Láska z Konohy 24 - Ak dokážeš zabudnúť, nikdy si skutočne nemiloval

Niečo na začiatok

Znova je tu ďalší diel, prepáčte, že mi to trvalo tak dlho, ale ako uvidíte, je aj dlhší, než hocijaký iný diel Milión krát som ho prerábala Dalo mi to zabrať, ale zaslúžite si to :3
Hviezdičky opäť označujú flashback/filler/wutevr
Už mlčím, viac v poznámkach Enjoy

Čo sa jej zase stalo?

Podišiel som bližšie. Kľakol som si na zem vedľa nej a odhrnul jej z tváre premočené vlasy. Okamžite sa narovnala a bleskovo ma chytila za zápästie. Strnul som na mieste a ona na mňa pozerala s vypleštenými očami.

Keď sa mierne spamätala, uvoľnila zovretie a odvrátila sa odo mňa. Myslel som, že ma bude ignorovať, lenže z úst jej vyšiel roztrasený hlas.
„Prečo sa zjavíš vždy, keď plačem?“ povedala ticho, utrela si nos a tackavo sa postavila. Zapichalo ma v ľavej časti hrude, keď som ju takto videl. Vstal som aj ja a keď sa nebezpečne zakolísala, zachytil som ju zozadu do náručia. Nie, nechcem, aby odo mňa utekala.
„Asi to má nejaký dôvod, hm.“ zašepkal som. Moju myseľ zastrel smútok rovnako ako mraky zakryli nebo nad našimi hlavami. Cítil som, že sa blíži koniec.

- - -

Chytil ma za ruky, akoby boli z krehkého skla a preplietol si so mnou prsty. Na dlaniach som cítila zovreté pery jeho ďalších úst. Urobila som krok dopredu, aby som sa vyslobodila, ale stiahol ma späť a objal rukami okolo pása. Oprel si bradu o moje plece a cítila som na pokožke jeho teplý dych. Zimomriavky som mala po celom tele.

Už dlho ma prenasledovala jeho tvár, spomienky na všetko, čo sa stalo odkedy som sem prišla... Ale najviac výčitky svedomia.

Keď som ušla zo sídla, celý zvyšok dňa som strávila tu, pri jazierku a vodopáde, pobiehajúc ako šelma v klietke. Snažila som sa pochopiť svoje rozhádzané vnútro. Bolo to ako keď sa snažíte upratať strašný neporiadok, veci ležia jedna cez druhú a všetko to pokrýva prach, ktorý každým dňom hustne, mení tú spleť na jednu plochu, pokrútenú a pokrivenú. Vytiahnem som jednu vec, popadá desať ďalších a prach sa rozvíri.
Veľmi túžim po svojom predošlom živote. Bol bezstarostný, bezpečný. Doma mám všetko. Rodinu, priateľov a lásku... Tak prečo nechcem odísť? Prečo sa cítim... tak pripútaná k tomuto miestu? Pochybnosti sa víria v mojom vnútri, ako si zabáram hlavu do dlaní a zatínam nechty do kože.

No spomeniem si na lásku, s ktorou sa na mňa mama usmieva. Otca, ktorý je síce prísny, ale viem, že robí všetko pre moje dobro... Hinatu a jej priateľstvo, vždy mi podala pomocnú ruku... Neji, Lee, dokonca aj Sakura. Naruto s jeho úsmevom a jeho tvrdohlavosť. „Nikdy sa nevzdávať.“
A nakoniec na neho. Kiba.

S Deidarom nie sú zas až tak rozlišní. Lenže zásadná vec je, že Kiba je dobrý, lojálny a miluje ma. A ja... ja ho milujem tiež... Aspoň to si snažím nahovoriť. Neustále si to opakujem v mysli, aj keď viem kde sa skrýva pravda.

Deidara ma využíva na svoje zámery, hrá sa s mojimi citmi, je príliš nevypočítateľný. No nemôžem klamať sama sebe. Zachránil ma, dokonca viackrát. A úplne mi obsadil srdce.

A je to. Tá... náklonnosť k nemu... Musím sa od neho odpútať stoj čo stoj, lebo ak to neurobím, nebudem schopná odísť. Všetko to súvisí s ním, ale takto to nemôže a nebude fungovať. Rozhodnutie sa vo mne umocnilo. Vybrala som si svoju budúcnosť. Bezpečnú a bezstarostnú. Pre zbabelca ktorým aj som.

Vytrhla som sa z Deidarovej náruče a ustúpila od neho. Snažila som sa umŕtviť šialený tlkot srdca, ktoré mi až doteraz v skrytosti predo mnou bilo preňho.

- - -

„Daj mi pokoj.“ zahlásila ľadovým hlasom. Vedel som, že to znova príde, len som nechcel, aby to bolo tak skoro.

