Hidanovo znovuzrodenie XXI. – Pach hľadanej ženy

Stuhol od ľaku a zatajil dych. „Čo to...“
Celkom ďaleko, asi zo päťdesiat metrov pred nimi, respektíve na ceste za nimi, stáli zvláštne, veľmi zvláštne zvieratá. Ale veru, hrôzostrašné. Ticho stáli na všetkých štyroch labách a z nebezpečne sa škeriacej papule im vychádzalo zlovestné zavrčanie. Lesklé tesáky im obmývali kalné sliny, stekali im z úst v malých kvapkách až na zem. Mladík si najprv myslel, že sú to vlci, stavbou tiel im boli najviac podobní, okrem malých odlišností a vylepšení v anatómii im boli presné kópie. Ale na tak bežné lesné stvorenia boli už z diaľky príliš veľkí. Z tiel im vychádzal živočíšny pach divej zvery, srsť sa im leskla pod uhlom dopadu žiarivých lúčov.
Boli štyria. Ten k nim najbližšie bol zároveň najhrozivejší. Krvilačne, ba až nenávistne ceril zuby a ani zvyšok svorky nenechalo svoje ďasná zahalené. Zvuky, ktoré vydávali, naznačovali ich poštvanie proti Akane. Yuki pomaly pootočil zrak na sivovlásku a potom späť na zver. Ten spaľujúci pohľad, ktorý sa zračil v ich veľkých, až ľudských očiach, bol namierený presne na ňu. Triasli sa vzrušením z nadchádzajúcej naháňačky, keď videli svoj ciel v takom bezbrannom stave. Cítili z nej krv a bolesť z nedávno vytvorených rán, čo sa nestihli zaceliť. Taktiež bola tak veľmi unavená a bezvládna, najviac ich však dráždil jej strach, nech sa snažila ho akokoľvek zatajiť. Celú cestu až sem sledovali jej pach, ktorý sa úplne líšil od prostredia cesty, hoci tak veľmi splýval. Bola to nádherná žena, ktorá tieto krvilačné bytosti priam vábila k tomu roztrhať jej neprirodzene „dokonalo“ vytvorenú fyzickú schránku.

Traja členovia skupiny za najväčším vlkom sa mrvili od nedočkavosti pocítiť jej tkanivo v ústach, prežívať to, keď prehryznú jej podmanivú pokožku a zostanú z nej len franforce a stopy znetvoreného, kedysi zvodného tela. Ako zvieratá z nej cítili nevinnosť a láskavosť. Takú neokázalú plachosť a nežnosť. A ako vražedné potvory mali len chuť to úplne zničiť. Čo by predsa beštie vábilo viac ako bytosť opozičnú ich životu. Démoni verzus anjel. Tak nejako by sa ich chtivosť odzrkadľovala.
Najväčší vlk ich akoby okríkol hlasným zamručaním a ohliadol sa po nich. Upokojili sa, aspoň naoko. Potom sám spravil krok dopredu a svoj najhlbší pohľad uprel práve do jej tváre. Jej oči sa tak podobali tým ich. Mali rovnakú farbu, až na to, že tie ich boli podliate krvou a vražednou náladou.
Keď urobil ďalšie dva kroku a zašvihal chvostom na znak, že jeho spoločníci budú stiahnutí, až kým ich nepovolá, poslúchli. Akane veľmi nenápadne odsunula ľavú nohu dozadu o polovicu chodidla, ale na viac sa neodhodlala. Yuki nevedel, čo presne sú zač, ale toto ticho pred búrkou prenikalo do každej jeho kosti aj chrupky a nedokázal sa ubrániť neustálim zimomriavkam. A čo ešte Akane, keď ona presne vedela, čo to je, čo chcú a čo s ňou mali okrem očí spoločné. Všimol si, že možno sa jej tvár z neistotu zmenila na sklenený výraz šoku, ale mierne vôbec nevyzerala. Netriasla sa, no rozhodne nechcel vedieť, čo sa jej odohráva vo vnútri.
„A... Akane.“ ticho zamrmlal.
To napätie, ktoré by sa zrejme nedalo ani krájať, pretože by otupilo všetko kuchynské náčinie sveta, spôsobilo, že jeho zamumlanie dobre počula a o pár stupňov nepozorovane pohla hlavou na jeho stranu, aby dala najavo, že počúva, hoci na rozhovor teraz nie je vôbec vhodná chvíľa. Ani na zbytočné otázky, avšak on si nemohol pomôcť.
„Čo to je... zač?“ spýtal sa.
Vlky stále nehybne stáli a nenechali ich rušiť od šoku. Nasledujúci krátky dialóg nevnímali. Snažili sa len zmieriť s naliehavosťou svojich pudov, kým všetko začne.
„Vlci, ale lepšie by bolo ich pomenovať niečo ako... démoni. Sú to akoby chiméry, vytvorené z krvi Tenshi, ktorá je hlavnou zložkou ich DNA.“ veľmi pomaly, potichu a popod nos povedala, ale bolo jej rozumieť každé slovo. „Konkrétne tieto boli vytvorené z mojej krvi, ale experimenty ich úplne odcudzili. Sú špeciálne vyšľachtené na brutálne vraždy, masakry a odchyt ľudí, ktorí... už nie sú potrební. Sú z organizácie.“
„A-ale, nie je tu možnosť, že by sa nad tebou zľutovali, pretože... sú vytvorení... z teba?“ vyvodil si v nádeji, že to nemôže byť také zlé, ako to znie.
Odmlčala sa a ťažko vypustila nosom výdych, čo momentálne vyznelo nepriaznivo. „Yuki, oni sa nedajú vycvičiť a nemajú ani žiaden výcvik. Odmala mali jediné pudy – zabiť všetko, čoho stopy sa chytia. Sú to stopári, beštie, netvory, nemajú city, len inštinkt zabijakov, hoci sú inteligentné, ten im úplne tieni myseľ.“
Stíchol, ale neodpovedal. Akane však dobre vedela, že mu v mysli stále čpie naivná možnosť, nádej, nič iné nemal, nepoznal ich, chcel aspoň niečo, čo by ho upokojilo.
„Yuki,“ oslovila ho a zhlboka sa nadýchla, vzduch sa jej však zadrhával v hlasivkách, nakoniec len prehlásila, „poslali ich, pretože to pokladajú za poslednú možnosť, ako sa ma zbaviť. Chcú, aby som bola mŕtva. A myslia to vážne.“ hlesla.

