Tak o mňa bojuj 2 - Prekérna situácia 08

Prebudila som sa na piaty budík o 8:20. Vykonala som rannú hygienu, obliekla som si dlhé žlté tričko a modré legíny. Vlasy som si dala do uzla, no po bokoch som nechala nejaké pramienky odstávať. A do uší som si dala modré oválne náušnice. Keďže som tvár nemala posiatu modrinami, naniesla som si iba špirálu na mihalnice.
Pred jedálňou som sa zhlboka nadýchla a vstúpila.
Zvláštne. Kde sú všetci? Hoci... večer sme sa vrátili o druhej, nemala by som sa čudovať, že ešte spia.
Najedla som sa a už som len sedela za stolom a popíjala džús popri čítaní novín. Písalo sa v nich o včerajšom večierku, dokonca v jednej vete spomenuli aj mňa a Sasukeho. Vraj sa on tentokrát viac venoval svojím priateľom a preto musel robiť spoločnosť jeho snúbenici Sasukeho starší brat. Páni, vážne mu robia výčitky? To je azda zlý vtip. Otcovi sa to nebude páčiť. A ktovie, čo povie Sasukeho otec... ale, to už nie je asi moja starosť. Možno ani Sasukeho, keďže teraz nie je...

Dvere sa prudko otvorili a v nich stál Sasuke ešte v pyžame.
„Dobré ráno.“ Pozdravila som ho v miernom šoku.
„Dobré, máš noviny?“ Otázku položil, no v momente ich aj držal.
„Ak hľadáš úryvok o nás, tak ten je... tu.“ Ukázala som na tú časť prstom.
„Došľaka. Hyeny.“ zašomral a posadil sa na stoličku vedľa mňa.
„Ako si vedel...?“
„Otec,“ odvrátil zrak od novín a pozrel sa na mňa, „mi teraz volal a kričal po mne, že ako si to predstavujem.“
Opäť sa zadíval na noviny a pokračoval: „Jeden deň ťa chvália, že robíš všetko tak ako máš a na ďalší už je všetko zle.“ Šmaril noviny o stôl a nalial si do pohára džús.
„Áno, no, ja čakám od otca komentár o tom, ako je možné, že som bola s tvojím bratom a nie s tebou.“ Pousmial sa.
„Keď už sme pritom – nevidela si Itachiho? Večer som ho už vôbec nezachytil.“ Díval sa na mňa zatiaľ čo si odpíjal z pohára.
„Um... dnes som ho nevidela.“ Nebola to lož. Nepýtal sa, či viem, kde je.

Začal si natierať rohlík maslom.
Začala som si ho nehanebne obzerať.Mal na sebe slabomodré tričko s krátkymi rukávmi, ktoré som teraz oceňovala. Bolo vidieť svaly, keď si natieral rohlík. A gate... Mal na sebe voľné prúžkované pyžamové gate takej farby ako tričko, no i s inými - svetlejšími i tmavšími – farbami.
Musela som si zakryť pery rukou, lebo som sa začala usmievať. A tie vlasy – pravý bed hair!
„Ako si spala?“ Opäť táto zdvorilá otázka, ktorú si položíme každé ráno pri raňajkách, aby sme dali ostatným najavo, že spolu výborne vychádzame. No teraz tu nik nie je.
„Dobre a ty?“
„Krátko, večer som si ešte čítal nejaké papiere.“ Nemohla som si pomôcť a musela som.
„Opäť spisy o mne?“ Na moment prestal prežúvať a skamenel. Môže byť rád, že sa s ním stále zhováram. Kiežby som sa vedela na ľudí hnevať dlhšie, a nie odpúšťať tak rýchlo. Potom to zneužívajú.
„Nie... návrhy nejakých domov. Pre nás.“
„Naozaj? Budeme môcť hneď bývať sami? Myslela som, že naši rodičia...“ skočil mi do reči.
„Naši rodičia sa môžu postaviť na hlavu. Keď sa vezmeme, bude to už len o nás. Nedovolím nikomu, aby pchal nos do môjho manželstva.“ Na rohlík - natretý maslom - si natieral aj marhuľový džem.
Zostala som ako obarená. Netušila som, že takto uvažuje. Vlastne sa mi to páči.
„Budú na nás tlačiť s dieťaťom.“ Načrtla som tému, ktorej som sa obávala. Necítila som sa na dieťa. Absolútne nie. Nie je to dlho čo som dovŕšila osemnásť rokov a už sa mám vydať a mať dieťa? Ešte ten vydaj... keď musím, ta musím, ale... Mať dieťa teraz? Necítim sa pripravená.
„Povieme, že sa nedarí. Nechcem ešte dieťa.“
„Hovorí ten, ktorý má ľahšiu úlohu.“ Zasmial sa.
„To je pravda,“ odvetil, popri prežúvaní.
Pípol mi mobil, ktorý som mala položený na stole. Prišla mi správa od Tenten: Sakura všade hovorí o včerajšom večierku. Ty si sa vyplížila s Itachim do záhrady? Vraj ťa pobozkal?!!!

