Hidanovo znovuzrodenie XIX. – Naháňačka zaprisahaného vojaka

Prešla asi polhodina, čo opustili zaprášený tunel. Cestu, ktorou sa treba vydať, našli rýchlo, nebolo to zložité. Lesná cestička sa ťahala uprostred lesa, stromy boli zasadené riedko a listnaté koruny prepúšťali veľa svetla. Ľahko ju zbadať. Lesnej zvery tu bolo pomenej a samotné dreviny nevyzerali tak staro a mohutne ako to väčšinou býva v lesoch Zemi Ohňa. Už ako vkročili na cestu, uvideli v diaľke strminu, na ktorej hrane na vrchu sa tiahla. Cestička bola kľukatá a budú musieť veľa šliapať do kopcov, ale nič ťažké. Veľa ľudí tadiaľto neprechádzalo.
Akane s Yukim kráčali na kraji lesa. Lesný chodník ich viedol jednoznačne ako hovoril Ike, nebolo tu veľa odbočiek, ktoré by ich zmiatli a ak aj áno, správny smer bol jednoznačný – rovno. Mladá žena bola potichu. V rukách niesla hlavu, ktorá len sledovala okolie a nechala sa pohodlne nosiť. Sivovláska si už zvykla na to, že je dobré chodiť tak, aby to s ním toľko pri pohybe netriaslo. Pritom bola svižná. Ryšavec nič nehovoril, len ich nasledoval. Vždy sa držal vzadu, sám nevedel prečo, cítil sa lepšie, keď naň nikto nebral ohľad a mohol v úzadí sledovať, ako pokračuje cesta. Bol to zvyk jeho povahy vycvičenej na skrývanie sa v tieni špinavých ulíc.
Dostali sa na úsek pod zrázom. Ich cesta mala pokračovať hore, ale rozdvojovala sa. Ryšavec si všimol ako dievča zastalo pri druhom chodníku a po krátkom obhliadaní hornej cesty sa rozhodla vziať to zospodu pri brehoch rieky. Mladík sa za ňou rozutekal. „Počkaj, Akane, nemali by sme ísť tade?“
Nepočúvala, ani sa za ním neobzrela, len ďalej pokračovala v ceste. Hidan mal tiež pocit, že im ten chlap tvrdil, že majú ísť stále rovno pozdĺž okraja zrázu, ale nenamietal. Po takom čase strávenom s ňou zistil, že táto žena nerobí veci len tak a na všetko má pádny dôvod. To bolo dobre, pretože to bol presný opak Hidana, ktorý sa do všetkého vrhal po hlave, bez rozmyslu, plný nezdravého entuziazmu.

„Akane!“ dobehol ju v polovici strminy.
Zastala pri časti, kde sa mohla najviac priblížiť k brehu, pretože bol nepredvídateľný na inom úseku a mohol sa tak blízko vody prepadnúť. Chlapec spomalil a dobehol pár metrov od nej. Prezerala si rieku a jej prúd. Čo chcela robiť? Prezrel si tok vody. Rieka bola dosť veľká pre normálnu plť, ale v pomeru so šírkou prietoku príliš dravá. Dno bolo nepravidelné a v mnohých úsekoch, hlavne pri brehoch, trčali veľké kamene, obrúsené prudkou vodou. Brehy, po ktorých kráčali, boli rovnako skalnaté ako zráz a pevné, ale pri okrajoch trochu krehké, preto si musel dávať pozor, ako veľmi sa môže k vode priblížiť. V tejto rieke by bolo životu nebezpečné plávať, nieto ju ešte splavovať či chcieť prebrodiť. Jediná vec, ktorá im na nej vyhovovala bola, že tiekla ich smerom.
Chlapec s oranžovými vlasmi sa už chcel spýtať svojej spoločníčky, čo chce urobiť, prečo zastala a prečo sa vydali touto o niečo dlhšou cestou. No ona ho predbehla: „Yuki.“ oslovila ho.
„Em... áno?“ čakal.
„Máš ešte moje šaty?“ poukázala na látky, ktoré držal v rukách, aj keď bolo očividné, že ich má. No od doby, čo vyšli z tunela, neobzerala sa za ním, takže pre ňu bola otázka na mieste.
„Áno, mám!“ ukázal ich.
„Dobre, tak poď sem a hoď ich presne tu.“ ukázala na rieku na mieste ďalej od nej. Podišiel k nej a začudovane si prezrel najprv rieku, potom ju, či to myslí vážne.
Sklonila prst. „Presne tento prúd by mal to šatstvo udržovať v strede rieky až do mesta, kde sa možno niekde uchytí. Každopádne, tam prudká voda po ceste natoľko zničí všetok môj genetický materiál na ňom, že bude látka pre stopárov bezcenná. Rozumieš?“ pozrela mu do očí, prvý raz od nebezpečenstva v tom pohostinstve.
Prikývol a natiahol ruku. Presne namieril na ten prúd a hodil látky do dravých prúdov. Netrvalo dlho a chytili správny smer, plávali ich smerom omnoho rýchlejšie, než šli oni a za pár minút sa im, po neustálom ponáraní a vynáraní, stratili z dohľadu.
„Dobre, teraz sa vrátime na hornú cestu.“ otočila vlastný smer a naozaj sa chcela vracať.
„Ale... keď už sme tu, nemôžeme ísť tadiaľto, aj keď je to dlhšie?“ špekuloval nad logikou ignorujúcej ženy.
„Táto cesta nie je dlhšia Yuki, ale je namáhavejšia a nebezpečnejšia ako zdola,“ pozrela na lámavé časti nestabilného brehu ďalej po ceste a potom zdvihla oči na strmý svah, z ktorého už pri najmenšom pohybe padali kopiace sa kusy kameňov, čo ich mohli ľahko zavaliť, „tak aj zhora.“
Bez ďalších vysvetlení sa obrátila a šla ďalej späť. Na kecanie nemajú veľa času. Akane si sama sebe v duchu nadávala, že ich cesta je taká dlhá len preto, lebo je príliš pomalá. Môže ísť len stredne rýchlim krokom a to je dosť šuchtavé tempo. Kiežby nebola taká bezmocná, mohla by ľahko prebehnúť cez lesy ako hocaký shinobi a mala by po problémoch. Aj táto dlhšia cesta by jej trvala tak dva dni. Ale teraz môže len banovať, že je taká neschopná a nechala sa toľkokrát takmer zabiť. Hidan si zaslúži lepšiu opateru, musí sa snažiť viac. Okrem toho, stále mala obavy z vojakov a ako to nakoniec dopadlo v tom podniku.
Hlava mala rovnaký názor, aj keď o telepatiu nejde, ani len netušil, že si to tá ženská priznáva. V myšlienkach sa čertil a sťažoval si na jeho záchranu, z ktorej sa vykľula navyše aj opatrovateľka malých ryšavých detí. To je katastrofa, s takou sa na určené miesto nikdy nedostanú včas, kým sa nerozpadne. Teda, sám vedel, že má ešte dosť času, ale prečo jej to tak hrozne trvá? Od začiatku cesty striedavo stráca nádej, kedy sa cíti, že je všetko v haj*li, alebo horí nedočkavosťou, kedy konečne získa späť svoje telo a môže niekoho zabiť. Táto skutočnosť ho začína unavovať a sám teraz nedokáže podliehať letargii. Na ľahostajnosť mal dosť času, teraz je čas na nejakú akciu.
