Hidanovo znovuzrodenie XX. - Náboženská kosa

Posol držal zbraň a už bol dvoma krokmi pri nej. Neváhala, vlastne ani nevedela, čo robí, v sekunde, keď jej poskočilo srdce, jednala intuitívne. Na bolesť okamžite zabudla. Než zdvihol meč do riadnej výšky, stihla sa postaviť a ako sa vystrela, schmatla jedinú zbraň, ktorú mala pri sebe – za chrbtom – zahnala sa ňou a otočkou k nemu mu zapichla tri čepele do brucha.
Útočník vydal chrapľavý zvuk, zaškrčal náznak zabudnutého výkriku. Keď mu z úst vyšiel aj posledný výdych, Akane sa od neho odtiahla a tým mu vyňala zbraň z tela. Prázdnymi očami videla, ako padá mŕtve telo bez života na zem. Tento jav ju prebral, keď jej pohľad zišiel na zbraň, čo držala v rukách. Ako náhle ju zbadala, ako ju zviera, vyvalila oči a bez dychu či hláska otvorila ústa. Pozvoľna otvorila dlane a kosa jej z nich vypadla. S rinčaním zarachotila v prachu a poznačila zem škvrnami od krvi, ktorá jej stekala po už tak červených čepeliach. Žena roztvorila dlane ešte viac, roztiahla prsty a pozrela na svoje ruky. Boli od krvi, ale iné ako predtým. Uvedomila si, akým spôsobom sa dostali na jej ruku, akou smrťou.

Po chvíľke zízania na ne sa rozkričala. Zajačala prenikavým výkrikom, prerušovaného zúfalstvom, ako keby sa šla rozplakať. Priložila si ruky k ústam, aby stlmila svoje jačanie, ktoré nevedela zadržať. Padla na kolená pred vinovatou zbraňou. Oči sa jej zaleskli a privrela viečka. Bolesť a kŕče, možno ich ešte jej telo pociťovalo, ale stále boli upadnuté v zabudnutí. Teraz nastala iná trauma. Závažnejšia. Horšia.
Akane skončila s výkrikmi a oddialila svoje dlane na chvíľku od úst, pričom sa tenko nadýchla. Stisla pery a líca jej v stiahnutej mimike tlačili na spodné viečka. Potom ústa znovu otvorila a prezrela si okolie. Všetko bolo také temné, také chladné. Oblaky zakryli slnko a zafúkal vietor, čo so sebou niesol listy vytrhnuté z konárov stromov. Keď všetko znehybnelo, nepočula ani jeden jediný zvuk. Hlasu, pohybu zvierat či prírody. Bolo úplné ticho. V ušiach už ani nepočula tlkot vlastného srdca. Ale videla niečo iné.
Toho chlapa zasiahla len jednou ranou do tela a hoci ho takmer prepolila, krv z neho vystriekla len na Akane a potom sa roztiekla ako veľká kaluž na zemi. Lenže, ona videla krv úplne všade. Na stromoch, na kameňoch, na zemi, na listoch, na všetkom. Pravdaže to nebolo možné, nebola tam, ale ona ju videla. Videla ju všade. Lesklé kaluže tmavej tekutiny aj rozmazané škvrny na predmetoch okolo. Na rukách a na hrudi jej mala najviac a keď si ruky prikladala k tvári, zašpinila aj ju. Obhliadala sa a neveriac svojim očiam nechcela vidieť všetku tú atmosféru okolo. Triasla sa ako v najnižších teplotách a na zemi... na zemi sa jej zračili vyblednuté, takmer nebadateľné náznaky krvou nakreslených ornamentov v tvare kruhu s pravidelným trojuholníkom v strede. Každý cíp troch rohov sa zabáral do nakreslenej kružnice. Boli náhodne veľké, náhodne rozmiestnené.
Zaskučala a zakolísala sa. Toto nie! Zahryzla sa do spodnej pery a ruky si stisla na hrudi. Sklonila sa a v kľačaní sa čelom dotkla zeme. Zatvorila oči. Z privretých kútikov jej vytekala kvapalina, ale nie červená. Tvrdá hlina pod ňou bola zvlhčená slanými kvapkami sĺz, ktoré na nej tvorili malé kruhy. Stekali jej z očí po nose, od špičky sa oddelili a padali na zem. Ako nariekala, pridávali sa k nej pomyselné zvuky nárekov iných ľudí, ich slabé kričanie, plač, rev, prosby... všetko, čoho by bola schopná.
Toto nebol prejav jej nevinnej sladkej duše. Bola to hranica stretu dvoch realít. Tá jedna stála na jednej strane a mala schopnosť milovať a liečiť ľudí s akýmkoľvek zranením z obyčajnej láskavosti k ľudu. A tá druhá stála na úplne opačnom konci a mala schopnosť zabiť kohokoľvek bez milosti, mučiť a vraždiť akékoľvek ľudské duše bez poriadnej príčiny, ak vôbec nejakej, len z obyčajnej chtivosti a potreby ukojenia. Bola to trauma, vyvolaná tým, že sa jej ľudská stránka nechcela poddávať žiadze zabíjať, zmyselnosti krvi a pocitu vnútorného uspokojenia z faktu, že niekto trpí.
Teda, bránila sa svojej podstate, utkvenej v najhlbšom vnútri jadra. Na Akane bola zvláštna, okrem iného, jedna vec – bola Jashinistka. Áno, uznávala toho boha, ale nie dobrovoľne, čo bolo ešte zvláštnejšie. Ona ňou bola už od narodenia, keď sa nikto nepýtal, či chce alebo nechce. Je jej to dané. Tak sa narodila. Lenže, zároveň je aj neobyčajný človek s označením Tenshi.

Zapiera to. Nechce sa tomu poddať. A keď sa stane to, že po dlhom čase takejto odmietavosti, potláčania vlastnej podstaty zabije človeka jashinistickou zbraňou, je to ako... spadnúť na dno.
Citový kolaps. A presne ten videl aj Yuki, keď prišiel za ňou. Keď bol pri rieke, výkrik počul a vedel, že je ženský. Aj Hidan rozoznal, aký je zúfalý a naliehavý. Ryšavec teda rýchlo zahodil zvitky do prúdu a bežal späť. Obraz, ktorý sa mu naskytol, mu nevysvetlil veľa.
„Čo sa deje?“ šepla hlava, ktorá mala zlý výhľad.
Stál za kríkmi, keby niečo, a keď zbadal, že Akane leží v niečom, pripomínajúcom poklonu, pred ňou mŕtvy muž a ešte bližšie zakrvavená nebezpečná kosa, ktorú zrejme predtým nikdy nepoužila, pochopil, že pretože patrila Hidanovi, chuť na otázky ho prešli.
„Tak mi, do pr*ele, vysvetli, čo sa deje!!“ bol nedočkavý, nič nevidel, nič nechápal – opäť.
Yuki mu to oplatil totálnym nezáujmom, nechcel, aby sa zúčastnil výhľadu na tento jav. Položil ho na zem pod kríkom a nechal ho tam. Hidana skoro porazilo, to nemyslí vážne?! Ale po tom, ako ho obišiel a stratil sa z dohľadu, stíchol. Mal sám zvláštny pocit. Cítil niečo... niečo príbuzné. Nevedel ako to opísať, mal pocit, že sa tu deje niečo, čo pozná, jemu príbuzné a podobné. Atmosféra bola nabitá, akoby v nej pudovo cítil, dá sa povedať, vlastný druh, prívržencov. Ale keďže bol už dlho hlava a jeho viera na neho dávno zabudla, lebo ju nemal možnosť vyznávať, nevedel to inak definovať. Len okrajovo. Inak by okamžite rozoznal, že cíti dušu, upätú na jeho zmysel života.