Vzdychla som.
No samozrejme! Zmija jedna!
„Čo sa deje?“ Sasuke postrehol moje mračenie.
„Včera som sa bola s Itachim prejsť do záhrady a videla nás Sakura. Hovorí, že s ním mám pletky a že ma pobozkal.“
„A prečo to tvrdí?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím.
Nechcela som mu klamať. Už to, že nevie o Itachim a ja áno, je dosť. Skutočne by som mu to mala povedať.
„Dal mi len pusu na čelo. Hovoril, že je rád, že budem jeho švagrinou.“ Predtým hovoril, že bude rád ak budem jeho švagrinou. Ešte dávnejšie. Azda to Sasuke nepochopí zle.
Odvrátil sa, a svoju pozornosť opäť venoval jedlu.
„Len nás chce spochybniť, o nič nejde.“ Ani neviem koho som sa snažila o tom uistiť.
„Pôjdeme niekam na obed, nech tie tvrdenia vyvrátime.“ Bol to priam rozkaz.
Vzala som mobil do ruky a zvažovala či jej na tú sms odpíšem. Radšej nie.
Miestnosť som opustila so slovami, že ho nechám najesť sa. Nijak to nekomentoval.

Keď som o pár hodín začula klopanie na moje dvere, oči mi padli na hodiny. 12:16. Otočila som sa k zrkadlu. Chcela som si upraviť vlasy predtým, než by som mu otvorila dvere, no zrazu som len v zrkadle videla ako ich otvára a stojí v nich. Okamžite som sa otočila.
„S-Sasuke,“
„Môžeme ísť?“ spýtal sa akoby sa nič nestalo.
„Ty... prečo si nezaklopal?“ Panebože, čo ak by som sa ešte prezliekala? Vážne by som mala zvážiť možnosť, že sa budem prezliekať v kúpeľni.
Neodpovedal. Len oči zroloval po mojom tele. Od hora dolu.
Začínala som sa červenať.
„Sasuke!“
„Hm?“
„Neobzeraj si ma tak! Je mi to nepríjemné!“
Šklblo mu kútikmi.
„Všimol som si, že takmer neustále nosíš podpätky.“ Poznamenal a prešiel okolo mňa k môjmu otvorenému šatníku.
„Ach, áno... dobrý postreh.“ Zahryzla som si do pery, lebo som sa začínala nekontrolovateľne usmievať. Potešilo ma, že si na mne niečo také všimol.
„Čudujem sa, že si si ešte nezlomila nohy.“ Povedal pomerne potichu.
Úsmev sa mi z tváre vytratil. Akosi tú milú poznámku touto ďalšou v momente prefackal.
„A ty chodíš akoby si bol z pohrebného ústavu.“
Vyprskol smiechom. Nemohla som si pomôcť a začala som sa smiať s ním.
Ale nie, nemala by som byť s ním takáto uvoľnená!
Odkašľal si a povedal: „Vezmi si radšej niečo s rovnou podrážkou, na prechádzky to bude lepšie.“
„Och, dobre.“
Oblečené som mala obyčajné žlté šaty s ramienkami dlhé nad kolená. Dolná časť bola rozšírená ako väčšina mojich šiat a sukieň.
Vytiahla som si balerínky maslovej farby.
„Čo si zatiaľ robila?“ Sedela som na posteli a obúvala sa, keď mi položil otázku. Neurčito som sa naňho pozrela.
„Prečo?“
Vzdychol. „Snažím sa udržať konverzáciu.“
„O-och. Prepáč. Ja... pozerala som nejaké obľúbené seriály a čítala niečo. A ty?“
„Aké seriály?“ Na moje prekvapenie sa pýtal ďalej.
„Nemyslím, že ich poznáš.“
„Možno by som im mohol dať šancu.“ Okamžite som zdvihla zrak. Šokovane som hľadela na jeho tvár, na ktorej pohrával úsmev.
Panebože, keď sa bude takto správať, začnem si niečo nahovárať... Nie, buď silná, Hinata! Si silná žena! Terminátor, nezabúdaj!
Vstala som, prehodila si kabelku na plece a stisla ju. Vedela som, že to, čo teraz poviem ma bude mrzieť, ale aj to, že to kvôli sebe povedať musím.
„Nemusíš predstierať, že sa o mňa zaujímaš. Ani kvôli tým papierom, na ktoré som nezabudla.“ Bez ďalších slov som vyšla z izby.
Vyšli sme z domu a ja som pocítila jeho teplé prsty na mojej ruke. Preplietol si prsty s tými mojimi a ja som cítila ako moje srdce vynechalo pár úderov.