Sivovláska náhle zastala, prudko a preľaknuto. Hidan cítil, ako sebou trhla a tak ho tiež uviedlo do inštinktívneho pomykova. Rázny pohyb v ňom za stotinu sekundy začal chladnúť, keď si uvedomil, že len zastala, ale hneď na to ho prepadol menší šok. Nie však taký veľký ako Akane. Yuki zastal vo svojej obyčajnej diaľke za dievčaťom.
Na rozhraní dvoch ciest, vedúcich okolo rieky a hrane svahu stál muž. Nemal výraznú a vysokú postavu, rozhodne na prvý pohľad nevyzeral nijako bojovo, hlavne keď bol celkom ďaleko a jeho osoba sa zračila malá, no bol dosť blízko, aby si mohli navzájom dobre prezrieť najvýraznejšie črty tváre. Hidan si sprvu pomyslel, že je to nejaký cestujúci, čo nikdy v živote nevidel dievča, ako nosí odťatú hlavu v rukách, ktorá žije a hýbe sa. Potom ho prepadol silný, inštinktívny pocit, že je to nepriateľ, čo spôsobovala skôr jeho pestúnka, než on sám. Bola taká strohá a zaskočená, vážne a vyjavene na neho pozerala. Prezreli si ho aj oba mladíci. Až po chvíli zbadali, že má na sebe niečo ako brnenie, ale veľmi ľahké a zahaľovalo len prioritné časti tela ako hruď, plecia, lono. Mal okolo pása väčší vak tak akurát na zopár zvitkov a na nohách pohodlné a pevné topánky stvorené na rýchlu chôdzu a beh. Na brnení mal pri srdci zvláštny znak ako nejakého rodu.

Hlava ho s otvorenými ústami sledovala a vyhodnocovala jeho vzhľad. Než mu došlo, kto to je alebo sa spýtal, zistil, že na seba mohli hľadieť len krátku chvíľu, kedy si nanajvýš muž usporiada myšlienky a zrazu sa rozutekal vrchom. Toho sa Akane obávala. Mala ho zastaviť, kým nenadobudol pevné presvedčenie, že je to ona. Zaťala zuby a zamračila sa.
„Yuki!“ zvrtla sa za chlapcom, ktorý za ňou akurát vybehol, rýchlo k nemu pribehla a bez varovania alebo nejakého zastavenia mu do rúk vtisla hlavu. Potom uháňala ďalej spätne, na rozdiel od neznámeho, po dolnej ceste. Stratila by čas obchádzaním predelu až na chodník, vedúci cez okraj zrázu za ním.
Obaja sa pozerali, ako sa im stráca z dohľadu. „Em... kto to, do čerta, bol?“
„Ja neviem.“ Ryšavec tiež nechápal tejto situácii. Prečo by aj, keď Yuki nemá strategické myslenie a dedukciu, nadobudnutú minimálne skúsenosťami z tréningu a bojov a Hidan, ten bol momentálne len zaostalá hlava, ktorej odumiera pohotové myslenie. Možno aj to bol hlavný dôvod, prečo nebol v poslednom čase taký podráždený ako zvyčajne.
„Tak ja neviem, či sa mi to len zdalo, ale vyzeral ako nejaký vojak. Ako posol.“ zdvihol ľahostajne jedno obočie, spájajúc niektoré závity v mozgu a spomínal na vojakov, ktorých vídaval pri bitkách. Ryšavec po týchto slovách hneď vyvalil oči a strhol sa.
„Ku*va!“ došlo hlave s bielymi vlasmi tiež a rýchlo sa rozutekali za ňou, ale radšej hornou cestou.
Akane napredovala, ale už po chvíli zistila, že o dosť pomalšie ako jej nepriateľ. To bol iste vojak, ktorého vyslali z hotela ich smerom. Mali náskok, pretože šli tunelom a skôr, ale teraz ich dohnal. Nevedela síce akú správu, pozitívnu či negatívnu, niesol svojmu pánovi od vedúceho hliadky v podniku, ale rozhodne hľadanú osobu uvidel a to bola veľmi zlá správa. Nepustil sa s ňou do boja len preto, lebo sa bál jej sily. Bola mu celkom známa, najmenej jej fyzická sila a šikovnosť v taijutsu. A on, aj keď mu boj šiel, bol predsa vojak, viac ho špecializovali na zasielanie správ a veľmi rýchly útek. Pozná takých vojakov, sama videla ich tréning, keď párkrát navštívila cvičiteľský tábor a vedela, že tento chlapík prejde veľkú vzdialenosť za krátku chvíľu, a s veľkou výdržou.
Už teraz pociťovala beznádej a miernu paniku, keď sa jej pomaly strácal z dohľadu. Zaťala zuby. Z brušnej dutiny jej vystreľovala hrozná bolesť a z jej boku ešte väčšia. Pálila nepríjemnou intenzitou a s každým pohybom naberala vo frekvenciách na sile, no nepríjemné bolo práve to, že tá krátka chvíľa medzi impulzmi onej bolesti, kedy sa na sekundu uvoľnila ako pri všetkom, čo pulzuje a malo sa jej dostať trochu úľavy, nenastávali. Bolesť bola buď veľmi intenzívna alebo ešte viac a to bolo znavujúce. Takto jej slabli nohy nie len z rýchlo prichádzajúcej únavy, ale aj z bolesti. Čo si myslela, šla len dve minúty a už ju to zmáhalo, nevládala behať ani len ako normálny človek, vylúčené, aby dohnala alebo aspoň ako tak držala krok so špeciálne vycvičeným bežcom.
Dych jej zmohutnel a bol rýchlejší. Takto to čochvíľa nezvládne, vyhrabala zo seba posledné zvyšky síl, čo si šetrila pomalou chôdzou, no to už takmer došlo. Nahlas zastonala. Skrehlo jej celé telo. Rýchlo sa dostavovala aj potupná slabosť a začala sa častejšie potkýnať. Toto nevyzerá dobre. Naozaj bude musieť niečo urobiť. Začal sa v nej vynárať hrozný pocit stiesnenia. Prerastal do predstavy, čo by sa mohlo následkom tohto stretnutia stať. A ona si je stopercentne istá, že týmto ju tie následky neobídu, pokiaľ toho posla nechytí. Ako sa jej už strácal poslednými kúskami šatstva z dohľadu, jej nádej sa zmenšovala a zmenšovala, pričom zúfalstvo sa, naopak, zväčšovalo do rozmerov stresujúcej paranoje, až ju pochytila úplná hystéria. Vnútorný nepokoj sa prejavil sprvu zúfalými vzdychmi medzi pauzami na vydychovanie a beznádejnej mimiky.
Zaťala zuby ešte viac, poriadne a silno, až si rozhryzla kúsok jazyka. Táto pichľavá bolesť nebola nič v porovnaní s tou, ktorou už dlhšie trpí, ale prešla ňou ako malý skrat a hneď na to ju podnietila zvláštna pachuť slankastej tekutiny v chuťových pohárikoch. Medzi zubami jej vytiekla červená kvapalina a potrela sklovinu. Hlavou jej prebleskol nápad. Doteraz nútene spomaľovala, ale teraz zmiernila krok dobrovoľne, na čo sa jej telo ozvalo hlasným unaveným pobádaním, nech rovno zastane. Ale ona sa len znovu zhlboka nadýchla a počkala. Čakala, kým sa jej krv nenahromadí v ústach do malého glgu a so zmiešanými myšlienkami a pocitmi, zatláčajúcimi stres, no nezakrývajúce úzkosť, vydýchla. Nemôže rozmýšľať nad tým, čo teraz, keď jej hrozil strašný osud o pár hodín, keď sa dostane správa strýkovi.

