Tak o mňa bojuj 2 - ...nakoniec nie je až taká zlá 06

Po dlhom čase som späť s novým dielom

„Hotovo.“ Shiori s úsmevom položila kulmu na stôl a ja som sa obzrela v zrkadle.
„Ďakujem.“ Usmiala som sa na ňu a ona mi podala ešte bordový rúž. Neisto som sa na ňu pozrela.
„Ja... moc nie som na výrazné...“
„Ver mi.“ Uistila ma a žmurkla.
Vzala som do ruky rúž a pokryla svoje pery tou farbou.
„Na,“ podala mi vreckovku, do ktorej som si otlačila pery a usmiala som sa, keď som zistila, že tá farba nakoniec nebola až taká zlá. Presne ako ona.
Myslela som, že bude hľadať v každom mojom slove zámienku, aby ma znemožnila, no mýlila som sa. V skutočnosti nebola vôbec taká... taká... čarodejnica. Stále som si nebola istá o čo jej išlo, no snažila som sa správať sa k nej zdvorilo. A po chvíli to už vlastne šlo samo.
Začuli sme ľahké zaklopanie na dvere a mne bolo jasné, kto stojí za nimi.
„Pod ďalej, Yuti.“ Len čo vošla, Shiori sa na mňa prekvapene zadívala.
„Váš otec i vaša sestra sa vrátili, slečna.“ Keďže bola v mojej izbe aj Shiori musela sa správať formálne, náležite k môjmu postaveniu.
„Ďakujem, Yuti. Večera je pripravená?“
„Takmer.“
„A... okrem nás štyroch s nami bude niekto večerať?“ Mal to byť nenápadný spôsob ako by som zistila či sa dnes stretnem so Sasukem. Lenže keď som videla ako Yuti prebehol tvárou úsmev a ako si Shiori zakryla dlaňou pery, predstierajúc kašeľ, bolo mi jasné aká „nenápadná“ som bola.
„Bratia Uchihovci sú v hale a hovoria s vaším otcom.“
„Ďakujem, hneď budeme dolu.“ Uklonila sa a zatvorila za sebou dvere.
Zhlboka som sa nadýchla, postavila sa a pozrela na seba do zrkadla.
Mala som oblečené krátke čipkované čierne šaty, lodičky a čierny náramok. Na môj vkus to bolo až moc čiernej, no celé to perfektne zakončieval už skôr červený, než bordový rúž.

Zrazu sa za mnou objavila Shiori a ja som si uvedomila, že aj tak vyzerá lepšie než ja. Mala na sebe krátke svetlomodré šaty, ktoré vyzerali spredu úplne obyčajne no vzadu ich mala oviazané okolo krku a celý chrbát mala holý. Musím povedať, že sa mi také výstredné a lascívne obliekanie nepáči, no ona dobre vie, že v tom vyzerá skvelo. A mužom sa to páči tiež.
Blonďavý vrkoč, ktorý mala zapletený si dala cez ľavé rameno a ruky mi dala na plecia. Taktiež mala na sebe lodičky, ktoré boli svetlo-modrej farby, no neboli o nič vyššie od mojich a i tak ma prevyšovala asi o hlavu. Ona nemáva otlaky? Vôbec? Bože, mohla by som mať ešte väčšie komplexy?
„Hinata, dovoľ mi dať ti radu.“ Dívala som sa na ňu v zrkadle. Hlavu sklonila k môjmu pravému plecu, no taktiež sa dívala na mňa v zrkadle.
„Nedovoľ nikomu s tebou zaobchádzať ako sa mu páči. Tvoje postavenie je oveľa vyššie než si uvedomuješ a máš väčšiu cenu, než si pravdepodobne myslíš. Si síce Hyuga, no si zasnúbená so Sasukem a tejto nálepky sa už nikdy nezbavíš.“ Nerozumela som tomu, čo mi hovorila. Ako by som mohla mať vyššiu cenu? Chcem povedať - pekne sa to počúvalo, no nemohlo byť na tom ani zrnko pravdy.
„Čo tým...“ Začala som, no ona ma prerušila.
„Ak tomu teraz nerozumieš, tak to nevadí,“ usmiala sa, vystrela a obrátila k dverám.
„Ešte jedna vec,“ povedala, otočená mi chrbtom. Obrátila som sa k nej a dívala sa na jej holý chrbát.
„Ja nie som tvoja rivalka, ale spojenec a ak budeš chcieť, aj priateľka,“ otočila sa a usmiala, „celkom som si ťa obľúbila.“ Žmurkla a ladne vykráčala z izby, pričom nechala dvere otvorené dokorán.
Oprela som sa o zárubňu a sledovala som ako rovnako ladne a elegantne schádzala zo schodov.
Ale... Čo tým mohla myslieť? Všimla si azda, že by sa ku mne niekto choval nadradene? Nie, nie... nemám ten pocit, určite sa dnes nič také neudialo.
Možno... je možné že by to povedala, pretože sa vrátil otec?