Všetko tomu nasvedčovalo. Asi kvôli tej pečati, myslia si, že ju skôr, či neskôr zabije alebo čo, možno pre istotu, možno už o ňu nemajú záujem, proste ju chcú zniesť z tohto sveta a preto na ňu poslali tú najspoľahlivejšiu zbraň – jej vlastnú krv. Akane vždy považovali za špeciálnu aj v ústave, pretože celá jej podstata pramenila z hodnôt prirovnávajúcej k yin a yang. Tá jedna polovica bola to, čo majú v povahe všetky Tenshi a tá druhá bola podstata sadistického vraha, stopa, čo v sebe niesla viera Jashinova. Lenže ona vďaka obom poloviciam nebola len chladnokrvný vrah, zabíjala len ak to bolo nevyhnutné. A tak im poslúžila na vytvorenie takýchto démonov s úprimným a neodstrániteľnými pudmi deštrukcie, boja, krvi a mäsa. Niesli v sebe presne tú stopu tej viery, posilnenú o inštinkty dravca.
Prezrela si vlka, ktorý urobil ďalší a ďalší krok, až bol od svojich spoločníkov celkom ďalej. „Tieto stvorenia sú čistý kaz a zlo.“ šepla. Yukiho jej dodatok nezaujímal, ale Hidan skrútil tvár do miernych obáv s nádychom začudovania. Nevedel prečo, mal zvláštne pocity, a možno pociťoval strach, no ten ho akoby len obopína a snaží sa ho oboplávať. Do nepokoja ho dostával len Akaninin stav. Ak by sa odhodlala ho priebežne liečiť, obnovilo by sa puto medzi nimi a možno by zaregistroval, čo ona vníma. Takto v sebe choval len zmiešané pocity.
Tiež vrhol pohľad na beštie. Zračili sa mu veľmi zvláštne, ale cítil k nim aj niečo iné. To niečo bolo veľmi podobné tomu, čo prechovával ako reakciu na prítomnosť, auru, podstatu či ako to nazvať, tej ženy. A keďže si na to zvykol, nedokázal presne identifikovať ten dojem z týchto psovitých príšer.
Chvíľka bola pridlhá, tak sa to zdalo aj vlkom. Dosť čakania, najväčší vlk, čisto čiernej farby, temnejšieho pigmentu ako najtmavšej noci, sa prikrčil a jeho následné zašvihanie chvostom dalo celej svorke znamenie, že sa ich honba môže začať. Než sa stihli prikrčiť a napnúť svaly aj oni, ich vodca vyšvihol svoje mohutné telo do výšky a dvoma skokmi prešiel desať metrov, to ich ani poriadne nenatiahol.
Akane sa skrčila, obrátila sa a jedným pohybom sa zaprela o zem. Išlo o sekundy, vlk bol už takmer pri nich, Yuki nestačil ani zareagovať, že je to už tak blízko. Schmatla mladíka za zápästie a vyrazila vpred najväčšou rýchlosťou, akú mohla vtedy vyvinúť. Ešte jej nejaké sily zostali v zásobe, aby tú cestu vydržala alebo na regeneráciu zranení. Hold, bude ich musieť využiť k akčnejším činnostiam, tak už to na tejto výprave býva.
Ak by žena zareagovala o stotinu sekundy neskôr, vlk by naprázdno zacvaknutými zubami prehrýzol dievčaťu píšťalu. Vystrela dlaň a šmarila po vlkovi zvláštnou spleťou modrých vlákien, sformovaných do prúdovej trubice. Chakra sa niekedy zíde, dá sa po nahromadení len tak ľahko tvarovať, má omnoho lepšiu hmotnú formu, hoci je potom náročná na obnovenie a vyčerpá sa rýchlejšie, než tie sily, čo používa najčastejšie. Tie majú vyššiu energickú hodnotu. Strhla so sebou mladíka a neobzerajúc sa na účinok protiútoku trielila. Zviera udrel tlak prudko nahromadenej chakry do nosa a krátko na to oná sila zmizla. Muselo byť presne načasované, aby sa to nerozplynulo do okolia skôr, než ho oná obrana zasiahne. Vlka to trochu odrazilo, zatvoril oči a odklonil hlavu dozadu, kým sa za chvíľku spamätal. Ostatná zver prebehla okolo neho a on sa k nej hneď na to pridal.

Chlapec nevedel ako, ale aj keď utekali vlci o dosť rýchlejšie než oni, tie potvory ich tak úplne nedohnali. Aspoň nie zatiaľ. No boli im v pätách. Akane sa len občas obzrela, zato Yuki nerobil nič iné, len vrhal pohľady na dravé zvieratá. Svalnaté telá rýchlo hnali vpred a z roztvorených papúľ im šľahali divoké pazvuky pri uspokojení z naháňačky. Chrčali, vyli, vrčali a dávali o sebe najavo aj inými, neľudskými zvukmi. Pod labami sa im zem otriasala akoby vážili tri tony, ale uháňali rýchlejšie, než ktorýkoľvek závodný kôň. Pružne sa uhýbali prekážkam, hlavne tí dvaja, čo ich doháňali po bokoch mimo chodníka cez les.
Bolo to až neskutočné, ako môžu tak mocným zvieratám utekať a držať s nimi krok. Pravdaže, Yuki tú rýchlosť vôbec nezvládal. Podlamovali sa mu kolená, strácal rovnováhu, nohy mal už unavené a nevládali, ale hnacia sila – Akane – si nedala pokoj. On už vážne nemohol, nemohol dýchať, srdce mu nestačilo, nohy o chvíľu skolabujú, veď tá žena ignorovala aj to, keď párkrát zakopol a škaredo si oškrel kolená i píšťaly o zem, ako ho nepretržito vláčila, kým sa nepostavil. Akane ho nechcela takto trápiť, no nemohla poľaviť, zabijú ich. Alebo aspoň ju.
Zamyslela sa, neprestávajúc sústreďovať pozornosť na vlkov a smer cesty. Veď idú len po nej. Celý ten čas sledovali len ju, len jej oči, jej pohyby, naháňali jej pach, jej stopy. Yuki a Hidan ich nezaujímajú. A okrem toho, že ju trochu spomaľujú, nie žeby im inak dokázala bezchybne uniknúť, ohrozuje ich životy.
Jeden vlk, mal orieškovú srsť s ryšavým nádychom na chrbte, ich dohnal a uháňal popri nich vľavo na Akaninej strane. Zahnal sa tesákmi, ale uhla im. Trochu sa odtiahla viac doprava, rovnako sa stiahol aj vlk, len opačným smerom. Videl, že sprava už podobnú pozíciu zaujal jeho brat rovnakej farby srsti, len miesto ryšavého nádychu tam bola tmavá kôra staršieho duba na chrbte a vrchu hlavy. Sivovláska pozrela raz na jednu, raz na druhú stranu. Nevšimla si, že Yukiho tak zatlačila k nepriateľskému stvoreniu, až ho odpor tesného prebehnutia beštie okolo sotilo a nielen že takmer spadol, hlava mu tiež vypadla z rúk. Našťastie, Akane ho chytila a po tomto incidente sa zamračila.
Len na jednu sekundu spomalia tak, aby ju chiméry po bokoch obehli a zároveň ich nedohnali tí dvaja vzadu. Keď sa vedľa nich uvoľnilo miesto, náhle s Yukim skočila doprava do porastom pokrytého lesa. Pri tejto otočke Yukiho sotila a pritlačila ho k prvému stromu do sedu. Uháňala ďalej – nechala ho tam sedieť, kým okolo neho neprešli šelmy. Mala pravdu, ani si to nevšimli, a ak by aj áno, bolo by im to ukradnuté. Hlavným cieľom je Akane.
Yukiho od silného nárazu o kmeň stromu zabolel zadok aj chrbát. Zvalený na zemi sa chvíľu preberal a potom si uvedomil, že zase niekde sám trčí, zatiaľ čo Akane ide o život. Aj po tom, čo mu svitlo, však ešte moment sedel a vyjavene pozeral do hlbín lesa. Potom sa pokúsil vstať a rozbehnúť sa za ňou, no po tak vyťažujúcom šprinte, ktorý trval tak dlho sa nezmohol ani len postaviť. Pálila ho zodratá koža na píšťalách a kolená ho boleli. Chvíľu teda počká, maximálne päť, desať minúty, než únava prejde a následne musí rýchlo vyraziť za ňou. Veď ju tá zver roztrhá!

