden konečný súboj nie je čas.“ Vtom zaznel slabý ťahavý zvuk, aký vzniká, keď sa nejaký ostrý predmet stretne s ľudským mäsom. Rezná rana na chlapcovom krku vypustila prúdy krvi a jeho telo, ktoré sa ešte zopár sekúnd zvíjalo v hroznej agónii sa zošuchlo po stene až na podlahu, kam stieklo zopár kvapiek bordovej tekutiny.
Striebrovlasý chlapec si kunai zastrčil pod tričko.
To by sme mali.
Zišiel dolu schodmi a namieril si to k vchodovým dverám. Cítil obrovské vzrušenie vo svojom vnútri. Bol tak naradostený... ale ešte nemal dosť. Vo vstupnej hale prekročil telo Rikuovej mŕtvej matky a zastal s rukou na kľučke. Otočil sa. Spomenul si, že tá žena mala naňho otázku tesne predtým, ako skonala. „Nepáčili sa mi vaše vlasy,“ odpovedal jej. Otvoril dvere a cez úzku štrbinku chvíľu sledoval, či neuvidí nejakých okoloidúcich. Nikde nikto.
„Porúčam sa,“ povedal ľahostajne a nepozorovane opustil dom.
Jeho ďalším cieľom bol jeden z domov napravo. Ako k nemu kráčal, zrazu ho ovládol zvláštny pocit – akoby uvažoval či to má naozaj urobiť. Nikto na mňa nebude spomínať, opakoval si v hlave. Taký bol jeho cieľ a on ho musel splniť.
Podišiel k dverám ďalšieho domu. Zaklopal. Po chvíli čakania ho s úsmevom privítala Shikova mama. „Oh, ahoj, Hidan-kun. Ehm, je mi ľúto, ale Shiko ešte neprišiel domov.“
Posledných pár týždňov chodil Shiko pomáhať nejakej svojej príbuznej do jej obchodíku a občas sa vracal aj neskoro večer. Dnešok bol zrejme jedným z tých dní, kedy bola šichta trochu dlhšia... Striebrovlasý chlapec sa obzrel a kútikom oka zazrel oranžové slnko. „Aha,“ povedal a zatváril sa trochu sklamane. Sklopil hlavu a pohľad mu padol na zakrvavený koniec svojho rukáva. Nepozorovane ho zožmochlil v dlani a dúfal, že žena si nič nevšimla. „Tak... Nemohol by som ho tu, prosím, počkať?“
„Ale pravdaže. Poď dnu,“ usmiala sa žena a položila ruku na chlapcovo plece. Zavrela dvere a zaviedla návštevníka do kuchyne. Tam za stolom sedel jej manžel, Shikov otec. Keď zbadal, kto prišiel, zodvihol ruku na znak pozdravu. „Á, zdravím ťa, chlapče.“
„Tak sa posaď,“ ponúkla chlapca Shikova matka.
„Nie, ďakujem,“ odmietol Hidan a siahol pod tričko. „To vy sa posaďte.“ Akonáhle to povedal, sprudka potiahol ženinu ruku, čím ju prinútil zohnúť sa, a následne zariadil, aby si kľakla, držiac svoju zbraň pod jej tenkým krkom.
„Preboha!“ vykríkol muž a rázne vstal, pričom zo stola nechtiac zhodil pohár akéhosi nápoja. „Čo... čo to robíš?!“
„Dávam vám na výber. Ona alebo vy.“
„Hi... Hidan-kun, naozaj, čo to robíš?“ pridala sa Shikova mama a hlas sa jej zatriasol.
„Buďte ticho,“ zahriakol ju chlapec a opäť obrátil svoju pozornosť na muža. Bol to chuunin, na svoju hodnosť až neobvykle slabý shinobi – no pre Hidana aj tak predstavoval hrozbu. Musí sa ho zbaviť a vyhrážky sú jedna z najlepších zbraní, pokiaľ stojíte proti silnejšiemu súperovi. „Ona alebo vy,“ zopakoval a priblížil sa s kunaiom ešte bližšie ku krku ženy, až sa dotkol jej pokožky. Žena vyľakane vydýchla.
„Počkaj, upokoj sa,“ vravel muž, pričom sám nebol pokojný. „Čo chceš?“
„Váš kunai, vytiahnite ho.“
Muž ho poslúchol. Vytiahol kunai a chcel ho chlapcovi podať, no ten ho odmietol.
„Zabudli ste, čo som povedal?! Ona alebo vy.“
Muž skamenel. To snáď nie, pomyslel si. Ruky sa mu triasli a hodnú chvíľu stál bez slova, dívajúc sa na svoju manželku, rukojemníčku pomäteného decka.
Nemôže to predsa byť až také ľahké.., vravel si Hidan v duchu a pozorne sledoval každý mužov pohyb. Iste dobre hádže, uvažoval ďalej, a pri tej myšlienke sa skrčil, pričom jeho hlava sa ocitla presne za obrysom hlavy jeho rukojemníčky. Určite niečo vymýšľa... nie!
Hidan ešte viac pritlačil na ženin krk, čo vypustilo von ďalšiu krv. A to mužovi asi stačilo. „Nie, ja... ja to urobím. Ale ju nechaj napokoji. Prosím.“ Otočil hrot svojho kunaia k svojej hrudi.
„Nie, drahý,“ šepla žena so slzami v očiach. Muž ju však nepočúval. Nemienil byť svedkom smrti svojej manželky. To radšej umrie...
„Prepáč, Aiko.“ Telo muža po kontakte s hrotom zbrane dopadlo na zem. Žena sa rozplakala.
Neplakala však dlho.
Striebrovlasý chlapec si vydýchol, aké to bolo jednoduché. A zasmial sa nad naivitou niektorých ľudí v krízových situáciách. Vážne si ten hlupák myslel, že jeho druhá polovička bude ušetrená? Vážne si myslel, že môže chlapcovi veriť? Hahaha... Hidan si precvičil krk a natiahol sa. V žilách mu kolovalo čerstvé euforické opojenie. Utrel krv zo svojej zbrane do ženinej zástery a dal sa na odchod. No predtým sa ešte raz obzrel, akoby si chcel znova vychutnať pohľad na dielo svojej narastajúcej šialenosti.
„Porúčam sa.“
Keď odišiel z domu a zavrel za sebou dvere, zadíval sa na zapadajúce slnko, ktoré už naberalo červenú farbu. Bolo celkom príťažlivé... Nuž Hidan zamieril do posledného domu, ktorý mal ešte v pláne navštíviť, kým bol v Yugakure.
Zastal pred nevýraznými sivými dverami. „Dnes prídem trochu neskôr,“ vravel svojej matke, keď ráno odchádzal z domu. Snáď na to nezabudla...
Spod kvetináča na parapete vylovil kľúč a vošiel dnu.
„Tadaima!“