„Akane!“ podišiel k nej. Žena zaregistrovala svoje meno a otriasla sa, spamätala, jeho chlapčenský hlas ju prebral. V zlomku sekundy sa vrátila do reality, zlá atmosféra, zlé sny a krv všade okolo zmizli. Ale beží k nej Yuki, určite sa začne pýtať a bude zvedavý. Ako mu môže niečo takého vysvetliť? No, nemôže! Kašlať na dôstojnosť a neznalosť prejavovania chabých pocitov plačom či smútkom. Teraz treba improvizovať.
Pribehol k nej. Rýchlo sa postavila, zvrtla a skôr, než sa na ňu pozrel sa mu vrhla okolo krku. Mladíka to zarazilo, ale odstrkovať od seba ju rozhodne nebude. Objal ju okolo pása a nechal ju podeliť sa o svoje teplo. Akane prišla celá táto záležitosť trochu trafená. Nechápala to, ale nebolo jej veľmi príjemné takto sa nechávať utešovať. Nikdy to nerobila. Ani len neprejavovala to, čomu ľudia hovoria prejavy depresie alebo smútku. Usmievať sa a byť na každého milá, tváriť sa, že nič nepotrebuje a bez váhania pomáhať iným, to bolo iné, než plakať niekomu v náručí. Zdalo sa jej to, v tomto momente, celkom trápne a tiesnivé. To bude asi tým, že to vlastne nikdy nerobila. Ako malej jej to nechýbalo, mala starkého a ľudia ju mali radi, ale od tých zlých čias nikdy nenašla nejakého človeka, pri ktorom sa jej uľavilo, keď rozprávala. Ani vôbec neskúšala.
„Akane, čo sa stalo?“ chcel sa odlepiť a pozrieť sa na ňu.
No ona mala na tvári stále tie hrozné slzy, ktoré nevyprodukovala už viac ako polovicu života. Tak prečo to muselo povoliť práve teraz? Yuki nenamietal, ďalej sa nechával obopínať rukami. Silno ho stískala a hlavu zaborila do jeho pleca. Týmto manévrom si zaschnutú vodu z očí utrela a počkala, kým prestane mať červené oči.

Nárek nemusela predstierať, hlas na to mala roztrasený dosť. „Yuki... ja som ho... nechcela zabiť. On na mňa...“ vážne je také ľahké niečo takého predstierať?
Ani trochu mu to neprišlo podozrivé. Dokonca ju utešoval: „To je v poriadku, Akane, nemôžeš za to.“ chlácholil ju.
„Keď on na mňa... vyskočil... nechcela som... on je...“ pokračovala.
„Akane, to je dobré, ty za to nemôžeš. Musela si to urobiť.“ odtisol ju od seba a uvidel jej ľútostivú tvár.
Bezmocne prikyvovala, akoby jej jeho upokojovanie pomáhalo. „Musela som... neurobila som to naschvál...“
„Áno, nebola to tvoja vina, dobre?“
Prikývla a sklonila zrak. Zabralo to! Bolo to maximálne trápne, hlavne jeho utešovanie, ale zabralo to! Žiadne zbytočné otázky, žiadna rýpavá zvedavosť, z jej náreku mu bolo všetko jasné. Proste na ňu vyskočil, keď sa nepozerala a ona ho nechcela zabiť, pretože sa jej zdal priateľský alebo tak nejako. Príliš sa jej nepozdávalo, že takto Yukiho klame a pretvaruje sa, ale bude si nahovárať, že je to len nevinná lož, aby mu nespôsobila ďalšie starosti, o ktoré ani ona nestojí, aby ich mal, no nie?
Priložil jej ruky medzi lopatky a nasmeroval ju k ceste. Zdvihol zo zeme krvavú zbraň, otrel ju o vlastnú bundu a ukázal jej ju: „Chceš ju nosiť, alebo ju teraz chvíľu necháš mne?“
Akane si premerala kosu a zaváhala. Všetky orgány vnútri sa rozohrali zvláštnym zachvením, ale nevedela, či je to tá odmietavá alebo tá nadšená časť z nej. Tak len zatvorila oči a nenáhle ju vzala do rúk. Neodvážila sa tyč pevne stisnúť, len si ju zavesila späť na svoje miesto. „Ďakujem.“ cekla.
Pobrali sa k ceste. „Kde je Hidan?“ spýtala sa.
„Tu som, ku*vaaa!“ zareval, keď začul jej otázku v kroví.
Akane k nemu podišla, vzala ho jemne do dlaní, ale neovinula ho rukami, ani nič, len ho držala pred sebou. Zaseklo sa to v nej, z Hidana ju zrazu popadali nepríjemné vibrácie v oblasti hrude a brucha, až to bolo na nevydržanie.
„Zase ma nechávate niekde hniť? Ty, ženská, vieš, že sa mi to nepáči...“ zarazil sa, keď sa jej poriadne pozrel do tváre a zmenil krik na tiché začudovanie. „Hej, čo ti je?“
Sivovláska nič nepovedala, len znovu pokrútila hlavou. „Yuki,“ zašepkala mu, aj keď Hidan počul dosť, aby pochopil, čo chce, „mohol by si Hidana niesť chvíľu ty?“ poprosila ho a podala mu hlavu.
Hidana toto prekvapilo najviac. Teda, nie, žeby veril, že ho miluje a je mu úplne oddaná, ale odkedy ho našla v tej prašivej diere, vytiahla ho, zachránila a putuje s ním po celej Zemi Ohňa, ani raz hlavu dobrovoľne neprenechala niekomu inému, než je ona sama! To ho veľmi zarazilo. Vyvolalo to v ňom veľké a stopercentné presvedčenie, že sa niečo stalo, ale čo? Aj on mal síce divný pocit, ale prečo?
„To vážne? Prečo?“ nedal sa, keď si ho Yuki vzal do rúk. „Hej, ženská, to bolo na teba!“
Najprv sa mu zdalo, že mu ani neodpovie, akoby ho ani nepočula, ale potom sa k nemu naklonila. „Hidan, prepáč, som unavená. Nemám náladu.“ pokrútila hlavou už hádam po stí raz a obrátila sa smerom k ceste. Ako vždy, vydala sa ňou prvá.
Hlava chcela na sivovlásku zvriesknuť, zakričať alebo čo, nejako ju štipľavo odbiť či uštedriť jej nemilosrdnú urážku. Bol nahnevaný, aj keď by radšej svoj neopodstatnený hnev skryl, teraz na to nemyslel. Lenže, rozhodol sa tak neurobiť, pretože ho zaseklo jej správanie. Všimol si, ako sa na neho pozrela, keď mu venovala pozornosť. Tie oči boli také bolestivo zachmúrené, no viac než obvykle. Než sa k nemu naklonila, trochu ustúpila dozadu, pretože nechcela Hidanovu blízkosť tak pociťovať, aj to sa mu podarilo zaregistrovať a aj ten záklon bol malý. Proste sa mu vyhýbala a nechcela ho mať pri sebe akoby mal mor. Hlava sa zamračila, ale nemohla s tým nič urobiť ani na to povedať. Niesť ho predsa nemusela, nemusela ho ani zachraňovať. Vlastne sa čuduje, že sa jej ani nemusel doprosovať, to skôr ona sa vždy chovala, ako keby touto výpravou utrpí ujmu iba sám Hidan a nechce ho nútiť. Ale teraz...
Zlostne si odfrkol a zaškrípal zubami. Zamračene si prezeral všetky strany, len nech nepozerá dopredu na mladú ženu a nakoniec pohľad zahĺbil do pohybujúcej sa zeme.