Akane trielila, čo jej sily stačili, terén lesa bol namáhavejší, ale lepšie sa v ňom uhýbala beštiám. Párkrát tiež vyskočila na najnižšie vetvy, až nakoniec skákala vysoko z jednej koruny stromov na druhý. Niekde v kútiku duše sa potešila, že to ešte stále vie a nerobí jej problém udržať tempo, ale to bolo hneď prekričané splašeným rytmom behu. Toto „súkromie“, zatiaľ čo tie stvory bežali pod ňou, využila a nahmatala vo vnútornom vrecku plášťa nejaké veci, čo jej zostali z hotela. Zo dve porcie malého, zabaleného pokrmu a niekde schmatla aj pevnú látku na dne. Vytiahla z neho vrece malé akurát pre hlavu a strčila ho tam.
„Čo... nie, dievča, tak toto už zase...“ ďalej sa ozývalo len márne mumlanie.
„Prepáč, Hidan, takto je to pohodlnejšie.“ zaviazala vrece a pripevnila si ho okolo pása šnúrkou, ktorou sa zaväzoval. Malo by to držať.
Ako pre koho... kun*a jedna. – pomyslel si komentár na jej ospravedlnenie a snažil sa nevnímať ako to s ním hádže zo strany na stranu. Tiež sa zvláštnych bytostí bál, to hej, ale predsa ho za to nemusí hádzať do vreca ako mŕtvolu.
Akane takto skákala dobrý kus cesty, kým to vedúceho svorky neunavilo a pohodil hlavou na rozkaz smerom k poslednej sivej vlčici. Jej srsť mala rovnako striebornú farbu ako Akanine vlasy, no tak isto vo väčšine osvetlení priestoru vyzerala byť biela. Oči mala rovnako červené ako celá svorka, no nemala ich tak výrazne podfarbené krvou. Zuby mala čisto biele ako perličky, i tak ich necerila s takou odpudivou nenávisťou ako jej druhovia. Vlčica zakňučala na súhlas a zaujala miesto blízko stromov, všetci ostatní sa jej vzdialili aby vyčistili priestor.
Beštia zrýchlila. Po pár sekundách náhleho šprintu vymrštila svoje svalnaté, štíhle telo do neprirodzene vysokej výšky a dopadla na konár neďaleko za bežiacou sivovláskou. Isteže jej anatómia tela na lezenie po stromoch nebola vyvinutá, ale stačila sa vymrštiť ešte raz, kým konár pod ňou nepraskol a dopadla na rovnaké miesto, odkiaľ sa práve Akane odrazila. Ani sa jej to poriadne nepodarilo, vlka mala za pätami a nemala časť sa poriadne zaprieť. Bolo to tak tesné. Vetva praskla a príšera aj žena dopadli na zem. Vlčica – odjakživa výborný skokan, najmrštnejšia zo skupiny – dopadla na všetky štyri ako mačka a aj keď sa zapotácala, rýchlo nadobudla novú rovnováhu. Akane to tak ľahko nešlo, ale dopadla ďalej pred nimi, takže malý náskok mala a po pár rýchlych manévroch sa jej podarilo ho nestratiť.
Zvieratám to nevadilo, vlčica ju dostala na zem a to bolo hlavné. Tá sa len ľahko otriasla a znovu sa stiahla na miesto za vodcom svorky, celkom dozadu. Bola rada utiahnutá a stála v tieni svojich spoločníkov. Tá po žene zdedila najviac, ako z povahy tak aj z výzoru. Čierny vlk trhol chvostom na znak pochvaly, zastal a ďalší rozkaz udelil dvojčatám, nech ju dobehnú a obkľúčia. Tí dvaja boli obzvlášť rýchli.
Obaja na seba štekli, napli vrtké nohy a rozutekali sa bleskovou rýchlosťou za dievčaťom. Dvoch druhov nechali za sebou, keď sa stratili, vodca si odfrkol, zatriasol hlavou a oblízal si poranený ňufák. Keď ho žena udrela prúdom chakry, nebolo to len tak, ako sa zdalo. Necítil si ňufák a nedokázal rozoznať žiadne pachy. Na začudovanie, prúd bol dosť silný, aby vážne ublížil aj tak mocnému zvieraťu, kebyže mieri na oči, hlavu alebo do iných zraniteľných miest. Jedna rana na nechránené brucho a riadne by to zabolelo. Vlčica sa k nemu priblížila a olízala mu necitlivý ňufák, lenže čierna šelma ju odohnala a rozhorčene zavrčala na smer cesty, ktorým sa Akane vydala. Boli možno zvieratá, ktorým vládli abnormálne pudy chladnokrvného dravca, posilnené znakmi prirodzeného sadizmu toho dievčaťa, ktorej podstatu vrytú hlboko v žene ich stvoritelia využili a dali do nich ďalej proste všetko zlé a krvilačné, čo v Akane je, takže im to občas zatemnilo mozog. Ale inteligenciou sa dosť približovali ľuďom a také veci ako zášť, to si stihol osvojiť najmä horlivý vodca, predovšetkým pri chovateľoch v organizácii, ktorí ich s obľubou bili.