Chvíľku sme kráčali bez slov, kým to ticho on neprelomil.
„Nejde o to, že by som chcel niečo žehliť.“ Začal zrazu, zatiaľ čo sme sa prechádzali.
„Tak potom?“
„Za tie papiere sa ospravedlňujem. Bol to hrubý zásah do tvojho súkromia.“
„Beriem na vedomie, ale to nemení nič na tom, že je to nefér.“
„Ako to myslíš?“ Zastal.
„Ty o mne vieš všetko. Aj veci, za ktoré sa hanbím, ktoré sú mi nepríjemné. Ja o tebe neviem v podstate nič.“
„Povedal som ti predsa o...“
„Nepovedal si mi o nej takmer nič. Ale nie len to.“ Pustila som jeho ruku.
„Ty... v tých papieroch bolo o mne všetko. Moja krvná skupina, výška, váha. Preboha, váha! Vieš, aké je to pre dievča ponižujúce? Moje vzťahy s rodinou a inými ľuďmi a ktovie čo všetko ešte.“
„Ja viem. Teraz to ľutujem.“ Povedal značne rýchlo. Začínala som ho hnevať.
Ako je možné, že ho v tej istej chvíli chcem obliať studenou vodou a takisto... takisto...
„Ľutuješ čo? Že si si tie papiere zaobstaral? Alebo... že som ich našla?“
Stisol pery.
Neodpovedal.
Vzdychla som a prikývla.
„To nič. Vlastne už odpoveď poznám. Poďme.“

Začala kráčať a pridal som sa k nej, pričom som ju chytil za ruku. Nevenovala tomu pozornosť. Vlastne, skôr sa tvárila, že tomu nevenuje pozornosť. Šklblo jej kútikom a zahryzla si do pery. Bola nahnevaná, no potešilo ju, že som ju chytil.
Vyzerá to tak, že nečítala všetko. Keby áno, keby sa dostala k tým papierom... neviem, ako by zareagovala. Podľa všetkého svoju matku milovala a táto skutočnosť by mohla rozbiť jej ilúzie. Kriste, zbláznim sa z toho. Na jednej strane jej to chcem povedať, chcem jej povedať aj o tom pa*chantovi z Piesočnej, no na druhej... riskovať, že by... neviem ako by zareagovala. To je to, čoho sa obávam najviac. Je krehká. Mohlo by ju to psychicky zlomiť tak, že by si... Došľaka. Nenávidím toho ha*zla. (Itachiho) Kiežby mi tie papiere nikdy nedal. Nie, kiežby ich ona nikdy nenašla. Pretože túto skutočnosť som si prečítal až potom, čo roztrhala väčšinu tých papierov a práve tento jeden jej vypadol. Blbá náhoda.
Dočerta, ako som sa dostal do tejto prekérnej situácie?