Obrátila sa ku mne a pozrela mi do očí. Obloha zastretá temnými mrakmi spustila kvapky ľadového dažďa. Nejako som nenachádzal slov. Celý jej postoj bol odmietavý, päste zaťaté, pery stisnuté v tenkej linke, rozkročená a so zdvíhajúcim sa vetrom jej vlasy viali okolo tváre ako bohyni vojny.

„Mám ťa plné zuby. Stále za mnou doliezaš, uškŕňaš sa ako idiot a bezcitne sa so mnou zahrávaš.“ syčala a zo zovretých dlaní jej na zem kvapla krv. Začalo mi bolestivo zvierať hrdlo a ani som si to poriadne neuvedomoval, ale zažala sa vo mne iskra bezmocného hnevu.
„Myslíš, že vo svojom živote potrebujem niekoho, ako si ty?“ Výsmech v jej hlase ma zasiahol ako blesk. Katema...
„Správne. Nepotrebujem a ani nechcem!“ Posledné slová už kričala. „Nič si neprajem viac, ako zabudnúť, že som ťa niekedy poznala!“

Stál som tam a iskra preskočila a zapálila všetko čo vo mne doteraz tlelo. Akoby moja vnútorná sopka znova ožila po dlhom čase, čo nedotknuto spala. Obrátila sa na odchod. A sopka vybuchla.

Skočil som k nej a pritlačil ju ku kmeňu stromu. Zúfalstvo, nenávisť, láska, no najmä hnev, to všetko sa vo mne búrilo ako vlny neskrotného mora. Napriahol som sa.

- - -

Tvár mu blčala a zároveň ma pohľad na neho mrazil viac ako ľad. Rozohnal sa a udrel.

Kôra stromu vedľa mojej hlavy bola v mihu roztrieskaná. Deidara ma spaľoval svojím pohľadom.
„Tak to skús, hm.“ precedil. V tom momente som absolútne netušila čo sa chystá urobiť, len som vedela, že nič dobré to nebude. Nemýlila som sa.
Sklonil sa, ruku mi priložil na líce zmáčané dažďom a mojimi slzami a pobozkal ma.

Stála som tam v šoku, dych sa mi zasekol a kolená sa mi podlomili. Teplo z jeho pier do mňa prúdilo hoci nás zmáčali ľadové kvapky. Nedokázala som mu odolávať, zavrela som oči a myseľ mi zaplavila podivná ľahkosť. Ľahkosť, ktorá ma ťahala ku dnu. Bola som však príliš prekvapená, len som tam stála...
Prehĺbil bozk, jazykom mi pootvoril ústa a vkĺzol dnu. Pomaly mi dochádzal dych a horúčosť mi zachvátila celé telo.

Nakoniec sa odtiahol a bez slova či výrazu v tvári odišiel. Vyjavenú ma tam nechal stáť, až spŕška ľadových kvapiek ma prebrala späť k životu. Neveriacky som si siahla na pery a prešla po nich prstami. Cítila som, že sa celá chvejem a z očí mi vyhŕkli nové slané kvapky.

„Zabudnem, len sa neboj!“ zakričala som za ním z tej poslednej štipky energie čo vo mne ostala a zosunula som sa na zem. Moje kolená to nevydržali.
„Ty hajzel...“ vzlykla som. Ťažšiu úlohu mi dať nemohol. Už vtedy som vedela, že to nedokážem.

"Ak dokážeš zabudnúť, nikdy si skutočne nemiloval." A ja som na Kibove bozky už dávno zabudla.

-

Keď som už mala istotu, že ho nikde nestretnem, rozbehla som sa do sídla ako odušu. Bola som už riadne premrznutá, keďže som na sebe mala len svoje obvyklé Akatsuki oblečenie, čierne tielko a šortky. Perami som ledva dokázala hýbať. Vbehla som dnu a po dlhých chodbách som bežala do obytnej časti sídla. Voda zo mňa crčala prúdmi.

„O dva dni sa tu zjaví Naruto?! No konečne!“ začula som hlas a dutý úder. Zamrzla na mieste. Naruto?! Trasúce sa ruky som zopla do pečatí a zašepkala:
„Kage Tōitsu no Jutsu.“ (Tieňové splynutie)
„Nekrič tak! A mám nápad, ktorý nezahŕňa Katemu. Nebolo by dobré, keby sa dozvedela o jeho extrakcii. Čo mi pripomína, musíme sa jej...“ Peinov strnulý hlas prerušila nadávka.
„K*rva.“ Zamrmlal Hidan. „To si tomu pomohol, keď si ju sem dovliekol. Navyše to vyzerá, že Deidara je z nej v koncoch.“ Zachechtal sa. „Zaujímavé...“
„Neskáč mi do reči!!" našval sa Pein. "To mám za to, že som volal teba. Fajn, tak to potichu oznám ostatným, teraz nemám čas. A Deidaru ty nerieš. O to sa postarám ja.“ Povedal Pein unavene. Vyzeralo to, akoby veľmi pomaly strácal chakru... Akoby bol chorý alebo čo.
„A čo som ja, poslíček, dop**e?" odfrkol si. "Ten masový debil nech mi vlezie na hrb, seriem na neho...“ zahundral si Hidan a jeho chakra sa pomaly vzďaľovala.