Zdvihla poranený jazyk a ťažko prehltla. Pri tomto pohybe chuť krvi zintenzívnela, až jej pripadala príjemná. Cítila ako sa jej dostávala do nesprávneho telesného obehu, no ďalej si len olízala zvyšky zo zubov a ďasien a prehltla ochutenú slinu. Zastala, jednou nohou položenou pred seba, pevne sa o ňu podopierajúc. Posledný hlboký nádych... pečať neprelomí a v tomto stave už určite nie, ale keď využije trochu svojej otrávenej energie, dostane sa k svojim schopnostiam a chvíľu vydrží ten „jed“, kým jej liečiteľské zručnosti nezačnú aspoň čiastočne filtrovať tú silu. Na taký malý výkon by to malo stačiť – dohnať posla a spacifikovať ho –, ale je to veľmi riskantné a náročné. Oná otrava jej začne prúdiť do všetkého duševného, čo má, aj do aury a môže nie len chvíľu nevplyvne pôsobiť na svojich spoločníkov, ale môže to aj poškodiť jej obeh a spôsobiť dokonca niečo fyzické. Musí to risknúť! Ona to, hádam, nejako zvládne...
Otvorila oči a znovu sa zhlboka nadýchla. Zrazu sa cítila nejako inak. Inak, ako keď mala otvorenú pečať a tá jej nezabraňovala vo výkonoch, aké môže reálne naplno dosiahnuť, aj keď bola jej plná priotrávená sila asi o dve tretiny slabšia ako normálne. Celý svet sa zrazu zdal iný! Ako keby sa jej dotýkalo zo všetkých strán malými prúdmi emócii, energii a otieralo sa o ňu všetko neživé, čo nedýchalo, ale existovalo a tvorilo zložku tohto sveta. A to, čo dýchalo a žilo, toho bytie necítila ako element, ale ako rušivý objekt, ktorého pohyb okamžite zaznamená. Cítila sa nabitá. V súlade. V pokoji. V absolútnej vyrovnanosti, ktorá spôsobovala, že sa všetko, čo obsahovala jej existencia, vyrovnalo a mohlo sa v plnej miere dopĺňať... Pocit, kedy mala moc podniknúť čokoľvek, čo jej miera potreby chcela.
Preniesla na nohu pred sebou celú svoju váhou a druhou nohou vykročila, no než aby dopadla na chodník rovnako pomaly, ako vyštartovala, rýchlosťou blesku sa o ňu oprela veľkou silou a vyrazila. Za jej nohou zostala malá puklina, ktorá sa však ihneď zacelila, ako keby kamenný breh mal vlastnú funkciu nápravy. Rýchlim trielením míňala všetky útvary nerovného zrázu po jej boku a nepotrebovala ani zdvihnúť hlavu na hornú cestu, aby vedela, že ten, koho naháňa, dávno nemá taký náskok, o akom je presvedčený.
Vojak, už úprimne presvedčený, že sa jej striasol, ľahostajne a s úsmevom pozrel na dolnú cestu. Podlomili sa mu kolená, keď sa musel znovu otočiť, či dobre videl. Zakopol a takmer spadol. Je to ona! Ako to, že ho dohnala? Stisol pery a so zamračeným výrazom pridal do ešte rýchlejšieho tempa. Bol naozaj veľmi rýchli, nestíhal ani vnímať, čo za stromy to prebehol. Ale už po hodnej chvíli ju nedokázal striasť. Začal to brať vážne a posunul sa viac na kraj chodníka, kde bola zemina nestabilnejšia. Jeho váha a tlak, akým odrážal každý svoj krok od zeme, lámala kusy okraja. Nebolo to pre neho nebezpečné, rozpadali sa ďaleko za ním, no všetka zemina, hoci malá, po ceste k rieke naberala so sebou ďalšie kusy kameňa a úlomky, až strhla veľké kusy skál a kameniva. Strhli celý zástup, ten sa rútil s nebezpečnou prašnou clonou dole.

Akane sa pozrela hore, bolo neskoro, aby bežala naspäť, všade, aj vpredu či vzadu skalnatá lavína siahala po veľkú diaľku. Jediným útočiskom by jej mohla byť rieka, ale do nej by sa asi uchýliť nechcela. Než stihla niečo urobiť, zakryl ju mrak prachu, čo mal pred kameňmi náskok.
Posol sa spokojne uškrnul sa, keď jeho nápad zasypal celý breh. Netrvalo však dlho, znovu úsmev skysol, keď zbadal nepriateľskú osobu bežať poriadny kus pred ním na nezasypanej časti spodnej cesty. Myslí to vážne? Klame ho zrak alebo je to vážne ona a takto sa jej podarilo striasť hrozby. Prižmúril oči a sledoval ju, snažiac sa z čo najhlbších úsporných síl vydolovať väčšiu rýchlosť. Veď tá žena má pred ním dokonca náskok! Nedarilo sa mu. Sledoval, ako jej vlasy vanú vo vetre, čo jej spôsoboval taký odpor, keď bežala, no ani ten ju takmer vôbec nespomaľoval.
Toto musí byť nejaký podlý trik! Posol si pomyslel, že použila nejakú divnú čarodejnícku techniku alebo schopnosť a zmiatla ho. Mohlo to tak byť? Ustavične sa mračil a odmietal veriť realite, čo ho obklopovala, až kým sa prvýkrát dievča neobzrelo hore. Zdvihla zrak na vojaka a jej oči sa stretli s tými jeho. Vtedy sa v mužovi niečo zaseklo. Bol relatívne mladý, ale hrôzy už mal tú česť vidieť. Toto možno nebola hrôza, jej oči boli priam obdivuhodné vo všetkých významoch, ale posadol ho pocit nesmierneho preľaknutia. Zo sekundy na sekundu sa mu rozbúšilo srdce, keď ho zasiahol zrak jej prenikavých očí. Spotili sa mu dlane a striasli ho zimomriavky. Boli také hlboké a ich pohľad bol ostrý, ťažko mu bolo odolať. Jeho pozornosť ceste sa však hneď vrátila, keď zrak odvrátila a spomalila, aby bola zarovno bežiaceho muža.
Ten neváhal, nemyslel na to, že ju chcú živú, vytiahol z malého batohu na zbrane zopár malých, bielych guľôčok, na polostrove je celkom dosť zásob ílu, z ktorého sa dá urobiť zmes extrémne výbušná ako táto, a s nie veľkou silou ich hodil na spodný chodník s presnou dedukciou, kam ich hodiť, aby ich neminula jej rýchlosť. Biele predmety, keďže boli priemerne ťažké, spadli na zem rýchlo, no vybuchli až, keď sa trikrát odrazili od zeme, čo stačilo na to, aby rozpútali zásyp kameňov hneď pri nej. Tomu by sa ešte rýchlo vyhla, ale malé bomby spôsobili nie len uvoľnenie veľkých balvanov, no niektoré vybuchli priamo na jej ceste. Zopár manévrami sa im vyhla, ale keď pri poslednom dopadla na zem, nečakane sa breh rozlomil pod jej chodidlami. Začal sa rozpadať na viacerých miestach a vo veľkom. Akane s menšími obavami spozornela a len tak-tak sa stihla uhnúť, aby nespadla do rozbúrenej vody. Problém však bol, že breh bol na týchto miestach jediným miestom, kde sa dalo prejsť. Musela bežať čo najrýchlejšie, kým sa všetko ešte len láme a ľahko prechádzala po prasknutých častiach zemi, čo sa hneď potom zosypali do rieky.