Lenže nechať sa takto zraniť od koristi, pritom nemali obvyklé reťaze, ťažké obojky a putá, tak to si len tak nenechá. Bez akéhokoľvek pomalého rozbehu vytrielil pomedzi stromy, ale po krátkej chvíli spomalil a neprekračoval vyššiu rýchlosť. Musel sa trochu šetriť, chcel si úplne užiť pocit, keď bude trhať na kusy to dievča. Nechcel si pri prílišnom behu vybiť adrenalín, mal v pláne jej krv v ústach pocítiť čo najintenzívnejšie.
Pach Akane im bol veľmi známy, ale, paradoxne, hoci z onej tekutiny vzišli, láka ich ako včely med. Nebolo to práve iba tým, že boli vytvorení z nej, ale jej krv bola pre ich pudy ako balzam na dušu. Jej mäso ako najsladšia pochúťka na svete. Jashinistka, Tenshi, krásna, na pohľad zraniteľná mladá žena, jej nevinne jemná fyzická schránka bola priam cítiť z voňavého pachu, proste ako stvorená len pre potešenie ich loveckého umu. Takto silno ešte po žiadnej koristi nebažili, oni ju proste musia dostať! Musia! Ak by sa im to nepodarilo, rozdýchavali by to dlho, ak nie celý život. Chtivosť bola nezdravá a nekompromisná, ona proste musí zomrieť ich tesákmi.
Dvojčatá uháňali rýchlosťou blesku a predbiehali sa až kým nezastihli svoj ciel. Uznali, že je na človeka rýchla, nezapočítavajúc do úvah nezhojené zranenia, ale im určite neutečie. Boli to vytrvalí bežci a únavu z doterajšieho behu vôbec nepociťovali, nemali v úmysle teda spomaľovať a pozvoľna ju doháňať, nebolo to potrebné. Zopár rýchlych skokov, nohy sa im len mihali pod bruchom a na znak svojej prítomnosti hlasito zavrčali.
Žena sa neodvážila obzrieť, vedomosť, že je vystavená nehoráznemu nebezpečenstvu, si nemusí utvrdzovať v pohľadoch. Ich oči ju vyvádzali z miery, už celkom chápala, čo za problém majú ľudia s jej očami, keď bojuje. Tie ich však boli trochu viac... dravé.
Hnedé príšery ju dobehli už za pár sekúnd. Pozrela na jednu, na druhú stranu – bežali zarovno jej. Ani na ňu nepozreli, ale hnali ju na priestrannejšie miestečko, kde nie sú stromy pri sebe tak blízko a môžu ju napadnúť vo veľkom štýle. Prekliatie lesa im vyhovelo a už dvesto stôp od nich bolo nad koreňovým systémom voľné miesto. Zmestil by sa tam väčší obchod. Znovu zablúdila zrakom raz doprava, raz doľava. Beštie boli v rovnakej pozícii a nedovoľovali jej zmeniť smer. Pohľad hore ju presvedčil, že vetvy sú príliš vysoko, aby na ne len tak vyskočila a keby sa pokúsila o nejaké manipulácie s chakrou a vyliezť po kôre, jeden z nich by sa na ňu vrhol a dostal ju na zem, kým nie je vysoko, ak ju vôbec hneď nezožerie. Cesta dozadu neprichádzala do úvahy tiež, hoci bola celkom prázdna.
Už len sto stôp a je tam. Iste ju napadnú a čo bude robiť, keď sa tam dostavia a ona pri sebe nemá jedinú zbraň okrem... nie, to nie! Túto zbraň nie! Beznádejne si vydýchla, trhavo a nečujne, ale hlava vo vreci cítila, že je zle. Tieto chiméry neboli ako ľudia, ktorí mali množstvo slabín – psychických či fyzických. Toto bola zver, ktorá žije a dýcha pre to, aby niečo ulovili a momentálne je to niečo Akane.
Sivovláska mala tých osemdesiat stôp na popremýšľanie, aj keď veľmi rýchle. Nemôže predsa riskovať, že umrie a pri tom nechať hlavu napospas osudu. Pritom jej ešte napadlo, že toto sú stvorenia s trochou jej schopností a cítia auru. A tá Hidanova je tak podobná jej, tej, z ktorej boli stvorení, že by mohli napadnúť aj jeho. Síce, je pravda, že i tak by dlho neprežil, maximálne ďalší týždeň a Jashin by sa na jeho nesmrteľnosť vykašľal.
Nemohla si pomôcť, opäť pozrela na obe strany – stále boli tam a budú tam až kým sa na ňu nevrhnú. Dvadsať stôp, už je takmer tam! Zatvorila oči a myšlienky upriamila na jediné – musí prežiť a ochrániť ako hlavu tak aj Yukiho, ktorý má na sebe tiež známky jej pachu. Po jej smrti určite neodolajú a vrhnú sa na všetko, čo im ju pripomína. Nenásytné potvory! Vrece s hlavou si priložila k bruchu a pevne ho objala. Hidan nechápal prečo, pravdepodobne sa na niečo chystá. Akane si pomyslela, že táto chvíľa bude plná paradoxov, ale nemôže dovoliť, aby Jashin opustil ďalšiu dušu, ktorá mu tak verne slúžila a popri tom ju, ktorá ho zapiera, nechávať tak dlho bez nárokov prežiť.
Pri vytrielení na plochu nabrala svižnosť a predbehla ich, takže sa teperili za ňou, narazili do seba, ako im unikla centimeter pred čeľusťami, zacvakli nimi naprázdno a zapotácali sa, ako jeden druhého odsotili. Žena sa dostala na dĺžku troch skokov pred nich a keď sa spamätali, neváhala, otočila sa a zároveň s tou zmenou polohy schmatla veľkú kosu. Bohovia sú tak pokryteckí – v súvislosti s predchádzajúcimi myšlienkami si povedala a hneď na to sa sústredila len na boj s niekým, koho len tak obyčajnými praktikami nedostane.

Beštia s ryšavým nádychom na ňu vyštartovala, ale žena urobila zopár šikovných ťahov, prikrčila sa a uhla mu, pričom sa jej ešte podarilo vyšvihnúť na neho kunai, ktorý predtým vzala vojakovi. Ale tá drobná zbraň na od jeho srsti len odrazila a zanechala mu malé oškreté miesto bez známky krvi či začervenania. Prekvapilo ju to, no mohla to očakávať. Stvorenie sa na ňu vrhlo takou silou, že dopadlo ďaleko za ňou, muselo sa zapotácať, aby sa mu podarilo prudko zabrzdiť. Zostala otočená na zviera a jeho pohľad. Ako náhle na sekundu stratila pozornosť, jeho brat bol už pohotovo za ňou, chystajúc sa zahryznúť do nej. Akane si všimla jeho čeľuste až keď na krku vnímala ťažký pach z jeho dychu. Vrtko sa zvalila na zem a zakotúľala sa pod jeho nohy tak, že v prvý moment ani nespozoroval, ako ju preskočil.
Zdvihla sa pomerne ďalej a potiahla zbraň, ktorú za sebou nechala ležať. Na nešťastie sa váľala pod hnedo-srstým útočníkom a zaujala nebezpečnú polohu čepeľami nahor. Vlk vyletel a snažil sa vyhnúť, hoci neveril, že by ho mohla vážnejšie poraniť, no vyzerala veľká a nebezpečná.
Mýlil sa.
Kosa sa mu stihla nie mierne zaraziť do vnútornej strany stehien a naštiepila kosť. Vlk zaskučal a vytrhol sa z napichnutia. Zaskočený sa striasol a obzrel sa. Jeho súrodenec k nemu okamžite pribehol a ňufákom skontroloval ranu, ako na tom je, pretože bolo zriedkavé, aby nejaká zbraň do rúk mohla takto jednoducho preraziť ich srsť a kožu. Presvedčil sa, že rana bola celkom hlboká a rinula sa z nej krv. Olízal mu ju. Nemusel sa obávať, ich telo začne okamžite ranu zaceľovať a zrýchľovať proces obnovy buniek, ale nečakal to, bude ho to dlhšie bolieť a robiť problémy pri skokoch, len malé. Pritom bol ten pohyb zbrane taký ľahký a bez námahy prerezal ako pokožku, tak aj svalové tkanivo.
Obaja pozreli na dievča a zavrčali. Chytila zbraň a svaly jej oťaželi od váhy kosy. Kým sa oni spamätajú a rozhodnú, čo ďalej, skúmala zbraň, ktorú mala tak dlho pri sebe a pritom nemala ani raz možnosť, alebo skôr chuť, si ju poriadne prezrieť. Schmatla ju uprostred a trochu ňou zakývala. Možno mala ťažké a ostré čepele, ale bola perfektne vyvážená. Samotné ostrie bolo z tvrdého a pevného kovu, ale v pomere so zvyškom konštrukcie boli tenké. I tak jej bude chvíľu trvať, kým si na ňu v boji privykne a ovládne všetky jej triky, ale na obranu zatiaľ postačí.
Ďalší problém videla v tom, že doteraz používala len nenápadné a malé zbrane na obranu a nanajvýš tiché zabíjanie. Už vedela, prečo ju jej držanie uvádza do takého pomykova, okrem pôvodu. Je určená na spôsobenie maximálnych škôd a masakru, už len pocitovo bola mocná, mohutná a privádzala do chuti niečo rozsekať. Pousmiala sa, zbraň stvorená pre Hidana.

