Cesta Jashinistu - prológ

Pohŕdam touto dierou!

Na studenej zemi sa slabo ozývali kroky dvoch postáv. Kráčali v tieňoch okolitých budov, ukrytí pred zrakmi ľudí prechádzajúcich po neďalekej ceste. Prišli sem „dovolenkovať“, prišli si sem „oddýchnuť“... Turisti.
Zasratí turisti.
Napriek ostrému slnku bol deň pomerne chladný a málinko pochmúrny. Celkom dobre sa hodil na ničnerobenie a vyprázdňovanie si hlavy máčaním sa v horúcich prameňoch. Vlastne, ľudia sem nechodili takmer kvôli ničomu inému.
Drobné ľudské tiene za budovami sa prudko pohli a skokom sa premiestnili na škridlovú strechu malej predajne potravín. Všimla si ich postaršia žena, čo práve vchádzala dnu, a pohoršene pokrútila hlavou. Pravdepodobne sa chystala vynadať im, no akonáhle na ňu jedno z detí čudesne zagánilo, pomyslela si, že nemá cenu dohovárať im, aby zliezli dolu. Takmer vzápätí sa stratila pod strešným výčnelkom.
„Dnes ich prichádza akosi veľa..,“ skonštatoval mladší z dvojice, chlapec s bledohnedými vlasmi po tom, čo chvíľu pozoroval vzdialený vchod do dediny, cez ktorý každú chvíľu prichádzali noví ľudia, zdvorilo sa vítajúc s dvojicou shinobi strážnikov.
Jeho parťák na to nijako nezareagoval - čo bolo však celkom neobvyklé, keďže len zriedka vedel zavrieť ústa. Ležal na chrbte s rukami pod hlavou a oči mal zavreté. Ak predstieral, že spí, bolo to celkom presvedčivé...
„Nemyslíš, nii-san?“ dožadoval sa nejakej reakcie Shiko.
„Nechcem ich ani vidieť,“ odsekol mrzuto druhý chlapec a naďalej vnímal iba vánok, čo rozvieval jeho striebristé vlasy a hranatý povrch strechy, čo ho pichal do chrbta. Hodnú chvíľu bolo ticho, no potom sa chlapcova hyperaktivita znova začala dožadovať pozornosti. Prudko sa posadil a hodil zamračeným pohľadom na vysokú vstupnú tabuľu vítajúcu prišelcov. Porozhliadal sa, zoskočil zo strechy, no o malý moment už bol späť a v pravej ruke si pohadzoval kameň o veľkosti malého bochníka chleba. Následne si ho prehodil do druhej ruky a zaškeril sa.
„H-hej!“ zastavil ho v rýchlosti Shiko a pokúšal sa mu kameň vziať. „Snáď nechceš... zase?!“
Starší chlapec pokrčil plecami. „Nechcem ich tu,“ povedal a ľahko striasol Shikovu ruku z tej svojej.
„To nemôžeš! Čo si nepamätáš, čo sa stalo minule?“ pýtal sa druhý chlapec a vyzeral vystrašene.
„Samozrejme, že si to pamätám, ty strachopud. A teraz uhni!“
„Nii-saaaan!“ rozčuľoval sa Shiko, no v jeho výraze sa dal vyčítať aj pohľad začínajúceho zúfalstva. „Ja nechcem, aby ťa sensei zasa zmlátil!“
„Prestaň hovoriť, že ma zmlátil!“ Chlapec mierne zrudol a nadul líca. „A okrem toho, je mi to jedno... Pokojne znesiem trest za to, že som mohol byť darcom bolesti niekomu, koho nemám rád.“
Shiko preglgol. Nemal rád, keď jeho kamarát hovoril o bolesti, krvi, odplate, či iných podobných veciach, pretože v takých chvíľach pôsobil temne a strašne a Shiko sa ho bál. No problém bol ten, že v poslednej dobe sa tak choval stále častejšie.
„Nii-san! Prosím, upokoj sa.“
„Prečo sa tak bojíš, veď tebe sa nič nestane. Bože, si neskutočný... A okrem toho by si ma mohol raz za čas oslovovať mojím menom,“ dodal ešte.
Shiko sklopil hlavu a tváril sa nadmieru znepokojene. Dúfal, že ho kamarát poslúchne... no v hĺbke duše i tak vedel, že to neurobí. Nie; Hidan hrá skrátka sám za seba a podľa toho, ako uzná za vhodné on, nie niekto iný. A Shiko nechcel, aby mal problémy... no nestávalo sa často, že by sa kamarátovi postavil. Ktovie prečo...
„Ale, ale, pozrime sa. Nie sú to náhodou Hidan-chan a Shiko-chan?“ ozval sa kdesi zdola posmešný hlas. Hneď ako ho Shiko začul, zistil, že problémy budú aj bez hádzania kameňov na nevinných turistov.
