Takara 05

‘Čo sa.. to deje?’ Prebehlo Kibovi hlavou a už sa len nemo díval na padajúce Hoshine telo. Hneď ako jej telo ako pierko dopadlo na zem, nastal akýsi skrat. Jeho telo sa samo od seba pohlo a vyrazilo vpred.
Jemne ju zdvihol na ruky bez toho, aby si uvedomoval, čím preňho Hoshi je. Robila mu zlosť len tým, že dýchala, no pri takejto situácii vlastne ani nevedel, či ju až tak nemá rád. Je predsa veľa ľudí, ktorí sú od nej o mnoho horší.. A nie len tým, že majú strašne veľké ústa.
‘Baka! Najprv otvára ústa a potom sa zloží.. Ona je naozaj plná prekvapení..’
S Hoshi na rukách sa pobral k nemocnici, keď ho za rameno zastavil jeden z lekárov, ktorí práve dorazili aj s nosidlami.
“Dajte nám ju, Kiba-san!”
“Nedám vám nič.. Ponesiem ju..”
“Musíme ju dať na ležadlo! Môže sa jej prihoršiť!”
“Ponesiem ju…” Povedal s miernym zavrčaním, na čo lekár o krok ustúpil a prikývol.

Píp… Píp… Píp… Píp… Píp…
Pípali nemocničné stroje pripojené k jej ruke a hadička pod jej nosom sa pri jej výdychu vždy mierne orosila.
‘Aaaargh… Musím tu pri nej sedieť akoby to bola moja vina…. A to ešte nechcem byť pri tom, keď ma zdrbe Tsunade! Dopekla aj s ňou!’ Nadával si sám pre seba Kiba v hlave, ktorú mal položenú na okraji Hoshinej postele. Ukazovákom pravej ruky pravidelným tempom udieral o kovovú tyč, ktorá vykukala spod mäkkého matracu. V tom ho čosi jemne potiahlo za vlasy a on zdvihol hlavu.
Hoshi mala pootvorené oči a na jej spodnej časti tváre sa zračil úškrn.
“Plánovala som silnejšie, ale tie hadičky sú tak strašne otravné.. Nedá sa s nimi veľmi hýbať… A k tomu akoby som mala na rukách desaťkilové závažie..”
“Tak ti treba.. Aspoň pre budúcnosť budeš vedieť, že sa máš šetriť.. Stačilo poďakovať a nehysterčiť!” Založil si ruky na prsiach a otrávene hodil pohľad inam.
“Keby si tak vedel….” Odlmčala sa.
“Čo keby som vedel?” Spozornel a čím dlhšie bolo ticho, tým viac ho to zaujímalo.
“Haló, princeznička! Čo keby som vedel?!”
Hoshi pod jeho dobiedzaním privrela oči, pokrivila ústa.
“NIČ KEBY SI VEDEL! AJ KEBY SOM TI TO POVEDALA, TAK BY SI TO NEPOCHOPIL, PRETOŽE SI PROSTE BAKA!” Vybuchla naňho z plných síl, no keď sa rozrazili dvere, z ktorých sa roztryskli triesky ako senbonové ihlice, Kiba si sadol a Hoshi ľahla.
Do miestosti vošla Tsunade, na ktorej tvári sa zračila nesmierna zloba. Ťažkými krokmi podišla ku Kibovi a pravou rukou ho schmatla za mikinu pod bradou.
“Čo si myslíš, že robíš?! Chceš ukázať, ako sa ti nepáčia moje príkazy a zákazy?! Tak to si si vybral zle! Niečo ti poviem a na druhý deň sa pokúšaš preveriť moju toleranciu?! …”
“Em… Hokage-sama…”
“Kušuj!” Prerušila Tsunade Hoshi, ktorá sa zas snažila prerušiť ju.
Hoshi ešte chvíľu počúvala kruté reči, ktoré odzneli z jej úst a ona len nervozitou zvierala viečka a snažila sa ovládnuť, keď to už nevydržala.
“Aké kušuj?! To nie je jeho vina a to dobre viete, tak prečo ma odmietate vypočuť?!” Zvrieskla na celú nemocničnú izbu. Prístroje sa rozpípali ešte viac, na čo na ne hodila škaredý pohľad a jedným machom ruky si vyrvala hadičku z ruky, pri čom sa jej z dierky spustil pramienok krvi. Odhodila zo seba perinu, skočila z postele a rýchlymi pohybmi sa vyrútila z okna.