Títo Uchihovci majú ale odchody. Všetko čo robia, čo hovoria, aj ich gestá vyzerajú naozaj super. Človek sa len pýta, či sú to skutoční ľudia. Toľko sebavedomia, toľko arogancie a nadradenosti, ktoré z nich sálajú... Dokážem byť aj ja raz taká? Chcela by som. Chcela by som jednoducho kráčať bez toho, že by som sa bála pádu. Dívať sa priamo, miesto toho, aby som si dávala pozor na kroky. Rázne ako ona.

Zavrela som za sebou dvere a oprela som sa o zábradlie, z ktorého som sledovala ako sa otec rozprával s Itachim, pričom sa k nim pridala aj Shiori. Pobozkala ho na obe líca, on jej niečo povedal, na čo sa ona zachichotala a familiárne ho potľapkala po pleci. Pravdepodobne jej lichotil a hovoril aká je krásna.
Potom som sa rozhliadla a moje oči našli Sasukeho. Keď som ho našla, srdce mi vynechalo úder a potom začalo biť ako o život. Díval sa priamo na mňa a mala som pocit, že je to tak už nejakú chvíľu. Keď som si uvedomila, že jeho vlasy vyzerali ako po útoku opíc, šklblo mi perami. Preto som sa odlepila od zábradlia, nakráčala ku schodom a začala som schádzať dolu. Nechcela som, aby si myslel, že jedným zlým účesom si u mňa vyžehlí všetky svoje prehrešky a ja sa roztopím ako zmrzlina. Kdeže, ani náhodou. To sa nestane. Ee, to veru nie. A okrem toho, to, že má dokrčené krátke tričko a vyzerá akoby si práve schrupol, to ma vôbec nezaujíma. Ani to nepohne mojím srdcom. Som ako z ocele. Terminátor, ktorý nepozná zľutovanie, aj keď ten arogantný Uchiha vyzerá vážne roztomilo. Ale nie, neroztopím sa ako marshmallow.

„Hinata,“ usmial sa na mňa otec a podišiel ku schodom. Úsmev som mu opätovala a keď mi podal ruku, chytila som ju.
„Chýbala si mi dcérka.“ Objal ma, ja som mu dala ruky okolo krku a dívala som sa Sasukemu priamo do očí. No keď som sa začínala červenať, uhla som pohľadom.
„Aj ty mne, ocko.“
Potom ma otec pustil a chytil mi pravú ruku.
„Vyzeráš lepšie, než keď som odchádzal. Že by ti môj odchod prospel?“ Ani nevieš ako.
„Ako to môžeš povedať?“ zatvárila som sa zmätene, „tvoj skorý návrat ma veľmi potešil.“
„O tom nepochybujem.“ Usmial sa.
„Ak ma ospravedlníš, pôjdem sa pozrieť či je večera pripravená. Musíte byť z cesty unavení.“
„Áno, to sme.“ Pustil ma a ja som zamierila do kuchyne, keď v tom ma niekto chytil za ruku. Obrátila som sa a uvidela Hanabi.

„A-Ach, Hanabi. Vitaj doma.“ Usmiala sa a objala ma. Ten úsmev mi prišiel falošný, ale hádam, že tak to vždy bolo.
„Tomuto hovoríš „tváriť sa prekvapene“?“ Ach! Dočerta! Absolútne som zabudla, že mi povedala, aby som sa trávila prekvapene. Hádam, že to oblečenie ma prezradilo a ani som sa pred otcom nesnažila. Dočerta.
„Prepáč mi, zabudla som.“ Zašepkala som a pustila ma.
Tak toto som pohnojila.