Akane musela vymyslieť niečo lepšie, pretože voda bola príliš búrlivá, aby v nej plávala, nieto ešte, aby po nej chodila. A i to by bola menej pravdepodobná možnosť, ak by bola pokojná, pretože chakru nepoužívala už od nepamäti a väčšina základných vedomostí shinobi mala zaryté veľmi hlboko a vyblednuto v pamäti. Obhliadla si zráz. Nezvieral pravý uhol so zemou, dokonca to bol len dosť strmý kopec, lenže tvorili ho násypy štrku a škrkopiesku, občas z neho vyčnievali veľké kamene, ktoré pod sebou skrývala prikrývka z drobných kamienkov. Po nich sa nedalo prejsť hore, ako náhle by spravila krok na šikmej stene, zaborila by sa do prikrývky a okrem seba strhla späť dole aj ďalšiu tonu kameniva. Okrem toho, nebol to možno deväťdesiat stupňový uhol, ale aj tento bol dosť prudký.
Ako sa teda dostane preč, breh sa láme už v úsekoch pred ňou a je čoraz vyššia pravdepodobnosť, že sa prepadne skôr, než tam dobehne. Zrazu ju niečo veľmi silno pichlo do boku. Skrivila tvár, jej telo si začína uvedomovať, že jej energia nie je tak celkom v poriadku a niečo zlé v nej jej môže ublížiť. Upozornenia na otravu, s akou sa ešte jej liečivá duša nestretla, boli bolestivé a prudké ako silné kŕče, no trvali len chvíľku a hneď sa stratili. Musí sa popohnať, než bude zle. Z hora zbadala, že sa začali sypať ďalšie malé guľôčky, ktoré vojak hádzal, pre istotu, na mladú ženu. Chvíle, kedy Akane odolávala jeho nástrahám, ho uvádzali do nepokoja a musel sa uisťovať bezhlavým plytvaním. Zamračila sa a nerozmýšľala nad rizikami. Bombu, ktorá jej spadla priamo pred nohami, na brehu schmatla, v sekunde zrakom prebehla nejaké miesta na stene zrázu a hodila veľkou silou bombu ďaleko pred seba, smerom na pár veľkých balvanov, vyčnievajúcich zo zeme. Sila, akou malé bomby hodila, ešte znásobila účinky.
Z výšky sa valilo zopár balvanov a ich veľkosť hneď na začiatku spôsobovala, že strhávali a odokrývali ešte väčšie a mohutnejšie kusy skál. Akane musela spomaliť a zároveň dbať na to, aby sa neprepadla, čo bolo dosť namáhavé. Posol sa začudoval jej počínaniu, ale následne ho uspokojil pohľad na horu kameniva, ktoré jej odrezalo cestu a rozpadajúci sa breh, čo ju mal strhnúť do rieky.

Pred dievčaťom kopa kameňov, padnutá na breh a zasahujúca až do rieky, nabrala stály tvar a prestal sa z ich spodku zdvíhať prach. Rozlámali breh tak, že sa okamžite rozpadol. Akane stres, čo v nej bol vyvolaný, vydýchla spolu so vzduchom a rozhodne preskákala posledné dva kusy toho, čo kedysi bola cesta. Doskočila až na prvú skalu, uchytenú na vytvorenej kope. Tá bola veľká a siahala až na okraj strminy a čo bolo hlavné, bola trochu stabilnejšia a zvierala zhovievavejší uhol. Napla svaly a vyskočila na ďalší balvan, potom na ďalší a nakoniec pekne precupotala po skalnom útvare bez nejakého problému s uvoľnenými časťami kopy, dávala pozor.
Posol dobre nevidel na jej úmyselne a šikovne vytvorenú novú cestu, dokonca si stále myslel, že keď ju nevidí, dostal ju a ona teraz niekde hltá vodu. Teraz mu ešte neprekážalo, že zabil hľadanú osobu, ktorú mali priviesť do sídla, živú, k pánovi Toshihirovi. Bol rád, že sa mu uľavilo od takého strachu o svoj život, ktorý ho pochytil od momentu, keď sa jej pri úteku pozrel do očí. Ťažko si vydýchol a spomalil, aby sa mohol chytiť za srdce. Jeho domnienka, že je jeho život už v bezpečí a neprenasleduje ho hľadaná osoba, bol však mylný.
Spoza kraju strminy na neho vyskočila postava, o ktorej si myslel, že ju odrovnal. Kopla ho letiac vzduchom do hrude a odhodila do lesa. Vojak bol vo veľkom šoku, takže bolesť zas tak necítil, no po tom ako si uvedomil, čo sa stalo, sa nemotorne zdvihol a začal pred nepriateľkou utekať. Žena dopadla na zem a zapotácala sa. Znovu ju udrel pichľavý kŕč, tento raz pri srdci. Chytila sa za neho a snažila sa nedýchať, aby pohyb hrude nezosilnel sprievodnú pálčivosť. Toto upozornenie už bolo silnejšie a dokonca ju vyčerpalo. Akane dobre vie, že len kvôli svojim schopnostiam zatiaľ ešte neumiera na „otravu duše“ a chakry a všetkých ostatných síl, čo vie používať, ale nemá na výber. Bolo to nechutné, ten jed cítila ako horúčavu, ktorá sa jej rozlieva do končatín, potom sa stiahla do hrudníka, a potom znovu a znovu späť. Cítila to ako nepríjemný teplotný rozdiel, horúčavu vnútri niektorých častiach tela, zatiaľ čo ostatné prostredie v nej bolo studené a tá stále pretekala v tele do rôznych orgánov. Avšak, aj tento raz to za pár sekúnd zmizlo a ona sa mohla znovu sústrediť na honbu za vojakom. Pomaly zisťovala, či to naozaj prestalo, narovnala sa a potom už uháňala za ním, cítiac jeho auru neďaleko. Cítila, že má v sebe veľa strachu, alebo skôr prepadol panike. Prirodzený pocit, keď človek stratí chladnú hlavu a niekto ho prenasleduje. Niekto ako je ona. Musela sa v duchu zasmiať, čo si o nej vlastne všetci tí prívrženci pána Toshihira myslia. Vedela si to predstaviť. Čo všetko im natáral alebo aké zvesti o nej kolujú u ľuďoch, ktorý ju ani nemilujú ani neznášajú, len sa jej boja ako démona a hlavne ju poznajú len z klebiet ostatných.
Netrvalo dlho a priblížila sa k nemu. Utekajúc naprieč lesom sa posol občas obzrel a odhŕňal si z cesty rôzne porasty kríkov a trávy. Srdce mu bilo ako o závod a dychčal ako splašený dobytok. Musí jej utiecť, lebo s ním bude zle. Stále udržiaval tempo, občas však zakopol a takmer spadol, čo ho spomalilo, ale vždy našiel svoju nervóznu rovnováhu a bežal ako o život ďalej. Ako prebehol kus lesa, jeho adrenalín v krvi sa ako-tak vybil a myslenie sa zostrovalo. Má predsa misiu, nemôže myslieť len na svoj život. Aj tak je málo pravdepodobné, že sa jej strasie, bude musieť vymyslieť niečo lepšie. Ale všetko v ňom ho prehováralo, aby na to myslel, až keď ho dobehne. Teraz radšej, pre istotu, zašle tú správu.