“Hoshi!!!” Pribehla Tsunade k oknu, no to už len videla jej vejúce fialové vlasy miznúce za jednou z veľkých budov v okolí nemocnice.
“Kiba!”
“Čo zas?!” Zalomil rukami vo vzduchu a prekrútil očami.
“Veď zmizni za ňou, baka!”
Chcel niečo povedať, no len si prefúkol popod nos a vyskočil z okna.

‘Baka, baka, baka.. Jedna krava ma posiela za ďalšou! Asi ma drbne… Dopekla!’ Preklínal v duchu Kiba, no keď sa mu v periférnom videní na ľavej strane mihlo čosi fialové, takmer zastal vo vzduchu.
Dopadol na jednu zo striech a zadíval sa smerom, akým sa mu jeho oči ťahali samé od seba. O pár domov od neho sedela na strechce Hoshi a posmutnele si obzerala vychádzajúci mesiac, ktorý ešte nenabral svoju úplnu žiaru. Zatiaľ bol vidno len matne, pretože na opačnej strane temnúcej oblohy sa ešte stále rozliehalo oranžové svetlo zapadajúceho slnka.
Konohou prefúkol večerný vetrík a ona, oblečená len v nemocničnom plášti, sa zatriasla ako osika.
‘Chválabohu som sa ešte zastavil doma a napadlo mi vziať pre ňu tú deku..’ Pomyslel si a už aj sa rozbehol k nej. Zaregistrovala ho, až keď bol pri nej. Mierne sa zháčila a už aj sa vydávala na ďalší útek, keď sa okolo jej tela rozprestrela teplá, voňavá, svetlohnedá deka.
“Ki.. Kiba… Ja.. Prepáč za tie problémy..” Zajachtala a jemne si okolo seba ešte viac ovinula deku.
“To je v pohode,” zaklamal.
“Väčšie problémy si urobila tým, že si zdrhla z nemocnice.. Čo si o sebe myslíš, že si nesmrteľná?! Keby sa ti niečo stalo, tak mi odtne hlavu od tela! A…. Počkať! Nie je to moja vina? .. Prezraď mi to, čo predo mnou tajíš.. Myslím, že mám právo o tom vedieť!”
Zaborila sa ešte viac do deky a pohľadom skúmajúcim okolie sa akoby sama so sebou hádala o tom, či by mu to mala povedať.
“Hoshi…. Vyklop to…” Dobiedzal do nej, pri čom na ňom bolo vidno známky nervozity.
“Vyklopiť nič nemusím!“ Mrskla po ňom nevraživým pohľadom.
Než ale stačil Kiba niečo namietnuť, Hoshi znovu otvorila ústa.
“Vieš… Nie, vlastne nevieš,“ odmlčala sa.
“Doprčíc, neviem o tebe nič!“ Zvolal Kiba k tmavému nebu podráždeným hlasom.
“Nechaj ma aspoň raz dohovoriť, baka!“ Otočila naňho hlavu a venovala mu výhražný pohľad.
Kiba sa len uškrnul a natiahol sa na škridle na streche a čakal, kým začne. Videl, že si v hlave urovnáva všetky myšlienky, tak na ňu nedobiedzal, ale naozaj už si začínal myslieť, že tu zaspí, keď v tom sa ozvala.
“Tak, teda. Asi by som mohla začať tu. Mala som desať rokov. So skutočným svetom ešte nezoznámené dievča, čo malo svoje predstavy. Mala som psa, ktorý bol mojím kamarátom a o život som sa ani tak nezaujímala. Hrala som sa vonku, keď som videla, ako ku mne šiel nejaký pán. Pleť mal bledú a vlasy čierne ako noc. Uniesol ma do čierneho dúpä, kde som strávila niekoľko dní bez jediného kontaktu, bola som sama v tme. Od tej doby tmu neznášam. Pripomína mi studené kachličky, na ktorých som celú tú dobu vystrašene sedela. Potom prišiel nejaký šedovlasý okuliarník a povedal mi, že pre mňa má Orochimaru prácu. Zaviedol ma do jednej izby. Bola biela ako v nemocnici a čistá. Prikázal mi, aby som sa posadila na taký plechový stôl a začal mi na hlavu dávať elektródy, ktoré pripojil k takému prístroju. Bála som sa, no potom do miestnosti vošiel Orochimaru. Povedali mi, že keď sa prebudím, budem ich pokladom.