„No tak, neber si to tak.“ prehovoril chlapec. „Nepočul si, že nemá náladu nosiť ťa?“
„Ty drž hubu, prašivec!“ odsekol.
„Si ako malý, prestaň sa tak odúvať.“ znelo to viac ako rada, než podstrčenie.
Hidan zasyčal. Dobre vedel, že jeho truc nemá význam a je úplne smiešny a trápny, ale on za to nemôže, že sa tak cíti! Proste keď je s niečím nespokojný, tak to dá patrične najavo, nie? To, že je hlava, ho uzemňuje už len na nadávky, posmešky, protesty a truc. Lenže viac sa divil, že nedokázal nájsť žiaden normálny logický dôvod, ktorý by mu pasoval, prečo mu tak veľmi záleží na tom, že ho tá krava nechce nosiť.
„Kašlem na teba, ty su*a. Ser*m ti celú výpravu.“ zamrmlal si. Teraz, keď nebola tak blízko, mohol si aspoň dovoliť jej potajme nadávať tak, aby to nepočula. A možno o tom aj vedela, Akane má skvelé zmysli, no mohla sa lepšie tváriť akoby nič.

Dostali sa až k zrázu a vynorili sa z lesa takmer na konci skalnatého útvaru. Pokračovali ďalej a ponárali sa do ďalších častí lesa. Tieto boli trochu iné, pretože cesta viedla cez rôzne kopce, podložie lesa bolo veľmi nerovnomerné. Akane hneď vedela, že toto bude namáhavé. Najhoršie prvotné bolesti ju už prešli a ona sa mohla tváriť, že to drobné ale intenzívne a sakra bolestivé pichanie na rôznych miestach od končatín až po hrudný kôš, neexistuje. Bránilo jej to vo väčšom pohybe a aj keď mala teraz trochu viac energie, nepotrvá dlho, rýchlo sa vyčerpá a znovu na tom bude ako predtým, ba horšie a s väčšími ťažkosťami. Bolesti sa dali skryť, ale znemožňovali jej poriadne pohyby, musela kráčať veľmi opatrne, lenže svižne. Keď prešla strmší kopec zatočila sa jej hlava, ale čo bolo najhoršie, stále bola roztrasená a duševne sa cítila nie veľmi dobre.
Obaja príslušníci opačného pohlavia za ňou ju nútene sledovali, bola predsa niekoľko metrov pred nimi, nedala sa nevšimnúť, tak bola extra obozretná, aby aspoň zatiaľ nič z jej stavu nezbadali, kým sa nespamätá z otrasu zo zavraždenia muža... tou zbraňou. Zatiaľ to zvládala a oni dvaja, hoci nebadateľne spomalila, keď šliapala do kopca, s ňou držali rovnaké tempo a aj stálu vzdialenosť. Yuki sa na to naučil a chcel dať navyše Akane priestor.
Občas sa rukami objala okolo bránice, zo zvyku, aby sa upokojila. Nebol po reflex, ktorý mávala často, zbadala ho prvý raz. A zrejme bol vyvolaný práve tým, že po tak dlhom čase, ako nosila nesvojprávnu hlavu, jej chýbal natisnutý pod hruďou a na bruchu. No nemohla si ho teraz vziať k sebe, on tak hrozne... vyžaruje dušou prekliatou vierou Jashina. Jej sa dobre darí skrývať svoje Jashinistické pudy a spolupatričnosť do tohto náboženstva aj duševne, pretože Tenshi sú hlboko spirituálne prepracované, je to pre ňu hračka.
Takže aj keby bol celý, kým by sa nezaplietla do boja, v ktorom sama použije rituál, neucítil by to. A ako hlava už vôbec nie. On nemohol zistiť jej „inakosť“, ale ona tú jeho áno. Preto, nakoľko práve zažila taký otriasajúci zážitok, nechce mať blízko srdca zdroj podobnej aury. No aj tak, fyzicky jej v náručí chýbal. Pocit, že tam teraz nie je, sa jej zdal taký iný. Až teraz si uvedomila, že to bolo ako keby ho objímala. Preto sa cíti bezbrannejšie. Už ju jej vnútorné rozpoloženie takmer prešlo, ale stále si musela odpustiť jeho blízkosť. Z opatrnosti.
Hidan niečo podobné cítil tiež. V Yukiho náručí to bolo také nepríjemné, ak sa to vôbec dalo nazvať náručie, nie kostnatá objímka. Mal také nepohodlne stŕpnuté ruky a držal ho kŕčovito, neveril, že mu ešte ani raz nevypadol, no stále to očakával. Samotnému mladíkovi sa vôbec nechcelo tú nechutnosť držať, ale musel. Bol k tomu prinútený, i keď mohol odmietnuť. Bol rád, že sa aspoň hlava k ničomu nevyjadrovala, ale aj tak mal pocit, že sa to ani jemu nepáči. Každý jeho krok cítila hlava ako silný náraz a jeho mozgom to otriasalo, že sa mu div nerozpadol. Ale nie! Nie, toto nie. On chce späť Akane, nech by to stálo čokoľvek, i keby ospravedlnenie alebo lichôtky.
Akane mala tak dobrú náruč! – zaspomínal v duchu. Ako jediná sa k nemu chovala s citom a nežnosťou, to, že ho zdvíha zo zeme občas ani nevedel. Chodila tak opatrne a tajomne, že sa vôbec nekolísala ako tento neschopný sr*č. V jej rukách sa dalo dokonca spať. Nostalgicky spomínal na to, ako jeho záchrankyňa pekne voňala a mala príjemný hlas, a aj keď mala celkom útlu postavu, zdalo sa mu to tak len preto, lebo väčšinou spočíval v okolí jej štíhleho pása a ostatné krivky nemal z takejto perspektívy možnosť obdivovať. Ale Ryšavec, ten nebol vôbec útly – bol vychudnutý tulák. Len práchnivejúce kosti a špinavá pokožka. A mal pocit, že ho dokonca držal tak, aby sa ho nemohol dotýkať telom.

„Hej, ty, Ryšavec, som nejaký komunálny odpad, či čo?“ ohradil sa prvýkrát po dlhej hodine s podráždeným tónom. „Nemôžeš ma držať normálne?“
„Ako normálne?“ oplatil mu rovnakým rázom Yuki. „Nestačí ti, že ťa ochotne držím bez jediného pádu, ty sa musíš ešte cítiť pohodlne, alebo čo?“
„A nie?!“ očakával to ako samozrejmosť.
„Nie! Buď rád, že ťa nepriviažem na špagát a neťahám ťa za sebou ako psa. Miesto toho sa špiním prehnitou palicou.“ zamyslel sa nad svojim návrhom – nebol by to zlý nápad.
„Nepokúšaj! Hov*o, ja nemôžem za to, že si také neschopné pako s kostnatým telom!“
„Ja? Kto je tu kripel? Kto je tu nesvojprávna makovica, čo sa nechala zabiť?“ ťukol ho po čele.
„Jak zabiť? Ja nie som mŕtvy a ani nemôžem byť. Som nesmrteľný, ak si si ešte nevšimol!“ upozornil vlastným spôsobom reči.
„A pozri, čo z teba zostalo! Ešte ťa musím aj nosiť.“ ukázal na neho.
„Hej, hej, hej! Počkaj, než ma tá krava pred nami oživí a vtedy mi to povedz do očí, ha! Ani by si nedosiahol na vrch mojej hlavy ako teraz, tak drž jazyk za zubami a, ku*ňa, urob zo seba niečo pohodlnejšie!“
„To mal byť ako rozkaz? Tch! Akane mala vážne veľkú trpezlivosť, veď toto je desaťkrát horšie ako rozmaznané decko.“ hovoril do vetra.