Dávala som si pozor na každý jeden krok. Keď sme sa usadili a Yuti začala nosiť na stôl jedlo, povzbudivo sa na mňa usmiala. Samozrejme, ostatní si to nevšimli.
„Hinata,“ ohlásil ma otec, len čo som sa na stoličke posunula vpred, „ty by si predsa mala sedieť pri Sasukem.“ Sedela som vedľa Nejiho zľava a Hanabi. Pri tej sedel Sasuke.
„Ach, ale to je predsa...“
„Trvám na tom.“ Bez slova som prikývla a vymenila som sa s Hanabi.
„Takže... čo sa počas mojej neprítomnosti dialo?“ Jeho zrak spočinul na mne.
Zaliala ma horúčava a v hlave som mala prázdno. Ak poviem hlúposť, zbije ma. Ak sa zachovám nevhodne, zbije ma. Ak sa nebudem usmievať, zbije ma.
Ani som si neuvedomila, že ruka, ktorú som mala v pästi. Až potom, čo ju Sasuke prikryl tou svojou, a ujal sa slova.
„Dúfam, že ma nebudete chápať nesprávne, Hiashi, no s vašou dcérou sme sa veľmi zblížili.“
„Skutočne? To rád počujem. Hádam teda, že už máte dátum svadby.“
„Vlastne sme chceli počkať kým sa vrátite aj vy, bolo by nezdvorilé, hovoriť o tom len s mojimi rodičmi. Hinata si s matkou veľmi rozumie.“
Pohľad som zamierila na otca. Vyzeral byť príjemne prekvapený.
„Vidím, že nakoniec to ani nebude nútený zväzok.“ Ruku som uvoľnila a Sasuke si so mnou preplietol prsty. Prebehla mnou zvláštna elektrina navzdory tomu, ako nepohodlne som sa v otcovej spoločnosti cítila. Akoby Sasukeho prítomnosť pohlcovala všetko zlo. Mala som chuť sa oprieť o jeho hruď, no v tom som si uvedomila, že je to len pretvárka.
Sasuke ma nemiluje a NIKDY nebude. Nikdy. N.I.K.D.Y.
Ale hrá to dobre. Veľmi dobre.
Akoby som zabudla na včerajšok. Chcela by som byť schopná sa hnevať dlhšie...
Pravdepodobne sa ujal slova, pretože vedel... panebože, veď on vie... on vie, že ma otec... Od poníženia som chcela plakať. Ale nie, musela som to poníženie, vzlyky a plač prehltnúť, usmiať sa nad vtipom, ktorý Itachi povedal a venovať sa večeri ako všetci ostatní.
Pretože toto... toto všetko je len začiatok.

Keď sme dojedli hlavný chod a odniesli nám taniere, otec práve rozprával o tom, ako bolo na návšteve. Dívala som sa naňho. Bol uvoľnený a spokojný.
Odľahlo mi. Záleží len na tom akú má náladu.
Zbytočné je hovoriť si, že už som na to zvyknutá, že to beriem ako zlo, ktoré musím prijať. Nedá sa na to zvyknúť, hoci som sa snažila. Niekedy mi je to už aj jedno, jednoducho so sebou nechám hádzať a snažím sa chrániť si hlavu. A inokedy už len plačem a prosím, aby to všetko skončilo.
Lenže zvyknúť sa na to nedá.
Áno, som finančne zabezpečená a vyzerá to tak, že mám dokonalý život. Lenže nikdy nikoho nezaujímalo, či sa pod tou šupkou neskrýva zhnité vnútro. A teraz ešte menej, veď som zasnúbená s Uchihom, ako by som sa mohla ja na niečo sťažovať?!

Sasuke mi dal ruku na stehno a ja som sa naňho pozrela. Nedíval sa na mňa, ale na otca.
Ruku som dala na jeho a chcela som mu ju odtiahnuť, no on moju ruku uväznil v tej jeho.
„Hinata, si v poriadku?“ spýtala sa z ničoho nič Hanabi.
Všetky pohľady padli na mňa.
„Si celá červená. Nemáš horúčku?“ Ty! Potvora!
Dívala sa na mňa s úsmevom. Rozhodne sa nebála o moje zdravie.
„A-Ale áno, som v poriadku, nemaj obavy. Len mi je trochu teplo.“
Sasuke mi obrátil ruku a začal mi jemne študovať dlaň, no ja som ju ihneď zatvorila v päsť.
Vážne to šteklilo a horúco mi už bolo aj tak dosť.
Zasmial sa a odtiahol ruku. V tej chvíli začali nosiť na stôl dezert.

Potom čo sme dojedli dezert, otec požiadal Sasukeho nech s ním ide do jeho pracovne. Pri dverách sa ešte obrátil a povedal, že potom by rád hovoril aj so mnou osamote. A tak, po mučivej polhodine, počas ktorej ma dvakrát Neji napomenul, že vôbec nepočúvam, vyšiel Sasuke z otcovej pracovne. Okamžite som vstala a išla k nemu.
„Je celý tvoj,“ povedal s úsmevom.
Zahryzla som si do pery a neisto som zostala stáť. Keď si išiel Sasuke sadnúť k ostatným a prechádzal okolo mňa, úplne jemne, takmer nepatrne obtrel svoje prsty o tie moje. A ja som sa otočila s vedomím, že to neurobil náhodou.
Žeby mi tým chcel dodať odvahu? Vážne, niekedy dokáže byť tak... No ani náhodou! Len si to snaží vyžehliť! Hinata, pre Sasukeho Uchihu si neodiahnuteľný terminátor! V žiadnom prípade sa nenechaj obalamutiť... Ani jeho prenádhernými úsmevmi, ani letmými dotykmi, ničím.
Zhlboka som sa nadýchla a pohla sa smerom k otcovej pracovni.
To je v poriadku, Hinata! Si Hinata Hyuuga, snúbenica Sasukeho Uchihu! Nezbije ťa, v dome je priveľa ľudí!
Nemáš byť prečo neistá a báť sa! Bude to v poriadku...!