Poriadne ju stisla a prudko si ju schovala za chrbát vo vyrovnanom manévri, pripravená seknúť, aby sa ňou nemusela zbytočne oháňať, keď bude chcieť útočiť. Vrece s hlavou si pridržiavala k telu tesne a pozorne, aby nevypadol. Hlava vnútri tak pociťovala každé napnutie jej tela a zaregistrovala, že napriahla ruku. Nevedel, či sa mu to len zdalo, alebo v nej má niečo ťažké, pocítil mierne preváženie jej tela.
Nezranený vlk vyšiel jej rozkročenému postoju v ústrety a vyrazil. Jeho brat mu bol v pätách. Vyskočili na ženu a snažili sa ju zasiahnuť pazúrmi, tesákmi, odhodiť ju labami, ale nič. Vlci boli možno rýchlejší a silnejší než ona, veľkí, obratní a nebezpeční. Ale hoci sa Akane oproti nim nebezpečná nezdala, bola slabšia a v behu pomalšia, výhodu mala v tom, že bola omnoho svižnejšia a obratnejšia. Jej veľkosť jej v tomto poskytovala výhodu, keď sa ju snažili dolapiť. Hmýrili sa okolo nej ako ryby v húfu. Ale ona vždy dokázala prinútiť každú svoju časť tela nejakým spôsobom uhnúť, ako keby videla naraz každý malý pohyb okolo, až sa to zdalo byť nemožné.
Cvakali zubami a obracali sa za ňou, no ona ako keby dokázala udržiavať pozornosť všade naraz. Vykazovala pri tom krásne gymnastické prvky a dotvárala ich prirodzenou ladnosťou. Zároveň mala stále v rukách nejakú vec so zvláštnym pachom, trochu iným, no podobným Akane, preto tomu pripisovali nejaké jej cestovné veci a nebrali na to ohľad. Rovnako ladne manévrovala aj so zbraňou, no vtieravý úmysel im vážne ublížiť nemala, čo bolo zvláštne. Nechcela ich ňou poraniť ako z prirodzeného nezvyku úmyselne ubližovať druhým, tak aj zo stránenia sa krvi na tomto nástroji, vyvolalo by to v nej veľmi zlé pocity, ani nechcela vedieť aké presne.
Zvieratá to po chvíľke začalo štvať, na dosah ruky, a nie a nie ju dolapiť. Navyše museli dávať pozor na ostrú kosu pri pohyboch náhodne švihala tak, ako ruka vyletela. Tmavší vlk sa rozhodol odvrátiť jej pozornosť, keď vystihol príležitosť a zubami ju chytil za prameň vlasov. Pri prudšom pohybe si to všimla a obzrela sa s úmyslom vymaniť sa zo zovretia pomocou zbrane, ale než stihla čokoľvek urobiť, ryšavý vlk ju hlavou nabral a celou svojou silou zadných i predných nôh ju sotil preč. Odkotúľala sa a vytratila z rúk hlavu, chvála bohu, že sa ocitla neďaleko nej a mohla sa po ňu rýchlo načiahnuť. Ale kosa bola niekde uprostred vzdialenosti medzi beštiami a dievčaťom.
Akane ju zbadala súčasne s nimi, zdvihli hlavy a navzájom do seba zapichli pohľad. Tmavý vlk v ústach držal jej lesklý pramienok vlasov. Nadýchal sa jeho sladkého pachu a potom ho vypľul. V momente, keď vyštartovala za nástrojom, vlci tiež. Ďalšia naháňačka s časom nastala a Akane možno nevedela, či to stihne, bolo to málo pravdepodobné, ale uháňala k nej ako nikdy v živote. Doslova po nej skočila a schmatla ju vtedy, keď na plochú stranu najvrchnejšej čepele šliapla laba tmavého zvieraťa. Dievčina šelme venovala vystrašený pohľad a on ju nechal pozorovať, ako mu sliny z papule kvapkajú na lesklý materiál. Keď sa na červenom povrchu zatienenom telom zvieraťa zaleskli dve kvapky lepkavých slín, uznala to za bod zlomu, kedy stačilo zotrvať v pokoji.

Nedalo jej neposunúť kútikom úst o poznanie vyššie a pričupená noha vyletela do hrdla vlka v mieste, kde sa spájala s hlavou. Stihol sa trochu uhnúť, ale priamy úder do citlivej trubice na dýchanie, obalenej len malou vrstvou mäsa, ho prinútil o krok odstúpiť. Práve tento krok žena potrebovala. Než súrodenec pohotovo zareagoval, zdvihla zbraň a teraz už nedbajúc na zdravie nikoho ňou zasekla útočiacemu do kĺbu prednej ľavej nohy, trochu mu ostatnými dvoma čepeľami zarazila i do rebier.
Chiméra zastonala a zavrčala. Vydal ďalšie úbohé zvuky, ale zbrane sa zbaviť nemohol, až kým ňou netrhla a nevymanila mu okrem ostria z tela aj kúsok chrupky. Bol to presný úder do miesta, kde sa kosti spájali, okrem toho, že mu rameno vykĺbila z neho aj kus odštiepila. Prerazila ho, presekla na dve polovice, také zranenie sa nerozchodí len tak za pár týždňov, nie to ešte dní alebo minút ako stále páliaca rana na stehne toho druhého.
Jeden je čiastočne odstavený a síce stále nebezpečný, ale nemusela sa ho už obávať, veľa takto nezmôže. Zato ten druhý, toho zranenie dvojčaťa tak nahnevalo, že sa za ním len obzrel a nestarajúc sa v návale zlosti nemyslel na to, že by ju nemal zabíjať, kým nepríde šéf. Za toto musí byť potrestaná smrťou minimálne!
Prikrčil sa a prehltol, aby uvoľnil zovreté hrdlo od úderu. Zúrivo vybehol na sivovlásku a začal prudký boj manévrov. Žena sa dobre uhýbala, ale sem-tam ju vlk sotil, sem-tam ju pazúrmi poškriabal, no začala cítiť, že má na mále. Zviera zúrivo dychtilo po tom, aby do nej zahryzol tesákmi a rozdrvil medzi nimi jej hrudný kôš. Akane ďalej ani nepomáhalo, že má zbraň, ktorou sa jej doteraz darilo brániť, úplne ju ignoroval a darilo sa mu jej vyhýbať. V duchu preklínala, že zbraň je tak dobre vyvinutá pre Hidanove pomery, síce keď sa odviazala, mala podobný spôsob boja a kosa jej dosť vyhovovala, no ako ju jej tiaž a veľkosť posmeľovali a zvyšovali jej sebavedomie, rovnako to bola aj veľká nevýhoda.
Hidana nikdy nevidela, ale usúdila, podľa zbrane, že je asi o hlavu, nanajvýš dve, vyšší než ona a zbraň jej je teda priveľká. Okrem toho, ako chlap a špičkový zabijak, mal skvelú konštrukciu tela, ako muž predovšetkým veľmi mohutnú a silnú. Ona ako žena, bola drobnejšia, štíhla, nižšia. Ohybná a i keď silná, zbraň ju pri prudších útokoch vždy značne prevážila a účinok výpadu sa o niekoľko desiatok percent znížil.
Žena sa zamračila a protestne onou zbraňou švihla, už sa do toho dostávala, stačilo ešte trochu cviku. Avšak, keď sa potvora strhla dopredu a poriadne na ňu zavrčala, zľakla sa a musela ustúpiť, takmer spadla. Keď sa zaprela, zastihla ju ďalšia komplikácia. Do brucha zasiahla horúčava a pálčivá bolesť vystrelila do všetkých končatín. Zovretie kŕča ju prinútilo stuhnúť. Do tváre jej stúpla červeň a pot jej prilepil vlasy na čelo. Skrčila sa, vo veľkej náhode ju to zachránilo od odhryznutia hlavy. Stiahla sa do pričupeného klbka a tisla si Hidana vo vreci k bruchu. Objímala ho tak silno, až mal pocit, že ho rozpučí, ale ani necekol. Vnímal jej triašku, celá sa chvela. Svaly striedavo napínala a uvoľňovala.
Šelma od začudovania kúsok ustúpila a premeriavala si ju nedôverčivým pohľadom. Akane sa v mysli prehrávala len jediná myšlienka – Už zase tá pečať... myslela som si, že už to prestalo, ech!
Vlk privrel oči a bolo mu úplne ukradnuté, že sa nemôže brániť, alebo že sa s ňou dejú nejaké podivné veci. Rázne k nej pristúpil. Akane stále trpela, ale zdvihla zrak, videla, ako prichádza a ona sa nemohla brániť. Každý pohyb bol ako predpoveď straty vedomia. Tak len, aj keď dobre vedela, že to nebude mať žiaden účinok, zdvihla ruku a zakryla si päsťou výhľad. Stvorenie si odfrklo akoby na znak pobavenia a ruku surovo uchmatol do veľkého pysku. Nestisol poriadne, chcel, aby bola celá, keď sa k nej dostane aj s bratom. Bola ľahká, nestačila ani zareagovať, zdvihol ju, jedným chmatom ňou švihol, pustil a sledoval, ako letí vzduchom.