„Ty si tu jediné decko, pozri sa na seba. Malý slizký basta*d, čo nevie, kde má matku. Tak behá Akane pod sukňu!“
Chlapec sa zapýril, ale Hidan bol natočený tak, aby to nemal šancu zbadať, našťastie. „Lepšie, ako veľké, odporné hov*do, ktoré nemá morálku.“
„Na tom nie je nič zlé! Aspoň ma netrápia tie sra*ky, ktoré som po ceste svojim životom zložil. Ale neboj sa, ty medzi ne nepatríš. Ty si totiž ten prašivý potkan, čo sa tým mŕtvolám zahryzáva do zadku!“ zvyšoval postupne hlas.
Akane si tam vpredu vzdychla. Počula každé jedno slovo dvoch spolucestovateľov. Vedela, že asi nebude dobrý nápad nechávať ich samých, Yuki veľmi neznáša Hidana a berie ho ako malú otravnú hlavu, mago*a, a s tým nemá ďaleko od pravdy, pričom Hidan síce neznáša snáď každého človeka, čo stretne, no on berie Yukiho ako príťaž a naničhodného fagana. Obaja svoj názor voči druhému presne vystihujú, lenže ten postoj... Hej, tiež si už hovorila, kedy to začne. Tie ich úžasné hádky.
A už to začalo.
„... ty nenažraný haj*el, veď počkaj, keď budem už normálny, tak...“
„No čo, čo? Ty stále len hovoríš – keď budem celý, keď budem normálny, keď budem normálny... Ty nikdy nebudeš normálny, nechápeš? Pretože si mag*r!“
Jeden na druhého kričali. Akane sa obzrela a uvidela, že si ju nevšímajú, len sa dobývajú nadávkami a urážkami. Uprela oči späť na cestu a prevrátila ich. Ach, Jashin-sama, k čomu ma to doviedli, že len tak prosím teba, aby už dali konečne pokoj. – nie vážne, skôr jej len tak prebleskla hlavou myšlienka a hneď aj odmietavo zmizla, avšak bola taká nepatrná, že si z nej už nerobila príliš ťažkú hlavu.
„Ja? Ty otravný zm*d, nemysli si, že máš navrch len preto, lebo ťa nemôžem zmlátiť.“ zarazil sa a pekne sa mu vybavila predstava. „Vieš čo by som s tebou ja robil, kebyže sa mi dostaneš do rúk?“
„A akých, imaginárnych?“ z hrdla sa mu dostalo na svet prenikavé „ha“, ktoré naznačilo, že z jeho rečí si Yuki nebude nič robiť. „Kým mi to neukážeš, zvysoka na teba kašlem. Ty sa pozri na seba. Bezmocný!“
„Choď do pi*e, dobre?“ zvýskol.
„Choď si tam sám!“ načiahol ruky, zohol sa a položil ho na zem. Potom mierne odstúpil a jednu nohu pripravenú vystrel za seba. Naschvál hlavu otočil tak, aby to celé videl. Ten sa nad tým chvíľku pobavene uškrnul, aké je to detinské, no potom, musel priznať, že začínal mať trochu obavy. Ryšavec spravil rozhodný krok, potom druhý a než prudko trhol nohou a kopol tak, aby ho schválne minul, Hidan so slabším výkrikom zatvoril oči.
Yuki sa zasmial. Ako náhle počul jeho smiech, naštvane zaťal zuby. „Prestaň sa rehotať, ty špina a zdvihni ma! Bolo to trápne!“
„Ale zabralo to.“ nedokázal sám potlačiť škodoradostný úškrn.
Zaťal zuby ešte silnejšie a predral cez ne zadrhávanú výčitku. „Drž už, do pr*ele, hubu a zdvihni ma!“ jeho hlas bol tichší, ale vyžaroval z neho hnev, ako keby sa snažil ho nedať najavo, potlačiť, no nešlo to. Nechá so sebou takto stupídne zahadzovať trinásťročným deckom? Alebo žeby desaťročným? Nie, vážne musí niečo urobiť s tou perspektívou hlavy, chce byť znovu vysoký a statný chlap, ktorý sa na ženy, deti a nakazené smeti ako je Yuki, pozerá iba z vrchu.

„Neboj sa, nemusíš sa ľakať. Akane by ma zabila.“ mávol rukou a podišiel k nemu.
„Tomu ver, že hej!“ krátko odsekol.
Tvár mu však hneď skysla. Dobrák Yuki nechcel nevychovanú hlavu znovu niesť v rukách ako dieťa a tak ho schmatol ako vrece so zeleninou za vlasy a niesol ho spusteného po boku stehna v pravej ruke.
Hidan nahlas zaprotestoval, dokonca pred samotným výstupom zajačal a umrnčane zastonal. „Ku*va!! To bolí ako čert, prestaň! Prestaň! Chyť ma normálne, za vlasy to bolí! Počuješ?“
Yuki sa usmial, nešlo mu skryť škodoradosť. „Kebyže máš telo, bolelo by to za vlasy viacej, tak si nesťažuj. Vraj ti aj tak nie je pohodlné moje kostnaté telo, tak si aspoň uži výhľad.“ nemohol uveriť, že niekoho trápiť môže byť také zábavné.
Už chápal tých postrachov ulíc, ktoré v obdobiach jeho detstva vystrájali v uliciach a medzi osirelými deťmi sa hrali na najväčších pánov, pretože mali najväčšiu silu a skupinku prívržencov. Teda, surovcom nechce byť, ani na to nemá, ale občas takto potrápiť niekoho, koho fakt neznáša, to bolo dobré. Niesol si Hidana s prepletenými bielymi vlasmi medzi prstami a pevne ho za ne šticoval, aby ho pokožka riadne bolela, keď už je len tá hlava a inak menej vážne mu ublížiť nevie.
Zamyslel sa, možno by ho mohol neskôr prefackať, keď bude zase robiť blbosti, keď sa nebude Akane pozerať. Zatiaľ len Hidanom pohadzovalo podľa krokov dopredu a dozadu, občas do strán a narážal do Yukiho tvrdého, mäsom neobaleného boku. Nie, žeby bol Yuki úplne vychudnutý, ale nemal ani poriadne svaly, ani poriadny tuk, bol ako klasický nevyvinutý chlapec v priebehu trinástich až pätnástich rokov, kedy mal začať cvičiť a formovať postavu. Teraz pripomína záchodového pavúka.
Desať minút. Desať minút zvládal držať jazyk za zubami a posťažovať si nanajvýš občasným zasyčaním, ale potom ho zaťatosť už prešla, na nadávky chlapec nereagoval už pred tými desiatimi minútami a s túžbou zachovať si svoje lesklé vlasy sa uchýlil k poslednému kroku ako sa z toho vymaniť.
Trochu zastonal, čo bola skôr predzvesť. Zasyčal, aby dal najavo, že už sa mu to naozaj nepáči, veď komu by bolo príjemné nechať sa vláčiť za hrsť vlasov na vrchu hlavy, aby zistil, či ho naozaj nepustí bez problémov.
„Možno, ak poprosíš, budem ťa nosiť normálne. Pretože, iste vieš, že pre mňa by bola tvoja prosba ohromnou „lichôtkou“.“ len tak pre informáciu podotkol.
Hidanove pazvuky neprestávali, Yukimu tiež trochu stŕpli prsy, ale čakal, čo mu odpovie. Hlava si povzdychla a stisla pery. Yuki si myslel, že ho chce už-už začať prosiť, nech si z neho nerobí vrece na zemiaky. Hidan sa nadýchol, Yuki sa zase usmial, nešlo mu to inak, no mimika mu hneď zmizla.