Oprela som sa o stenu. Naruto... Oni ho chcú zabiť. A o dva dni sa to má stať. Vedela som, že skôr či neskôr na to dôjde, ale... Toto je príliš skoro. Keď už o tom hovoríme, vtedy v Sune sme boli zistiť... Ten sviniar Deidara! Ale je to aj moja vina! Načo som tu?! Určite nie na... Zarazila som sa. Nie, nesmiem na to myslieť!
Ešte šťastie, že som sa to včas dozvedela! Naruto je silný, ale všetci Akatsuki naraz je iná káva. Tak rýchlo, ako mi to skrehnuté nohy dovolili som sa odkradla preč.
Musím varovať ostatných v skrytých dedinách. Naruta treba ochrániť za každú cenu! Len dúfam, že moja správa dorazí včas.

- - -

Dlho potom, ako som sa zobudil som nevedel pochopiť, ako som sa sem dostal. Ležal som v Konožskej nemocnici a cítil som sa fakt hrozne. Bolelo ma celé telo a v hlave mi trešťalo. Čo sa to stalo?

Naraz ma len zavalilo ťažké chlpaté telo a ihneď som mal celú tvár pokrytú psími slinami.
„Akamaru! Zlez z neho ty teľa!“ počul som chrapľavý ženský hlas a niekto zo mňa môjho prerasteného ninkena stiahol.
„Mami?!“
"Akamaru, ak sa pohneš..."
Stála pri posteli spolu s Hanou, ktorá držiac Akamara silno za obojok civela na neho so zdvihnutým prstom až stiahol chvost.
"Hana, netýraj mi psa!" Skríkol som na ňu zachrípnuto.
"Aké týranie?! Len som mu išla povedať, že ak sa pohne a vyskočí na teba, už ťa k nemu nepustím." uškrnula sa a Akamaru na mňa pozrel tými svojimi očiskami.
"Tch." A čo to potom je?

Mama sa na mňa tak nejak divne pozerala. Keby som ju nepoznal, povedal by som... Povedal by som, že plakala.
Smrkla a v tom momente mi to bolo jasné.
„Ty hlupák, ako si to mohol urobiť?!“ štekla po mne a narušila našu drobnú súrodeneckú výmenu názorov. No jasné, je to tu, typická Inuzukovská kázeň. A ani poriadne neviem začo. No a vtom sa mi všetko vrátilo. Katema!
Mama namiesto aby spustila siahodlhé reči, pristúpila ku mojej posteli a vtiahla ma do tuhého objatia.
„Tak som sa bála! A odišiel si bez rozlúčky, ty malý bastard...“ smrkla. Objal som ju tiež. Zacítil som známu vôňu domova a z nejakého dôvodu mi to vohnalo slzy do očí.
„Prepáč mami.“ Zašepkal som, lebo som si uvedomil, že má pravdu.

Dlho ma nechcela pustiť. Nakoniec však povolila zovretie a tvrďácky si utrela slzy, čo jej „ušli“. Bola späť. No koniec koncov, je to mama. Tušil som, že Hana má zo mňa srandu. No veď ja jej ukážem, pousmial som sa. Vedel som, že sa aj tak o mňa bála.
„Mladý pán, bolo to od teba veľmi nezodpovedné.“ No zbohom, už to začína. Hana sa potichu zachichotala, načo som jej venoval zamračený pohľad.
„Ale keďže si už dospelý, mal by si sám vedieť, kde sú medze.“ povedala mama a ja som prikývol.
Jednal som ľahkovážne a hlúpo. Akoby som tým Kateme nejako pomohol, práveže naopak... No moment.
„Ako som sa sem dostal?“ spýtal som sa, lebo na túto časť som si absolútne nespomínal.

Ozvalo sa krátke zaklopanie a do izby vošla Tsunade s nejakou sestričkou. Podišli ku mne a Tsunade si len prekrížila ruky na enormne vyvinutej hrudi premeriavajúc si ma vážnym pohľadom. Mama s Hanou na mňa len pozreli.
"Tak my na chvíľu odídeme." zachripela mama, a s hrmotom sa obe vytratili z izby. Preglgol som.