„Zatvor za sebou dvere.“ povedal mi bez toho, aby mi venoval čo len letmý pohľad. Zostala som však stáť pri dverách, nešla som si sadnúť do kresla oproti nemu.
Srdce som cítila až niekde v krku.
Rukou ukázal na kreslo: „Posaď sa.“
Chcela som povedať „Radšej postojím“, veľmi som chcela, no akosi som tú vetu prehltla a skôr než som si uvedomila, čo robím, sedela som v tom kresle. Nie, veci skutočne nešli tak ako som dúfala. Ale ako som si mohla myslieť, že sem nakráčam, úplne v poriadku, pohodlne a poviem mu, že už viac nikdy nebudem jeho bábkou? Božemôj, aká som len bola naivná.
„Takže... práve som hovoril s tvojím snúbencom.“
„Ach, áno. Stretla som ho po ceste.“ Uprel na mňa pohľad a oprel sa o kreslo.
Nerozumela som jeho pohľadu. Bolo to, akoby sa snažil na niečo prísť. Otec taký nie je. Nikdy. Žeby sa cestou niečo stalo?
„Vždy som si myslel, že si zbabelá, úplne po svojej matke, ale teraz vidím, že máš predsa len niečo zo mňa.“
„Č-Čo tým...“
„Omotať si Uchihu okolo prstu! Nebol by som si myslel, že si toho schopná.“
Preboha, čo to hovorí? Sasukeho? Že som si ho omotala okolo prstu?
Veď je to úplne naopak! To on... to on lapil mňa.
„Zaujímalo by ma ale, čo si urobila,“ keď videl, že sa tvárim nechápavo, usmial sa, „ale som naozaj rád. Keď sa pozriem na to, ako si oblečená a ako vzorne si sa správala, som naozaj rád. Konečne si pochopila, čo som od teba chcel.“ Doširoka sa usmial.
Nerozumela som jedinému jeho slovu, ale radšej som sa usmiala a hrala svoju rolu. Asi sa budem musieť porozprávať so Sasukem. Asi určite.
„Vieš, najskôr som bol vytočený, pretože som si myslel, že si mu povedala o tom, ako to v našej rodine chodí,“ oprel sa o kreslo, „no nakoniec som pochopil, že si pred ním chcela vyzerať ako nevinné vtáča, ktoré potrebuje opateru.“
„To som rada. Som rada, že si spokojný.
„Dobre. Len rob to, čo si robila aj doteraz. Môžeš ísť.“
Prikývla som, jemne sa usmiala a otočila na odchod.
Páni, to mám ale šťastie, bolo to rýchle!
„Počkaj,“ začal a ja som mala nepríjemný pocit, „čo sa týka Daichiho,“ a ten nepríjemný pocit sa stupňoval, „nemusím sa obávať a už s ním nie si v kontakte, však?“
Bolo to ako bodnutie. Ale hádam, že by som sa tak cítiť nemala... nemala by som, keď v poslednom čase myslím len na Sasukeho... aká sebecká len som. Aký to človek som?
Otočila som sa a povedala: „Nie, nie som, nemaj starosti.“
„Som rád,“ oprel sa o kreslo a ešte pokračoval, „a dátum svadby ste si so Sasukem zvolili?“
„Vlastne nie, my sme ešte...“ začal kriviť obočie a ja som sa začala v momente vyhovárať, „ale je to s-súčasťou mojej stratégie.“
„Nebudem ti do tvojich plánov zasahovať, no chcem, aby ste mi zajtra povedali dátum. Je to jasné?“
Prehltla som.
„Úplne.“
„Výborne.“ Pousmial sa, prikývla som mu a opustila jeho pracovňu.

Len čo som zavrela dvere, začala som sťažka dýchať. Zrazu som necítila pevnú pôdu pod nohami. Zosunula som sa na zem a cítila ako ma pália oči. Doslova som sa zosypala.
Prečo? Veď predsa neurobil nič čím by...
Ale dôvod som nedokázala v tých neusporiadaných myšlienkach nájsť.
Snažila som sa začal zhlboka dýchať, alebo aspoň v sebe udržať slzy ale bolo to akoby... akoby...
„Hinata?“