„Akaneee!!“ trochu zdĺhavejšie zakričal a dal si záležať, špeciálne pre Yukiho, nech to znie ukňučane a utrápene.
Mladík s oranžovými vlasmi stiahol ústa do tenkej čiary a rýchlo si ho hodil do vytvorenej náruče. Žene to nedalo a hneď sa otočila, zastala, prezrela si oboch chlapov. Yuki k nej rýchlo pricupital a previnilo sa zasmial. Na tvári vyčaroval kŕčovitý úsmev, akoby nič.
„Deje sa niečo?“ síce vedela, čo sa asi stalo, hneď jej bolo jasné, že do niečoho podobného ich škriepenie vyústi. Okrem toho, počula každé ich slovo, ale nechcela byť na strane ani jedného, tak to zahrala na neutrálneho rozhodcu.
„Nič!“ prehlásil Yuki a poškriabal sa za čele.
„Nič? Ako nič?!“ nastali hlasné sťažnosti hlavy s vlasmi podobnej farby, aké mala Akane. „Tento skurv*syn mi skoro urval všetky vlasy! Je hrubý a správa sa ku mne ako k smetiam.“
„Ja som hrubý?“ neveril tomu pokrytectvu a pozrel na ženu. „Akane!“
Žena si ťažko vzdychla, toto riešiť sa jej vôbec nechcelo a tak len oboch prešla pohľadom. „Prestaňte sa škriepiť a nerušte pokoj lesa, áno? Nech nás nikto nenájde.“ otočila sa a šla ďalej.

Chvíľu ju sledovali, potom na ňu hlava zakričala: „To je všetko, čo povieš?“ obidvoch sklamal predslov sivovlásky, chceli, aby nadŕžala práve jednému z nich. Chlapec pobehol vpred a zaradil sa vedľa kúsok od nej. Pozrel jej do tváre. Jej profil vyzeral normálne, únava by jej správanie jasne vysvetľovala. Ale Yuki si ešte stále nezvykol na to, aké nálady ju postihujú. A Hidanovi to bolo jedno, ten na ňu len pozrel a síce si všimol ten istý zvláštne normálny výraz ako chlapec, iba na ňu neprestal volať.
„Hej, žena, ty! Nepočuješ? Som obeťou Yukiho šikanovania! Urob mu niečo!“ pokúšal sa nadviazať kontakt s inou planétou menom Akane. „Haló!“
„Buď ticho a už neotravuj!“ prerušil jeho snahy.
„Ty sklapni, sťažujem sa na teba.“ pozrel hore.
„To skôr ja by som sa mal sťažovať na teba. Fakt ťa nemôžem zahodiť?“ zatriasol ním.
„Vidíš!“ hovoril na dievča. Tá na neho kútikom oka mrkla a potom sa venovala svojim myšlienkovým tokom.
Po dlhšom pozeraní na jej profil zdola sa zamrnčal. Mal pocit, že je na neho nahnevaná. Nedalo mu to, proste akoby ho už nechcela. Nie, žeby mu nejako extra záležalo na tom, aby sa mu podlizovala a trvala na tom, že mu musí pomôcť, inak si niečo urobí a jej život stratí zmysel. To nie. Jemu bolo vždy jedno, či ho niekto má alebo nemá rád. No a čo? Hlavné je, že sa má rád on a jeho boh. Lenže, nevedel prečo, keď ho Akane tak ignorovala, nemohol si pomôcť, cítil sa tak nepríjemne odvrhnuto. Nikdy nebol prijímaný do spoločnosti, to sa naučil hádzať za hlavu, ale Akanina pozornosť sa mu páčila. Uvedomil si, že mu chýba, ako ho obskakuje. Možno to aj bude tým, že sa vždy staral len sám o seba a ona má takú ochranársku, rodinnú povahu, tak sa mu starostlivosť bez zdanenia zapáčila. No jedno bolo isté, páčilo sa mu, že bola k nemu Akane taká, aká bola. Možno taká bola na každého, ale na ňom jej záležalo obzvlášť, to si tiež stihol uvedomiť. Jej opateru berie ako samozrejmosť a zabudol uvažovať nad tým, prečo to vlastne robí.
Premeriaval si ju pohľadom ako ostrou zbraňou, takto sa na ňu dívať nebolo časté. Mal možnosť nad ňou hlbšie uvažovať, keď už bol pri tom sledovaní. Po krátkom čase to vzdal: „To tu akože nikoho nezaujíma, že trpím?!“
„Zaslúžiš si, nechápem dôvod, prečo ťa nemôžem nosiť tak, aby si mi neprekážal. Veď to ja ti robím službu.“ zamrmlal si Ryšavec pre seba.
„A čo som? Značková kabelka? Choď do ri*i!“ okomentoval.
Na toto už nikto nereagoval.
Ďalej nastala chvíľka neuveriteľného ticha. Les prenikavo znel rôznymi symfóniami vtáctva a divokej zvery. Pod náporom slabšieho vetra konáre stromov zašuchotali, ale neprehli sa. Aj rastliny boli zvedavé, ako sa vyvinie pochod týchto zvláštnych bytostí, z ktorých iba jeden je človek a tí dvaja, tí mali veľmi zvláštnu dušu. Niečo na nich bolo spoločné. Akane mala na sebe pozostatky síl a bola citlivejšia na okolité priestranstvo. Až teraz si uvedomila, aká bola otupená, keď nemala svoje schopnosti a nevnímala vzácne ekosystémy v každom kúte ich cesty.
Lesy vždy prekvitali prúdiacimi silami. Cítila, že sám les alebo tie stvorenia, ktoré v nich žili, vnímali nebezpečnosť zvláštnych ľudí. A vedela, že Yukiho sa to konkrétne netýkalo. Cítila, že v okolí päťdesiatych metrov od nich sa nenachádza žiadne zviera a aj sa im snažia čo najviac vyhnúť. Vnímala to aj zrakovo, aj sluchovo. Oči mala spustené na vyšliapanej ceste a stúpila veľmi blízko cestičky, vytvorenej z nejakého druhu hmyzu. Ten, hoci také niečo nikdy nerobili, prerušili poslušnú radu a rozutekali sa tak, aby presne uprostred zástupu vytvorili medzeru. Nechali ju prejsť, akoby mali vlastný rozum a to sa k nim ani tak moc nepriblížila, aby sa zľakli.
Akane sa zarazila, pohľad venovala okoliu a spozorovala zopár veveričiek na strome, ktoré sa snažili utiecť ďalej od nich, kým neprejdú tento úsek. Keď na ne vrhla zrak, hneď si ho všimli a splašene sa skryli do kríkov, hoci fyzicky boli dosť ďaleko, aby sa jej nemuseli báť. Žena stisla pery a venovala krátky pohľad hlave, tá ho nezaregistrovala. Dievča potláča všetky temné stránky, ktoré má, ale teraz na chvíľku, je tá sadistická časť v nej uvoľňovaná do prostredia. Zvieratá to cítia. Preto sa im tak stránia. A aby to nestačilo, má Hidana. Pri ňom jej aura funguje ako zosilňovač a vypúšťa do atmosféry všetku hrôzu a podstatu jeho náboženstva, ktorému sa, na rozdiel od nej, plne venuje, tak má silnejšiu temnú časť aury. No všimla si aj, že to slablo a jej energia sa strácala. Uzatvárala sa. To bola jediná pozitívna vec, s ktorou sa jej uľavilo.