Tvrdo dopadla na stred plochy až bolo priam počuť i na diaľku ako to v nej zapraskalo. Zlomenina alebo nie, kto vie, pristúpil k nej ten s poraneným kĺbom, labu ani poriadne nedokázal vzdialiť od zeme, rameno bolo úplne vyradené z funkcie. Pomaly sa k nej približoval v očakávaní, že zaútočí, ale ona nič. Dokonca aj vrece, ktoré doteraz tak urputne strážila, sa jej vykotúľalo z náručia a dostalo sa pár stôp preč. Obaja sa k nej blížili opatrne. Vyzerala tak mŕtvo. Neprekvapilo by ich, keby bola v bezvedomí. Určite bola, ale aj keby to len predstierala, nerobila by im problém. Lenže i tak boli opatrní, veď im už dokázala spôsobiť nejaké zranenia a to z nej priam cítia tú bezvládnosť a vyčerpanosť. Pri tejto koristi si nemôžu byť istí ničím.
Tmavohnedý vlk podišiel k látke, ktorá sa mu dostala do cesty. Niečo v nej bolo. Oňuchal to, ten pach bol hodný zamyslenia. Voňal ako tá žena, ale zároveň trochu inak. Trochu ako oni, hlavne ako ich vodca, ale aj to bolo také iné. Ešte zopár nádychov a jemne pootvoril ústa s úmyslom odhaliť, čo sa v tom skrýva. Vtedy Akane nečakane dokorán roztvorila oči svojej mramorovej tvári. Potiahla za lano, pripútané k zbrani. Zdvihla sa, vyskočila rýchlo do výšky a ako náhle si to vlk všimol, už letela vzduchom k nemu. Pripravený napäl svaly, avšak nič viac nestihol.
Do krku sa mu z ľavej strany zabodla veľká zbraň tak hlboko, že bola polovica najväčšej čepele zarytá v mäse. Vlka prudká rana odhodila a on dopadol na pravý bok vedľa vreca. Jej rozbeh bol len odlákanie pozornosti, ťažkého nástroja si nevšimol. Ryšavý vlk zaskučal a žalostne na neho volal vlčími pazvukmi. Nič, nepreberal sa. Hrudník zvieraťu spľasol v poslednom výdychu a sklenené oči zaspievali prázdnotou.
Akane nepúšťala lano a vzala si do rúk Hidana. Obrátila sa a chcela zaútočiť aj na druhého, to by malo ísť ľahšie. Rozutekala sa, zbraň ešte nevytrhla z krku, čakala, kým sa lano napriahne do obstojnej dĺžky, aby sa nenamáhala nosením nástroja, stačilo len prosto švihnúť.
Zrazu ju zarazila nepekná emócia. Zastala a zdvihla oči do diaľky, srdce jej zovrelo v kŕči. Ale toto nebolo z tej pečate, to bolo iné. Teraz niekoho spoločnosť drancovala jej zmysli. Zadýchala sa, zranený vlk pred ňou škodoradostne zavrčal. Spoza stromu sa dovalila veľká čierna potvora o niečo vyššia, než dvaja rýchli bežci. Vodca svorky na ňu uprel svoje karmínové oči a pozoroval každý jej pohyb. Nemohla si pomôcť, svaly jej ochabli, z rúk jej kovové lano vypadlo a takmer aj vrece.
Neuvedomila si, že mala taký hlasný dych. Mimo zorného poľa zaregistrovala aj ďalšieho. Obzrela sa, vlčica s peknou srsťou, ako každodenne vyčesávanou, aj keď o takom blahu mohli zvieratá len snívať, podišla k vlkovi ležiacemu na zemi a pobádala ho pyskom. Skoro sa dievčaťu pozastavilo srdce, a na riadne dlho, keď sa mŕtva beštia zavrtela a opatrne si sadla. Vôbec mu neprekážalo, že mu z krku trčí veľká kosa, on sa len otriasol a zabodol zlý pohľad na ženu, čo mu to spôsobila.
Šokovane vzdychla. Aha, chápem, takže... nesmrteľnosť. – nemala slov, ešte aj tú po nej zdedili! Normálne by si ľudia mysleli, že nesmrteľnosť musí byť skvelá, nemôcť umrieť, byť nezničiteľní. Ale Akane spôsobovala len komplikácie a problémy v každom ohľade. V každom slova zmysle jej robilo naprieky jej vyznanie, jej pôvod, jej odvrátená strana schopností.
Žena si až po chvíli všimla, že sa k nej všetci postupne začali blížiť a obklopili ju ako najhoršia nočná mora. Stále sa obracala, raz na jednu, raz na druhú stranu. Toto bol určite ten moment, ktorý sama na obetiach tak milovala – keď sa hrozivo blíži. Konečná absolútnej beznádeji a ľudia sa od paniky opustia. Začnú robiť nezmyselné veci, trepať nezmyselné reči a čo bolo najkrajšie, triasť sa, zrýchlene dýchať a v panike zabodávať do jej tváre ten krásny paranoidný pohľad. Ona iste nebude žalostiť o život, ale tie inštinktívne reakcie, tie sa začali dostávať. A došlo jej aj, že keď oni sú vytvorení z tejto stránky, dokázala si predstaviť ten lahodivý pocit, čo z jej pohybov teraz majú.