Spomalil a vybral z ľahkej batožiny malý papierik, ktorý vždy prikladal k zvitku – správe pre osobu, ktorej doručuje. Jednalo sa o stručnú verziu celej správy na malom bielom papieriku. Vzal si do rúk ceruzku, ktorou naň chcel niečo dopísať. Zastal a prikrčil sa do krovia. Hneď ako dopísal do správy túto situáciu, preložil ho do malého štvorčeka. Pošle správu po holubici, má ju zapečatenú v jednoduchom zvitku, ktorý môžu používať aj ľudia bez znalosti používať chakru. Keď sa vtáčik nenápadne rozletel, utekal opačným smerom ako malý tvor, snažiac si v mysli rozložiť priestor lesa, ktorý dobre poznal. Ak pôjde tadeto, dostane sa na skratku do mesta na rieke a odtiaľ sa loďkou doplaví k sídlu svojho pána.
Zľava sa mu bleskovou rýchlosťou priam zjavila žena so sivými vlasmi. Vyvalil oči a stihol len otočiť hlavu na ňu, keď si ju všimol, bola dva, tri veľké kroky pred ním. Za sekundu prešla tú malú vzdialenosť a vrazila mu päsťou do rúk, ktoré si stihol prekrížiť na prsiach.
Sakra... to už mám také spomalené reflexy, že sa mi ubráni rukami? – pokarhala sa v duchu. Zdvihla nohu do výšky a ohnutú v kolene ju vystrela, keď ho trafila do tváre. Vojak spadol na zadok, pričom sa mu z batohu vykotúľalo zopár zbraní a okamžite sa pohybom tela odpotácal dozadu. Stále ležiac sa ju neodvážil sledovať, jeho zrak spočinul na vrhacom noži vedľa neho. Posunul sa a chcel ju schmatnúť, ale to už bola žena s červenými očami pri ňom a dupla mu na zápästie. Posol krátko zreval.
Akane sa zohla po nástroj a zdvihla ho do ruky, ktorú spustila po boku, zatiaľ ju neplánovala použiť. Spravila krok a natočila sa na nepriateľa tak, že mu potom stúpila na hruď a pritlačila ho k zemi. Muž ponapínal svaly na hrudy a chytil ju za chodidlo, keď mu tlak bránil dýchať. Cítila z neho presne tú hrôzu, ktorá chytá každého človeka, zúčastneného v boji, keď leží bezmocne na zemi, cítiac sa ohrozene a bez šancí na náhly útek. Vtedy nastávala vždy okamžitá panika, nech by bol protivník akokoľvek skúsený a dobrý bojovník, to sú inštinkty. Prejavy tela a mysle v krajných situáciách. Len potajme si priznávala, že sa jej tento stav vždy veľmi páčil. Ako dlho také niečo na svojich protivníkoch nevnímala... neuvedomovala si, že dlho pritláča chlapa k zemi a pomaly pridáva na sile. Vojak mal pocit, že mu za chvíľku rozdrví hruď. Ten pocit, keď toto prirodzené správanie cítila, v nej vyvolávalo malé náznaky zvláštneho napätia. Vzrušenia. Páčilo sa jej, bolo to také vyhovenie podvedomým, skrytým inštinktom zabijaka. Jeho strach a bolesť hrudnej kosti, na ktorú tlačila, sa jej vniesol do tela a na povrchu pokožky spôsobovalo uspokojivé zimomriavky.
Prestalo to až v tom momente, keď chlapovi v hrudnom koši niečo prenikavo puklo, slabo, no ten zvuk bol predzvesťou aspoň jednej jednoduchej zlomeniny. Posol zastonal a zaťal zuby. Keď si Akane uvedomila, že stačí a zase sa necháva viesť svojimi pudmi, povolila a nechala ho nadýchnuť sa. Z hrdla sa mu predrel výdych a zachrčanie, pretože kosť praskla ešte viac, keď povolila. Zlomené rebro však nie je tak vážne zranenie, aké mu ešte môže spôsobiť a tak z neho nohu nezložila.

„Vojak, nesieš správu o mne.“ prehovorila.
V tom momente sa zase niečo v jeho vnútri zaseklo a zháčilo. Zalial ho studený pot. Neodvážil sa na ňu ani pozrieť. Zovrel ju od bolesti za členok a chodidlo. Ba ešte nabral trochu odvahy a mykal sa, snažiac aspoň niečoho dosiahnuť, aj keď dobre vedel, že veľa šancí nemá. Pohyb mu spôsoboval väčšie bolesti.
Nepovolila. „Pozri sa na mňa.“ prikázala mu obvyklým, ale pre vojaka chladným, dievčensky jemným hlasom, úplne vzdialeným hlasu klasicky profilovaného masového vraha. Ako môže znieť tak hrozivo?
Posol znehybnel, ale zrak mal stále odklonený do strany, pohľadom ryl v zemi. Ako malý, ešte aj zatvoril oči. Nechcel sa pozerať na niekoho ako je ona. Nevedel prečo, ale predstava obyčajného pohľadu na ňu ho desila.
„Tak sa na mňa pozri!“ toto znelo viac ako rozkaz.
Vojak pomaly otočil hlavou a nedobrovoľne, nenáhle ju zdvihol. Zrak mu pristál na jej tvári. Takto zdola mu pripadala ako so zdvihnutou bradou, hrozivo naňho pozerajúc zhora. Prišla mu takým zvláštnym spôsobom desivá. Skôr tak záhadne a mysteriózne, nie ako nepriateľ, kriminálnik, ale niečo ako... duch. Nevedel ako to má povedať, pôsobila než ako človek ako niečo umelé a chladné. Tichý zabijak bez pozornosti.
Výraz v tvári mala neutrálny, to mu potvrdzovalo celý jeho dojem z nepriateľky. Neostrému svetlu, prenikajúcemu cez stromy, bola otočená chrbtom a tienila mu, takže sa mu jej postava zdala tmavšia a to tvorilo atmosféru, ktorá ho rozhodne neupokojovala. Najzvláštnejšia a zároveň najfascinujúcejšia vec na nej boli asi tie oči. Boli také... také oči ešte v živote nevidel a pri tom boli aj hrozne výrazne. Farbou, tvarom, riasami, vsadením do tváre... veľmi zvláštne, ale nie obludné alebo neľudské.
Už vedel, čím boli jej pohľady také výnimočné a nešlo im odolať. Mala také hlboké oči, ktoré videli až do duše, do mysle a do srdca, človek prezrádzal vlastným zrakom svoj charakter. Ale tie jej, hoci mali hĺbku a zmyselnosť, boli nepreniknuteľné. Do jej duše nebolo vôbec vidieť. Ani emócii. Ani do mysle. Zdali sa až sklenené, no nie prázdne. Chladné, ale niekedy milé, v tomto momente viac hrozivé, ale nie strašné.
Bolo to zaujímavé, pozerať sa do nich. Nie a nie pretrhnúť ten očný kontakt, hoci vnútri ho zvieral do tiesne a srdce mu bilo rýchlo len stiahnutými, drobnými ozvenami.
„Tá správa.“ povedala a naznačila, prečo ho chcela dostať. Vtedy mu došlo, že zrejme v tom podniku predsa bola a tuší, o čo tu ide, keď vie o celej akcii.
„Je v nej len zmienený falošný poplach, v tom zariadení sme vás nenašli, tak veliteľ hliadky poslal dve správy.“ vysypal. V zovretí toho očného kontaktu sa neodhodlal klamať a zapierať. Sálal z nej strach, ale skôr ten, ktorý sprevádza rešpekt a vedomie, že tento človek je príliš ďaleko za hranicami toho, čo chápe alebo v čom sa pohybuje malý nevýznamný posol.
„Aké dve správy?“ pýtala sa ďalej.
„Jedna je rovno pre pána Toshihira a druhá pre posily, ktoré boli vyslané pätnásť minút po odchode hliadky, ak by vás tam našli.“ spresnil a ani on nezabúdal na zdvorilostné oslovovanie v zámenách, keď s ňou hovoril. Predsa len, je urodzená.