„Ty, dievča!“ zvolala hlava. Otočila na neho hlavu a zbystrila, čakajúc na prehovor.
„Ako sme na tom s cestou?“ opýtal sa. Nebolo jasné za akým účelom, alebo bol len zase zvedavý na čas, čo musí pretrpieť.
Zamyslela sa. „Keď prejdeme les, dostaneme sa na ďalšie polia. Tie prejdeme a dostaneme sa do jednej dediny. Je malá, takže žiadna pozornosť. Potom kopec a za ním mesto, kde je rieka. Nájdeme si prievozníka a môžeme sa plaviť, čím prejdeme to najťažšie.“
„Em...“ zamrmlal. „Počul som, ale neuškodilo by ti hovoriť hlasnejšie.“ musel riadne naťahovať uši, aby úplne rozumel. Bola taká zaujatá vlastným svetom, až to bolo otravné. Opäť.
Sivovláska jeho podobne nezrozumiteľné slová prepočula a nevenovala sa mu. Prečo sa mu nevenuje? On chce jej pozornosť! Znie to divne, ale chce jej pozornosť. Ako malé decko, ako domáci maznáčik, alebo proste iba odseknutá umierajúca hlava, ktorú má zachraňovať a strážiť! To dáva logiku, nie?
Zamračil sa. Stúpanie do kopca ním otriasalo ešte viac ako pri chôdzi po rovnom teréne. Na Yukiho objímky si naozaj nikdy neprivykne, tak sa radšej dostal na skrytý dôvod, prečo ten záujem o dĺžku cesty.

„Eh, Akane-chan!“ milo sa usmial, keď sa na neho znovu otočila. „Nechcela by si ma zase niesť ty?“ nevinne povedal, znelo to takmer ako prosba.
Jej mlčanie bolo jasnou odpoveďou, ale robil si na moment nádeje, keď ho chvíľku prekvapene pozorovala, aký to priateľský hlas nahodil. Znel, akoby fakt veľmi chcel, aby mu nosiča robila ona.
„Ale no ták, prosím! S tebou sa mi cestuje omnoho príjemnejšie ako s týmto chu*om!“ otrávil vyslovenie pomenovania svojho momentálneho nosiča a znovu na ňu lichotivo zvolal. „Akane, no ták!“
Počúvala ho, na tvári však nič nedala najavo.
„Akane-chan, prosíííím!“ smutne zastonal.
Toto ju prinútilo ku krátkemu úsmevu. Ono to vie aj prosiť a lichotiť? Prišlo jej to vtipné. Nerobí jej problém jeho osobnosť, aj keď sa tvári tak urazene. Nemá nič proti nemu, jeho charakter má práveže dokonca rada, ale nemala pocit, žeby sa úplne zmierila s nedávnym incidentom. „Hm... nie, Hidan, teraz nemám náladu, som unavená. Možno za pár hodín.“ hodila po ňom skromnú odpoveď a tým ho definitívne odmietla.
Hlava na ňu opäť vrhla ten dlhý skúmavý pohľad. Nezračil sa v ňom ani hnev ani nič pozitívne, len skúmavo sledoval jej pohyby a správanie. Potom prešiel na vyšliapaný chodník. V diaľke nevidel ani náznak konca zástupu drevín a po členky nízkych porastov. Stále sa tiahli cez les a bude im ešte trvať, než sa dostanú až k ďalším poliam. Toto pomalé tempo bolo tak zlé! Zdĺhavé a unavujúce svojou jednotvárnosťou. Jedna noha za druhou, jedna noha za druhou, pomaly a rozvážne ako na prechádzke, ale zároveň nemohli zvoľniť tempo. To z toho robilo ešte horšiu vychádzku, než keby rýchlo skákali v korunách stromov za pomoci chakry. Vôbec sa nečuduje, že to trvá tak dlho. Musel uznať, on nemusel chodiť, ale nemohol ani spať, ani sa hýbať, jesť, piť. Proste len odpočíval v niečích rukách a nudil sa s nepríjemným pocitom, že je hlava, ktorý už takmer úplne ignoroval, po tak dlhej dobe. A to ničnerobenie mu začínalo liezť na nervy najviac. Jediná vec, čo ho nútila nevnímať to, bola sivovláska, ktorej prítomnosť a liečenie mu robilo dobre na jeho skazené zvyšky duše, udržané v hlave. Nuž, bude musieť uprieť pozornosť na niečo iné, rovnako ako Akane.
Vzduch voňal živým lístím a čerstvá vôňa prírody chlácholila jej dobre vyvinuté, uvoľnené zmysli. Vedela o prítomnosti strachu zvierat, ale snažila sa ho nevnímať. Počúvala len sladké prúdenie harmónie, ktoré rôznorodý domov rozličných tvorov mal. Bolo to také upokojujúce. Dalo by sa tu krásne meditovať a odpočívať. Tieň stromov poskytoval dobrú ochranu pred sústredeným prúdom energie slnka, čo sa bez priameho kontaktu s pokožkou príjemne rozplýval v tieni. Listy šuchotali, musela si to stále pripomínať. Nešlo jej odpustiť si myšlienku, že hovoria. A nie je to metafora, oni naozaj hovoria, len my to nevnímame. Ani ona. No poznala osobu, ktorá im rozumela. Nebolo to tak, žeby sa so stromami rozprávala ako so živými bytosťami.
Načiahla krk, trochu zaklonila hlavu a zahľadela sa do korún. Raz jej to vysvetľovala. Rastliny sa nevyjadrujú slovami ani myšlienkami. Ale emóciami. Ich city sú ich ideami, ktoré chápali len samotné rastliny. Oni a Sayuri, čo tieto pocity prijímala a čítala ich v mysli. Vďaka tomu posielala presne to isté do drevín a komunikovala s nimi. Úžasné, to áno. Ale bola veľmi citlivá a nezvládala krutosť ľudí. Rastliny neprodukovali zlo. Nepoznali hnev, nenávisť, pomstychtivosť, chamtivosť. Iba tie, čo rastú v tmavých miestach, kam nedosiahne slnko, s tými sa však ona nestýkala. A preto nepoznala tieto prudké prekliatia ľudskej rasy. Nakoniec ju to doženie k zániku. Rovnako ako všetky ostatné z jej druhu.

Zastala uprostred cesty. Chlapec si to všimol až o pár krokov a urobil to isté. Obzrel sa. Ženu niečo zaujalo, pozerala sa priamo pred seba doprava. Vedľa nej bol veľký strom. Javor. Prepadávala ho očami, ako keby čakala, že vylezie aj s koreňmi spod zeme a začne sa pohybovať smerom k nej. Keď to však neurobil, rozhodla sa podísť k nemu sama. Yuki ju ani neoslovoval, vedel, že nemá zmysel prerušovať ju v jej zvláštnych nápadoch.
Pristúpila ku kmeňu. Načiahla ruku a opatrne siahla na kôru. Naostrila všetky zmysli a toky síl, čo v sebe mala. Chcela sa pokúsiť priľnúť k tomuto mohutnému javoru ako k živej bytosti, presne ako to robievala jej bývalá kolegyňa z ústavu. No pocítila menší impulz a odtiahla dlaň. Zarazilo ju to. Bola rada, že mohla vcítiť jeho „pocity“, ale boli také odmietavé. Ustráchané. Roztvorila dlaň a znovu ju priložila k drsnému povrchu s emóciou, ktorou vždy obklopovala len najbližších ľudí. Chcela javor uchlácholiť so spomienkou, ako vrúcne to s ňou myslela Sayuri, keď ju to chcela naučiť, kým od organizácie neodišla. Nikdy svoju dočasnú spolubývajúcu v izbe s oceľovými dverami nechápala, neprejavovala k nej extrémnu náklonnosť, pretože nechcela ďalej prijať ľudí do svojho kruhu blízkych. Vždy bolo lepšie, aby ju niekto mal rád kvôli sympatiám, nie kvôli dlhodobej známosti. Preto vždy od ľudí rýchlo odchádzala. Od chvíle, čo všetko stratila, sa s nikým nezbližovala.