Zatajila dych a zastavila sa. Zabodla oči na temného vlka, ale tento pohľad nebol taký, aký si prial. Bol pevný, neoblomný a zároveň z neho nevyžarovala žiadna nenávisť či zlosť. Neutrálny a povrchný, i keď tá povrchnosť úplne protirečila jej skutočnej povahe. Pritisla si hlavu bližšie a ponorila do vreca ruku, nenápadne, chytila ho za vlasy. Po krátkom pohladení ruku opäť spustila a pozrela na kovové lano. Napadlo jej, že si ho vezme, ale tento nápad na sebe nechala poznať až priveľmi zreteľne.
Vodca zavrčal a tým dal najavo svoju požiadavku, nech sa neopováži pohnúť. Akane sa trhla a vyhovela v rámci jedinej možnosti, ktorú mala. Zo všetkých svetových strán sa k nej zakrádali, pripravení vyskočiť na ňu ako na loveného srnca. Žena zaťala voľnú päsť, v ktorej sa mala vyskytovať zbraň a nehľadiac do budúcnosti onú ruku napriahla. Vystrela dlaň a pred ňou sa vo vzduchu začala plaziť zvláštna membrána. Hlava svorky si to všimla a bleskurýchlo na ňu vyskočil. Chcel zabrániť jej pokusom o ďalších pár minút života, ale nestihol to. Narazil na tvrdú stenu, tvorenú z neidentifikovateľného materiálu.
Odrazil sa od nej, striasol sa vibrácií, čo mu od nárazu pulzovali telom a spolu s ostatnými natesno obkľúčili bariéru. Žena schmatla zbraň, ale v okamžiku ju pustila. Bola žeravá a pálila ako oheň. Zdá sa, že v priamom kontaktu s bariérou, cez ktorú prechádzalo lano, zareagovala na jej sily. Po uvedomení si súvislostí to nebolo nič pozoruhodné ani zvláštne, no ukradlo jej to aj poslednú výhodu. Čo bude teraz robiť? Nastávala chvíľka sklzu na úroveň bezbrannosti.
Bielosivej vlčici bolo Akane ľúto. Definovala to tak, nechcela ju zabíjať ani nemala takú neznesiteľne žiadostivú chuť sa do nej zahryznúť. Kedysi počula, že pôvodne mala byť celá svorka ovládaná istým pánom, z ktorého boli stvorení. Ale po dlhom a nechápavom odpočúvaní zdĺhavého rozprávania medzi ich strážcami, čo by sa dalo nazvať klebetenie, si jednoducho vyložila, že ich pán nechcel. Vnímala to presne tak ako to bolo, tú verziu, ktorú nikto neprekrúcal – ich pán bol veľmi nešťastný, že z neho stvorili niečo tak zlé a tak ich nechal v rukách strážcov. Teraz majú pána stretnúť a zabiť ho, a pritom je to jemná žena tak podobná jej. Okrem toho mala veľmi dobre vyvinuté zmyslové vnemy, najlepšie z celej svorky. Preto väčšinou bola vysielaná na misie ako jediná samostatne, bola najlepším špiónom, stopárom, vedela sa dobre skryť a miesto neuváženého púšťania sa do boja s nepriateľmi sa vedela zdržať a bez problémov ľahko utiecť. Teraz cítila náznaky zvláštnych aróm. Obe boli tak rovnaké, ale z jednej cítila niečo omnoho viac. Niečo zaujímavejšie, niečo úplne iné ako je nežná vôňa dievčaťa, jej zdanlivej ženskej nežnosti, taktnosti a bezbrannosti. Toto bolo také dráždivé!
Čierny vlk tvrdo vrazil do steny, tvrdá hlava v nej vytvorila puklinu. Prvá frekvencia úderu ňou otriasla, ale tá druhá, s ktorou sa na membráne vytvorila rozsiahla pavučina, ju zrazila na kolená. Krátko na to tretí náraz mocného zvieraťa rozlomil bariéru na drobné kúsky skla, čo sa roztrúsili po tráve a po chvíľkovom odrážaní svetla o povrch sa stratili.
Temná šelma vydala spokojný zvuk a keď sa žena snažila odtiahnuť, vlci jej vzadu ustúpili, dívala sa len do krvilačných očí veľkej šelmy. Nemohla sa postaviť, zmeraveli jej končatiny, no na tvári toho dávala najavo málo. Aj to chiméru usvedčilo v tom, že je v koncoch a škodoradostne sa uchechtal. Z hrdla sa mu predrala intenzívna napodobenina hlasu, akoby mal ľudské hlasivky, ale hovoriť nedokázal.
Vzduchom sa rozšírila ťahavá, nepriaznivá predzvesť boja, po ktorej nasledovalo zavrčanie. Odhalil lesknúcu sa sklovinu a olízal si stále ranený ňufák. Avšak, jej vôňu cítiť mohol, čiastočne, ale mohol. Škoda že nie tak ako predtým, viac by si vychutnal záver lovu. Obzrel sa za celou skupinou, chrapľavo po nich štekol a rázne švihol chvostom na ďalší rozkaz, nech sa stiahnu. Spoločníci sa ešte nesmú a nebudú hýbať, toto je jeho chvíľa. Aspoň kým ju nezraní prvý. So sklopenými ušami tak urobili, ale podobne cerili zuby. Neváhal už ani chvíľu, pohľad do jej neutrálnej, ale trochu vystrašenej tváre ho doháňal do šialenstva. Rozohnil sa, zamrvil a vyskočil na sivovlásku.

Vtom ho dačo udrelo do citlivého boku medzi rebrá a odhodilo preč. Nie veľmi silno, ale podráždilo ho to, hlavne keď videl, že mu útok odoprela milovaná družka. Keby to urobil ktokoľvek iný, hoci aj jeden z dvojičiek, bez váhania by sa mu zahryzol do krku, ale na ňu len popudene zavrčal v zmysle – Čo to, do pekla, robíš? Nahlas, až sa dievča zľaklo. Ale viac pozornosti venovala vlčici. Bolo to veľmi pekné zviera, ba až výstavné. Dobrá konštrukcia tela. Krásny vzhľad. Ak by sa ľudia rozhodli vyhubiť tieto netvory, vytvorené človekom, ako niečo nebezpečné, ju by si iste nechali. Nie, žeby nebol čierny vodca rovnako krásny, ale ona mala krajšie oči. Akanine oči. Musela priznať, táto od nej dostala veľa.
Vlčica pokrútila hlavou a prešla okolo čiernej šelmy s náznakom v očiach – Čakaj! Len sleduj! Podišla k Akane miernym krokom, aby ju nevyplašila. Pristavila sa k nohám dievčaťa a sklonila sa k nej. Ňufákom zarypla do tváre, nežne a chlácholivo a nenápadne jej oblízala nos. Sivovláska sa usmiala, cítila z nej teplo, priateľské gestá ju zahriali pri srdci a upokojili. Vlčica pysk ďalej sklonila k vreci a chcela ho jemne vziať za roh látky do úst. Dievča ho tislo silnejšie k sebe, ale Hidan pocítil, že zakrátko ho pustila. Chiméra dva kroky odstúpila a potriasla s vrecom. Zrazu z nej vypadla zvláštna vec, odseknutá hlava s bielymi vlasmi.
Vlci o niečo odskočili a po minútke ticha výstražne zaujali pozíciu útoku, lenže dávali si pozor. Prikrčení, napätí, zuby vycerené, uši stiahnuté dozadu. Ani jediný pohyb. Už to cítili aj oni. Tá hlava je... zvláštna! Presne vedeli ako zvláštna a to v nich vzbudzovalo nové dojmi. Tá hlava má presne tú istú, vzhľadom na živočíšnosť trochu pozmenenú, auru ako oni.
Mladá žena sa prikradla k hlave a privlastnila si ju. Bála sa, že teraz zaútočia na neho, ale oni nič. Dlhšiu chvíľu ho skúmali očami. Akane to zarazilo, deje sa práve to, čo sa deje? V úmysle presvedčiť sa vystrela ruky a ukázala ho na obdiv. Vtedy sa všetci okrem vlčice trhli a o krok odsunuli dozadu.
„Em... Akane, čo sa deje?“ vnímal, keď bojovala, vrčanie vlkov a cvakanie zubov, rôzne bojové pozície svojej nositeľky, ale to bol vo vreci. Teraz si, sám tomu nemohol uveriť, prial zaliezť späť do látky. Alebo jej pod plášť, hocikam, odkiaľ na neho nebudú tak zazerať. Tiež z nich tušil niečo zvláštne. Čierny vlk sa nakoniec odhodlal pristúpiť bližšie a zhustil pritom i tak nedýchateľnú atmosféru. Podišiel k Hidanovi, žena si ho pritisla k prsiam, ale to ho neodradilo.
„Čo to do čer... Akane!“ stisol pery, zatvoril oči a nechal sa oňuchávať zvieraťom. Po chvíli, keď zaznamenal, že s tým prestal, otvoril ich a uvidel, ako sa mu zviera zabodlo do očí. Zlom nastal v momente, kedy miesto útoku alebo inej agresívnej reakcie zviera sklonilo hlavu na znak pokory... Sklonilo hlavu na znak pokory! To bolo asi to najčudnejšie, čo sa doteraz mohlo stať. Akane si ich udivene prezerala, rovnaké gesto zopakovali ostatní členovia svorky.
Hidan nechápal, ale o chvíľu sa uškrnul. „Hej, dievča, tie psi sú celkom zlaté, nemyslíš?“
Žena si vydýchla a usmiala sa spolu s ním. „Keď myslíš...“
Po jej slovách sa všetci zdvihli a na hrdelný pazvuk čiernej chiméry sa začali poberať preč. Biela vlčica, ako posledná, sa ešte obrátila na dievča s láskavým pohľadom a milo ju odzdravila kývnutím hlavy, kým ju jej partner nezavolal. A stratili sa v lese. Posledné známky prítomnosti nieslo vysoké zavytie.