„Aké posily?“
Posol stisol pery a sklonil opäť oči, nechcel odpovedať na jej otázky. Veď je to vrah – uvedomil si – a utečenec. Poskytovať informácie nepriateľovi je nehorázne porušenie akýchkoľvek zásad všetkých vojakov, ninjov, samurajov a vôbec nejakých štátom či ľuďmi najatých bojovníkov. Každý správny shinobi alebo vojak dobre vie, že informácie sú omnoho cennejšie, než vlastný život. Už tak jej vyzradil dosť.
Akane tušila, čo si myslí. „Si tvrdohlavý, to nie je dobré pre tvoje zdravie.“ prehovorila po chvíľke čakania na jeho odpoveď a znovu ho pritlačila o zem. Tentokrát to bolelo viac, pretože mal zlomené rebro a miesto prelomenia vychýlenej kosti ho tlačilo na pľúcach. Bola to veľká bolesť a posol sa neubránil zakričaniu.
Po ňom nastal moment syčania a lapania po dychu. Žena čakala, či ho to presvedčilo. Zachrčal a vyzeral, že chce niečo povedať, ale to, čo sa rozhodol prehlásiť ju veru nepotešilo.
„Ne... nechaj si tie hlášky a priprav sa na radu tvrdých vojakov, najlepších v kraji, ty mrc*a.“ chrapľavo prehlásil.
Zamračila sa. Toto neznáša! Vždy sa snažila pred svojimi protivníkmi krotiť, aj keby nepriateľmi, pretože nechcela niekomu ubližovať, považovala väčšinu ľudí za nevinné, bezmocné a zraniteľné duše, akou ona nebola. Ale skoro vždy sa z nich vykľujú takíto basta*di, ktorí majú plné ústa drzosti a nehanebnej arogancie. Vždy to tak bolo!
„Kebyže všetky moje obete držia hubu ako Yuki, nemuseli zomrieť.“ zašepkala si pre seba, vojak ju cez hučanie v ušiach ani nepočul. Posunula chodidlo trochu nižšie a silno zatlačila na ďalšie miesto na hrudi, zlomila mu ďalšie rebro, teraz ešte na dvoch miestach. Toto mu tie pľúca naozaj napichlo, ak nie len na jednom mieste. Posol zareval a jeho výkrik postupne stlmila krv, čo sa mu nahrnula do úst.
„Rozumieš?“ hlasnejšie dodala, vediac, že ju aj tak zrejme predtým nepočul. „Vie ma naozaj naštvať, keď si ľudia nevedia vážiť života.“
„Ty šte...“ snažil sa prehovoriť, jeho reč takmer neznela ako slová.
„Vieš, čo je to pokora? Alebo ľútosť?“ prešla mu nohou na brušnú dutinu a vytlačila z neho krv. „Vaša odporná arogancia vám bráni v poznaní zmilovania, máte príliš neoprávnenej hrdosti, aby ste prosili? Žiadali? Alebo aspoň boli ticho?! To vás tak neskutočne ponižuje priznávať, že mám navrch, aj keď vás držím na pokraji smrti?“

Jej tón v hlase znel rozhorčene, ale viac začudovane, akoby s ním viedla debatu. Až na posledné slová, keď sa vrátila k svojim otázkam. „Sklapni! A odpovedz mi na otázky, lebo zomrieš!“
Varovne načiahla ruku, v ktorej mala zbraň, mieriac na jeho tvár. Sledoval, ako jej dlhé, biele prsty kontrastovali s kovovým sfarbením nástroja. Nedržala ho za rukoväť, prstami schádzala skôr až k špičke. Na tradičný postoj s kunaiom nikdy nebola naučená, aj keď jej telu a štýlu boja pasovali viac malé a nenápadné zbrane. Pritom, ironicky, mala na chrbte hrôzostrašnú kosu, na ktorú skôr protivník občas uprel zrak počas celého ich „rozhovoru“.
„Tak už mi to povieš?“ nemohla tomu uveriť. „Mám na teba hádam použiť genjutsu, alebo čo? Tak či tak to z teba vymaním, bolesťou alebo technikami, tak si vyber.“ genjutsu by ju stálo priveľa energie a hneď by sa vyčerpala. Ale ak nebude naďalej spolupracovať, bude to musieť urobiť.
„Je to...“ jeho hlas sa zlomil a zmenil sa do tenkého zapišťania. Nechcela ho už takto ďalej presviedčať, bolo to zdĺhavé a nemala na to chuť, tak z neho nohu dala dole a o dva kroky ustúpila, natočila sa mu bokom a vzdychla.
„Máš priestor.“ zmiernila tón.
Posol sa zadýchaval a jedným očkom sledoval sivovlásku. Dala mu priestor, ale na útek ani nepomyslel, nemal ani šancu ani síl. Mrak odokryl slnko a to sa predralo cez všetky koruny stromov. Osvetlilo celý les. Akane už nepôsobila tmavo a temno, slnečné lúče ju ovinuli a od nej sa obzvlášť odrážali, pretože mala dosť bledú, no nie úplne bielu, pokožku a vyzerala ako keby žiarila. Sivé vlasy pod leskom svetla ukázali bledšiu farbu. Stáva sa to málokedy, Akanine vlasy sú lesklé bielim odrazom stále, ale vyzerajú i tak sivo, tým sú zvláštne. Avšak pri správnom zasvietení ukazujú pravú farbu a sú snehovo biele. Muž si na nej začal všímať veci, aké o nej vôbec v tábore nepočul. Všetci si mysleli, že je to šialená vrahyňa, ktorá sadisticky nemá zľutovanie so žiadnou živou bytosťou, a dokáže sa perfektne pretvarovať na pravý opak. Lenže teraz na neho pôsobila trochu inak. Všimol si, napríklad, jej uhladeného a jemného postoju, ktorý bol však veľmi pokorný a krotký. Uvedomil si, že jej hlas znel celý čas svojim spôsobom starostlivo a v jej očiach, keď na neho hľadela, sa občas zablyšťala ohromná úcta k životu, hoci obyčajného sedliaka. To žeby sa pretvarovala, tomu chcel sám veriť, ale nešlo to. Je iné niekoho varovať, upozorňovať a učiť na niečie správanie a potom ho zažiť na vlastnej koži v úplnom protiklade.
Vojak otvoril ústa a chcel niečo povedať, ale zarazil ho výkrik: „Akane!“
Z hlbín lesa sa vynorila postava mladého chlapca s oranžovými vlasmi a divnou vecou v rukách. Nad tou sa tak nepozastavil, skôr ho zaujímalo, kto sú zač zase oni.
„Akane, kde si bola?“ pribehol k nej, vyzeralo to, že sa poznajú a sú na jednej strane. „Si v pohode?“
„Prepáč, Yuki, vypočúvam.“ kývla na posla. Obaja sa na neho pozreli. Z úst sa mu po hrdle až na hruď roztekala krv, tá zašpinila aj zem pod ním. Zdalo sa im, že používa tie praktiky, o ktoré Yuki nestojí a Hidan používal skoro stále. Ryšavec len odvrátil zrak od zraneného a ten prvýkrát uvidel úžasne hrozivú vec – odseknutú hlavu, ktorá sa na neho uškŕňa. Naozaj je to hlava? Vážne sa hýbe?