Bolo jej to ľúto. Mohla by aspoň teraz vyskúšať, ako sa zachová strom. Vraj dotyky stromov prečisťujú vnútorné prúdenie. Upokojujú. Prešla prstami po škrabavom ochrannom obale dreviny. Každú vrásku, ktorú tvoril tvrdý povrch, pohladila mäkkými vankúšikmi prstov. Pritisla sa ku kôre viac a položila si na ňu hlavu. Zatvorila oči a znehybnela. Na kontakt so stvoreniami, inými, ako sú hýbajúce sa bytosti, potrebovala absolútny fyzický pokoj.
„Oh, Jashin-sama, zmiluj sa!“ zašepkal Hidan ako keby Yukimu. „Tá žena sa zbláznila!“
Yuki sa usmial, prišlo mu to smiešne, aj on sa čudoval jej chovaniu. „Asi má len rada stromy. O nič nejde.“ mykol plecami.
„O nič nejde? No dobre, nech má rada stromy, ale nemusí ich predsa objímať! To je hrozne šialené.“ zaprskal.
„Videl si sa už v zrkadle, ty hlava?“ nemohol odpovedať inak, nechcelo sa mu veriť, že odseknutá hlava môže takto hovoriť o abnormálnych veciach.
Akane otvorila oči vo chvíli, kedy pocítila malú odozvu. Ako frekvenciu. Nevedela presne identifikovať, aká bola, na to by musela mať talent a prax ako jej dávna priateľka, ale bola to odpoveď a pomerne príjemná. Taká nežná k jej vnútru, priamo posielal zvláštne vlny do jej duše. Bolo to úžasné! Cítila sa zrazu pohodlnejšie vo vlastnom tele a uľavilo sa jej od ťaživého chaosu. Pouvažovala, že k nemu pristupovala, keď ju ťažilo veľa vecí a úprimne sa o ne podelila s javorom. Ani nevedela, že to urobila, že sa jej to podarilo a on jej od ťaživosti pomohol. To stromy občas robia.
Odtiahla sa. Bolo to ako keby povedal – Upokoj sa, všetko bude dobré. Usmiala sa a uprene sledovala zem, sústreďujúc sa na zvyšok pocitov. Nejaké náznaky sa jej zjavili v hlave a po zložení sa jej podarilo nejaké útržky prečítať. Je veľmi dobrá... temnota v každom je potlačovaná vlastnou vôľou... nemôže za to, že tá jej je väčšia... mohla byť veľmi milovaná... netreba ju súdiť...
Bola to len časť, ale na prvý pokus to bolo celkom dosť. Nechápala väčšine slov, ale rozumela úprimným „myšlienkam“, ktoré z nej mali. Najlepšie na tom bolo, že stromy sa prepájajú koreňmi zložitým systémom v podzemnom priestore a delia sa spolu o všetko, čo im bolo poskytnuté, čo zažili a čo cítia. Takže to bolo, ako keby jej odpovedala veľká časť lesa. Dohadovali sa medzi sebou, čo je tá žena zač, aká je.
„Počuli ste to?!“ usmiala sa a veselo poskočila k Yukimu. Tak toto ho zaskočilo najviac, žiarila radosťou! Toho bol svedkom prvý raz a Hidan tiež. A k tomu to bola taká prudká zmena nálad, ako keby práve zhltla desať piluliek antidepresív.
„Akane preplo.“ šepol Yukimu veľmi potichu a opatrne, i tak počula jeho slová a zasmiala sa.
„To bude asi z tej únavy. Hovoril som ti, že by sme si mali niekde odpočinúť!“ rovnakým hlasom mu odpovedal, ako keby tam ani nebola.
„Nehovorte nezmysli! Bolo to skvelé!“ zohla sa v kolenách a vyhupla do skoku.
Yuki sa odtiahol.
„Ty prestaň trepať nezmysli, si pomätená?!“ dodala hlava.
Akane sa zasmiala znovu. Nechápu. Ani sa im nečuduje, práve objala strom a vykrikuje, či počuli ich hlasy. Stále jej doznievali v hlave. Kým ich spracovala, trvalo to dlho a pomaly, až doteraz k nej doliehali pozostatky správ, ktoré jej poskytovali. Boli to komplikované, ale neprešpekulované spleti. To, keď zrazu pocitovo preletela celým lesom, ku ktorému sa na sekundu pripojila, jej vytváralo jasný obraz celej štruktúry spirituality lesa.

Obaja spoločníci čakali, čo urobí, keď zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Na to však nastal zvláštny zlom. Závan ľahkého vánku sa zmenil na silnejší prúd vetra, čo jej z tváre odvial všetky vlasy. Jej dych sa zastavil uprostred ďalšieho hlbokého odfúknutia. Úsmev jej postupne zvädol, až nakoniec úplne zmizol. Otvorila oči a zostala v nich len ďalšia starosť. Prepojenie na pár sekúnd s celým lesom jej umožnilo prečistiť myseľ a zbaviť sa zla. No rovnako stať sa na chvíľu súčasťou ekosystému prinieslo zásadné poznanie, že sa niečo blíži. Videla celý priestor a určite vedela, že sa niečo horzivé približuje, pred čím zvieratá utekajú s omnoho intenzívnejšími obavami ako z nej a Hidana.
„Yuki!“ trhla sebou a striasla sa.
Spozornel, no zároveň zvraštil tvár. Ďalšia zmena nálady... fakt je jej dobre? Nožno to spôsobilo to rozpoloženie, do ktorého sa dostala, keď zabila toho chlapa Hidanovou zbraňou. Vyzerala v priveľkom šoku.
„Poď, musíme rýchlo ísť!“ zamračila sa a rozhodne prehlásila, celkom pokojne, avšak trochu ako predzvesť niečoho zlého. Vykročila, zranenie či únava, to bolo teraz nepodstatné.
Prešla okolo Yukiho, chlapec sa za ňou obrátil s úmyslom poslušne za ňou vyraziť, ale hlava nemohla zostať ticho. „Čo, počuješ ďalšie hlasy stromov? Alebo iných čarovných bytostí?“
Neodpovedala. Posmešná hláška ju trochu vyprovokovala. Už tak v nej začal rásť veľký nepokoj a ten pramenil predovšetkým z neznalosti a neistoty. Vnímala vzrastajúci strach, prehlboval všetky jej psychické problémy a nedostatky v komplikovanej osobnosti.
„No tak, dievča, kam sa zase náhlime? Už zase sa...“ ťahavo kňučal svoje sťažnosti. Tentokrát však nezostali bez odozvy.
„Hidan, hovorím, že musíme ísť! A to znamená, že musíme ísť! Musíš mať primitívne otázky? Sklapni a poď!!“ prudko zastala, otočila sa a prekričala ho.
Hidana to zarazilo natoľko, že sa tie jeho pozostatky duše na chvíľku scvrkli do malého uzlíku. Veď ona naozaj kričala! Aj mladíkom to otriaslo, až zastal. Vyznel z toho hnev, trochu paniky a hlavne obavy. Ale tieto obavy boli iné. Obyčajne, ak sa niečo stalo, ona len, rozhodnutá čeliť čomukoľvek a s pokojom, sledovala ostatných pobehovať v hystérii. Žiadne emócie, žiadne náznaky strachu. Ale teraz. To bolo ako keby ju začali hnať najhoršie predstavy.