Prebrala som sa a zistila som, že už je vo mne niečo naviac. Tu vzadu,“ ukázala na miesto, kde sú bedrá.
“Pri panve mám takú vec. Berie mi to veľa chakry a preto som skolabovala. Mám chakru tak na prežitie, inak ju vstrebává tá vec a ja k nej nemám prístup.
Bola som tam štyri roky. Sama, medzi Orochimarovými pokusmi, až som raz uvidela chlapca. Bol to Sasuke. Ignorant a arogantný blbec, čo mi spríjemňoval každý deň tam. Aj cez to, ako sme sa k sebe chovali, som si k nemu vytvorila taký vzťah. A potom se to stalo.
Bola som práve na misii s Orochimarovými prisluhovačmi, keď ma našli ANBU z Listovej a Kakashi-san ma doviedol domov. Po toľkých rokoch pre mňa bolo ťažké sa navrátiť do normálneho života, ale stále zaspávam so strachom, že ma Orochimaru najde. Idee po tej veci vo mne. Jelikož zbiera už dlhé roky moju chakru, môže ju taktiež uvoľniť. Stáva sa to zriedkakedy. Dostanem sa do takého módu, keď som nabuchaná chakrou a pokiaľ by si mi dal do ruky pohár, praskol by. V tom móde neovládam a ani nerozlišujem, akú silu mám, ale bojovať sa s tým dá skvele. Stávalo sa mi to hlavne na misiách. Počas toho, čo som bola uňho, pozorovali funkcie tej veci a dokonca som nebola jediná, kto ju v sobe mal. Popravde ten úkaz stratil kontrolu a vyrval si ten predmet z tela. Zomrel a tú vec zničil. Uistila som sa, že jemu dodávala schopnosť splynúť s predmetom, s ktorým chcel.
Takže som jediná, kto má v sebe predmet, ktorý posilňuje vlohy daného človeka. Preto ma strážiš, aby to nezískal. Nechcem si ani predstaviť, čo by dokázal, keby si to sám implantoval. Kiba… Moji minulosť pozná veľa ľudí, ale ty si druhý, ktorému ju vravím ja a nie niekto iný,“ zachvela sa zimou a v očiach sa jej zaleskli slzy.
Pripomenula si minulosť, na ktorú si priala zabudnúť.

Opäť sa zatriasla pod povinutím vetra, no to už ju okolo ramien objala Kibova ruka. Hneď, čo ucítila svalnatú ruku zvierajúcu jej chrbát, sa nemo s vytreštenými očami dívala pred seba, ktoré pomaly presunula povyše svojho ramena do Kibovej ospalej tváre.
“Čo to robíš?”
“Snažím sa odľahčiť atmosféru.”
Hoshi sa na tvári zjavil zdrvený pohľad, z ktorého naňho sršali naštvané oči.
“Tvoje predstavy o odľahčení atmosféry stoja za h*vno.”
Do kľudnej, ospalej tváre sa zo sekundy na sekundu vhrnul život a nenávistným pohľadom prebodol aj on ju.
“Čo si o sebe myslíš ty?! Snažím sa byť k tebe milý a ty si ako protivná hus!”
“Protivná hus?! Chceš zjesť jednu zo škridiel, baka?!”
“Tá najprotivnejšia!”
“A nechceš zjesť rovno dve?!”
Ešte chvíľku sa hašterili, pokiaľ ich krik neustal pod tieňom, ktorý naň zaraz vrhala akási osoba. Jej telo zahalilo svit splnu.
“Kiba… Ty si to zlízneš neskôr.. A ty, Hoshi.. Mi pekne vysvetlíš, prečo si utiekla z nemocnice… A PREČO PRÁVE OKNOM?!” Vrhal sa ženský vresk ponad konožské budovy.
Obaja so stiahnutou hlavou medzi ramenami popohnali pohľadom na ženu s rukami v bok.
“Ma… Mami…” Zajachtal Kiba. To už stál na nohách a ospravedlňujúcu skláňal hlavu k zemi.

Prásk..!
Ozvala sa rana, keď chudáčik Kiba dostal päsťou po temene hlavy.
“Prečo ma mlátiš?! Nebola to moja vina!” Oboma rukami si šúchal navierajúcu hrču na hlave.
“Je mi jedno, koho to bola vina! Máš ju na svedomí a ja si neprajem žiadne znesväcovanie mena Inuzuka!”