„A môžem sa pozerať?“ ešte viac ho zaskočilo, keď tá vec prehovorila. „Už dlho som nikoho nevidel v mukách.“ teda okrem Akane, ale to nebude spomínať, aj tak sa o ňu skôr strachoval, že nedokončí ich výpravu, ak sa jej niečo stane.
„T-t-t... tá vec... ona hovorí!“ upozornil na to, akoby to nikto okrem neho nevidel. Prečo boli všetci takí pokojní, čo je to za čary?
Hidan vydal protestné pazvuky. „Už zase tá vec? Prečo „tá vec“? Veď keď žijem a vyzerám ako človek, ako môžem byť vec? Nikdy si nevidel odseknutú hlavu, ty buze*ant? Ja nemôžem za to, že nikto neprežije to čo ja a potom z toho tí srá*i robia vedu!“
„Ticho buď!“ rozkázal Yuki.
„Ty mi nerozkazuj! Chceš, aby som ťa...“
„Hidan, naozaj,“ prerušila ho, „buď teraz chvíľu ticho, áno?“
Hlava trucovito skrivila tvár.
„Nevšímaj si ho.“ podišla bližšie k chlapovi na zemi.
„Tak, chcel si niečo povedať, nie?“ očakávala, dúfajúc, že si to nerozmyslel a bude to stáť za to. Keď sú tu tí dvaja, jej nechuť k trápeniu tohto človeka sa zdvojnásobila. Nemala rada obecenstvo.

„Tie posily... boli vyslané za účelom vášho... odchytu.“ začal rozprávať pokojnejším hlasom a zmenil svoj spôsob reči voči Akane. „Ak by ste náhodou boli dosť silná, aby ste jednu hliadku porazili, hneď na to by prišla elita našich vojakov.“
Spravil pauzu. Mladá žena sa k nemu naklonila: „A ďalej?“
„Prvá správa, ktorú som mal po ceste zaniesť, bola správa vedúcemu elitnej hliadky, aký je stav v tom pohostinstve. Mal som ich stretnúť cestou a odovzdať im odvolanie, že nemajú pokračovať.“ vysvetľoval, zatiaľ čo Akane táto skutočnosť zaujala, znela závažne. „Potom som mal ísť s nimi a odovzdať správu lordovi.“
Dievča bolo ticho, počúvala ho. Po skončení prehovoru sa pred neho postavila a chvíľu rozmýšľala. „Čo sa stane, ak vojaci prídu na miesto a zistia, že si im neodovzdal odvolanie?“
„Ja neviem, zrejme si pomyslia, že ma niekto po ceste... napadol.“ zaškrípal zubami pri poslednom slove.
„Príde im to podozrivé a začnú viacej pátrať, podozrievať, vypočúvať a... nejako sa dopracujú k tomuto záveru.“ pozrel na seba a naznačil túto situáciu.
„Kde sú tie správy?“ posledná otázka.
Chlap si ju celú prezrel a skákal pohľadom aj na obe zbrane, potom odmietavo stisol pery, toto už by bol vrchol, toto nemôže za žiadnu cenu.
Ach, áno, táto reakcia si vyžadovala okamžitú odozvu. Akane sa zamračila, hrozivo prudko voľnú ruku zdvihla za hlavu a rázne schmatla rukoväť mohutnej kosy, ktorej sa posol celý čas tak bál. Aj to schmatnutie vydalo kovový zvuk. Yuki aj protivník na zemi sa preľakli, ba aj hlava trhla očami, pretože inak sa ani pohnúť nemohol.
„V batohu na zemi!“ so strachom vysypal a následne si hneď prekryl ústa.
Akane mu vďačne kývla a pustila zbraň, ktorú si ani nezvesila z chrbta. Otočila sa na jeho batoh, pohodený na zemi a vzala ho do rúk, prehľadávala ho a nahmatávala rôzne stočené, zviazané papiere rôznych dĺžok, až napokon našla dva červené zvitky. Tašku odhodila a správy otvorila. Boli bezpečnostne zabezpečené pečaťami a tak, ale s tým si ona poradila behom sekundy. Nič zložité. Začala čítať, šlo jej to rýchlo a dvaja spolucestovatelia ju len pozorovali.
„Yuki,“ podávala po pár minútach správy chlapcovi, „čo keby som použila nejakú techniku a urobila zo seba podobizeň toho posla. Zaslala by som im správu, nenápadne sa stratila a oni by kráčali späť do sídla.“
Ryšavec pouvažoval nad jej návrhom. Chápe, chce ušetriť hotel a ľudí v ňom trápenia, lebo podľa vojakových odpovedí určite zistia, že nie je niečo v poriadku, ak zvitky nebudú napol ceste doručené a budú robiť chaos, až kým niečo nezistia. A jediné, čo by mohli zistiť sú fakty.
„Ale Akane, to predsa nemôžeš! Je to príliš riskantné!“ namietal.
„Yuki, už som urobila dosť riskantných vecí.“ pokrútila hlavou a pokrčila plecami. Yuki neústupčivo pokrútil hlavou iným, zamietavým spôsobom. Sivovláska stisla pery a naklonila sa k Hidanovi, milo ako vždy.
„A čo ty? Podporíš ma?“ dúfala, že aspoň on.
Hlava zdvihla jedno obočie. Prezrel si ju a potom ju len odbil: „Dr*e ti? Si normálna? Zase ohrozíš celú misiu!“
Akane si povzdychla, ale ich pochybovanie ju neodklonilo od myšlienky, že to vážne urobí. Hidan dobre vedel, čo si myslí, aj keď Yukimu sa zdala jej tvár znovu neurčitá.
„Nespravíš to!“ rozhodol za ňu Hidan.
„Ale ja musím.“ pípla.
„Nie, nemusíš! Ty sa len zase hráš na hrdinu, a to ma fakt štve!“ po horlivom prejave odporu si vzdychol, vedel, že na ňu zaberie logika inej presvedčovacej metódy, tak to skúsi. „Pozri, tí týpci v hoteli ti ponúkli všetko, čo majú, lebo ťa považujú za tú urodzenú, či čo. Ale hlavné je, že urobia čokoľvek pre to, aby ti získali trochu času, pretože chcú a sú ochotní, rovnako ako si ty ochotná pomôcť im, chápeš? A ty im to chceš pokaziť, všetku tu... em, snahu a ochotu a vbehnúť nepriateľovi rovno do náruče? To je nenormálne!“
Yuki prikyvoval.
„Oni sú pre teba len obyčajní ľudia, a ja viem, že ty máš tendenciu zachraňovať všetkých ľudí, lebo ľudia sú dobrí a tie ostatné sra*ky, čo stále trepeš.“ prevrátil oči.
„Ale pre nich si ty veľmi, veľmi významný človek, ktorého nesmú chytiť. Aj keby si im nepomohla od biedy či problémov, neviem, čo ich trápi, keď ťa chceli späť, ale si ich milovaná pani a musíš prežiť, pretože ťa majú všetci v... láske.“ otrávene zdôraznil posledné slovo, ale snažil sa, aby to nevyznelo s veľkou nechuťou, znelo mu to tak presladene, ako môže niekto niečo také normálne povedať.
„Tak im to, ženská, prosím ťa, nekaz a zdrhaj s nami! Hneď!“ dodal.
Akane nemohla potlačiť úsmev. Kto by povedal, že niekedy môžu Hidanove keci dávať zmysel a tak dobre presviedčať, veď pri tom asi päťkrát odbáčal od témy a hovoril zbytočnosti pre seba.