„No, dobre, upokoj sa.“ nečujne si zamrmlal. „Čo je to, do čerta, s tou ženskou?... Zase.“
Chlapec s oranžovými vlasmi sa po tomto taktiež neodvážil nič hovoriť, síce bol zvedavý a jej správanie v ňom vyvolalo mierny stres, asi by ju mal teraz nechať. Rozbehol sa za jej rýchlim tempom. Robila dlhé kroky a občas pobehla, aby sa čo najrýchlejšie dostala čo najďalej. Bežať nemohla a vedela, že je len malá pravdepodobnosť vyhnutiu sa nastávajúcej udalosti, ale musí to aspoň skúsiť. Čo iné im zostáva? Na to, aby len šla ďalej ako doteraz a nestrácajúc hlavu čakať na nepriateľov, na to sa momentálne necítila. A popri tom sa tak chovala vždy, nikdy nedostala záchvat strachu, ak nepočíta ten boj s organizáciou a pečatiacim shinobi. Sama seba sa pýtala – ako to? Výkyvy nálad a chvíľková strata tak dokonalého sebaovládania. Čo ju to popadlo?
Čím dlhšie šli, tým náhlivejšia bolo ich pochodovanie. Akane išla mĺkvo, na jej dychu bol vidieť zvýšený krvný tlak od nervozity. Vyzerá to tak, že im útek veľmi nepomáha. Aspoň si to paranoidne myslí.
Behala po ceste, stále sa obzerala, niekedy zastala a s nemalým stupňom paniky sa zvyšovala hystéria. Nedokázala sa vyhnúť tomu stresu – sú tam alebo nie sú? Doženú ich alebo nie? Majú náskok? Sú aspoň dosť ďaleko na to, aby im tento útek čo i len málinko pomohol?
Yuki ju naháňal ako zbesilú mamičku, hľadajúcu svoje dieťa. Chovala sa tak. Bála sa. Snažila sa o útek, avšak vyzerala na to, že dobre vie, že jej to nepomáha. Sám pociťoval bezmocnosť, lenže ona bola taká, zrazu taká... paranoidná.

Prudko zastala a vystrela sa v páse otočená dozadu. Potom sa na cestu späť obrátila celá. Následne prešla pár metrov dopredu, čakala, kým sa jej vpredu niečo neobjaví a potom znovu zmenila polohu aj miesto späť. Pobehovala z miesta na miesto, jej dych už prekračoval normálnu rýchlosť.
„Ja... necítim ich!“ zvolala a chytila sa za hlavu.
Hidan prižmúril oči a čudne sa na ňu zatváril. „Koho?“
„Ich! Ja ich necítim!!“ znovu naliehavo skríkla. „Nedokážem zachytiť ani len malú stopu! Kde sú?“
Hlava zamrzla a Yuki odvrátil zrak preč, ešte aj ustúpil o dva kroky. Toto bola nepríjemná situácia, z Akane vyžarovala hrozná neistota a na pokraji akéhosi nervového zrútenia zo strachu na nej bola znateľná strata duševného pokoja. Hidan poznal, že táto žena sa len tak nebojí a ak už, tak to musí byť niečo hrôzostrašné. Avšak, miesto toho, aby sa začal báť tiež minimálne samotnej Akane a zmĺkol, sa na jej správanie naštval.
„Ty nie si normálna!“ okríkol ju naspäť. Zamrzla v pohľade na neho.
„Do pr*ele, ženská, uvedom sa! Pobehuješ tu okolo ako zmyslov zbavená, správaš sa ako utečenec z ústavu, trepeš absolútne hovadiny, vyzeráš ako blázon... ty fakt nie si normálna! Bože, čo ťa zase pochytilo, došli ti prášky alebo čo? Upokoj sa!“
Hlas nazlostenej hlavy jej vrátilo časť pokory. Prehltla a zvesila obočie, no bránila sa. „A čo si, sakra, myslíš, že mám robiť?...“
„Čo máš robiť?“ než stihla čokoľvek dodať, predbehol ju. „Ja vôbec nechápem tie tvoje chvíľkové stavy. Trpíš nejakou psychickou chorobou? Lebo mi to tak pripadá, veď z minúty na minútu sa meníš. Prestaň s tým, lebo ti kašlem na oživenie! Radšej prijmem pomoc od Jashina ako od teba. Aspoň mi vysvetli, o čo ti ide, ty cun*ra!“
„Ale keď ja... Nemôžem ich nájsť! Majú schopnosť splývať s okolitými tokmi a ich aura je ako neviditeľná. Dokážu tak perfektne skrývať svoju prítomnosť, až je to neuveriteľné, doteraz som si ich nevšimla a o chvíľu bude neskoro!“ prehrabla si vlasy. „Nechápeš, že na nich nemám? Nie takto a nie teraz!“
„Na koho?“ nedochádzalo mu, nech mu už, sakra, povie niečo bližšie, lebo prestane byť prívetivý, ohľaduplný a zadupe ju nadávkami.
Zmĺkla a vydýchla. Prebehli jej po tele prudké zimomriavky. Takmer okamžite zareagovala na niečo v diaľke a schmatla Yukiho za zápästie. „Poď!“ trhla ním a ťahala ho preč.
„Čo... Akane!“ inak ako slovne sa brániť ani nemohol. Pevne ho stískala za ruku a bez ohľadu na všetko len utekala vpred. Na nič iné sa nesústreďovala. Očami prehľadávala okolie a v ušiach začula pre normálnych ľudí nečujné kroky rýchleho behu zvláštnych stvorení. Ako vravela, duševne splývajú s okolitými prvkami prírody a ani s očnými technikami by ich nikto len tak nezazrel, na to boli špeciálne stvorení.
Uháňala, čo jej sily stačili. Strach mal jedinú výhodu – fungoval ako palivo pre všetky svaly a ona zrazu vo veľkej miere nepociťovala bolesť, únava zmizla a vyprodukovala zo seba ešte väčšiu rýchlosť, než by bola s takými zraneniami schopná. Kebyže za sebou chlapca neťahá, nemal by žiadnu šancu ju dohnať. Div mu hlava nevypadla z rúk. Takto šli asi päť minút. Úplne ignorovala ich protesty, nevedeli, o čo ide, neuvedomovali si veľkosť jej hrôzy, aj keby im to povedala. Nikdy ich nevideli a hlavne k nim nemajú taký vzťah ako ona.

Po tých piatich minútach, čo Yuki letel za ňou sa silno zaprela nohou proti smeru ich chôdze o chodník, kúsok pred nimi a tým zastala. Do cesty vyryla popraskanú stopu. Yukimu však táto silná opora chýbala a tak preletel pred ňou a dopadol na zem. Našťastie, zmiernil pád vystretou rukou a tak sa hlava, pridržiavaná o telo, ani len nedotkla prašného chodníka.
Nebrala na to ohľad, kým sa on zberal zo zeme, zaujala ju veľmi, veľmi zlá realita – neutečú. Obzrela sa a celá sa otočila na miesto, odkiaľ prišli. Viečka odhalili celé jej oči a tak sivovláska len bezmocne vydýchla. Ryšavec sa postavil a oprášil sa, spolu s hlavou chceli znovu pokarhať jej nepochopiteľné vystupovanie. Lenže, keď Yuki zdvihol zrak na nehybnú ženu so zamrznutým pohľadom, všimol si, čo ju nahnalo do takého konania.
Stuhol od ľaku a zatajil dych. „Čo to... Akane?“