„Zmizni, ty bastard!“ odvetil podráždene Hidan a celou silou hodil kameň na svojho nepriateľa. Ten však pohotovo uhol a zasmial sa - hoci to bol zjavne silený smiech.
Shiko sa nenápadne skrčil za svojho kamaráta. Síce nechcel, aby sa mu niečo stalo, ale o seba samého mal ešte väčší strach. Bol presne tým, čím ho Hidan nazval – strachopudom, a bol si toho dobre vedomý. Pozrel sa na Rikua, černovlasého chalana, Hidanovho rovesníka, ktorý teraz stál dole a z neznámych príčin sa škeril, akoby mal v ústach napchatý kunai. Bol s ním aj ten druhý... ten, ktorého meno si ani on, ani Hidan nikdy nevedeli zapamätať, čo bolo asi preto, že vôbec nebol v ich šarvátkach podstatný a väčšinou iba postával obďaleč – bol to taký Rikuov poskok.
„Ale čo! Prečo hneď ten agresívny postoj?“ spýtal sa Rikuo a zatváril sa dotknuto. „Veď som ťa len pozdravil.“
„Nestojím o spoločnosť kreténov,“ odvetil chlapec stojaci na streche, „a to znamená, že nestojím ani o to, aby ma zdravili.“
Rikuo siahol rukou do kapsy upevnenej na jeho pravej nohe. „Koleduješ si o súboj.“
„Ja? To ty si sa určite prišiel pomstiť. Ale nefandi si. Nakopal som ťa minule a nakopem ťa aj dnes!“
Rikuo už neváhal ani sekundu a s kunaiom v ruke sa okamžite vrhol na svojho rivala. „Si mŕtvy!“
Hidan reflexívne preskočil na druhú strechu, pričom si na boj zvolil tú istú zbraň. S ľahostajným pohľadom sa díval na Rikua, ktorý teraz stál na tom istom mieste, kde ešte pred chvíľou on. Videl, že Shiko sa vzdialil. Fajn, takže môžeme začať.
Obaja súperi sa na seba zúrivo vrhli; vo vzduchu zaškrípal zvuk pretláčajúcej sa ocele. Zopár okoloidúcich si všimlo započatý súboj a začalo sledovať zápas akoby to bolo nejaké divadielko, Hidan s Rikuom sa však šikovne vyhli ich pohľadom a stratili sa medzi budovami, pričom so seba nespúšťali pohľad. Shiko a Rikuov poskok ich, samozrejme, nasledovali.
Hidan i Rikuo boli na svoj vek veľmi zdatní hlavne v jednej ninjovskej technike: v taijutsu. Vždy zvykli bojovať na blízko, a i keď, ako práve teraz, nastala chvíľa, kedy sa od seba odtrhli na vzdialenosť asi štyridsiatich metrov, nepoužívali ninjutsu.
Shiko, ktorý ich súboj z úzadia sledoval, chvíľkami zazeral na Rikuovho kamoša a zaujímal sa, či máva aj on zlý pocit vždy, keď sa tí dvaja stretnú. Tí dvaja boli totiž najväčšia konkurencia a okrem toho, boli to aj tie najväčšie postrachy okolia. Neboli ako oheň a voda; boli ako oheň a oheň. Shiko vedel, že je len otázkou času, kedy ten väčší plameň pohltí svojho slabšieho súpera... ale nedúfal v to.
Rikuo čosi zreval a okamžite sa vrhol na chlapca, ktorý sa opieral o stenu protiľahlého domu a vydychoval. V momente bol pri ňom, zaprel sa a silno Hidana pritlačil k stene, pričom svoj kunai nasmeroval k predlaktiu jeho ľavej ruky. Kunai sa zatriasol. Domnieval sa, že jeho súper sústredí všetku svoju silu na odtlačenie zbrane, no v tom si uvedomil, že jeho ruku vlastne neodtláča. Zdesil sa, keď v Hidanovej tvári zbadal šialený úsmev.
V takejto situáci... Najlepší spôsob ako ho prekvapiť je...
Striebrovlasý chlapec, pritlačený k stene, silno zovrel súperovu ruku a potiahol k sebe, čím sa mu nepriateľov kunai zaryl hlboko do predlaktia. Jeho oči sa náhle zväčšili a pri bližšom pohľade sa dalo zistiť, že sa vyvracajú mierne dohora. A čo to tam ešte bolo... úsmev?
„Čo si to..?“ čudoval sa Rikuo, načisto prekvapený, keď mu do tváre vytryskla súperova krv.