„Aj tak už dávno prešli tento úsek cesty, museli by sme ich doháňať. Ako by to vyzeralo, kebyže sa vynoríš na ceste za nimi, akoby si ich už predbehla a pri tom ťa nevideli utekať okolo, nie?“ napadlo ho. Vedel síce, že je rýchla a určite by ich obehla taký kus, že by ju videli prichádzať naproti riadne ďaleko, ako keby len pre chvíľou vyšla z hotela.
„A... čo teda navrhuješ?“ prenechala slovo opäť hlave.
„Ja? Ty sa ešte pýtaš? Zahoď tie zvitky a zdrhajme!“

Žena sa zasmiala a podávala hlave dva valčeky papiera, zviazané jedna honosnou zlatou šnúrkou, druhá pečaťou. To jasne naznačovalo, ktoré je odvolanie a ktoré patrí pánu kraja.
„Tak sa nerozčuľuj, nie je to prospešné tvojmu zdraviu, ty hlava. Vezmi tie zvitky a zahoď ich do rieky. My ťa tu počkáme.“ poškriepila ho.
Nebolo to nič drzé alebo štipľavé, ale Hidan bol horlivý muž: „Ty... nechaj si tie silácke reči plné sarkazmu a strč si svoju správu do ri*i, ty su*a.“
Akane sa znovu len zasmiala jeho vulgarizmu a podala tie správy radšej Yukimu. „Choď.“ jedným slovom vysvetlila, čo má robiť a chlapec sa aj s hlavou zberal k vode.
Posol si zložil ruku z úst a trápilo ho, ako jednoducho z neho dostali všetky informácie. Mal sa radšej nechať zabiť, na čo bol celý život cvičený? Povedal to, toto nikdy neodčiní. Ako len mohol? Práve pomohol utiecť zločincovi, ktorého hľadá celý kraj, miesto toho, aby o nej doručil správu a nahlásil, že ju zbadal, jej presnú polohu, po toľkých rokoch podobizeň a stav. To by sa mu dokonca dostalo odmeny a cti od vyššie postavených vojakov. Bože, ako len mohol? – zatvoril oči.
„Netráp sa, vojačik.“ žena na neho nezabudla, videla mu na očiach jeho myšlienky. Muž na ňu uprel pohľad.
„Nič nie je dôležitejšie než život. Ani peniaze, ani moc, a ani česť.“ poučila ho vlastnou filozofiou, ktorú však sama na sebe nezaužívala, pretože podľa nej platila len pre obyčajných ľudí. Nie pre ňu. Ona predsa nie je len človek a má sklony k poškodzovaniu svojej osobnosti. Ale než by si ubližovala sama, radšej to nechávala na ľudí, ktorí ju chcú dostať. Tí bohato stačia. To je ďalšia irónia v jej živote.
Akane sa mu otočila chrbtom, nechcela ho zabíjať. Kričanie by mu moc nepomohlo, blízkou cestou pri strmine chodí len málo ľudí a on by už dávno vyčerpal svoje hlasivky, keby tadiaľ predsa niekto šiel. Keď ho konečne nájdu, ak nezomrie, budú sa už plaviť k hore Taranaki. S týmto záverom chcela spokojne odkráčať za spoločníkmi, ale zabudla na jednu vec. Stále v nej prúdi jed.
V okamžiku ju zastihlo tretie varovanie, že jej telo vykazuje známky zástav, bolestí a slabosti, známky umierania. Lenže, ona je nesmrteľná, bolesť, tá ju sprevádza každý deň, celý život a doteraz to mohla ignorovať, využívajúc svoje vedomosti v boji vďaka spotrebe otrávenej energie. Ale akoby mohla spotrebovať jed. Do brucha za jej nahrnul ďalší kŕč, tento bol však veľmi silný. Akoby ju niekto prebodol hrubým, plochým mečom a zatočil ním, pomaly a surovo. Podlomili sa jej kolená a spadla do pričupenia, opierajúc sa rukou o zem. Jedno koleno na zemi, druhé zohnuté pri prsiach. Toto už nebola zábava, ozaj cítila strašnú bolesť. K tomu sa jej, po prvýkrát, prudko zatočila hlava a rozmazával sa jej obraz. Roztriasli sa jej ruky a mala pocit, akoby ju napínalo, ale žiadne fyzické náznaky ju k tomu neviedli. Bolo to duševné. Pocitové. Roztriasla sa a mala pocit, že sa neudrží ani na tej ruke, ktorou držala rovnováhu, náhle bola slabá a malátna. Sťažka dýchala, nemohla sa postaviť, čakala, kedy to prejde. Ale neprechádzalo! Dlhšie v tejto polohe sa to pozvoľna zmierňovalo, no stále sa nemohla postaviť bez toho, aby sa dostala znovu na zem.

Posol videl, že sa dievča pokúša vstať, ale vždy jej zoslabnú nohy a neprejde ani krok, spadne na zem do rovnakej polohy. Niečo jej je. Nevedel čo, prvýkrát mu napadlo spýtať sa, čo sa jej stalo, lenže zastavil to pocit šance. Poobhliadol sa. Všade okolo roztrúsené zbrane, čo mu vypadli z vaku. Ona je otočená chrbtom a prežíva menšiu zdravotnú krízu. Podoprel sa lakťami o zem a pokúsil sa posadiť. Zarazila ho odmietavá bolesť v hrudi, rebrá tým zatláčal viac do mäkkých orgánov. Do ústnej dutiny sa mu nahrnula horká tekutina a musel si nenápadne odkašľať. Tú bolesť nejako prežije. Predsa, tak či tak by to s ním nedopadlo najlepšie aj keby prežil a dozvedeli by sa o jeho pochybení. A keby tu zostal a čakal na smrť, umieral by len v stonoch a bolestiach. Rozhodol sa, že teda pred smrťou sa aspoň pokúsi napraviť to, aj keby mal zabiť neter jeho pána. Nebola by to škoda, veľmi by nenariekal, chce ju predsa uväzniť, aby nerobila problémy. Takto nebude robiť problémy už nikdy.
S bolesťami sa posadil a načiahol sa po krátku katanu, ktorá vedľa neho ležala. Teraz tá ťažšia časť – postaviť sa. Držal sa ľavou rukou za polámané rebrá, nech sa nejako nežiaduco nepohnú a nezasiahnu srdce alebo nespôsobia ďalšie, väčšie bolesti. Zaboril špičku krátkeho meča do zeme a opieral sa o neho, keď vstával. Podarilo sa mu to. Mal rozmazaný výhľad, ale šlo to. Pousmial sa. Toto bude posledná vec, ktorú urobí vo svojom živote a úplne oddaný svojmu povolaniu bol rád, že ako vojak. Podišiel ku krčiacej sa žene.
Akane nič okolo seba nevnímala, kŕče boli ako zverák a nie a nie sa z nich dostať. Trápili ju už nielen na bruchu, ale aj na mieste, kde mala uloženú pečať. Do pekla s tým, musí vstať! Zhlboka sa nadýchla, spotila sa a vlasy sa jej lepili na čelo. Bolesť trochu povolila, mohla sa zhlboka nadýchnuť a pokúsila sa vystrieť. Pálčivosť ju doháňala k šialenstvu, no ostré pichanie zvoľnelo. Toto len tak neprestane. Vedela to. Ach, bože, kde je Yuki... – zastonala, nechcela, aby ju videl a zistil, čo sa deje, ale trápila sa a modlila sa za akúkoľvek pomoc.
Vytušila pohyb mimo svojho zorného pola. Za ňou sa niekto nebezpečne chystal na útok, na to si už predvídavosť vycvičila. Odklonila zrak zo zeme a pozrela kútikom oka za seba. Posol držal zbraň a už bol dvoma krokmi pri nej...