Sestra skontrolovala infúziu, na ktorej som bol napojený, urobila nejaké vyšetrenia a Tsunade ju poslala preč. Celý čas som tŕpol, kým prešla na druhú stranu postele kde bola stolička a usadila sa. V miestnosti panovalo napätie. Dobabral som to. Totálne som to dohnojil. Zbledol som, keď som si naplno uvedomil, čo som mohol spôsobiť... Katema, dúfam, že si... Nedokázal som domyslieť myšlienku. Ona je určite nažive.

Vraví sa, že láska je slepá. A ja som bol zaslepený idiot.

Potichu som tam sedel a hľadel si na dlane. Vyčkával som na Tsunadine slová a ona nakoniec prehovorila vážnym hlasom.
"Tak si konečne hore." povedala vážne. Pozeral som všade inde, len nie na ňu, hoci som na sebe cítil jej pohľad.
"Pamätáš si niečo?"
Vyrozprával som jej povedal všetko, ako som ju stopoval, prišli sme na miesto predošlého súboja a potom... Prázdno.
"Chápem..." zamrmlala si a zaťala päste.
„Aby som ti odpovedala na tvoju pôvodnú otázku, našiel ťa Lee, veľmi blízko Konohy. Netuším, ako si sa sem dostal, no najavo vyšlo zopár veľmi..." odmlčala sa, "zaujímavých vecí." výraz tváre jej stvrdol.
"Po celý čas až doteraz si bol v bezvedomí, je tomu už pár dní, presnejšie tri, ale všetko nasvedčuje tomu, že si bol pod silným genjutsu. A ten niekto, kto ho na teba uvalil, ti zdá sa vymazal aj spomienky.“ povedala a stisla pery do úzkej linky. Bolo mi jasné, že vie kto to bol. Aj to, že mi toho viac nepovie. Pravdepodobne nesmiem vedieť viac.

Mlčal som a čakal na jej ďalšie slová.
„Keď sa zotavíš, vrátiš sa do služby. Istý čas nebudeš mať žiadne misie a budeš pomáhať sestre v špeciálnej jednotke s cvičením ninkenov.“ Naďalej som sa vyhýbal jej očiam. Toto je v poriadku. Ale potreboval som vedieť aspoň jednu vec. Odkašľal som si.
"Je Katema..." šepol som pokorne a Tsunade si vzdychla.
"To ja neviem." precedila pomedzi zuby. "Ale neboj sa, nenesieš vinu za nič, čo sa jej stalo." Odmlčala sa. "Za to môžu iní ľudia a aj si to vyžerú."povedala temne a mňa zamrazilo.
"O dva dni ťa pustia z nemocnice, teraz oddychuj." prikázala mi a zavrela za sebou dvere.

Isteže som vinný... A na moju otázku mi nedala odpoveď.

*
DEŇ PO KIBOVOM NÁVRATE

„Ako to myslíte?!!“ Tsunade zvolala a so zovretými päsťami prebodávala starého muža a ženu zúrivým pohľadom. „Toto mi poviete až teraz?!“ Stará poradkyňa Hokageho položila šálku na stôl a karhajúc na Tsunade zazrela.
„Ovládajte sa, Hokage-sama.“ varovne zvýšila hlas, na čo Tsunade reagovala podráždeným syčaním.
„Poslala som bezpočet ninjov na úlohu, ktorá znamená istú smrť! A popri tom všetkom mi teraz, TERAZ, poviete, že Itachi Uchiha je vlastne na našej strane, zatajujete mi informácie len kvôli tomu, že sa snažíte maskovať vlastné chyby!“ bez dychu dokončila celá červená v tvári a už-už to vyzeralo, že niečo poletí von oknom, najpravdepodobnejšie obaja poradcovia.

Tí sedeli s neutrálnymi výrazmi na tvárach, čo Tsunade nakopávalo ešte viac, ale s hlbokým výdychom sa usadila na miesto.
„Záležitosť s Uchihami je uzavretá. Itachi však sám chcel, aby pravda nevyšla na povrch, nevie o tom nikto okrem nás.“ Povedal starec.
„Som Hokage a o týchto záležitostiach musím vedieť.“ triasol sa jej hlas a tuho zvierala opierky kresla.
„Nič nemusíte, len sa starať, aby bola dedina v bezpečí!“ Tsunade to už nevydržala a postavila sa. Zabodla do nich nesmierne znechutený pohľad.
„Akatsuki sú najvážnejšia hrozba od čias Kyuubiho útoku, musíme sa brániť! Starám sa o jej bezpečie najviac, ako sa len dá. Ale ak kvôli vlastnej hanbe ohrozujete túto dedinu a ľudí v nej, nemáte právo o nej rozhodovať.“ Tsunade im obom tvrdo pozrela do očí. „A verte, že vám to nikto tolerovať nebude.“ S týmito slovami sa zdvihla a odkráčala.

Vedela, že riskuje. Lenže nikdy by si neodpustila, keby mlčala.
*