“Su.. Sumimasen…” Stála už aj Hoshi a jemne prehnutá v páse taktiež ospravedlňujúco skláňala hlavu pred rozcuchanou ženou. Aj ona očakávala päsťou, no nič sa nedialo. Mierne podvihla zrak k ženinej tvári. Tsume sa milo usmievala.
“Som rada, že ti ten baka priniesol aspoň deku.”
“Čo máte s tým baka?!” Zvrieskol za už odchádzajúcimi ženami, ktoré sa skokmi rútili k ich domu.

Doskočil k ním práve vtedy, keď bránu opäť vyvalila obrovská biela guľa.
“Chlpáčik!” Skričala natešená Hoshi, no keď ju teraz len bez záujmu obišiel a plnou silou a mávajúcim chvostíkom nabral svojho pána, len s pokrčenými ramenami a s posmutnelou tvárou kráčala dnu za hostiteľkou domu.
Kráčala po kamenistom chodníku ku vchodovým dverám, keď zrazu v krížoch ucítila bolesť. Padla na jedno koleno a dlaňami sa pridŕžala zeme.
“Hoshi….?!” Prirútil sa k nej zozadu Kiba so zakňučaním po svojom boku.
“Aahahahahaha!” Zdvihla sa zaraz Hoshi a prstom ukazujúcim na Kibu sa hlasno rozosmiala.
“Robila som si srandu!” Zvonivo zapišťala a smiala sa ďalej, pokiaľ ju do čela nezasiahlo čosi vlhké.
“Haf!” Zabručal na ňu Akamaru s vycerenými tesákmi.
“Dobre, dobre… Už vás nebudem strašiť..” Zachichotala sa škodoradostne, na čo sa Kiba s naštvaným pohľadom zdvihol zo zeme a radšej bez slov sa pobral za Tsume, ktorá už bola dávno dnu. Po jeho boku maličkými krôčikmi poskakovalo obrovské psíča.
‘Hľadá ma…. Mala by som sa šetriť… A zároveň nesmiem dať najavo, že ma niečo bolí… Nechcem, aby sa tu o mňa strachovali… Dokážem sa o seba postarať...’ Klamala si naivne Hoshi s vierou, že tá bolesť nie je nič, čo by nezvládla. Jemne si prikládala dlaň na miesto, odkiaľ sa jej šírila bolesť. Bolo neobvykle horúce, priam cítila magmatické bublanie pod povrchom jej kože.
Vkročila do domu pomedzi roztvorené dvere a oblialo ju teplo, ktoré sa jej rozlialo všade po tele, nie len po bedre. V tom sa zháčila a roztrasená a zapýrená sa zabalila do deky ešte viac.
“Ahoj… Kto si?” Ozval sa smerom k nej hlas melodický, ktorý priam lahodil jej ušiam. Nebol taký zbrklý, ako Kibov. Lenivo sa tiahol priestorom medzi ním a Hoshi.
“Som Hoshi.. A ty si….?” Prehovorila tichučko pohľadom skúmajúcim zem. Vedela, že to je neslušné, no na pohľad do jeho čokoládových očí sa veľmi nemala.
“Ja som Terru. Hmm.. Kibova priateľka?” Túto mienku o nej nenávidela. Za jeden deň sa s ňou stretla už niekoľkýkrát, no nemohla sa rozzúriť ako pred tým. Jeho hlas a spôsob reči prezrádzal inteligenciu, ktorá sa u Kibu veľmi neprejavovala.
“Nie, nie som jeho priateľka,” pri pomyslení na to ju priam pichlo pri srdci.
“Som tu kvôli istým dôvodom, ktoré nepotrebuješ vedieť.”
“Prečo si myslíš? Prídeš mi ako zaujímavé dievča.” Riekol potichu a pomalými krokmi sa k nej približoval.
“A aký vzťah máš ku Kibovi ty?” Spýtala sa, no v tom ho ktosi potiahol za rameno.
“Hej, Terru!” Skričal naňho známy hlas. Terru sa mierne pootočil a Hoshi už len videla, ako naproti stojacemu Kibovi prešlo zdesenie po tvári, a ak by bol v mačacej koži, určite by sa bol zježil.
‘Prisahal by som, že keď sa otáčal, na jeho ramene sa zaleskla Orochimarova pečať….’ Pomyslel si zdesene Kiba, zatiaľ čo pravou nohou ustúpil vzad.