Shiko sa zatriasol, pozorujúc súboj z bezpečnej vzdialenosti. Toto nie, pomyslel si. Pokiaľ mal zo svojho kamaráta strach, keď hovoril o bolesti a krvi, tak teraz bol načisto vydesený. Sledoval Hidanovu tvár skryvenú šialeným úsmevom. Vždy si myslel, že bolesť znáša veľmi dobre, no teraz mal podozrenie, že si ju... užíva.
„To nie ja som mŕtvy,“ usmial sa Hidan a vo fialových očiach sa mu zalesklo. Využil zaskočenosť svojho soka kopancom do brucha. Následne si z ruky vytrhol kunai, ignorujúc vylievajúcu sa krv, a zahnal sa ním. Trafil Rikua a spôsobil mu reznú ranu dlhú asi pätnásť centimetrov ťahajúcu sa diagonálne od jeho pravého pleca.
Chlapec s čiernymi vlasmi odletel pár metrov dozadu a potom sa zosunul na zem.„Ty..,“ stále nemohol uveriť tomu, čo sa vlastne stalo. „Čo si to...“ Výraz v jeho tvári bol neoceniteľný. Pre Hidana.
Ukončíme to.
Hidan podišiel bližšie, prudkú bodavú bolesť v ľavej ruke takmer ignoroval, vystrel druhú ruku zvierajúcu kunai, a nemotorne namieril na svoju budúcu obeť. „Teraz by som ti to mal vrátiť.“
„Veď si si to urobil sám!“ bránil sa Rikuo a pri pohľade na približujúcu sa postavu panikáril, keďže si uvedomil, že cez bolesť na hrudi, ktorá ho tlačila k zemi, by sa len ťažko postavil.
Hidan neodpovedal. Len sa usmial.
Tu však Rikuovi pribehol na pomoc jeho parťák a pomohl mu vstať, pričom sa obaja rýchlo vzdialili od blížiaceho sa nebezpečenstva v podobe trinásťročného chlapca so striebornými vlasmi. Ten sa už nepribližoval; zastal. No jeho pohľad bol dosť aj zo súčasnej vzdialenosti. „Zabijem ťa,“ vyslovil dôrazne.
Rikuo sa zatriasol. Ešte stále to videl – tú šialenosť v Hidanovych očiach. Nikdy predtým, keď spolu bojovali, nebola taká zrejmá... Preto sa rozhodol dať sa na ústup.

„Hej, nii-san. Ehm, čo... čo to bolo? Pri tom súboji,“ pýtal sa Shiko.
„Čo? Nič.“
„Ale... prečo si sa-“
„Nepýtaj sa!“ odsekol striebrovlasý chlapec a natiahol sa na trávu. Zranenie si už stihol ako-tak vyliečiť sám. Ďalej o tom nechcel hovoriť. Rukami si podopieral hlavu a sledoval temnejúcu oblohu nad širokými horami. Na miestach, kde zapadalo slnko, naberala krvavočervenú farbu. A aj to slnko. Krásne...
„Poďme odtiaľto,“ povedal po chvíli ticha. „Tam,“ ukázal na západ slnka, ktorý ho tak veľmi vzrušoval.
„Čo-čože?“ Shikov výraz značil, že čosi takéto by nečakal ani vo sne.
„Vypadnime z tejto diery,“ zopakoval Hidan.
Shiko neveril vlastným ušiam. Veľmi dobre vedel, že jeho kamarát nenávidí turistov a celkovo to, čím sa táto dedina stala po Tretej ninjovskej vojne, ale nebol by si pomyslel, že by niekedy chcel ujsť.
„Ako to myslíš? ...a čo naše rodiny? A učitelia? A...“
„Dobre, pôjdem sám.“
„To nie! Ja len... no... neviem, čo ti mám na to povedať,“ sklamane priznal chlapec. Na chvíľu nastalo nepríjemné ticho, potom Shiko pokračoval: „Nenazývaj Yugakure dierou..,“ šepol a prešiel si rukou po svojej čelenke, „my sme skrátka len miesto, ktoré zabudlo na vojny.“
„Lenže vojny nezabudli na nás! A keď príde ďalšia, budeme v p***li! Veď nemáme ani ochranné steny! Všetko, čo tvorí našu obranu je zopár slabých shinobi,“ vravel chlapec naštvane. „Pohŕdam touto dierou!“
Shiko sedel obďaleč a uvažoval nad múdrosťou kamarátovych slov. Isteže má pravdu... vravel si v duchu. No čo môže spraviť? Čo môžu obaja spraviť? Je snáď útek riešením? Lenže Shiko svoju rodnú dedinu opustiť nechcel. Ale čo ak by mal na výber: kamarát, alebo všetko ostatné?
Pozrel sa smerom k postave ležiacej v tmavej tráve. Vlastne vedel, čo by si zvolil... Yugakure bola predsa jeho domov.
Pre Hidana však neplatilo to isté.