Nechali ich tam len vyjavene sedieť a klásť si otázky. Hlava sa snažila pobrať, čo presne sa to vlastne stalo, zatiaľ čo Akane to pomaly dochádzalo a zdalo sa to celkom pochopiteľné. Ona bola rozdelená na dve časti – dobrú a zlú, ktoré sa, na rozdiel u obyčajných ľudí, nekrižovali a boli úplne oddelené, veľmi odlišné a preto mohla občas pôsobiť ako so schizofréniou.
Vlci boli vytvorení z jej odvrátenej, zlej strany, aby sa stali lepšími vrahmi a vojakmi ako ona. Tá, v ktorej v plnom vedomí vyznávala vieru Jashina. A Hidan ju takto vyznáva tiež. Samozrejme, zvieratá nemajú ani poňatia, kto ich boh je, ale v podstate Akane chceli zabiť, pretože vzišli z jej vnútorného rozporu, kde jej zlo chcelo pohltiť jej dobro. Takže keď sa celý život snažila o zatláčanie onej strany, nemohli ju cítiť. Ale Hidan... ten bol ako výťažok všetkého zlého, čo sa v nej nachádza. Dokonca ešte niečoho navyše. Takže, jeho nemali chuť pohltiť, zničiť. Rešpektovali ho. Ako niečo rovnaké, no mocnejšie.
Žena sa s úľavou pousmiala a spokojne vzdychla. Nakoniec ju zachránil Hidan... aké nečakané. Až komické. Pokúsila sa vstať, ale šlo jej to veľmi ťažko. Po tomto incidente bol celý zvyšok dňa akoby nepodstatný. Keď sa rozišla do hlbín lesa odkiaľ prišla, vybehol na ňu Yuki a mal, ako inak, nespočetné množstvo otázok. Motal sa okolo nej a so strachom, či sa jej niečo neprihodilo, ju obskakoval. Ona ho úplne pokojne ignorovala a odpovedala len na pár otázok krátkymi odpoveďami „áno“ a „nie“, maximálne „vyzerá to tak“ alebo „nemyslím si“. Neobišli sa ani bez Hidanových kecov, ktorý bol spokojný a rád, že ho zase má na starosti ona a handrkovania medzi tými dvoma, až kým nedorazili na kraj lesa. Akane sa občas podoprela o Yukiho, vliekla za sebou svoje nohy ako z olova, ale nič na sebe nenechala poznať. Až kým sa od lesa nevzdialili.
„Pozri, Hidan, vidíš tú dedinu v diaľke?“ ukázala na malú, zosypanú skupinku domov. V miernejších diaľkach okolo boli prívetivejšie dedinky, ale cez túto šla priama cesta a bolo to najrýchlejšie.
„Áno, čo s ňou?“ zbadal ju. „To je ono?“
„Nie, len päťsto metrov pod kopcom za ňou je rieka, tá nás odvezie na hory Tara.“ spokojne prehlásila, že to budú mať o chvíľu za sebou. „Zajtra ráno by sme tam mali byť.“
Žena pozrela na tmavnúcu oblohu a slnko, deliace od horizontu z tejto perspektívy asi veľkosť palca. Po dlhšom pozorovaní sa jej zatočila hlava, poslednú hodinu sa to stávalo často a ona sa cítila trochu malátnejšia, než predtým.
„Takže už to nebude trvať dlho a...“ očakával od nej dokončenie.
Zahmlilo sa jej pred očami a tak nastavila mierne prázdny pohľad, ale odpovedala. „A dostaneme sa do cieľa výpravy, áno, Hidan.“
Hlava sa radostne uškrnula a Yuki sa pousmial, ale po pohľade na sivovlásku sa trochu znepokojil. „Akane? Je ti dobre?“ vedel, že odpovie, že je úplne v poriadku, ale musel sa spýtať.
Na počudovanie na tom bola teraz asi naozaj zle a ona sama tušila, že to nezvládne, tak trochu pripustila: „Ani veľmi nie, len... trochu sa mi točí hlava, to nič.“ neprítomne odvetila a pozrela na Yukiho.
„Yuki... mohol by si Hidana chvíľu podržať? Len chvíľku!“ slabým hlasom povedala a podávala mu ho. Aj Hidan si všimol, že je niečo v neporiadku, inak by normálne protestoval. Ale teraz len sledoval tvár dievčaťa, keď mu hlavu podávala.
„Jasné, podržím ho.“ prikývol a rýchlo si ho vzal. Obidvaja ju pozorovali, otočila sa a chcela pokračovať v ceste. Keď videli, že vládze chodiť, asi jej je len trochu mdlo, šli za ňou, avšak už po pár krokoch začalo byť zle. Akane sa znovu zahmlilo pred očami a zjavili sa jej neidentifikovateľné škvrny rôznych nejasných farieb a veľkostí, čo jej zakrývali obraz, až kým úplne nestmavli a ona pocítila stratu rovnováhy. Necítila ani svoje končatiny a bez boja, ktorý nestihla s vlastným telom uskutočniť, sa zvalila na zem.
Počula len prázdny výkrik a kroky, keď k nej dobehol Yuki, pričupol si a pozrel jej do sklenených očí so zvädnutými viečkami. Jeho tvár videla rozmazane, až kým sa nemohla brániť samovoľnému nutkaniu, zatvorila oči a už nič nevnímala. „Akane...!“

Poznámky: 

Asi ste čakali niečo viac epické zo strany Hidana, ale ako vidíte, on dokáže situáciu zachrániť aj takto. Áno, tentokrát je záchrancom samotná hlava! XD A úprimne si myslím, že keby sa do toho zapojil trochu viac... akčne, skôr by to zhoršil. No, Hidan je Hidan!
Nabudúce sa sivovláske konečne po dlhých dňoch a náročných bojoch dostaví chvíľka odpočinku... dlhá chvíľka odpočinku. XD Nebude to nič zaujímavé či dramatické, ale obe hlavné postavy sa trochu zarozprávajú. Len trochu, ale predsa.

Dôležitý oznam ohľadom vydania XXII. časti

Vážne sa veľmi ospravedlňujem, ale nový diel sa tu objaví až o týždeň, možno dva. Mám toho na práci vážne dosť, kopí sa to najmä v škole a modlím sa, aby to tak nebolo do zvyšku polroka, ale sľubujem, že za ten týždeň, dva pridám niečo trochu dlhšie (aspoň trochu si šplhnem )... mno, myslím tým dlhšie než obvykle... teda 20 strán to určite nebude. :D

Ďakujem za prečítanie a pekný týždeň. :)